Rokovanie NR SR 1. 10. 2026

[08:59] Andrej Danko Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, otváram 11. rok, deň 61. schôdze Národnej rady Slovenskej republiky. Na dnešnom rokovacom dni o ospravedlnenie požiadala poslankyňa Plaváková. Pokračujeme v prerušenej rozprave o prvom čítaní o vládnom návrhu zákona o integrovanom systéme ochrany pred radikalizáciou od tlače 1448. Prosím ministra školstva Tomáša Druckera, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľov. Spravodajcov z výboru pre vzdelanie, vedu, mládež, športový stôl nie dlho pán Habánik zastupuje pán Janas. Ďalšou prihlásenou rečníčkou do rozpravy je poslankyňa Kosová. Pripraví sa poslanec Volf. [09:01] Ingrid Kosová – Vystúpenie v rozprave Tak želám všetkým v prvom rade pekné ráno. Vážený pán predsedajúci, vážený pán, vážené kolegyne, kolegovia. Vraciame sa teda k vládnemu návrhu zákona o integrovanom systéme ochrany pred radikalizáciou a môžem povedať, že tento zákon prichádza s úsilím riešiť problém, pred ktorým v žiadnom prípade nemôžeme zatvárať oči, a to je narastajúca radikalizácia a extrémizmus medzi mládežou. A je to veľmi vážny problém súčasnej spoločnosti. A ten jeho deklarovaný cieľ, ktorým je včasná identifikácia rizík a prevencia, je nesporne nielen zmysluplný, ale aj adekvátny súčasnej situácii. Zavedenie uceleného systémového rámca, a to je naozaj veľmi potrebné. V kontexte nielen súčasných a tých vecí, ktoré sa dejú na Slovensku. Ale aj v podstate, my to vieme už dlhodobo a volajú po tom odborníci dávno. Aj na základe zistení Štátnej školskej inšpekcie, ktorá vo svojich správach naozaj opakovane identifikuje na školách nielen výskyty šikany a rizikových postojov, ktoré sa schovávajú za mladícku rebéliu, ale aj alarmujúci nárast predsudkov, toxického správania, prejavov mizogýnie na školách medzi žiakmi. A je pravdou, že ak štát rezignuje na včasnú prevenciu, tak tým prenecháva úrodnú pôdu šíriteľom rôznej nenávisti a radikálnym komunitám na sociálnych sieťach. Povedzme si pravdu, že na papierovej úrovni tento zákon naozaj prináša niekoľko nesporných pozitív. Ten integrovaný postup je veľmi, veľmi dôležitý a sťažujú sa dlhodobo odborníci na to, že u nás na Slovensku absentuje a je to teda prepojenie rôznych rezortov, či už na školstve, vnútri, zdravotníctve, na sociálnych veciach, polícii a tak ďalej, ktoré by mali tvoriť naozaj nejaký koordinovaný reťazec, aby sme sa včas dozvedeli o radikálnom správaní. A to považujem za krok správnym smerom. Zároveň zákon hovorí aj o nastavení rôznych akreditovaných preventívnych programov, o metodických usmerneniach, pretože je veľmi potrebné, aby sme si v teréne vyškolili rôznych odborníkov, ktorí budú schopní zachytiť rizikové správanie skôr, než prerastie do trestnej činnosti. Avšak je potrebné povedať, že už aj včera tu v rozprave pani Bihariová aj pani Jaurová povedali niekoľko vážnych výhrad a rizík, ktoré nemôžeme pri tvorbe zákonov v žiadnom prípade nejakým spôsobom ignorovať a ja to tu nebudem opakovať pre krátkosť času. Ale mali by sme na to v prvom rade myslieť. To, čo je z mojej strany ako človeka, ktorý pracoval v teréne ako učiteľka dlhé roky, tak tu si musíme priznať jednu dôležitú vec, a to je, že bohužiaľ tým zásadným problémom, ktorý v súčasnosti máme, je nedostatok odborníkov v teréne, ktorí jednoducho nie sú schopní identifikovať, či ide o nejakú rebéliu alebo či ide o naozaj vážny problém. A ja mám obavy, že týchto naozaj odborníkov môžeme spočítať na rukách. A to som už povedala viac, možno, že je to na jednej ruke. Čiže vytvorenie tohto včasného systému varovania kladie naozaj obrovské, obrovské nároky na učiteľov. A tých školských psychológov, ktorí sú v prvej línii, ktorí nemajú odborné zručnosti na to, aby rozlíšili, či ide o nejaký vážny problém. A povedzme si pravdu. Títo ľudia nemajú ani základné odborné spôsobilosti na to, aby chápali, čo vlastne znamená prejav radikalizácie. Nehovoriac, ak už tu máme mizogýniu, tak aby chápali nejaký rodový rozmer extrémneho správania rodového. Oni vôbec nechápu, mnohí ani nevedia, čo je to mizogýnia, čo ma absolútne prekvapuje, keď sa s nimi rozprávam v praxi. Rodovo citlivá výchova, že by vedeli, akým spôsobom inak pristupovať ku chlapcom a inak pristupovať vo výchove k dievčatám. Toto je absolútny nonsens. Vôbec, vôbec tomu nerozumejú. A ani nevedia identifikovať potom, že vôbec dochádza k nejakému rodovému rozmeru násilia v našich školách. Nevedia to ani len pomenovať, nieto ešte nejakým spôsobom eliminovať. Problém je, samozrejme, ale potom aj to, že máme na niektorých školách možno podporné tímy, asistentov a podobne, ale je ich akútny, akútny nedostatok. Čiže my aj keď urobíme niečo na papieri a môže to byť akokoľvek dobré, aj tento zákon, ktorý prichádza, a keď mu môžeme vyčítať, že tento legislatívny návrh je z časti povrchný, na druhej strane, ak aj urobíme metodiky, ak aj ich dáme k nejakým sociálnym pracovníkom, tak ak tomu oni nebudú rozumieť, čo je dlhodobý proces, tak sa to rýchlo zmení iba na nebezpečný formalizmus. Ja často sama v praxi sledujem, že ten strach, ktorý momentálne je aj na školách, ktorý prichádza z tých medializovaných správ o tom, ako narastá radikalizácia a extrémizmus, vyvoláva aj opačný odlišný efekt, že mnoho učiteľov len pri najmenšej zmienke alebo v najmenšom prejave mladíka, dajme tomu, ktorý je negatívny, tak to neriešia naozaj odborne, ale obyčajným vylúčením zo školy. Mala som prípad napríklad jedného žiaka, ktorý povedal učiteľke vulgárne nevhodným spôsobom, že je neadekvátne, ak mu dá písať písomku, keď nebol týždeň v škole, a vynadal jej naozaj vulgárne a za to bol vylúčený zo školy v maturitnom ročníku. Čiže tu sa stretávame nielen s podcenením tej situácie, ale aj s prílišnými negatívnymi reakciami na niečo, čo vôbec nemusí byť radikálne a extrémne. A preto hovorím, že to, čo naozaj my potrebujeme, je mať odborníkov v teréne. A ak nebudeme mať takýchto odborníkov, ktorí buď nebudú nálepkovať alebo dokážu zaujať naozaj dobré stanoviská a proste neprehliadnuť reálne nebezpečenstvo, tak sa bohužiaľ ďalej nepohneme. Sám pán minister povedal, že žiadny zákon nedokáže eliminovať všetky riziká. A samozrejme to ani neznamená, že sa v budúcnosti vyhneme ďalšej tragédii, ale zase na druhej strane nechcem, aby to vyznelo tak, že tento zákon je pre prax nepotrebný, je naozaj dôležitý, ale len si musíme byť vedomí toho, že my musíme v prvom rade pracovať na tom, aby sme tu mali takýchto odborníkov, lebo máme akútny, akútny nedostatok. Druhá vec je, že ak tu prezentujeme takúto legislatívu, tak potom na to musíme vyčleniť aj dostatok finančných prostriedkov, aby sme tie odborné kapacity doplnili. A tu je tiež ďalšia vec a nedostatok, pretože povedzme si pravdu, v štátnom rozpočte dlhodobo chýbajú finančné prostriedky na reálne reformy napríklad v školstve smerom k posilneniu podporných tímov, adekvátnemu zaplateniu odborníkov. A povedzme si na druhej strane aj to, že vrcholom absurdity je potom, keď tu minister vnútra Slovenskej republiky namiesto toho, aby systematicky a odborne pracoval po školách, tak tu robí prevenciu proti šikane prostredníctvom nejakého pompezného kamiónu s pochybným influencerom, ktorý je spájaný s drogovou minulosťou. A toto je to, čo mi prekáža v súčasnosti na tom, že my neinvestujeme tie finančné prostriedky tam, kde je reálna potreba, ale len na obyčajný politický marketing. Čiže integrácia postupov je naozaj veľmi dôležitá, pekná myšlienka, ale pokiaľ bude prevencia naďalej znamenať len drahý marketing a budeme to robiť povrchne bez toho, aby sme naozaj investovali dostatok finančných prostriedkov do odborníkov v teréne a nebudú tam tí reálni ľudia, ktorí to budú vedieť rozoznávať, tak to zostane všetko len na papieri a nebude to mať reálny dopad na bezpečnosť a ochranu detí. Potrebujeme teda viac odborníkov v teréne a menej politického marketingu. A keď sme už pri tom marketingu, tak dovoľte mi, aby som sa vyjadrila ešte k jednej dôležitej veci. Začnem tou tragickou udalosťou, ktorá sa stala predvčerom, kedy vyhasol ľudský život obetavej učiteľky. Ďalšia učiteľka bola zranená a mladé dievča bojuje o prežitie v nemocnici. Je to naozaj obrovská, obrovská tragédia a nie prvá, ktorá zasiahla celé Slovensko a ja by som v prvom rade chcela vyjadriť úprimnú sústrasť pozostalým rodinám, ale aj všetkým tým, ktorí budú dlhodobo touto tragédiou zasiahnutí. Oceňujem, že na toto miesto hneď vycestovali aj minister školstva, aj minister vnútra, aj minister zdravotníctva. A naozaj oceňujem, že vyzvali verejnosť, aby bola zdržanlivá v predkladaní rôznych záverov o príčinách tejto tragédie. Musím povedať, že pán minister školstva o tom hovoril naozaj veľmi citlivo a presne tak, ako sa má. A čo ale nemôžem povedať pánovi ministrovi vnútra, ktorý hneď zneužil túto tragickú tému na politikárčenie a na politický nátlak a dovolím si povedať, že aj manipuláciu na zakrývanie vlastných problémov. Že je to len účelový politický manéver na to, aby sa nemuselo hlasovať o odvolávaní ministra Tarabu. Bolo hneď od začiatku jasné, keď žiadal, napriek tomu, že hneď na druhý deň bol tento zákon termínovaný do parlamentu a žiadal ho predradiť o 17:00, v čase, keď vedel, že bude odvolávanie Tarabu, bolo každému od začiatku jasné. A povedzme si pravdu, tu v kuloároch niekoľko poslancov začalo rozprávať o tom, že ukážte sa, milá opozícia, či vám viac teda záleží na ochrane detí alebo na odvolávaní Tarabu. A hneď aj sociálne siete zaplavili rôzne reels s takýmito odkazmi. Ja to považujem za totálnu citovú manipuláciu a za nevhodné správanie v čase, kedy by sme mali naozaj venovať pietu a zdržanlivosť akýmkoľvek politickým vyhláseniam v takejto chvíli, tak to bolo zneužitie takejto ľudskej tragédie na to, aby sme mohli poukazovať cynicky na opozíciu, že nezáleží na ochrane detí, keď nepredradí tento zákon a bude radšej odvolávať Tarabu. Toto ja nepovažujem za vhodné pri takejto tragickej udalosti, takéto riešenie. Čiže pre mňa je otázka, že kto je tu vlastne cynik a kto tu politicky manipuluje a kto si berie rukojemníkov. Nikto nepopiera, že sociálne siete majú významný podiel na radikalizácii mládeže a že musíme zefektívniť aj koordináciu intervencií. Ale je pravdou, že ak by sme aj predradili ten zákon, tak by to nejakým spôsobom nepomohlo okamžite vyriešiť túto situáciu, tú tragédiu už vôbec, k tomu sa ani nebudem vracať, ale ak je tam účinnosť od januára 27 a pri sociálnych sieťach 28, tak si myslím, že to v žiadnom prípade nejakým spôsobom nedokážeme urýchliť. Nehovoriac o tom, že je ešte nutné naozaj nielen pripraviť metodiky a všetky ostatné materiály, ale najmä vyškoliť tých pracovníkov v teréne, ktorí budú vedieť rozoznávať, či sa, pardon, jedná o radikalizovaného mladíka alebo len rebela. No ale nechám to už tak. Poďme od prázdnych a marketingových deklarácií ku skutočnej ochrane detí a mládeže. Pretože tým skutočným riešením, ktoré podľa mňa potrebujeme, je naozaj masívna investícia do vzdelávania. Do mediálnej a digitálnej gramotnosti, o tom sme sa tu rozprávali aj včera. A samozrejme do psychohygieny na školách, do budovania lepšieho duševného zdravia. Pretože tým skutočným riešením, ktoré podľa mňa potrebujeme, je naozaj masívna investícia do vzdelávania. Do mediálnej a digitálnej gramotnosti, o tom sme sa tu rozprávali aj včera. A samozrejme do psychohygieny na školách, do budovania lepšieho duševného zdravia. Už od ranného detstva by sme mali pomáhať rodičom, aby dokázali vychovávať svoje deti rešpektujúcim spôsobom, alebo tak vybudujeme harmonické prostredie v školách, lebo si musíme uvedomiť, že dieťa, ktoré sa takýmto spôsobom radikalizuje, sa necíti dobre v domácom prostredí, nezapadá do sociálnych sietí medzi rovesníkov a podobne má problémy vo vzťahoch. Nedokáže tieto vzťahy ani vytvoriť, nieto ešte udržať. Toto sú najzávažnejšie problémy, ktoré v škole, bohužiaľ, neriešime. V mnohých školách nedokážeme dnes ešte stále vyriešiť takú klímu, aby dieťa dôverovalo učiteľom, aby sa zdôverilo so svojimi problémami. A máme, bohužiaľ, málo, málo učiteľov, odborníkov, ktorí nehľadnia na dieťa len ako na žiaka, ktorý sa musí naučiť učivo, ktoré im predkladá učiteľ, ale ktorého vnímajú ako žiaka – osobnosť, ktorej je potrebné pomôcť aj v tej stránke prežívania. Toto sú najväčšie problémy dnešného školstva a sem musíme investovať najväčšiu, najväčšiu námahu a tým pádom aj posilniť odbornú spôsobilosť pedagógov a posilniť jednotlivé odborné zložky, ktoré sa v školách nachádzajú. A keď sa pozrieme na to v tomto kontexte, tak sa pýtam, či ten odporúčaný vekový limit alebo regulácia sociálnych sietí má svoj zmysel, alebo či to nie je len nejaký ďalší marketingový ťah a alibi toho ministerstva, aby vôbec niečo predložili. Pretože povedzme si pravdu, ak nemáme všetky tieto zložky, nemáme ani mediálnu, ani digitálnu, ani emočnú výchovu, ani nič v školách. A zakážeme im do 16 rokov jednoducho prichádzať na sociálne siete a nebudeme s nimi v tejto oblasti efektívne pracovať, aby dokázali rozoznávať, ktoré informácie sú správne, ktoré ich ohrozujú, aký názor si z nich zobrať a tak ďalej. Nebudeme k nim pristupovať hodnotne. Tak potom do 16 rokov ich hodíme totálne nepripravených do sveta dospelých plného manipulácií, kyberšikany a tlaku na výkon, akých ľudí z nich vychováme. Čiže ten kľúč, kľúč k úspechu leží ešte pred vstupom na sociálne siete. Čiže striktný zákaz sociálnych sietí bez prevencie, bez vzdelávania, bez budovania tej pozitívnej klímy na školách, o ktorej som hovorila, je len ilúziou ochrany. Tým nechcem v žiadnom prípade povedať, že by sme nemali regulovať vek detí, ktoré prídu na sociálne siete. Včera som o tom aj hovorila, je to podobné ako s tým alkoholom. Nie je to o tom. Chcem len povedať, že to nestačí, že je to len jedna malá časť. A že my musíme myslieť aj na tie riziká, ktoré sa spájajú s tým zákazom. A s tým, čo na Slovensku nemáme, čo nám chýba, a to musíme dobudovať súbežne s tým, lebo inak len nejaká regulácia veku bude absolútne neefektívnym nástrojom. Najlepším, to bolo aj včera spomínané, najlepším varovaním pre nás môže byť práve Austrália, ktorá presne ukazuje, že iba zákaz nestačí, pretože po zavedení týchto obmedzení uviedlo len 26 % mladých, že sa ich prístup k sociálnym sieťam zmenil. To znamená, že tri zo štyroch detí vôbec nezaznamenali žiadnu zmenu správania. A to je veľké memento. To nie je úspech, ale je to iba dôkaz, že decká proste obchádzajú pravidlá, že si nájdu kľučky. A mnohé z týchto detí sa presunuli na sociálne siete alebo na komunity, ktoré neboli zakázané. Chcem dať len do pozoru, a bolo to už aj viackrát medializované, že napríklad WhatsApp sa na ne vzťahuje. A na tejto sieti sa vytvárajú rôzne komunity, kde operujú rôzni pedofili alebo proste iní dospelí ľudia, ktorí zneužívajú týchto maloletých, vytvárajú si tam komunity, kde sa tieto deti presunuli a je to rovnako, ak nie ešte nebezpečnejšie ako tie sociálne siete, kde si môžu skrolovať rôzny obsah s radikalizovaným, extrémistickým obsahom. Druhá vec je, že časť mladých, ktorá síce zo sociálnych sietí odišla, tak, bohužiaľ, nezačala sledovať žiadne iné správy, ktoré by boli kvalitnejšie, alebo nejaké iné zdroje spravodajské alebo akékoľvek. Zistilo sa, že výsledkom tohto zákazu môže byť ešte nižšia informovanosť o spoločenskom a politickom dianí. A ďalšia vec je aj tá, že už to máme predsa do 13 rokov, napríklad aj na Facebooku, a stále sa obchádza. Čiže bez toho, aby tie korporácie naozaj nezačali efektívne pristupovať k tomu, že na sociálnu sieť nepustia dieťa do určitého veku, tak sa ďalej nepohneme. Tento zákaz nefunguje a ak by sme aj posunuli tento limit na 16 rokov, tak aj tak sa nestane zázrak. Nestane sa, pokiaľ nebudeme vyžadovať zmeny od korporácií a prevádzkovateľov digitálnych platforiem. Rada by som sa vyjadrila ešte k jednej veci, na ktorú často zabúdame a s ktorou som sa aj ja stretla, keď som komunikovala s mladými. Pri všelijakých takýchto reštrikciách, zákazoch a veciach k nim je, že, bohužiaľ, prístup nás dospelých je taký, že robíme veci o nich bez nich. Nemali by sme na to zabúdať. Ani pri chystaní zákonov, že je dôležité, aby sme komunikovali aj s mladými ľuďmi alebo ich zatiahli do akýchkoľvek vecí, ktoré sa týkajú ich, pretože dochádza k tomu, že u mladej populácie narastá obrovská frustrácia a odpor voči štátu. Čo môže spôsobiť v budúcnosti ešte väčší generačný konflikt, ako je dnes. Pretože mladí ľudia všetky tieto reštrikcie nevnímajú ako ochranu. Oni to vnímajú ako obmedzovanie ich slobody. A čo sa stáva? Zvyšuje to nedôveru týchto mladých ľudí voči inštitúciám. Posilňuje to, samozrejme, generačný konflikt, o ktorom som hovorila, ale znižuje to aj ich ochotu rešpektovať pravidlá. Čiže všetko, čo robíme preto, aby sme im pomohli, tak vlastne výsledkom bude opak. O to viac budú nerešpektovať pravidlá. O to viac sa budú radikalizovať, o to viac budú rebelovať, pretože vzrastie v nich ten odpor. A veľmi dobre viete, asi si spomínate, keď ste boli mladí a aká tendencia je mladých rebelovať proti akýmkoľvek dospelákom a pravidlám, a toto môže byť ešte horšie v dnešnej spoločnosti. Čiže, ak sa spoliehame na zákazy, iba na zákazy, namiesto toho, aby sme jednoznačne deťom aj vysvetľovali, informovali ich, aby sme ich vzdelávali v osobnej zodpovednosti, tak to môže podporovať preferenciu silových riešení aj pri iných spoločenských problémoch, nielen pri tom, čo sa snažíme zákonmi zakázať. Zákaz je naozaj tá najlacnejšia politika a vzdelávanie je omnoho náročnejšie, ale je to jediná funkčná cesta. A tu sa vraciame zase späť k tomu jadru problému. Povedzme si, koľko nových školských psychológov alebo koľko hodín alebo ako kvalitnejšia tá mediálna výchova bude. Prináša to tento zákon, hej? To je presne o tom, že zákaz nemôže byť len nejaké politické alibi. Nemôže to zostať len pri PR, že ideme teda na Slovensku zakázať sieť do 16 rokov, keď nedokážeme doručiť tú ozajstnú reálnu reformu, ktorou je posilnenie odbornosti a kvality aj kvantity tých ľudí, ktorí majú s deťmi pracovať. Pre mňa je absolútne alarmujúce, že 75 % detí v škole v živote nepočuli o rizikách radikalizácie na internete. 75 % detí napriek tomu, že tu 10 rokov máme mediálnu výchovu alebo máme dlhodobo sociálne siete. Vôbec sa k týmto informáciám nedostávajú. Čiže problémom tu nie je len absencia zákazu, ale totálne zlyhanie štátu vo vzdelávaní v oblasti radikalizácie a extrémizmu. Jednoducho škola nerobí momentálne to, čo je dôležité v tejto oblasti robiť. My by sme ich mali v prvom rade naučiť plávať a nie im zakazovať vodu. A ak im už, viete, zakážeme niečo, tak to musí byť ruka v ruke naozaj s odborným vzdelávaním v tejto oblasti. Pretože po šestnástke tie deti nebudú pred rôznymi hoaxami, propagandou alebo predátormi chránené o nič lepšie, budú len staršie a rovnako bezbranné. No a potom je tu tá ďalšia vec, že keď im teda aj zoberieme ten online svet, kde si často kompenzujú chýbajúce bezpečné prostredie v offline svete, akú alternatívu im na miesto toho dáme. Majú tu dostatok klubov, majú tu dostatok športovísk, majú psychologickú pomoc? Pretože výskumy poukazujú na to, že ak mladým ľuďom zoberieme niečo, na čom sú teraz závislí, tak rýchlejšie upadnú do úzkostí, depresie, situácia sa ešte zhorší. Myslíme na to, že títo ľudia vo veku 16 rokov už dnes vykazujú naozaj veľké problémy v duševnom zdraví aj v závislostiach. Neviem, ako vy, ja som minulý týždeň si zabudla mobil a ja sama na sebe cítim, že som nervózna z toho, keď ho nemám pri sebe, a vnímam to aj na svojom 18-ročnom synovi, ktorého musím neustále hamovať. No vidíte. Takže nečudujme sa, že ak sme doteraz tým deťom dovolili tie mobilné telefóny aj surfovať po tom internete, že už tá závislosť tu je. Ale my máme taký neskutočný problém s tými psychológmi a s tou pomocou v oblasti duševného zdravia, ak im teraz to okamžite zoberieme a nemáme vytvorené tieto záchytné siete, tak musíme očakávať, že tu príde k pandémii, možno úzkostí a depresií. Nie sme na to pripravení. Myslíme na toto riziko. Ako s tým ideme bojovať? Pre mňa sú to veľmi dôležité otázky, pretože kto na to doplatí? No v prvom rade zase tí učitelia a ľudia, ktorí sú v tej prvej línii a ktorí s tým nevedia ešte pracovať. A nemajú tie odborné skúsenosti. Možno sa nám to, bohužiaľ, zosype na hlavu. Ja to teraz nehovorím preto, aby sme neurobili ten zákaz. Ja to len hovorím kvôli tomu, lebo viem, čo to bude obnášať a kam sa dostaneme. A je to o tom, že my nemôžeme proste tento svet vidieť len čierno-bielo. Nemôžeme si povedať, že len sociálne siete predstavujú riziko, že sú pre dnešnú generáciu hrozbou, ale musíme vidieť aj to, že na druhej strane im dávajú tú možnosť, kde sa tí ľudia môžu stretávať a my im musíme túto alternatívu priniesť, aby neupadli do tej depresie a do tej úzkosti. OK. Čiže aj škola by sa mala v prvom rade stať miestom, kde budeme deti učiť, akým spôsobom si efektívne vytvárať a udržiavať vzťahy. Mení sa tá funkcia tej školy, nielen učiť deti, aby mentálne a kognitívne rástli, ale my musíme zmeniť myslenie a prispôsobiť ho tej dobe, súčasnosti, ktorá to potrebuje. A aj v tomto potrebujeme vyškoliť učiteľov, aby na tieto veci viacej mysleli. Čiže uvedomme si, prosím, že ak zavedieme opatrenia, ktoré môžu napáchať takéto škody, tak si môžeme privariť sami. Aj mládeži, samozrejme, aj psychickému zdraviu, ale samozrejme učiteľom, ktorí budú v prvej línii a nebudú vedieť túto situáciu zvládať. No a úplne na záver posledná vec – treba si uvedomiť, že tá regulácia, ktorú teraz sa budeme snažiť zaviesť v zákone, v podstate bez tej peňaženky, ktorá ešte nie je funkčná, ani nič neprinesie. Ale že tí technologickí giganti, technologickí giganti, ktorí tu momentálne sú, oni nikdy nezmiznú a tá regulácia musí ísť smerom k týmto korporáciám. Čiže tu otázka ani nie je, či na tieto veci deti pripravíme, ale skôr je to o tom, že iba na chvíľočku pred týmito korporáciami tie deti schováme. O to tu ide. Čiže to, že zakážeme mladým ľuďom napríklad používať TikTok, neodstráni ten fakt, že ten TikTok ďalej bude existovať a ten dizajn, ktorý je založený na závislostných prvkoch. A akonáhle sa k tomu dostanú, tak si vybudujú tú závislosť takisto, ako sme si my dospelí tú závislosť, samozrejme, vybudovali. Takže to, čo my presne potrebujeme teraz urobiť, je bojovať proti týmto technologickým spoločnostiam, aby dizajnovali tie platformy tak, aby nevznikala závislosť. Aby tam nebol nenávistný obsah. Ja sa pýtam, či to dokážeme my z pozície toho, že sme taká malinká krajina. Asi to nedokážeme bez toho európskeho kontextu, ktorý má 450-miliónový trh. My môžeme pracovať na tom z Európskej únie a klepnúť po prstoch týmto technologickým gigantom, bez toho sa jednoducho nepohneme vpred. Takže za mňa všetko. Ďakujem vám veľmi pekne za pozornosť. A klepnúť, poprosiť o týmto technologickým gigantom, bez toho sa jednoducho nepohneme vpred. Takže za mňa všetko. Dobre, pohoda, pekne. Za pozornosť. [09:29] Andrej Danko Ďakujem. S faktickou poslaneckou [09:29] Andrej Danko Ďakujem. S faktickou poslaneckou hlásim. [09:29] Erik Vlček – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne, pán predseda. Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia, tu nejde vôbec o to, či o tomto, o tomto bode sa malo rokovať v utorok alebo na druhý deň. Podstata je vlastne úplne niekde inde. Deň, keď tragicky zahynula učiteľka, sme mali pred sebou tému bezpečnosti detí a škôl a práve v takýto deň bolo podľa mňa elementárne prejaviť úctu obeti a dať tejto téme prednosť. Politické odvolávanie a politické spory sme pokojne mohli. Rýchly nadjazd. A bezpečnosť detí bola podľa mňa vtedy úplne prvoradá. Takže preto nerozumiem, prečo sa k tomu stále vraciame a snažíme sa tento postup obhajovať, lebo nejde tu vlastne o nejakú urazenosť, ani o nejaký politický súboj, ale ide tu o elementárnu ľudskú slušnosť, dôstojnosť a schopnosť pochopiť, že, že nie každý deň je dňom na politický boj a v ten deň podľa mňa mala byť prioritou pieta a bezpečnosť našich detí. Ďakujem. Poslankyňa Martináková [09:31] Vladimíra Marcinková – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja by som chcela využiť tento priestor aj v reakcii na kolegyňu a vyzdvihnúť reakciu ministra školstva po tej tragickej udalosti, ktorá sa odohrala v utorok, pretože mi naozaj veľmi záleží na tom, aby sme takéto udalosti komunikovali správne vo verejnom priestore. Naozaj nejakým spôsobom neupriamovali tú pozornosť na páchateľa, ale naopak upriamovali pozornosť na obete a upokojovali situáciu nejakým spôsobom, nepovzbudzovali k takémuto konaniu iných jednotlivcov. Čiže naozaj si myslím, že všetky tie návody a odporúčania, ktoré od psychológov a komunikačných odborníkov boli vetrané, tak boli vypočuté pánom ministrom. Trošku ma mrzelo, že človek, ktorý stál vedľa neho a zastáva funkciu ministra vnútra, si už tieto návody neprečítal a komunikoval úplne v rozpore so všetkým, čo sa odporúča. Nuž, niekto si vie spraviť domácu úlohu, niekto nevie. Nevadí, aj tieto kontrasty sú pre nás opozičných politikov zaujímavé sledovať v rámci koalície, ale inú vec som chcela a dostanem sa k tomu, verím, aj v rozprave. A to sú tie zákazy sociálnych sietí. Ja som rada, že tu prichádza iniciatíva z európskej úrovne, pretože som bola veľmi skeptická k tomu, keď sme sa my ako malá krajina vlastne zadušovali, že zakážeme sociálne siete od nejakého veku. Môžeme sa baviť o tom, aký to má byť vek. Ja to podporujem. Myslím si, že majú byť regulované. Myslím si, že aj zákaz kľudne je jedna z možností, ale je naivné si myslieť, že to vyrieši celý problém, ktorý je oveľa väčší. Vidíme, čo sa udialo napríklad v Austrálii, keď ten zákaz prišiel, že jednoducho vznikli alternatívne platformy, deti sa presunuli do rôznych WhatsAppových skupín, kde to bolo ešte ako keby menej verejné, čo sa v nich dialo. Čiže naozaj potrebujeme riešenie, ktoré nebude len nejakým zakrytím očí rodičom, učiteľom a nám dospelým, ale bude skutočným riešením v prospech bezpečnosti detí. Ďakujem pekne. [09:33] Peter Žiga pán poslanec Habánik [09:33] Jozef Habánik – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne za slovo, vážený pán predsedajúci. Pani poslankyňa, vy sa téme radikalizácie, ale aj téme násilia na školách, školských zariadeniach, ale celkovo aj v spoločnosti venujete dlho, dlhodobo, preto aj to vystúpenie z vašej strany je v tomto smere korektné a konzistentné. A naozaj to, čo tu odznelo aj z vašich úst, ale aj včera v rozprave v rámci pokračujúceho prvého čítania návrhu vládneho zákona, je potrebné, aby sme prišli s nejakou reguláciou. Sociálnych sietí osobitne v tom prípade, ak sa jedná o mladistvých žiakov základných škôl s tým, že samozrejme si plne uvedomujeme, že tie technologické riešenia, tie platformy, tie sú častokrát nad rámec alebo za hranicami aj našej krajiny a preto ich treba riešiť spoločne nejakým európskym rámcom a myslím si, že aj dnes ráno na výbore sme čiastočne o tom diskutovali, že kedy je možné pustiť toto čítanie ďalej a čo všetko treba ešte vynegociovať aj na tej európskej úrovni vo väzbe na tento legislatívny, na tento legislatívny rámec a naozaj s veľkou časťou vášho vystúpenia sa dá len súhlasiť. Pán poslanec Rožku. Ďakujem, pani [09:34] Jozef Pročko – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem, pani kolegyňa. Dúfam, že mi odpoviete, aj keď ste si nedali odpovede na faktickú. A už ste si dali, prepáčte. Ja sa vás chcem spýtať, hovorili ste o rebelii, o rebelii, takže viete, mladí ľudia rebeliujú, lebo chcú samostatnosť a slobodu, chcú vlastnú identitu, spochybňujú autority, vplývajú na nich rovesníci, emócie, ale najmä vplýva na nich naozaj ten internet a vy ste tam hovorili, že nie je cieľom zakázať veci, ale vychovávať. Absolútne s vami súhlasím, ale bez toho zákazu to nemôže byť. Jednoducho, my musíme naozaj zakázať veci, aby nerobili tí mladí ľudia, lebo bez toho to nejde. Inak ako naozaj k tomu, čo ste hovorili, súhlasím absolútne s vami. Včera alebo predvčerom, keď sme hlasovali, tak sme hlasovali o predradení bodu Tarabu o 5:00. To znamená, že keby sme boli predradili tento bod, tak rokujeme o ňom dve hodiny. Dve hodiny. A za dve hodiny tu robia poslanci z HLAS-u divadlo, že sme vlastne nechceli rokovať a my sme vlastne tento zákon. My sme namiesto toho, aby sme predradili tento zákon, a je to veľmi dôležitý tento zákon. Ale dohoda bola, dohoda bola, že budeme v ten deň rokovať o odvolávaní Tarabu a zrazu prišli poslanci HLAS-u s týmto zrazu, zrazu rýchle, rýchle, rýchle. My sme si v ten deň uctili. Áno, minútou ticha sme si uctili pamiatku, naozaj minútou ticha, my sme sa postavili a uctili sme si. Mne stále príde táto ich politická, tento politický marketing úplne taký až hyenistický, že rozprávajú o iných, že sme, vy ste si nechceli uctiť a sami zneužívajú túto vec, ktorá je veľmi citlivá. Takže ja vás poprosím, páni poslanci z HLAS-u, mali sme rokovať o tom dve hodiny. Teraz o tom rokujeme naozaj veľmi dôsledne, tak ja vás prosím, už prestaňte s tou vašou politickou mantrou, že: „No, vy ste to teda neurobili, vy ste nehlasovali.“ Rokujeme o tom a každému na tom záleží. Pani poslankyňa. [09:36] Ingrid Kosová – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem vám pekne za všetky faktické poznámky, až sa divím, že boli také pozitívne. A o to viac si ich vážim. Pán Vlček, tam k vám len, myslím, že to bol pán Vlček, ktorý to hovoril. Ja s vami súhlasím v tej veci, že naozaj v ten deň bola potrebná pietna. Mali sme sa proste zdržať akýchkoľvek politických vyhlásení a čohokoľvek. A viete, možnože by opozíciu ani nenapadlo, že je to citová manipulácia a v prípade, keby to na druhý deň tieto návrhy zákona neboli naterminované na 9:00 ráno. A to skrátené legislatívne konanie aj tak bolo potrebné schváliť na vláde, ktorá bola na druhý deň. Čiže, ak toto sa robí takýmto spôsobom, tak potom sa nemôžeme diviť, že príde aj nejaká reakcia. To je úplne prirodzené, čiže v ten deň sme sa mali zdržať radšej čohokoľvek. Ale ja sa nečudujem, že pán minister vnútra takýmto spôsobom reaguje, lebo on ešte aj ten svoj vstup využil na to, aby tam dal nejaký nenávistný komentár. Takže to je len môj názor, to, čo sledujem. Na rozdiel od pána ministra školstva, ktorý reagoval naozaj veľmi citlivo a presne tak, ako sa má, s ohľadom na obete. No a čo sa týka tej rebélie alebo toho zákazu, lebo vaša otázka, pán Pročko, smerovala k tomu zákazu. Ja som to povedala aj vo svojej rozprave. Ja súhlasím s tým, že je nutné zregulovať vek a zakázať v podstate od nejakého veku, aby sa tie deti nedostali na sociálne siete. Ja len hovorím o tom, že s tým prichádzajú riziká, na ktoré v tomto zákone, ale ani všeobecne nemyslíme a my musíme na to myslieť. Pretože, ak to nebudeme robiť súbežne s tým zákazom, tak prídu ďalšie problémy, ktoré budeme musieť riešiť a musíme byť na ne pripravení. To je celé. Ďakujem. Pokračuje v rozprave pán [09:38] Andrej Danko Poslanec Horecký. Pripravuje sa sánka, je v rieke. Ďakujem za slovo. [09:38] Ján Horecký – Vystúpenie v rozprave Pán predsedajúci, vážený pán minister, vážené dámy, páni. Nebudem porovnávať v tomto vystúpení osoby dvoch ministrov, pána ministra školstva, pána ministra vnútra, ktorí po tej udalosti v Staškove, ktorá zasiahla aj mňa ako blesk z modrého neba, museli prísť na miesto a konfrontovať sa zo svojej ústavnej pozície s touto situáciou. Budem porovnávať niečo iné. Budem porovnávať ľudí, ktorí pracujú v týchto dvoch rezortoch. Dovolím si to porovnanie, aj keď je to ťažká téma. Pre zjednodušenie sa zameriam na políciu. Na mužov zákona, ktorí majú na autách, na odznakoch „pomáhať a chrániť“. Muži zákona sa stretávajú s ťažkými situáciami. Viete, s kým sa stretnú a v akých situáciách. A teraz to porovnajme so školou. Tam máme pani učiteľky, najmä pani vychovávateľky, učiteľov. A tí sa stretávajú s našimi deťmi. Za posledných šesť rokov, od roku 2020 do roku 2026 do 30. septembra 2026, pri výkone služby zahynul jeden policajt. Ale tri pani učiteľky. A dvaja žiaci, dve žiačky. Toto je desivá vec. Čo má byť škola? Úplne najbezpečnejšie miesto. Ak nie na zemi, určite na Slovensku. Najbezpečnejšie miesto, kde máme naše deti, kde máme to najcennejšie, čo chodí po tomto svete. Spýtajte sa rodiča, za čo by vymenil svoje dieťa. A na čom mu záleží najviac? Ale spýtajme sa to aj seba. Spýtajme sa to tejto spoločnosti. Tá téma, o ktorej sa dnes rozprávame skrze vládny návrh zákona o integrovanom systéme, je väčšia. Tá téma je o tom, aké Slovensko chceme mať. Akú civilizáciu chceme mať. Ako máme postavené priority. Ja mám 17 minút 30 s. Keby som si myslel, že vás, nás, všetkých v tejto spoločnosti, viacej zaujímajú vlastné deti ako ceny nafty a benzínu na benzínových pumpách, tak by som využil do poslednej sekundy tento čas, pretože by to dávalo silný zmysel. A všetci by sme mali dať hlavy dokopy a jediný motor pokroku, jediný motor rastu kvality života, bezpečného, prosperujúceho Slovenska, kde ľudia chcú žiť, kde chcú prichádzať a pracovať, lebo je to skvelé miesto pre prácu a život. Jediný motor, jediná „matéria“ v úvodzovkách, lebo to nie je materiál, to sú živé deti, ktorú máme, sú práve deti a kľúč je vzdelanie. A keď je škola to miesto, kde príde o život viacej učiteliek a žiakov pri výkone povolania, než policajtov pri výkone služby, hoci sa stretávajú s naozaj živlami často, v kritických situáciách, kedy musia zasahovať a nasadzovať svoje vlastné životy a zdravie, tak to už o niečom vypovedá. Žiadne lacné obvinenia ani ukazovania prstom sa odo mňa samozrejme nedočkáte. Každý, kto trošku rozumie veci, vie, že tých príčin je veľmi veľa. Ja preto vítam každú iniciatívu, ktorá ide týmto smerom. Postarať sa o bezpečnosť detí, učiteliek v našich školách. Podporujem a budem podporovať každú iniciatívu, ktorá na správne miesto ukladá priority v tejto spoločnosti. A preto sa teraz aj budem vyjadrovať k predloženému návrhu zákona v prvom čítaní. Určite podporujeme včasnú odbornú pomoc, hovorím aj za KDH, a spoluprácu inštitúcií. Rezortizmus je ochromujúci a medzirezortné spájanie síl a koncentrácia na to, čo som pred chvíľkou vyhlásil za najpodstatnejšie a dôležité. Som rád, že po medzirezortnom pripomienkovom konaní boli v návrhu zákona urobené aj zmeny, opravy smerom k zárukám na ochranu názoru, viery, politickej participácie a slobodného prejavu v rámci samozrejme zákonných hraníc a medzí, to uznávam. Chcem konštruktívne poukázať na veci, na ktorých podľa mňa treba ešte pracovať, pretože na tomto zákone, ako na jednom z prvkov, záleží. Na každom kroku záleží, ktorý môže posilniť bezpečnosť škôl a našich detí. Ako to desivé porovnanie 5 : 1 hádam stačí. A mám tu aj konkrétne tie prípady, ale nebudem ja tri deraný. Stačí ten pomer, ale to nie sú čísla. To sú životy prevrátené hore nohami. To je zmenený svet pre dotknutých, pre Ako to desivé porovnanie 5 : 1 hádam stačí. A mám tu aj konkrétne tie prípady, ale nebudem ja tri rany. Stačí ten pomer, ale to nie sú čísla. To sú životy prevrátené hore nohami. To je zmenený svet pre dotknutých, pre rodiny, ktoré ráno vypravili dieťa do školy. A potom sa všetko zmenilo. Takže, čo ešte môžeme povedať k tomuto zákonu? Bol by som veľmi rád, keby zákon zároveň so svojím paragrafom a znením predložil aj metodiku, ktorá rieši informovanie, vypočutie, opravu nesprávneho zaradenia a uzavretie nepotvrdeného prípadu. Tento presný postup pre dieťa a rodiča potrebujú všetci. Presne pre mieru právnej istoty, pre pocit bezpečia, preto, aby zákon nebol zle použitý. Ukážte mi jeden zákon, ktorý bol vždy a správne použitý. To je samozrejme rečnícka otázka, to sa nedá nikomu vyčítať, také zákony ľudia nevedia písať. Také zákony, dovolím si povedať zo svojho zázemia filozofického, ktoré napísal Pán Boh, ľudia nevedia dodržať. Takže nie to ešte ľudské zákony, ktoré by neboli zneužité. Takže ale čo je našou úlohou? Legislatívcov, poslancov Národnej rady, predkladateľov, minimalizovať riziko? Robíte zákony, poviem ľudovo, blbuvzdorné. A čo naj, samozrejme, čo najjasnejšie a najúčinnejšie. Takže požadujeme túto metodiku, aby sa naozaj nestalo, že nejaký prihorlivý človek, veď napokon aj v pôvodnom návrhu zákona bolo, že každý má povinnosť upozorniť, udať takého akože podozrivého žiaka, dieťa, ale toto ako učiteľ s 35-ročnou praxou vám poviem, že vyškolení odborníci s tým majú problém. Som rád, pretože po MPK to bolo upravené, že iba na príslušné orgány, ktoré majú túto povinnosť a vyššiu kvalifikáciu vyhodnocovať konanie, riziká. No. Potom by som chcel, aby sme do zákona doplnili záruky pri citlivých údajoch. Môže to byť napríklad podľa holandského vzoru. Ja som si dal prácu, porovnával som vládny návrh zákona s legislatívou v krajinách Európskej únie a vidím najvyššiu blízkosť k dánskemu infohasu a holandskej parte. V obidvoch prípadoch je podľa mňa ešte čo zlepšiť, napríklad v zárukách pri citlivých údajoch. To znamená, aby to bolo jasné každému. Kontrolu prístupov a nezávislé preverovanie zákonnosti. Aby ešte niekto iný okrem tých koordinátorov, okrem tých aktérov, ktorí budú konať podľa tohto zákona, mohol dozerať metodicky, právne, expertne na činnosť, na procesy. To je dôležité, lebo naozaj sa rozprávame o veľmi vážnej veci. Poviem vám konkrétny príklad, aby to bolo jasné, ako to môže vyzerať v praxi. Bol jeden chlapec na strednej odbornej škole, ktorý bol zaľúbený do dievčaťa. Stretol sa pri vzdelávaní s vysvetlením, ktoré ho povzbudzovalo k prvým sexuálnym aktivitám, ak bude súhlas na obidvoch stranách. Usiloval sa o tento súhlas spôsobom vlastným 16-ročnému chalanovi. To dievča ho nechcelo a po nejakom čase spolu s kamarátkami vyhecovali tú situáciu tak, že ho označili za devianta, za človeka, ktorý ju sexuálne obťažuje a prenasleduje. Ja teraz nejdem robiť sudcu v tom konkrétnom príklade. Len vám chcem povedať, že tento chlapec, ktorý bol napokon vylúčený zo školy, s ktorým prerušili všetci, všetci kontakt sociálny. Všetci sa ho štítili a dostal na čelo biľak, úchylák. Tak tento chlapec sa zrútil a bol v psychiatrickej starostlivosti. Tento chlapec bol krok od toho, aby ublížil sebe alebo niekomu inému. Nie je to ľahké ani jednoduché označiť niekoho za rizikovú závadovú osobu a správne postupovať. Preto je veľmi dôležité pri takomto ambicióznom zákone mať záruky. A tie naozaj prosím o ne. Potom by som chcel upozorniť ešte na jednu vec, aby sme naozaj nerobili paralelne triplicitne veci. Nepodsúvam nikomu nejaký zlý úmysel alebo niečo podobné. Iba chcem, aby to bolo čo najlepšie. Čo to znamená? Pred čím vystríham alebo respektíve o čo znovu prosím? My máme existujúce kapacity a teraz budujeme nejakú novú štruktúru. Čo presne ten zákon hovorí, pán minister predstavil, čo sa týka tej štruktúry, počíta s jedným národným koordinátorom, štyrmi odbornými zamestnancami pod týmto koordinátorom, jeho odboru a osem regionálnych koordinátorov, potom ustanovené tie miestne rady, regionálne rady a na národnej úrovni rovnako. No a teraz my máme v integrovanom systéme... Teda pýtam sa ja, kde je v tomto integrovanom systéme Úrad prevencie kriminality Ministerstva vnútra Slovenskej republiky. Nádejam sa, že dostanem odpoveď, že tam bude zahrnutý. Lebo tento zákon nesie názov, ktorý je priam totožný s popisom práce toho úradu prevencie kriminality na Ministerstve vnútra. Ďalej sa pýtam, ako to bude prepojené s odborom mládeže, zdravia a pohybových aktivít. Zacitujem vám, to je na ministerstve školstva útvar. Poviem vám z organizačného poriadku od 1. septembra 2026. Podľa tohto poriadku tento odbor mládeže zabezpečuje napríklad zastupovanie ministerstva vo výbore pre predchádzanie rasizmu, xenofóbie, antisemitizmu a intolerancie. Nádejam sa a verím, že dostanem odpoveď, že sú tieto útvary, tieto odbory... Musí to tak byť. Nemôžeme trieštiť sily na malom Slovensku. A už som o tom hovoril. Aká je priorita? Cena nafty na pumpe alebo deti v školách a vzdelávanie? Čiže pri takto nastavených prioritách chcem šetriť každý cent, každú energiu, každý čas, každý ľudský kapitál a spájať tieto sily aspoň tam, kde sa odhodláme ich venovať správnej veci. Takže prosím o to, aby boli tie už existujúce štruktúry zahrnuté, aby sme nebudovali paralelné systémy. Samozrejme, pomohlo by, keby sme videli alebo poznali, určite to potrebujú ľudia, ktorí budú tieto procesy manažovať, nejakú mapu kompetencie a spolupráce, nejakú sieť, kde nám bude jasné, kde nám budú jasné procesy, zodpovednosti a kompetencie, aby sme vedeli, ako to bude fungovať. Nielen metodicky, v citlivých detailoch, ktoré som opisoval predtým, ale hlavne v štruktúre, aj v štruktúre teda. No. Tiež je dôležité sa dohodnúť, kto bude pripravovať tie metodiky, lebo povedal som, že ten zákon v citlivých veciach ich neobsahuje, odkazuje na metodiky, ktoré budú pripravené. Potrebujeme vedieť, ako to bude, alebo jednoducho povzbudzujem k tomu, aby to bolo koncentráciou týchto útvarov, ľudí, ktorí majú skúsenosť, a zároveň, aby k tomu boli prizývaní, nádejam sa, že sa to tak môže stať, ľudia, ľudia z praxe. Videl som na školskom výbore napríklad ľudí z IP-čka alebo z iných organizácií, ktorí sa tomuto venujú, s ktorými dlhodobo spolupracujem aj ja. Aby sa naozaj predišlo prekrývaniu koordinácie, akreditácie a financovania prevencie. Nedávno sme rokovali o občianskom zákonníku a riešili sme paralely medzi obchodným a súkromným právom, tak nesmieme budovať ďalšie. No a samozrejme, spomínam to na poslednom mieste, nie na prvom. Musí byť reč aj o finančnom krytí. O finančnom krytí celého zámeru. Nuž, musíme žiadať rozpočtové krytie tejto odbornej pomoci. Vládna analýza vykazuje nekrytých 718 453 € v roku 2027. Nekrytý trištvrte milióna. V roku 2028 je to až 2 764 748 €, ktoré nie sú nijako dopredu zaručené. No a v roku 2029 2 750 000 €. Treba vysvetliť, koľko peňazí zabezpečí samotnú dostupnú pomoc deťom a rodinám. Kto, z čieho rozpočtu, či to bude mimoriadna kapitola, či to bude pod školstvom, snáď nie z podstaty, aby sme presúvali peniaze na sanáciu problémov, miesto toho, aby sme ich investovali do predchádzania týchto vecí. A tu sa ešte na chvíľku zastavím. Tento problém škálovanie je slabé slovo. Tento problém má vertikálnu, horizontálnu štruktúru, je to proste mega problém, čo sa týka mentálneho stavu a duševného zdravia detí, ale aj dospelých, ale deti osobitne sú najzraniteľnejšie. Tak, pozrite sa, na všetkých úrovniach treba pracovať od vzťahovej väzby, od spolupráce s rodinami, od toho, ako deti prichádzajú na svet, ako sú prijímané, ako sú vychovávané v rannom detstve, aká je poskytnutá pomoc rodičom, ktorí to potrebujú a nevedia si sami v tom poradiť. A to nemôže rozhodnúť štát svojou silou. Štát nebude kojiť, nebude milovať tie deti, nemôže to prikázať povinnou škôlkou. Musí to byť v spolupráci s rodičmi. Inak to fungovať nebude. Druhá vec, ako máme nastavené školy, podmienky v školách. Či majú ľudia, ktorí majú prispievať k výchove, osobnostnému rozvoju a vzdelávaniu, v týchto podmienkach, ktoré opisujeme, päť ku jednej. Päť úmrtí v školách, jedno úmrtie policajta vo výkone služby. Ako majú dnes, keď mnohé učiteľky sa cítia ohrozené, nie kvôli tomu, čo sa stalo trom kolegyniam, čo by ste nikdy neverili, keby vám to niekto pred siedmimi rokmi hovoril. Ale kvôli tomu, v akých životných situáciách, v akom prepodnetovanom prostredí, presýtenom negatívnymi emóciami a konfliktom deti vyrastajú. A tieto učiteľky potrebujú mať rozviazané ruky. Nemôžu riešiť večné zmeny v administratíve, v procesoch, v podmienkach, v pravidlách. Sú veci, ktoré musia ustúpiť tomu, čo je podstatné. O tom hovorí vlastne aj tá kurikulárna reforma, na ktorej som pracoval neoficiálne dvojciferný počet rokov praxe a ktorú som potom doručoval ako minister. Čiže rozviazať ruky, prestavať vnútornú štruktúru škôl, posilniť tam pozície nielen odborných zamestnancov, aj stredného manažmentu, aby tí ľudia mali čas, mali čas na deti, mali čas jeden na druhého, venovať sa učiteľkám, aby nevyhoreli, aby ich riaditeľka nelapala do sa, koho chytí, koho nájde, že nám chýbajú stovky a bude to trend je horší. Takže idem ďalej na tej škále. Potom je to odborná pomoc tam, kde už sa javia nejaké zvýšené potreby venovať sa dieťaťu. Od toho, aby centrá poradenstva a prevencie boli vnímané nie s podozrievaním, ale aby boli vnímané ako súčasť riešenia tohto problému. Aby im boli vytvorené maximálne dobré podmienky pre ich súčinnosť so školami. Zapojenie tretieho sektora, organizácií, ktoré sa venujú komunitnému budovaniu spôsobu života, ktoré sa venujú miestnym komunitám. A potom môžeme ísť ďalej. Už odborná pomoc pre deti, ktoré vykazujú nejaké problémy napriek všetkým tým veciam, ktoré ani tak jeden minister, keby to bol zmŕtvychvstalý Ján Amos Komenský, nezabezpečí. Ako ľudia vychovávajú svoje deti, čo dýchajú, aký vzduch zo spoločnosti. To je veľmi komplexný problém. A potom môžu prísť aj, povedzme, ochranné, záchranné a represívne opatrenia. Na všetkých týchto škálach treba pracovať. Neurobí to len jedna... Na jednom poschodí sa tento problém nedá vyriešiť. No. Teraz ešte, kým prejdem ku... alebo teda ešte uzavriem túto časť. Nerokujeme o SLK, ale spomeniem to, lebo mali sme školský výbor, ktorý som chytil až na konci. A viem, že sa bude rokovať skrátenom, zrejme, keď to snemovňa odhlasuje, v skrátenom legislatívnom konaní. Takže druhé a tretie čítanie pôjdu rýchlo. Nebudeme mať asi tak čas pripravovať, ponúkať spoluprácu, pozmeňujúce návrhy, ďalšie debaty na túto tému. Každopádne dúfam, že tie slová nehovoríme, tí, čo sa vyjadrujeme s poctivým úmyslom prispieť, len tak do vetra, lebo ich nikto nepočúva. Dúfam, že ten zákon nielen, že bude správne vo finále Každopádne dúfam, že tie slová nehovoríme, tí, čo sa vyjadrujeme s poctivým úmyslom prispieť, len tak do vetra, lebo ich nikto nepočúva. Dúfam, že ten zákon nielen, že bude správne vo finále v čo najlepšej forme predložený, ale potom aj chladnou hlavou realizovaný. Viete, oplašenie, hystéria alebo nejaké poryvy na základe emócií sú v kritických situáciách veľmi rizikové. Ja tiež som nemal slová na to, keď sa stala táto ďalšia udalosť v šnúre neuveriteľných tragédií. A rozumiem tým akoby emotívnym a politickým motívom, ale prosím vás, predstavte si chirurga, ktorý operuje pacienta, ktorý je v ohrození života, teraz sa mu tam praskne nejaká tepna, začne striekať krv. Čo čakáte od toho chirurga, že bude hystačiť, že zdrapí hasiaci prístroj a začne striekať na tú krv? Chladnú hlavu, plakať, nervóznieť, hádzať sa o zem môže neskôr. Vtedy, keď sa jedná o krízovú situáciu, o život, keď sa jedná o bezpečnosť, keď sú profesionáli a ústavní činitelia, poslanci musia byť profesionáli, takisto ako policajti, takisto ako lekári. Každý. Tak. Potrebujeme predovšetkým rozvahu, nie politické grimasy a predbiehať sa, kto hlasnejšie alebo, ja neviem, rýchlejšie niečo zabezpečí. Poriadne konať. Niekto tu už podal v tejto snemovni, nie za 11:55. Niekto povedal, že je 12:30. Ja hovorím, že podvečer. Takže nemáme čo odkladať. Meškáme. Ale nemôžeme nahradiť minulé meškanie tým, že teraz tu budeme prekvapne prijímať dokumenty a urobíme medvediu službu, ak to nebude dobre pripravené. Ak nebude pripravený terén na implementáciu takéhoto zákona. Kedy budú robené výberové konania na tých koordinátorov, odborných zamestnancov? Ako im budú doručené peniaze, procesy? Ako budú nastavené pravidlá, metodiky? Ako sa budú tvoriť? Niekoľko faktov teraz, lebo prejdem od tohto apelu, aby bol zákon pripravený kvalitne a všetci môžeme na ňom spolupracovať, lebo sú to naše deti. My sme zodpovední za všetky deti, nielen za tie biologicky naše alebo osvojené. Tak teraz, kým prejdem ku tej časti o sociálnych sieťach. Chcem vám povedať niekoľko faktov z prieskumu Rady mládeže Slovenska a Českej rady detí a mládeže. Spolu robili jeden reprezentatívny prieskum o radikalizácii mladých ľudí v online priestore. Táto práca, tento výskum je z júla 2026, čiže veľmi čerstvý. Bude to iba pár čísel, lebo výsledky prieskumu sú verejne dostupné a môžete podľa záujmu ich do detailu vidieť. Skúmali sa komunikácie mladých ľudí vo veku 15 až 26 rokov na sociálnych sieťach. Preskúmalo sa 564 000 komentárov a príspevkov. 564 000. Z toho 60 % bolo výrazne negatívnych. Všeobecne 60 % tých príspevkov, komentárov bolo negatívnou emóciou, deštruktívnych. A čo sa týka politických, na politickú tému, až 72 % komentárov a príspevkov bolo priam toxických. Vyhodnotených ako aktívne nebezpečné, ubližujúce, degradujúce, dehumanizujúce. 72 %. 13 až 15 % mladých ľudí tieto toxické a negatívne komentáre, príspevky posúvalo ďalej svojim blízkym, svojim kamarátom. 15 %. Hovorili nám tí mladí, ja s nimi vediem tento dialóg už roky. S ich reprezentáciami od stredných po vysoké školy, že nie je prirodzené mladému človeku povedať: „Zakážte mi prístup na sociálne siete.“ Ale porozumenie, že regulácia je potrebná vrátane vekovej hranice, je aj u nich. Hovorili o tom aj so samotnou Ursulou von der Leyen, presne v tomto duchu. Nuž, ja budem dlhšie rozprávať alebo teda poriadnejšie, vecne ku návrhu zákona, ktorý som za KDH predložil už na predchádzajúcu parlamentnú schôdzu a ktorý sme pripravovali s odborníkmi z oblasti práva, európskeho, medzinárodného práva, z oblasti technológií, sietí, s psychológmi, s ľuďmi, ktorí sa venujú aj patopsychológii, aj teda zdravému psychickému vývoju detí, s pedagógmi, s nezávislými organizáciami, mimovládkami, ako je IP-čko a tak ďalej. Tak, tento návrh sme predložili a ľutujem, že tá rozprava nie je spojená. Tak na začiatku urobím len teraz také krátke porovnanie týchto návrhov zákona, lebo viete, že do tohto vládneho návrhu o integrovanom systéme sú § 15, 16, 17, tri paragrafy vložené, ktoré sa práve týkajú zákazu sociálnych sietí. Nebudem vám hovoriť nejakú vlastnú interpretáciu. Mám v rukách materiál parlamentného inštitútu, ktorý porovnáva tieto dva návrhy zákonov, nášho parlamentného inštitútu. Znovu, keďže je to verejne dostupný materiál, ktorý ste dostali, nebudem vám ho tu interpretovať, poukážem len na niektoré veci. Takže v oboch prípadoch hovoríme o vekovom limite 16 rokov. Overovanie veku v prípade KDH návrhu bolo viazané na riešenia európske, na odporúčanú európsku digitálnu peňaženku podľa DSA aktu. Som rád, že vo vládnom návrhu sa ten pôvodný návrh použiť vlastné registre zmenil smerom ku vekovému atribútu. Náš návrh na rozdiel od vládneho je komplexný a hovorí aj o tom, čo bude medzi 16. a 18. rokom. Definuje bezpečný dizajn. Aké prvky nesmú, aké prvky môžu byť pre bezpečnú komunikáciu mladých ľudí, aby im tam nevyskakovali príspevky od anonymných prispievateľov, ktorí ich môžu sexuálne obťažovať, navádzať na všeličo, manipulovať a zneužívať. Taktiež náš zákon obsahuje KDH-ský zákaz cielenej reklamy, rizikových komerčných praktík a algoritmov s budovaním závislosti na dopamínovej odmene pri používaní sociálnych sietí, ktoré sú komerčné a ich cieľom je čo najdlhšie a čo najčastejšie udržať mladého človeka, dieťa na tej sieti. Náš zákon obsahuje aj právo na vymazanie digitálnej stopy, pretože digitálna stopa, to ešte si dnes mnohí ľudia neuvedomujú, je pre budúcnosť detí veľmi zraňujúca a zneužiteľná. Aj na vydieranie, na kadečo. A samozrejme obsahuje aj vzdelávanie, teda nemohli sme z opozície, sedí tu po mojej ľavej strane pán minister, akoby nastavovať programy študijne. Viem, že takéto veci sa nerobia na poli politiky. To majú robiť odborníci, len je tam tento paragraf, ktorý hovorí jasne to, čo odznelo aj v tejto snemovni, že to nemôže byť čistý zákaz, že to musí byť celá šnúra opatrení vrátane vzdelávania. No a ešte jedna poznámka. Náš zákon na rozdiel od toho vládneho, ale aj na rozdiel od toho austrálskeho, ktorý tu bol ponúkaný ako príklad, ja za mňa nesprávneho postupu, tak sa tvrdo nevymenúva sociálne siete, ktoré sa majú regulovať alebo ktoré nemajú mať do určitého veku prístup deti k nim. Náš zákon hovorí o funkcionalite. To znamená, ktoré funkcie sú presne tie, s ktorými sa dieťa nemôže stretnúť. A to je presne to, že adresná reklama, digitálna stopa, neznámi cudzí anonymní prispievatelia, komentáre, filtre proti groomingu, proti manipulácii, proti komodifikácii, teda skrytej reklame voči deťom. Toto zarámovanie robí jednu dobrú službu. My tým negatívne vymedzujeme, aké črty môže mať komunikačný nástroj, ktorý deti by mohli používať v bezpečnom dizajne so svojou rodinou alebo priateľmi. My týmto nehovoríme, že stop digitálnej komunikácii. My chránime deti pred kanálom, doslova kanálom v tom aj v negatívnom zmysle, kadiaľ prichádza kyberšikana, kadiaľ prichádzajú provokácie smerom k násiliu, k excesom, hlúposti ako paracetamolová výzva, kto viac paracetamolu zje alebo skočí z mosta do Dunaja. Manipulatívne sexuálne obťažujúce obsahy a tak ďalej. Čiže toto sú všetko veci, ktoré snáď sa zhodneme. Nemôžete vystaviť deti bez brehu. Kto z vás by svoje vlastné dieťa, povedzme 13-ročnú dcéru alebo 14-ročného chlapca, poslal niekde do prístavu, kde neplatia žiadne pravidlá, kde sa stretnú s anonymnými námorníkmi niekde v krčme. Nikto by to neurobil. Ale tak to vyzerá neregulovaný svet sociálnych sietí. Ale ďalšie dôvody, ktoré máme, ktoré sú konštruktívne, lebo to nie je len o tom, čo nie a čo škodí. To je aj o tom, že deň má 24 hodín. Že dieťa by malo 8 hodín spať. Malo by sa niekedy hýbať. Malo by jesť niekedy, malo by chodiť do školy. A predstavte si, že malo by robiť to, čo civilizácia a ľudstvo robilo stáročia, tisícročia. Komunikovať, živý človek so živým človekom. So svojimi súrodencami, spolužiakmi, s kamarátmi. Mali by vedieť vychádzať so sebou, s druhými, ktorí majú iné názory. Mali by sa vedieť pohádať, zmieriť. Mali by sa vedieť spolu zabaviť alebo aj nudiť a vymýšľať, nie izolovať. Ale kedy to budú robiť? A povedzte mi, kedy sa budú venovať správnym spôsobom novým technológiám, umelej inteligencii a podobne. Veď tie nároky budú narastať na digitálne rozumné a mocné aplikácie digitálneho sveta. To už nebudú vôbec spať. Alebo budú spávať na lavici v škole, ako to dnes vidíme v praxi, že 60 % detí vykazuje známky nespavosti, nedostatku spánku, úzkosti, depresie a podobne. Tu ide aj o pragmatickú vec. Ak má deň len 24 hodín a žiadnym zákonom Národná rada Slovenskej republiky nepredĺži deň. Môžeme také blbosti prijímať, ale nestane sa to. To, čo sa môže stať, je, že pomôžeme deťom, rodičom, školám štruktúrovať ten deň, zvýšiť pravdepodobnosť, že bude naplnený dobrými vecami oproti škodlivým. Takže toľko porovnanie. Ešte posledná vec z toho porovnania. Nepáči sa mi, že vo vládnom návrhu zákona je ten zákaz explicitne adresovaný občanom Slovenskej republiky, maloletým občanom Slovenskej republiky. Tým sa zakazuje deťom zakladať si účty do veku 16 rokov. Lenže keď zakážete zákonom niečo občanom Slovenskej republiky, deťom, chcete zákon presadiť? Tak ho musíte presadzovať, musíte ho kontrolovať. Toto by sme predsa mali robiť s každým zákonom. Keď zakážem niekomu jazdiť cez dedinu 120 na aute, tak tam musím niekde postaviť radar a potom musí prísť pokuta, sankcia, zobratie vodičáku. Čo budeme robiť s deťmi, ktoré si založia ten účet? Preto KDH nezakazuje deťom, nezakazuje nič občanom, ukladá povinnosti komerčným platformám sociálnych sietí, ako majú fungovať, potažmo pre staršie deti, pre mládež v bezpečnom dizajne. Toto je to. A zároveň funkcionalitou sme vypísali, ak chcú, aby deti komunikovali bezpečne aj prostredníctvom nejakej siete, musí byť privátna. Spomeňte si, asi väčšina z vás pozná WhatsApp. Spomeňte si, ako vyzeral WhatsApp pár rokov dozadu. Bolo možné komunikovať len s tými, ktorých ste mali v kontaktoch, ktoré ste si pridali, nemohol na vás vyskočiť nejaký obsah z verejného kanála. Čiže existuje možnosť, takto to môžu spraviť tie platformy. Slovenská republika to sama nevymôže. Preto, keď si prečítate KDH návrh zákona, je tam jasne napísané, že ideme podľa DSA, Digital Services Act Európskej únie, že ideme tak, že uprednostňujeme v každom bode európske právo v tejto oblasti, lebo to riešenie musí byť európske a nemajte ilúziu, že Európska únia je dosť silná, aby sa postavila napríklad Mete alebo TikToku. Samotná Európska únia na to nemá ruky, že dosiahne, čo chce. Amerika, Čína, USA a Čína sú veľmoci, ktoré majú k tomu bližšie a napriek tomu vidíte, že to ide na úrovni súboja, súdov, súdov, ktoré nedávno Meta prehrala. Takže neexistuje, aby tu bolo 27 individuálnych riešení. Preto, keď prišiel Kids Act s návrhom na zákon A napriek tomu vidíte, že to ide na úrovni súboja súdov, ktoré nedávno Meta prehrala. Takže neexistuje, aby tu bolo 27 individuálnych riešení. Preto, keď prišiel Kids Act s návrhom na zákon, ktorý má harmonizovať tieto pravidlá a ochranu detí v digitálnom priestore z Európskej komisie a bude sa v Európskom parlamente o ňom rokovať a budú jednotlivé štáty ho pripomienkovať a budú ho v podstate vykladať aj praxou, ako si nastavujú tie národné podmienky, tak KDH k tomuto podáva pomocnú ruku. A ešte jedno vám prečítam, aby ste si nemysleli, že to je tak, že počkáme, kým Európska únia urobí zákon na kľúč, ktorý len takto transponujem ako nejakú smernicu. Takto v takomto prípade fungovať nebude, pretože samotná Európska únia nepočíta s tým, že to urobí takto, že to plošne potom aplikujeme všetci. To bude harmonizované, ale národné alebo teda riešenia na úrovni štátov, ktoré musia byť kompatibilné, vymáhanie na úrovni odškodňovania, povedzme, nejakých súdnych sporov, musia byť sankcie presadzované cez Európsku úniu, ale tie úpravy musia zodpovedať tomu, ako to v jednotlivých krajinách s jurisdikciou a s implementáciou práva je. A ja vám poviem, že s tým aj DSA počíta, lebo DSA na to vyslovene explicitne upozorňuje, že tie štáty si majú tú skladačku tej mozaiky poskladať tak, aby vznikol jeden súvislý obraz, jedno harmonizované riešenie, ktoré sa dá presadzovať na úrovni EÚ, ale ktoré je vyskladané z tých jednotlivých národných zákonov. No a dnes je to tak. Slovensko nie je v tomto úplne prvé, aj keď sme naozaj s tým naším návrhom z dielne KDH a odborníkov prišli už dávno, tak dnes vám prečítam štáty EÚ, ktoré majú takýto návrh zákona v parlamente, respektíve už platnú reguláciu. Sú to Belgicko, Bulharsko, Cyprus, Dánsko, Grécko, Litva, Luxembursko, Portugalsko, Rakúsko, Rumunsko, Slovensko, Španielsko, Taliansko. A potom štáty EÚ, ktoré pripravujú takéto návrhy zákonov: Česká republika, Fínsko, Holandsko, Írsko, Lotyšsko, Nemecko, Poľsko, Slovinsko, Švédsko. Takže Slovensko robí to, čo robiť má. Má to zmysel? Treba rozumieť tomu, že treba to vedieť urobiť správne. Treba to urobiť komplexne. A v rámci práva Európskej únie. So spoločnou platformou na vymáhanie a presadzovanie tejto regulácie. Tak. Preto by som sa ešte vrátil k tomu vládnemu návrhu zákona a spýtal sa napríklad, keby bol ten zákon prijatý, ako bude – možno vám to príde ako technický detail – tento zákon presadzovaný, keď jeho účinnosť je od januára 2027, ale preukazovanie veku je až od 1. januára 2028. Čo sa bude diať počas toho roku? No. Takýchto detailných technických otázok by mohlo byť veľa. V zásade, keď porovnáte tie dva návrhy zákonov, jeden je komplexnejší a zďaleka si nenamýšľam, že dokonalý a hotový. Sme opozičná strana. Aj keď sme urobili širokospektrálne, s odborníkmi z medzinárodného práva, konzultovali s právnikmi v blízkosti Európskej komisie, tak sme stále len opozičná strana a ponúkame tému, spoluprácu, chceme, aby prešiel do prvého čítania, aby potom bol, nech si ho adoptuje vláda. A nech ho vylepší. Má na to aparáty. Každú vec, ktorú robíme, by sme mali urobiť správne, blbuvzdorne a tak, aby sa dala presadiť a slúžiť ľuďom. Osobitne tým najcennejším, najmenším, našim deťom. Ďakujem vám za pozornosť. [10:19] Andrej Danko Ďakujem, pán poslanec. [10:19] Michal Sabo – Vystúpenie s faktickou poznámkou Alebo ďakujem za vaše vystúpenie aj za slovo. Pán kolega, vy ste povedali v úvode svojho vystúpenia, že nebudete porovnávať reakcie ministrov školstva a vnútra po tragédii v Staškove. Ale ja som akosi presvedčený o tom, že to treba porovnávať a treba to aj verejne adresovať. A upozorniť na ten intergalaktický rozdiel medzi tým pokojným aj pokorným a zdržanlivým a veľmi citlivým vystúpením ministra Druckera v absolútnom kontraste s ministrom vnútra, ktorý si nevie pomôcť ešte aj v tak tragickom momente, nedokáže mlčať, pričom mlčať Matúša Šutu Eštoka by bolo najlepšie pre celú krajinu a hlavne pre pozostalých a pre živších. Mlčanie by bolo to najlepšie, čo by mohol spraviť. A ja som rád, že ja by som rád povedal takto, že minister vnútra rozpráva rýchlejšie, než myslí, ale pochybujem, že v Staškove vôbec nad niečím rozmýšľal, nehovoriac o tej amputovanej empatii, ktorú predviedol. Darmo raz internetový troll, navždy internetový troll. A pán minister Drucker, ja vám ďakujem. Ďakujem, aspoň niekto. [10:20] Andrej Danko Pardon [10:20] Vladimíra Marcinková – Vystúpenie s faktickou poznámkou Pani poslankyňa Marcinková, ďakujem pekne. Ja súzniem s tým, čo tu zaznelo od kolegu Horeckého, že jednoducho tú reguláciu treba, je treba, aby bola kvalitná na tej Európskej únii. Samozrejme, keď budeme harmonizovať, aj to je dôležitý krok, ale ja sa priznám, že taká kontrolka, ktorá mi svieti pri tomto návrhu, o ktorom sa teraz bavíme, pri tom zákaze sociálnych sietí, je to, že ak prijmeme nejaký takýto zákaz, ktorý bude izolovaný od všetkých tých ďalších opatrení, ktoré potrebujeme na to, aby sme docielili cieľ, ktorý máme podľa mňa spoločný, že chceme tie deti ochrániť od tých negatívnych vplyvov sociálnych sietí, od tých negatívnych algoritmov, od toho radikalizovania sa, tak si nemôžeme zalepiť oči takýmto čiastočkovým riešením, takýmto čiastočkovým možno úspechom, keď vám to prejde a potom hlásať všetci, že super, už tu máme zákaz, problém vymizol. No, nevymizol, on je obrovský a tým zákazom v podstate urobíme veľmi málo. A toto je tá moja obava, že áno, samozrejme, chápem, že potrebujeme nejaký základný kameň, prvý krok, ale či ho priniesť takto izolovane, je vlastne riešením. Ja sa obávam, že to nestačí. Takže k tomu vyzývam, aby sme sa naozaj bavili aj o tom b c d, čo tu od Jána Horeckého zaznelo, že či sú to už osvetové aktivity alebo či je to nastavenie vzdelávania. A povýšenie toho duševného zdravia mladých na naozajstnú prioritu. Dnes vieme zo štatistík, že 30 a viac percent mladých ľudí maloletých bojuje s úzkosťami, má strachy, ktoré nevie samo zvládnuť. To je obrovské číslo. Máme kapacity, podporujeme tie psychologické kapacity, ktoré už nie sú na školách, aby tam boli naozaj kvalitní ľudia, to creme de la creme, ktoré zo psychológie máme a potrebujeme aplikovať na mladých ľudí. Neviem, pýtam sa, či robíme dosť. [10:22] Zora Jaurová – Vystúpenie s faktickou poznámkou Pani poslankyňa, ďakujem, pán predsedajúci, a ďakujem pánovi poslancovi Horeckému za vlastne tie dôrazy, ktoré vniesol do tejto témy. Ja vo väčšine z toho, čo ste hovorili s vami, súhlasím. Myslím si, že ten návrh KDH, ktorý máme v legislatívnom procese, je oveľa komplexnejší a prepracovanejší ako ten, ktorý predkladá pán minister školstva. Len v jednej veci s vami nesúhlasím, a to v tom, že ja viem, že vy v KDH máte taký trocha iný názor na nadradenosť práva EÚ nad slovenským, ale, bohužiaľ, keď Európska únia prijme nejaké nariadenie, tak my ho musíme implementovať tak, ako je, bez ohľadu na národnú legislatívu. Takže aj keď Európska únia prijme ten EU Kids X, tak my ho budeme musieť implementovať. To je jedna vec a druhá, povedz je, že podľa mňa ten váš návrh má ten istý problém, ktorý má vládny návrh, a toto je ten, že to časovo nevychádza, lebo vy sa tiež odvolávate na európsku digitálnu peňaženku, na technológiu, ktorá dnes neexistuje. A kým sa tá technológia uvedie do praxe, tak už bude schválený aj ten EU Kids Act, čiže vlastne reálne tie legislatívy sa nebudú vykonávať. Darmo to my prijmeme na národnej úrovni. Reálne sa to môže začať, môže to vstúpiť do platnosti až vtedy, keď tá technológia bude k dispozícii, a kým bude k dispozícii, už bude existovať európske nariadenie. Takže tu podľa mňa robíme niečo, čo je zbytočné, a mali by sme namiesto toho vyjednávať v Európskej únii a snažiť sa ovplyvniť ten EU Kids Act, aby bol taký, aký ho chceme my. [10:24] Richard Eliáš – Vystúpenie s faktickou poznámkou Pán poslanec Eliáš, ďakujem pekne. Vážené kolegyne, vážení kolegovia. Áno, jedno riešenie sociálnych sietí určite nestačí. Problém je však v tom, že technologický rozvoj napreduje rýchlejšie, než sa mu spoločnosť dokáže prispôsobiť. Slovensko patrí medzi lídrov vo vzdelávaní o inteligencii, nie iba v tom, ako ju používať, ale aj v tom, ako pripraviť deti na riziká digitálneho sveta. To však nestačí. Veľká časť radikalizácie dnes prebieha online. A presne týmto smerom ide aj Európska únia. Ochrana detí, bezpečnosť a zodpovednosť platforiem sú súčasťou aktu o digitálnych službách. A preto aj reakcia na Jána Horeckého. Bolo by dobré si ešte raz pozorne prečítať návrh o sociálnych sieťach. Ten návrh nevzniká vo vzduchu prázdne, ale vychádza a nadväzuje na európsku legislatívu. A otázka je jednoduchá. Chceme deti reálne chrániť alebo iba o ochrane budeme neustále rozprávať? Ďakujem. [10:25] Ján Horecký – Vystúpenie s faktickou poznámkou Pán poslanec Vole, dámy a páni, ďakujem za vaše reakcie. Skúsim všetky okomentovať. Pán Sabo, ja tým to neznamená, že nemám na to názor, že som nevidel a nepočul ten rozdiel medzi vystúpením pána Eštoka, pána Druckera, ale chcel som sa venovať niečomu významne dôležitejšiemu než osobnostiam tejto vlády. Pani Marcinková tu už nie je, ale chcem jej zodpovedať, uviedol som dôvody, prečo nemôžeme tak, ako to bolo predložené, podporiť vládny návrh zákona. Aj teda s tými tromi paragrafmi o sociálnych sieťach. Pani kolegyňa Javová. Na európske právo a jeho platnosť na území a v jurisdikcii členských štátov máme presne ten istý názor, čo zakladatelia Európskej únie a čo základná zmluva o Európskej únii. Je úplne, je to úplne jasne viditeľné aj z nášho návrhu zákona, kde je explicitne uvedené, že európske právo má absolútnu prednosť v tomto riešení a musí byť to európske riešenie, čo sa týka ochrany detí v digitálnom priestore. A práve robíme to, čo k čomu vyzývate. Pretože tak, keď som vám prečítal šnúru štátov, ktoré vlastne pripravujú tie jednotlivé riešenia na úrovni členských štátov, z nich sa vyskladáva. Oni tak v tomto duchu pripomienkujú na pôde Európskeho parlamentu návrh komisie toho EÚ Kids Act, kde Slovensko teda aj v našom zastúpení rovnako prispieva k tomu, aby, aby to bolo harmonizované, aby to bolo, ako som povedal, mozaika poskladaná, ktorá do seba pasuje ako puzzle. No a samozrejme, že, že náš zákon je v prvom čítaní a dá sa meniť. [10:27] Andrej Danko Pani poslankyňa [10:27] Beáta Jurík – Vystúpenie v rozprave Ďakujem pekne za slovo, pán podpredseda. Vážený pán podpredseda, vážené kolegyne, kolegovia, dovoľte mi na začiatku vzdať úprimnú poklonu pani riaditeľke zo školy v Staškove, ktorá svojím duchaprítomným, vysoko profesionálnym a hrdinským pokojným prístupom zamedzila ďalším obetiam. Zároveň by som ďalšej hrdinke Nele chcela opäť úprimne zaželať zázrak. No a samozrejme úprimnú sústrasť pozostalým pani Puci, ktorá prišla o život v tejto tragédii. Zároveň mi dovoľte z tohto miesta na začiatku vyzvať a poprosiť médiá, aby, keď o tejto, ale aj o ďalších ľudských tragédiách komunikovali, aby to robili zodpovedne a s rešpektom k rodinám. Pretože často sa stáva, že hlavne kvôli lajkom na sociálnych sieťach publikujú informácie, ktoré skutočne verejnosť nie že nepotrebuje, ale myslím si, že špeciálne v prípade maloletej obete ani nemá prečo vedieť. To skutočne za to nestojí a majte prosím na mysli, že pri každom vašom slove, každej vete, každom riadku, ktoré napíšete, to môže čítať tá rodina. A je to skutočne veľmi bolestivé dozvedieť sa rôzne, niekedy aj nepravdivé informácie o tom, že ako sa, čo stalo, aký bol priebeh, čo pri tom kto kričal a podobne. To skutočne nie je dôstojné. Chcem vás poprosiť o zodpovednú a dôstojnú komunikáciu. No. Ja sa priznám, že nebudem asi taká konštruktívna, ako boli moje kolegyne predrečníčky, pretože som pojala toto prvé čítanie tak viac politicky ako odborne, pretože áno, aj keď by sme nemali v prípade takýchto ľudských tragédií politikárčiť a verím, že o to tu nikomu nejde, tak sme v parlamente a tu sa robí politika a mne sa brídí to, čo predviedla strana HLAS aj v tejto ľudskej tragédii a ako Pretože áno, aj keď by sme nemali v prípade takýchto ľudských tragédií politikárčiť a verím, že o to tu nikomu nejde, tak sme v parlamente a tu sa robí politika a mne sa brídí to, čo predviedla strana HLAS aj v tejto ľudskej tragédii a ako nerobili politiku, ale politikárčili. To, čo sa stalo v utorok, bola skutočne obrovská ľudská tragédia. Ďalšia tragédia, ktorej ako spoločnosť čelíme. A dovoľte mi prepožičať si slová ministra vnútra Matúša Šutaja Eštoka. Ešte ani krv neuschla na schodoch. A na sociálnych sieťach už ste mali vašu komunikáciu o tom, že ako idete rýchlo predradiť tento zákon, lebo teraz ideme zamedziť ďalším obetiam. Toto ide byť to, čo tu zamedzí ďalším tragédiám a urobili ste z toho hnusnú politiku. Ja taktiež, ako môj kolega Sábo, musím oceniť prístup ministra školstva Druckera, ktorý sa poponáhľal namiesto tragédie a ktorý komunikoval tak, ako by sme si chceli v civilizovanom svete predstaviť, že sa komunikuje v takomto prípade, pokojne upokojujúc a hlavne s rešpektom. Presný opak jeho straníckeho šéfa. Ale čo mňa najviac zarazilo, je skutočne tá reakcia a toto je celá strana HLAS, ktorá sa teda rozhodla, že z toho urobí politiku a že sa bude snažiť zachrániť alebo teda oddialiť vládnu krízu a odvolanie ministra životného prostredia Tarabu tak, že predradí tento zákon, ktorý bol naterminovaný na 9:00 ráno na druhý deň, že ho predradí tomu odvolávaniu. A čo sa stalo potom? No samozrejme, že sa to tu neschválilo. A nič by to absolútne nevyriešilo, pretože vy ste nechceli upravovať účinnosť. Navyše všetky tie mechanizmy, ktoré zavádzate, si vyžadujú určitý čas, aby sme ich pripravili, aby sa dostali do praxe. Čiže to bolo čisté politikárčenie. A čo ste potom urobili? Sociálne siete zaplavili vaše statusy. Prosím vás, keď vám pošlú z vášho komunikačného nejaké noty, tak aspoň nejaké synonymá použite, aby ste nemali všetci rovnakú komunikáciu. Zaplavili ste sociálne siete s tým, že aký je Šimečka a PS cynický, pretože sme nehlasovali za predradenie, za nezmyselné predradenie tohto bodu. No nehnevajte sa, ale že toto píšu ľudia, že toto hovoria ľudia, ktorí dva týždne predtým mi vzadu na grémiu povedali, že minúta ticha pre ženské obete vrážd žien, ktoré zomreli rukou svojho partnera, že za ne nemôžeme dať minútu ticha, lebo by to bol nebezpečný precedens, pretože čo, keď niekomu nabudúce zomrie psík alebo mačka, či budeme mať rovnakú minútu ticha, tak vy si dovoľujete hovoriť o cynizme. No nehnevajte sa, ale mne bolo zle, keď som videla tie vaše posty na sociálnych sieťach. Skutočne zle. Len aby ste oddialili pád vlády, aby ste možno mali nejakú šancu takýmto spôsobom presvedčiť pána Danka, ktorý si myslím, že v tom momente už bol skalopevne rozhodnutý. Tak ste zneužili túto ľudskú tragédiu. A zrovna vy. Vy, ktorí ste dva týždne predtým preukázali taký dešpekt obetiam vrážd. Nehnevajte sa, jeden odporný politický cynizmus ste predviedli. Buď ste tak prázdni, neviem, alebo ste si to neuvedomili, alebo možno obidvoje dokopy. Možno nechápete, že tak, ako sme sa tu všetci postavili minútou ticha za tú tragédiu v Staškove, tak rovnakú minútu ticha s rovnakým signálom spoločnosti sme tu mali mať dva týždne dozadu, ale nie. To ste nepriniesli vy, tak to bol problém. Vtedy to nie sú ľudia, vtedy to nie sú tragédie. Ja skutočne sa musím priznať, že nerozumiem a normálne sa pýtam, či vám potom nie je hanby toto robiť. Povedzte. A moja ďalšia otázka je a bude začínať rovnako. Či vám nie je hanby, keď sa pozriete na tú toxicitu spoločnosti, ktorá sa šíri z múrov tejto budovy, pretože tu sa to deje a potom samozrejme na Úrade vlády a tak ďalej, ale tu sa to deje aj medzi nami v parlamente. A potom to prechádza do spoločnosti, k ľuďom, do rodín aj k deťom. A potom sa tu idete hrať na nejakých záchrancov, lebo idete zachrániť svet tým, že predradíte bod. No nehnevajte sa. Pozrite si všetky videá vášho straníckeho šéfa Matúša Šutaja Eštoka, kde šíri lásku a rešpekt k ľuďom, všakže? A veľmi pokojným a zmierlivým tónom, lebo to presne naša spoločnosť potrebuje. Na všetky tie vyjadrenia premiéra a ja sa k nim potom ešte vrátim. Pozrite sa na spoluprácu s extrémistami, ktorú predvádzate. S extrémistami, ktorí napríklad si teraz zvolili novú stratégiu, že idú hanebne a sprosto nadávať političkám z PS, lebo to prináša lajky. Jeden hučí z lesa, druhý v priamom prenose povie mojej kolegyni, že je hlúpa opica. S takýmito ľuďmi chcete vy vládnuť. S takýmito ľuďmi robíte koalície na regionálnej úrovni. S takými extrémistami, ktorých vidíme aj v iných členských krajinách a mimochodom práve v tejto tragédii boli medializované informácie, že útočník na nejakej fotografii napodobňoval gesto nemeckého neonacistu. A vy s takýmito ľuďmi, ktorí takéto veci robia, proste s extrémistami, chcete vládnuť. Aký signál to vysiela aj tým mladým ľuďom? Že vlastne v tej republike, no dobre, máme tam odsúdeného extrémistu. Máme tam ľudí, ktorí chodia na rôzne extrémistické koncerty, ktorí dokonca hrajú v skupinách, ktoré hovoria o smrti pre Židov a podobne, tak s takými to vy idete vládnuť. To je OK. Čudujeme sa potom? Čudujeme sa, v akom stave je spoločnosť? Čudujeme sa, aké príklady si berú naši mladí? Lebo odtiaľto, odtiaľto to všetko vychádza. Včera tu pani poslankyňa Matejičková citovala pani učiteľku, ktorá sa vyjadrovala k tej tragédii. Ja vám tiež dám jeden citát. Je od istého ctihodného občana, ktorého vy veľmi radi obhajujete, a síce Danyho Kollára. Publikoval také video. Jeho titulok, ja som to nedokázala pozerať. To sa vám priznám vopred, pretože každý máme nejaké mentálne zdravie, všakže? Publikoval video, ktoré sa volá „Čo ma je po nejakej učiteľke“. Toto je váš parťák. Toto je človek, ktorému advokátska kancelária čelného predstaviteľa strany SMER, podpredsedu vlády a ministra obrany, zabezpečovala obhajobu. Tak potom nehnevajte sa, ale ja tým vašim slovám tu, že ako vy si vážite, ako vy vzdávate úctu obetiam, ako vám je to ľúto, tak neverím. Keď potom toto predvádzajú vaši známi. Zároveň, však to opäť do radov strany SMER. Vaši čelní predstavitelia sa stretávajú s ľuďmi ako sú tejtovci. Aký signál tým vysielate? Ja si presne pamätám, ako som tu stála pred letom, pretože sme sem prišli s uznesením o mizogýnii a o dešpekte k ženám. Prerušili ste rozpravu, lebo ste sa ponáhľali domov na prázdniny. A presne o tomto som hovorila. Aký signál to vysiela spoločnosti? Aký signál to vysiela mladým ľuďom, že sa tu čelní predstavitelia strany SMER prezentujú na fotkách s človekom, ktorý si postavil svoj nechutný biznis na násilí na ženách. Povedzte mi, čo si potom tí chalani myslia, že toto je normálne? A všetky tie monštrá, ja ich tak nazvem, na sociálnych sieťach, ktorí si robia lajky, ktorí si robia svoju slávu, svoju fame na tom, že nadávajú ženám, že ich ponižujú, že sa im vysmievajú. A čuduj sa, svete. Koho sú to známi? Koho sú to priatelia? Koho sú to podporovatelia? Opäť raz, vládnej koalície a extrému. Tak sa zamyslite nad tým, čo legitimizácia a normalizácia takýchto ľudí vysiela mladým a vôbec celej spoločnosti ako signál. Opäť začnem tou otázkou, či vám nie je hanby. Nie je vám hanby takto zneužívať tú tragédiu, keď vy ste na čele ministerstiev, v ktorých oblasti sa toto stalo? Ministerstvo vnútra. Vrátim sa k Matúšovi Šutajovi Eštokovi. Sú medializované, zatiaľ nepotvrdené, takže nebudem špekulovať, ale informácie o tom, že už koná inšpekcia, pretože mohla zlyhať polícia. Viete, neprejde týždeň, aby ma nekontaktovala nejaká obeť domáceho násilia s tým, že v jej prípade nekonala polícia, nekonala prokuratúra, nekonajú súdy. A špeciálne, čo sa týka polície, vám viem zreprodukovať a budem ich reprodukovať aj kompetentným prípady, keď polícia povie, že niektorý druh, manžel, partner stojí pred dverami s vŕtačkou a vyhráža sa jej a jej dieťaťu a polícia jej povie, že „viete, pani, je to spolumajiteľ bytu. Vy ho musíte pustiť dnu.“ Asi máme nejaký problém, nemyslíte? V koľkých prípadoch polícia nekoná, aj keď sa jedná o závažné skutky domáceho a partnerského násilia? V koľkých prípadoch to podcenia? Koľko obetí my ešte potrebujeme na to, aby sa možno aj v tom Policajnom zbore niečo zmenilo? Pod ministrom vnútra. A viete, nehnevajte sa, ale že aká politická kultúra to tu už je. Že sa stane takáto tragédia. A namiesto toho, aby minister vnútra vyvodil za to zodpovednosť, tak proste on politikárči. V civilizovanej demokratickej krajine, a nechcem povedať, že západného typu, lebo ja nedávam Slovensko na nejakú perifériu, ale jednoducho tam, kde by fungovala politická kultúra, tak tam by minister vnútra okamžite odstúpil. Okamžite. Ale tu sa už aj prestávam čudovať, lebo však on neodstúpil nielen za košele z kávových zŕn, za predražené hasičské autá, ktoré potom nefungovali, ale napríklad ani za smrť človeka bez domova, myslím, že sa to stalo vtedy v Košiciach, keď očividne zlyhala polícia. Nie, taká politická kultúra u nás nie je. Čo sa týka ministerstva školstva, ja by som sa úprimne chcela opýtať, čo zmenil minister školstva dva roky po tragédii Spišskej Starej Vsi, pretože takúto tragédiu sme tu už mali. A možno ste si niektorí spomenuli práve včera, pretože včera bol útočník zo Spišskej Starej Vsi odsúdený na 25 rokov. Čo sa odvtedy zmenilo na tých školách? Ďakujem pekne. Pretože my sme sem napríklad prišli s uznesením, kde sme vyzývali ministerstvo školstva ku konkrétnym krokom. A musím povedať, že napríklad čo sa týka tejto súčasnej tragédie, aspoň pokiaľ mám informácie, tak škola konala tak, ako mala v tom prípade. Ale čo tie ostatné školy? Pretože často nevedia, aké postupy majú mať, často nevedia, že takýchto problémových žiakov majú, nevedia, čo s nimi, nefunguje jednoducho tá spolupráca medzi rôznymi orgánmi, rezortmi. A ja z toho neobviňujem vás, pán minister, ja sa pýtam, či tie dva roky boli efektívne využité na to, aby sme niečomu takémuto vedeli zamedziť. Ja hlavne chcem upozorniť na to, že my sme tu za to zodpovední a teraz nehovorím o ministrovi školstva, ale my v tomto pléne za to, čomu sa tu venujeme. Vy skutočne máte pocit, že v tomto pléne riešime tak závažné celospoločenské problémy, ako je napríklad násilie na ženách, ako je radikalizácia mladých? Až teraz po dvoch rokoch to riešime. Namiesto toho, že sa tu zaoberáme kadejakými ťalafatkami, čo si tu kto dá na billboard a potom sa to snaží po troch rokoch svojej vlády presadiť. Alebo nezmyselné: poďme predĺžiť to alebo zmeniť volebný systém tak a podobne. Nemali by sme mať trošku väčšiu zodpovednosť k tomu, aké signály odtiaľto vysielame k našej spoločnosti? Špeciálne, čo sa týka toho násilia na ženách. Veď neprejde mesiac, aby nám tu rukou partnera nezomrela nejaká žena. A viete, koľko z nich každodenne zažíva domáce a partnerské násilie? A povedzte mi, kedy sme to tu riešili? Začal to riešiť minister Susko až po tragédii v Gelnici. To bolo všetko. My sme sem prichádzali s návrhmi zákonov a vy ste ich zhadzovali zo stola. A potom hovoríte o nejakom ľudskom cynizme a podobne. To ma skutočne dvíha zo stoličky. Generálny prokurátor, a včera to tu moja kolegyňa Plaváková zdôrazňovala, upozorňuje dlhodobo na narastajúce násilie u mladých. A? Kde? Kde to riešime? Kto sa tým zaoberá? Absolútne nikto. Štátna školská inšpekcia upozorňovala na nárast mizogýnie. Viete, ja mám 11-ročného syna. Nemám vedomosť o tom, že by na jeho základnej škole, a chodí teda štátnu školu u nás vo Zvolene, že by mali nejaké vyučovanie o tom, ako mať rešpekt, ako byť solidárny, ako jednoducho sa správať v spoločnosti, ako zamedzovať presne takýmto prejavom mizogýnie. Štátna školská inšpekcia, bolo to v roku 2025, vydala správu, v ktorej upozorňuje na to, že 21 % chlapcov súhlasí s názorom, že ženy nemajú schopnosť viesť firmu ani krajinu. 21 %, každý piaty chlapec spochybňuje vysokoškolské vzdelanie pre ženy. Na školách mladí chlapci, 35 % chlapcov na stredných školách.