Rokovanie NR SR 16. 2. 2024 – Národná rada prerokovala odškodnenie, rodičov v nemocnici a reformu pr

[08:51] Andrej Danko Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, otváram jedenásty rokovací deň 9. Národnej rady Slovenskej republiky. Na dnešnom rokovacom dni o ospravedlnenie požiadali Bittó Cigániková, Hajko, Kosová, Krátky, Malatinec, Remišová, Slyško, z dôvodu PN Mikloško, Sokol, Vaľová. Pokračujeme v prerušenej rozprave v prvom čítaní o návrhu poslancov Polláka, Buža, Škopovej, Tankóa na vydanie zákona o jednorazovom finančnom odškodnení osôb sterilizovaných v rozpore s právom, tlač 64. Prosím poslanca Polláka, aby zaujal miesto určené pre navrhovateľov, a spravodajcu Marka Krajčího, aby zaujal miesto pre spravodajcu. Ďalším v poradí z ústne prihlásených rečníkov do rozpravy je poslanec Tankó, pripraví sa poslankyňa Kolíková. (Pokračovanie rokovania v prvom čítaní o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Petra Polláka, Lukáša Buža, Anežky Škopovej a Viliama Tankóa na vydanie zákona o jednorazovom finančnom odškodnení osôb sterilizovaných v rozpore s právom a o doplnení zákona Slovenskej národnej rady č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov , tlač 64.) [09:02] Viliam Tankó – Vystúpenie v rozprave Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Dobré ráno prajem všetkým kolegom. Sterilizácie sa uskutočňovali s falošným a klamlivým zámerom zastaviť pôrodnosť rómskych žien a boli komunikované, čo je teda úplne zvrátené, ako dobrovoľný, nenútený a uvedomelý akt, s ktorým ženy ne... súhlasili. Podľa svedeckých výpovedí, ktoré boli uverejnené v komplexnej štúdii poradne pre občianske a ľudské práva z roku 2002, ženy boli uvedené do omylu, zavádzané, čo sa neskôr potvrdilo aj odopieraním a neumožnením prístupu k ich osobnej zdravotnej dokumentácii. Kolegovia a kolegyne, ide o zločiny, ktorých rozsah mapujeme od 70. rokov 20. storočia. Je tomu viac ako 50 rokov, kedy sa po prvýkrát objavili prípady žien, voči ktorým bol smerovaný tento zločin proti ľudskosti. Nech mi je odpustené, ale slovami poslanca, ktorého priezvisko je v preklade šťastie, budú tieto zločiny už dávno premlčané. Lebo veď je to viac ako 50 rokov po incidente a len ťažko budeme hľadať a skúmať, do akej miery a či vôbec má tá žena pravdu a je hodnoverná. Slovami klasika, prečo to nepovedali hneď. A teda nespadá tam ani posledný identifikovaný prípad spred viac ako 20 rokov, ktorý sa ale udial nie v totalite, ale už v demokratickom zriadení. Pán poslanec, ktorého meno je v preklade šťastie, si zrejme ale absolútne neuvedomuje, že prijatím jeho filozofického prístupu by sme týmto spôsobom nemohli ani dnes na tomto mieste práve teraz komunikovať o odškodnení žien, ktoré boli násilne sterilizované. Lebo veď premlčacia doba prešla, zabudnime na to, poďme sa najesť. Opäť tak prijímame tézu tohto, po novom už aj historika, tak tie ženy to mali povedať hneď, ako sa to stalo. Mali sa postaviť z lôžka, brutálne ubolené a unavené, a okamžite zalarmovať Verejnú bezpečnosť s podozrením, že bolo neoprávnene zasiahnuté do ich reprodukčných práv a porušené ich základné ľudské práva, a trvať na trestnom oznámení v tom čase, predpokladám, na riaditeľa miestnej nemocnice. Okamžite v súlade s týmto oznámením sa im opäť podľa tézy tohto odborníka malo dostať komplexnej špecializovanej podpory a pomoci zo strany pomáhajúcich profesií, aby dokázali s čo najmenšími následkami prejsť cez túto traumatickú skúsenosť. Dámy a páni, prepáčte mi to ironizovanie, ale ani pred 50 rokmi, ani pred 20 rokmi, ani teraz nemáme vybudovaný komplex služieb pre ženy, ktoré zažívajú či zažili nejaký prejav násilia, tak v partnerskom vzťahu, prípadne aj čo sa týka sterilizácie. Musím pripomenúť, že ešte pred pár rokmi sa na policajnej akadémii učili študenti z textov, kde autor učebnice písal o potencionalite znásilnenia ženy a takzvanej provokujúcej obeti len na základe toho, že nosí krátku sukňu, či ide do parku a provokuje tak znásilnenie. A teraz analogicky predstavme si rok 1970. Rómovia a Rómky sú cieľová skupina, nie národnostná menšina. Nazerá sa na nich ako ľudí, ktorí sú výsostne objektom sociálnej politiky. Zároveň v tomto období štát silno presadzuje pronatalitnú sociálnu politiku, teda podporuje mladých ľudí v tom, aby mali deti. Táto politika sa realizuje rôznymi opatreniami, zľavami úľavami, ale viete čo(?), netýka sa to Rómov. Pretože oni majú viac detí už pred zavedením týchto opatrení. Tak čo urobíme, aby sa zastavil, slovami Mariána Kotlebu, nekontrolovateľný nárast počtu cigánskej populácie? Budeme sterilizovať ženy. Kto nám kedy dokáže, že ide o naše, ide z našej strany o zločin? Veď im dáme hneď po pôrode podpísať nejaké tlačovo, o ktorom ich uvedieme do omylu, ale budeme mať ich prehlásenie, v ktorom súhlasia s dobrovoľnou sterilizáciou. A keď sa budú sťažovať, kto im uverí? Veď niektoré dostanú za to aj nejaké peniaze. Druhýkrát opakujem, aby ste mi prepáčili to ironizovanie, my sme sa však nikam za tých 50 rokov neposunuli. Ani v nazeraní na postavenie žien v spoločnosti, ani v oblasti prevencie násilia, ani v pohľade na postavenie Rómov v našej krajine. 24. novembra 2021, symbolicky v deň pred Medzinárodným dňom boja proti násiliu na ženách, vláda Slovenskej republiky odsúdila porušovanie ľudských práv dotknutých žien a ospravedlnila sa za sterilizácie v rozpore s právom. Teraz je pred nami ďalší pozitívny krok: finančne odškodniť ženy, ktorým tento štát tak veľmi ublížil. Áno, v poslednom období sme možno viac konfrontovaní s tým, že legislatíva skôr ženy chrániť nebude, prípadne im rovno ublíži, my však pevne veríme, že tento návrh zákona prejde a poslanci a poslankyne vládnej koalície ho nezhodia zo stola. Ak to nepodporíte, rád by som vedel, čo je primárny dôvod, čo sú motívy, pre ktoré to zhodíte zo stola. Čo je motivácia, veď ide iba o rómske ženy. Za našu platformu budeme vďační za každé jedno symbolické áno. Teda "áno" v boji proti násiliu na ženách, "áno" v boji proti násilným sterilizáciám, "áno" proti diskriminácii rómskych žien. Ďakujem. (Potlesk.) [09:02] Andrej Danko Ďakujem, pán poslanec. Na vystúpenia pána poslanca tri faktické poznámky. Prvý poslanec Pollák. [09:02] Peter Pollák Ďakujem veľmi pekne, pán podpredseda. Vilo, súhlasím s tebou, ja by som takisto chcel poznať potom motívy alebo dôvody, prečo koaliční poslanci alebo iní poslanci nezahlasujú za tento návrh, o ktorom rokujeme v prvom čítaní. Je to skôr o takom duchu zákona, aby sme posunuli tento zákon do druhého čítania. Neskôr by sme sa mohli baviť naozaj o zmenách v tomto zákone. My sme otvorení diskusií. Čo ma viac mrzí, je to, že kým zahraničie ocenilo vlastne podanie tohto návrhu, či už v predchádzajúcom volebnom období, kedy o tom rokoval Výbor OSN proti mučeniu a vyzdvihol naozaj túto iniciatívu, kedy od roku 1966 sa pomaly nikto s touto témou nezaoberal a vyzývali nás na to medzinárodné inštitúcie, ale aj verejná ochrankyňa práv bývalá. Nebolo možno tej zákonodarnej iniciatívy, aby niekto prišiel a predložil takýto návrh zákona, alebo teda aby vyzval vládu k tomu, aby sa ospravedlnila. Áno, naša predchádzajúca, alebo teda bývalá vláda v predchádzajúcom volebnom období sa ospravedlnila za túto krivdu, vyzval som vládu k tomu, aby sa ospravedlnila za nezákonné sterilizácie, alebo teda sterilizácie v rozpore s právom, ale aj za Moldavu nad Bodvou, za brutálnu raziu, ktorá sa tam stala. Verím tomu, že spoločnosť dozrela k tomu, aby sme sa naozaj dokázali vysporiadať s takým kostlivcom v skrini, ktorého nosíme od roku 1966. A ešte raz pripomeniem, že mrzí ma nezáujem aj médií o túto tému, keď v zahraničí dostávame viac pochopenia a ocenenia, ak teda predkladáme takéto návrhy zákona. Ďakujem ti, Vilo. [09:02] Andrej Danko Poslanec Bužo. [09:02] Lukáš Bužo Ďakujem za slovo. Ďakujem, Vilo, za tvoje vystúpenie. A tak ako si uviedol, že v tom období tá sterilizácia rómskych žien bola realita a praxou vtedajšej ideológie nastavenia mocnosti, teda štátu, tak je to niečo, čo sa udialo. Neobviňujeme nikoho teraz, napríklad vládu alebo koaličných poslancov, ale je to skutok, ktorý sa stal, a nesieme za to zodpovednosť ako štát. A naša výzva je teda, alebo to, po čom túžime, je odškodnenie. Tak ako sme povedali včera, žiadne peniaze neprinesú tým ženám to, čo im bolo spôsobené, alebo nič ich neodškodní tak, aby tá rana, ktorú dostali, alebo to, čo im bolo vzaté, odopreté, mať deti, nič nenahradí, ale myslíme si, že tak ako Česká republika sa vysporiadala s týmto činom, tak aj my by sme mali vlastne nasledovať kroky našich susedov a nielen sa ospravedlniť, ale aj, ale aj vlastne odškodniť tieto poškodené ženy. Je veľa dôkazov o tom, že sa to dialo, a dialo sa to tak, ako spomínam, že sa to dialo väčšinou rómskym ženám bez ich vedomia, a je to niečo, čo je náš hriech. Hriech, ktorý sa udial, a preto tak ľudsky vyzývam, aby, aby sme tento návrh podporili a aby sme sa postavili do role, kedy vezmeme zodpovednosť za tieto veci, ktoré sa udiali. [09:06] Andrej Danko – Vstup predsedajúceho Poslanec Hazucha. [09:06] Ivan Hazucha – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne. Pre mňa je táto téma dosť citlivá, tak by som sa rád opýtal pána poslanca, keďže mi to nie je celkom jasné a aj v médiách bolo už o tom veľa popísané, či sa hovorí alebo či teraz hovoril vo svojom vystúpení len o ženách, ktoré so súhlasom so sterilizáciou prijali finančnú odmenu, alebo existujú aj ženy, ktoré boli sterilizované bez toho, aby vlastne prijali nejakú odmenu, a naozaj že súhlas bol podpísaný až, až po zákroku. Lebo naozaj to nemám odkiaľ vedieť. A či boli vlastne sterilizované aj také ženy, ktoré ešte nerodili, alebo už mali niekoľko detí. Až máte také informácie. Ďakujem pekne. [09:17] Andrej Danko – Vstup predsedajúceho Pán poslanec s reakciou. [09:17] Viliam Tankó – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem všetkým za faktické poznámky. Áno, je to veľmi citlivá téma a vlečie sa to s nami už vyše 50 rokov a stále sme sa nedokázali s tým vysporiadať, čo je veľmi smutné vo vyspelej krajine, kde mnohým ženám bolo ublížené. Zobrali im to najvzácnejšie, čo, čo mohli. Ja si myslím, že stať sa matkou je to najkrajšie povolanie na svete, a viem to aj podľa mojich skúseností, lebo pred týždňom sa mi narodila dcéra a je to krásne obdobie a neviem si predstaviť, neviem si fakt predstaviť, čo by som robil, alebo ako sa, ako by sa cítila moja manželka, moja žena, na ktorej by vykonali takýto ohavný čin. Je to hrozné. Je to hrozné. Neviem si to predstaviť, fakt, že ako by som sa ja zachoval ako človek, ako otec. Je to veľmi, veľmi citlivá téma, áno. A musíme to, musíme to, samozrejme, riešiť a verím tomu, že tú podporu tu v pléne dostaneme, nájdeme. A nielen kvôli tomu, že teraz, teraz pome niečo robiť, len aby, ale fakt sú to, sú to veľmi dôležité veci. A toto je z našej strany, si myslím, že to najmenej, čo môžme, môžme spraviť pre tie ženy, pre ich rodiny. Aj keď tú bolesť tie financie, to ospravedlnenie nič proste nevyrieši. A ešte, pán kolega, by som na vás, že áno, že ženy boli uvedené do omy... (Prerušenie vystúpenia časomerom.) [09:17] Andrej Danko – Vstup predsedajúceho Pani poslankyňa Kolíková. [09:17] Mária Kolíková – Vystúpenie v rozprave Ďakujem pekne, pán podpredseda, vážené pani poslankyne, vážení pani poslanci, toto je vážna téma, ktorú podľa mňa tlačíme pred sebou už naozaj niekoľko rokov, a nestačí, že sme prehrali na, vlastne na Európskom súde pre ľudské práva práve prípad, ktorý súvisel s tým, že sa preukázalo, že došlo k takýmto sterilizáciám, ktoré sú v rozpore so základnými princípmi ľudských práv, proti ľudskej dôstojnosti žien, proti tomu, aby žena vlastne mohla sa slobodne rozhodnúť, či chce, alebo nechce mať dieťa. Bolo jednoznačne preukázané, že takéto praktiky na Slovensku boli. Tak ako vyplynulo aj z tohto rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva, nevyplynulo z neho len to, že tie ženy, ktoré v tom konkrétnom prípade sa obrátili na Európsky súd ako sťažovateľky, že voči nim je potrebné, aby sa im štát, samozrejme, nielenže ospravedlnil, ale im aj nahradil ujmu. Jedine, samozrejme, ujma sa dá nahradiť už, nedá sa im vrátiť späť možnosť, aby mali deti. To sa proste nedá, nedá sa to. Tí, čo ste tu lekári, to viete veľmi dobre, jednoducho to sa nedá. To znamená, jediné, čo sa dá, dá sa hovoriť o nejakom inom zadosťučinení. Ale bolo zrejmé a vyplynulo to jednoznačne aj z toho rozhodnutia, že vieme, že tu máme viacero takýchto prípadov z minulosti. A jednoznačne aj z tohto rozhodnutia vyplynulo, že je namieste, aby sa s tým štát vysporiadal. Aby nečakal, že všetky tieto ženy využijú všetky takéto právne nástroje, ale že už je načase, aby sa s tým aj Slovenská republika vysporiadala tak, ako sa očakáva od vyspelej demokratickej spoločnosti. Že jednoducho stali sa tu veci, ktoré sa stať nemali, je potrebné sa voči, voči tomu postaviť čelom a nájsť cestu, nájsť cestu, ako sa s tým vysporiadať. Všetkým nám to pomôže. Proste nájde to cestu k tomu, že spoločnosť prizná chybu a stane sa viac tolerantnou, tolerantnou a ukáže, že jednoducho tu si vážime ľudí, ktorí patria k menšinám a ak došlo k chybám v minulosti, vieme sa za to ospravedlniť a urobiť nápravu. Ten krok tlačíme pred sebou a musíme ho spraviť. A nie je to len Európsky súd pre ľudské práva, sú to, samozrejme, aj iné orgány pri Organizácii Spojených národov. Ja teraz nebudem robiť celý výpočet, lebo ich je množstvo. Aj ja, keď som bola ako ministerka spravodlivosti, som dostávala k tomu podnety. Nielen na národnej úrovni, samozrejme, že aj v rámci podnetov od verejnej ochrankyne práv, ale aj podnety, ktoré boli z Európskej komisie, kde vlastne boli očakávania, že aj v tejto súvislosti niečo spravíme. Ja môžem k tomu povedať, že jednak musíme k tomu niečo spraviť, a myslím si, že by bolo dobré, keby sme to urobili spoločne. Že toto nie je téma opozície, toto je téma naša spoločná ako spoločnosti. Proste nájsť tú cestu, ako to spraviť. A ja si dovolím teraz nie ako opozičný politik sa k tomu vyjadriť, ale ako politik, ktorý chce ukázať, že je tu cesta spoločná, ktorú môžme spraviť, a podľa mňa prijateľná pre nás spoločne. Teraz nechám, samozrejme, na koalíciu, či je schopná a spôsobilá pozrieť sa na tento návrh, ktorý je opozičný, a chcem jej dať aj riešenie, ktoré by mohlo byť pre ňu možno prijateľné ako pre koalíciu, ktorá príde s vlastným návrhom. Pretože jednoznačne tu sa určite nájde zhoda, aby sme spoločne, proste za týmito škaredými vecami spoločne urobili bodku. A mohla by to byť naozaj jedna možno z mála vecí, kde to dokážeme spoločne. Máme tu návrh, ktorý nakoniec vychádza z práce, ktorá bola robená celoplošne na ministerstve spravodlivosti. A bola práve s ohľadom na podnety, ktoré aj ja som prijímala ako ministerka spravodlivosti, a bolo k tomu celé medzirezortné pripomienkové konanie. Na stole ministra spravodlivosti leží legislatívny zámer, ktorý prešiel celým riadnym pripomienkovým konaním, kde bolo množstvo pripomienok od rezortov, všetky, ktoré do toho majú byť zapojené, osobitne, samozrejme, rezort ministerstva zdravotníctva. A podľa mňa je kľúčové, aby rezort ministerstva zdravotníctva v tom hral a na konci dňa aj kľúčovú rolu. Pretože si myslím, že nie je dobré, aby sme potom uvažovali v budúcnosti o nejakom riešení, kde to budeme vytesňovať vlastne z toho rezortu, ktorý sám sa s touto vecou musí vysporiadať, a podľa mňa je správne, aby on v tom mal aj kľúčové postavenie. A tak je aj postavená tá právna úprava a ja som rada, že aj tento návrh, ktorý je v parlamente, sa kľúčovo inšpiruje vlastne z tejto právnej úpravy, že to bude kľúčovo ministerstvo zdravotníctva, ktoré vlastne v tom bude prijímať rozhodnutia, a na konci dňa to bude znovu minister zdravotníctva, ak budú opravné prostriedky, že o tom bude rozhodovať. A to riešenie je, že bude do toho zapojená potom širšia komisia, kde bude aj predstaviteľ z ministerstva spravodlivosti, od verejného ochrancu práv, jednoducho bude širšia, ale zase to bude minister zdravotníctva. Bolo by dobré, aby tu to skončilo v budúcnosti a ani neboli ďalšie žiadne potrebné nápravy, aby sa riešili ešte nikde nebodaj súdnou cestou. Bolo by dobré, aby tu sme proste to boli schopní vyriešiť tak, aby ďalej nebolo potrebné, aby sa tie ženy ktoré sa cítia dotknuté, aby sa ešte pokračovali ďalej. Ja nehovorím, že to riešenie, ktoré teraz je navrhované v rámci tohto legislatívneho návrhu, o ktorom teraz rokujeme, že to musí byť presne toto. To vôbec nehovorím, že to musí byť presne toto. Ja len, ja len, ja len chcem povedať, že rozumiem tomu návrhu a vo veľkej miere vychádza naozaj z toho hľadania nejakého dobrého riešenia pre našu spoločnosť. Ale preto chcem povedať, že aj keby koalícia hneď toto riešenie teraz neprijala, tak ju upozorňujem, že má pripravený materiál, ktorý z jediného dôvodu nebol prijatý ako legislatívny zámer na úrovni vlády, a to preto, že vláda premiéra Ódora necítila kompetenciu prijímať už legislatívne zámery. Takže chcem na to aj koalíciu upozorniť, že naozaj na stole ministra spravodlivosti je veľmi dobrý návrh, veľmi dobrý návrh, ktorý vlastne je podľa mňa výborným východiskom pre napísanie návrhu zákona, ktorý by toto vyriešil a ktorý by vychádzal z tohto legislatívneho zámeru. Je podľa mňa na úvahu aj sa rozprávať, ako vlastne má znieť názov takejto právnej úpravy. Viem, že tu je názov, ktorý hovorí o sterilizáciách v rozpore s právom. Vyplýva z tohto medzirezortného pripomienkového konania a bol to aj návrh z legislatívnej rady vlády, aby sme to takto nenazývali, aby sme to skôr nazývali zmiernenie následkov sterilizácií. Pretože bude zložité sa aj o tom rozprávať, či v tom čase v akej miere to vlastne v rozpore s tým právom bolo alebo nebolo. Že jednoducho to podľa mňa tá cesta, ktorá naozaj sa našla v rámci toho medzirezortného pripomienkového konania, je dobrá. Ja si myslím, že je tam, že sú tam riešenia, ktoré sú uchopiteľné, aby sme sa vysporiadali jednoducho s týmto, s touto traumou, ktorú táto spoločnosť vedie. Takže ja som v prvom rade chcela na to upozorniť. Upozorniť koalíciu, že máme riešenie. Podľa mňa riešenie, ktoré môže byť pre vás prijateľné, s ktorým vy môžete prísť a môžete čakať, že my to podporíme. Že teraz nejde o to tu hľadať medzi sebou nepriateľov. Tu, si myslím, že spoločne musíme nájsť cestu, ako to vyriešime. Takže ja berem túto iniciatívu. Samozrejme, rozumiem aj s ohľadom na to, kto sú presne predkladatelia, že osobne cítia zodpovednosť, že tlačiť túto tému ďalej, takže vlastne aj im ďakujem, že ju priniesli na pôdu parlamentu. Rozumiem politicky, že to nemusí byť úplne cesta pre koalíciu, že práve teraz tento návrh prijmú. Rozumiem tomu politicky, ale súčasne chcem upozorniť, že si myslím, domnievam sa, že v tejto téme by sme mohli nájsť spoločnú cestu, tak som si len dovolila poukázať na to, že máte naozaj pripravený návrh, ktorý prešiel veľmi dôslednou medzirezortnou prácou, a si myslím, že tam nájdete cestu. A je tam vlastne priestor aj hľadania aj pre to finančné odškodnenie, aj vysporiadanie sa vlastne s celou tou situáciou, ktorá potom bude. Asi sa tu nemôžme rozprávať o tom, že tu budú nejaké jasné dôkazy. To si musíme na začiatku povedať. To sa proste nedá. Na druhej strane, ja si myslím, že dá sa potom tiež uvažovať nad tým, že v tej právnej úprave bude priestor, že keď štát uvidí, že opak je pravdou, tak proste bude mať priestor aj odmietnuť takúto žiadosť, ktorá bude, ktorá by takáto bola prednesená. To mi trošku chýba v tomto návrhu, že aj aby tam takýto priestor pre štát bol. Ale to by sa určite dalo vyriešiť v druhom čítaní, takže ja si viem, samozrejme, predstaviť, že to môže byť veľmi dobrý výsledok, ktorý by sme urobili v druhom čítaní na základe aj tých prác, ktoré boli urobené na ministerstve spravodlivosti, ale úplne rozumiem politicky, ak sa rozhodne koalícia teraz nepodporiť opozičný návrh, ale o to viac si myslím, že potom bude na vás, na vašich pleciach, aby ste prišli s vaším návrhom. A môžete čakať, že z našej strany dostanete podporu. Ďakujem pekne. (Potlesk.) [09:17] Viliam Tankó – Vystúpenie s faktickou poznámkou ===== [09:21] Andrej Danko – Vstup predsedajúceho Na vystúpenie pani poslankyni osem faktických, uzatváram možnosť. Prvá, poslankyňa Marcinková. [09:27] Vladimíra Marcinková – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne za tvoje vystúpenie, Mária. Som veľmi rada, že v čase, keď si bola... (Ruch v sále.) Kolegovia, môžem vás poprosiť? Som veľmi rada, že v čase, keď si bola ministerkou, tak ste pripravili vlastne aj zákonný rámec pre riešenie tejto otázky a aj návrh, samozrejme, finančného rámca. Kolega Pollák sa tejto téme dlho venuje, iniciuje ju, bola to veľká téma v rámci ľudskoprávneho výboru posledné tri roky. A ja by som si želala, aby tá energia, ktorá bola vložená nielen zo strany nás politikov, ale aj ľudskoprávnych organizácií, verejnej ochrankyne práv predošlej a vlastne všetkých, ktorí sa podieľali nielen na šetrení celej tejto kauzy a vážneho porušenia ľudských práv a reprodukčných práv týchto žien, aby cítili takisto zadosťučinenie, že takáto snaha o ochranu ľudských práv a o prinavrátenie ľudskej dôstojnosti a uznanie takejto vážnej ujmy, ktorej sa dostalo vlastne týmto ženám v rozpore so zákonom, a aby našli nejaký pozitívny výsledok z celej tejto snahy, ktorá trvá naozaj dlhé roky. A keďže už máme pripravené riešenie, tak naozaj nepoznám argumenty, prečo by tomu aj táto vláda nemohla pomôcť, veď citlivosť k ľudským právam je predsa vaša priorita, ako ste už viackrát hovorili v tomto pléne. Takže ja verím, že sa dočkáme toho, aby tieto ženy boli odškodnené a hlavne, aby bolo aj politickou mocou uznané, že to, čo sa stalo, hraničilo s genocídnym správaním a už nesmie byť dopustené znovu. Ďakujem. [09:27] Andrej Danko – Vstup predsedajúceho Ďakujem. Poslanec Tankó. [09:29] Viliam Tankó – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem, pani kolegyňa, za vaše vystúpenie. Zareagujem na to, čo v závere ste povedali, aby to bolo posunuté do druhého čítania. Tiež s tým súhlasím a chcem tomu veriť, že koaliční poslanci zahlasujú a posunie sa to do druhého čítania. Samotná poradňa pre ľudské práva, ktorá robila ten veľký výskum, kde otvorila túto tému, vám všetkým napísala korektný mail, aby ste to podporili. Je to veľmi dôležité. Rómky sú plnohodnotné občianky tejto krajiny. Ak si vážime ženy tejto kra... v tejto krajine, ak si vážime aj rómske ženy, toto je to najmenej, čo môžeme urobiť. Nemôžeme ako predstavitelia verejnej moci za to, čo sa dialo, práve preto neopakujme kroky predstaviteľov štátu za socializmu. Skúsme to opraviť. Ďakujem. [09:29] Andrej Danko – Vstup predsedajúceho Poslankyňa Kalmárová. [09:30] Viera Kalmárová – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem za slovo. Určite by sme sa nemali teraz presviedčať o nevyhnutnosti prijať tento zákon, tak to je úplne niečo prirodzené. Veď neviem si predstaviť, že by niekto mohol pochybovať o tom, že nenesieme kolektívnu morálnu zodpovednosť za hriechy minulosti. A nech sa stali kedykoľvek a komukoľvek. Ospravedlnenie za to, čo sa stalo, je to najmenej, čo pre samotné obete môžeme urobiť. A keď hovorím o ospravedlnení, tak mám na mysli aj odškodnenie. Možno ešte väčší zmysel bude mať naše správne rozhodnutie a verím, že ho urobíme, pre formovanie hodnotového sveta slovenskej spoločnosti. S pani Kolíkovou ja v 99 % jej vystúpení súhlasím, ale teraz si nemyslím, že naše správne rozhodnutie bude spoločne urobenou bodkou za celou vecou. Bodkou to čiastočne môže byť pre samotné obete, bodkou to môže byť za tým, čo teraz vláda musí urobiť, a dúfam, že to urobí, ale pre spoločnosť by to mal byť začiatok iného pohľadu na zodpovednosť za hriechy minulosti. To si myslím. Ďakujem. [09:30] Andrej Danko – Vstup predsedajúceho Poslanec Pollák. [09:31] Peter Pollák – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem veľmi pekne za slovo. Ďakujem aj vám, pani poslankyňa Kolíková, za rozpravu. Áno, v predchádzajúcom volebnom období sme trávili spolu čas k tomuto návrhu, spolu sme ho kreovali. Treba tiež spomenúť aj poradňu pre občianske a ľudské práva, ktorá bola účastná pri všetkých konzultáciách o tomto návrhu zákona, samozrejme, ministerstvo spravodlivosti. Tento návrh, alebo teda keď sa dával dokopy tento návrh, tak sedeli pri tom odborníci z ministerstva práce, ministerstva zdravotníctva, ministerstva spravodlivosti a nastala potom taká dilema, dišputa o tom, že či tým gestorom tohto návrhu má byť ministerstvo zdravotníctva alebo ministerstvo spravodlivosti. Poradňa pre občianske a ľudské práva má jasný názor na to, že tento návrh zákona by mal spadať, alebo gestorom tohto návrhu zákona by malo byť ministerstvo spravodlivosti. Ja sčasti aj súhlasím, áno, ja podávam návrh, kde by gestorom malo byť ministerstvo spravodlivosti, aby možno odčinil tú krivdu, ktorú spáchal v minulosti. Nám sa podarilo v predchádzajúcom volebnom období túto tému naozaj priniesť na tie najvyššie špičky, do tej najvyššej špičky politiky, či to už bol premiér, ktorý sa sám ospravedlnil za tieto činy, ktoré sa diali v minulosti, alebo potom aj ospravedlnením, alebo týmto návrhom, alebo okrúhlymi stolmi, či výbormi. A ja som iba rád, že mám v tomto smere alebo teda pri tejto téme partnerov, či ste to už vy, pani Kolíková, pani poslankyňa Kolíková, alebo potom aj kolegov z lavíc PS. A chcem veriť tomu, že aj poslanci za koalíciu, ktorí sa nechali počuť aj počas tohto volebného obdobia, že je to dôležitá téma, sám minister Susko v jednej relácii povedal, že chce túto tému riešiť a raz a navždy teda vyriešiť. Verím tomu, že tento návrh skôr či neskôr prejde. Ak sú nejaké, samozrejme, pripomienky k tomuto návrhu, ja som prispôsobený k diskusii a verím tomu, že nájdeme zhodné riešenie. Ďakujem pekne. [09:31] Andrej Danko – Vstup predsedajúceho Poslanec Krajčí. [09:33] Marek Krajčí – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne za slovo. Mária, ďakujem ti za toto vystúpenie a za to, že si sa prihlásila k tejto téme. A patrí ti vďaka za to, že si aj ako ministerka veľmi intenzívne túto tému riešila s tými, ktorých sa to týka. Ďakujem ti, že si potvrdila aj to, čo sme tu už aj včera hovorili, že nie je to len nejaký návrh nejakej skupiny nadšencov, ale za týmto návrhom je dlhoročná veľmi seriózna práca, pripomienkovanie odborníkov, ale aj verejnosti. Sami sme v minulom volebnom období mali niekoľko okrúhlych stolov aj na výbore pre zdravotníctvo, čo som bol účastný, takže určite ide o dobrý materiál, ktorý, ja verím, že by stálo za to, aby bol posunutý do druhého čítania. A ako si realisticky povedal, aj keď nie, minimálne by sa ním mali zaoberať kompetentní súčasnej vládnej garnitúry a raz a navždy túto tému uzavrieť. Spomínalo sa, že podobné návrhy zákonov už majú aj Česká republika a myslím si, že je to naša morálna povinnosť sa vysporiadať s touto témou čo najskôr. Ešte raz chcem veľmi pekne poďakovať predkladateľom, ktorí neúnavne túto tému tlačia, ktorí majú, samozrejme, ten leví podiel na tom, že, verím tomu, konečne sa dočkáme serióznej legislatívnej normy, ktorá nieže urobí bodku za touto témou, ale ju odsúdi. A verím, že takéto veci sa na Slovensku už nikdy diať nebudú. Ďakujem pekne. [09:33] Andrej Danko – Vstup predsedajúceho Poslankyňa Turčanová. [09:35] Andrea Turčanová – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem. Ja by som tiež chcela veľmi oceniť prístup pani bývalej ministerky Kolíkovej k tejto téme, že to pomenovala, previedla nás tým procesom. Tiež som presvedčená o tom, že toto nie je otázka opozície a koalície, ale toto je otázka Slovenskej republiky verzus spravodlivé, fungujúce Európske spoločenstvo. A my tento dlh máme, čo dokazujú aj v minulosti prehraté súdne spory konkrétnych ľudí voči Slovenskej republike na Európskom súdnom dvore pre ľudské práva. Preto vás chcem poprosiť, kolegovia, naozaj bez ohľadu, či sme koaliční, opoziční, teraz ide o to, aby Slovensko nezostalo v hanbe a aby po verejnom ospravedlnení sa členov vlády sme pristúpili aj k tomuto kroku, aby to neostalo len v slovnej rovine, ale naozaj aby sme to mohli uzavrieť a pozerať sa dopredu a nevracať sa stále do minulosti a riešiť krivdy. Treba tie krivdy vyriešiť, uzavrieť a pozerať sa na to, čo nás čaká v budúcnosti. Ďakujem veľmi pekne. [09:35] Andrej Danko – Vstup predsedajúceho Poslanec Bužo. [09:35] Lukáš Bužo – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem za slovo. Ďakujem, pani poslankyňa, za pripomenutie vlastne všetkých tých odborných debát a riadneho pripomien... riadneho procesu, kedy sa zapojilo do, do vlastne tvorby tejto legislatívy viacero organizácií, aj vaše ministerstvo. A ja chcem podotknúť iba jednu vec, ktorú ste vo svojej rozprave podotkli aj vy, že je to ľahšia cesta pre Slovensko vyriešiť to ako štát a nedopustiť, aby vlastne tieto poškodené ženy išli ďalej, či podávali sťažnosti európskemu súdu, kde mame jasné dôkazy, že vlastne tieto poškodené ženy vyhrali ten súdny proces, a myslím si, že aj ekonomicky je to pre náš štát výhodnejšie, zobrať to do svojich rúk, vyriešiť to, dať za tým bodku a vlastne nedovoliť viac, aby sa to opakovalo. Čiže ešte raz ďakujem za vaše vystúpenie a ďakujem za podporu. [09:35] Andrej Danko – Vstup predsedajúceho Poslanec Lackovič. [09:35] Marek Lackovič – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne. Ja sa taktiež prikláňam k tej výzve, hlavne ku koaličným pani poslankyniam a poslancom, aby zahlasovali naozaj za veci, ktoré sú dobré, aby sme uplatňovali ten zdravý rozum, o ktorom sa tu tak často hovorí. Naozaj sú to veci a my ich aj dneska budeme predkladať spolu s ďalšími kolegyňami a kolegami, ktoré sú prospešné pre každého Slováka a Slovenku bez ohľadu na to, z akého politického tábora prichádzajú alebo pochádzajú, alebo ku ktorému drukujú. Toto sú veci, ktoré naozaj by sa nemalo hľadieť na nejaké stranícke nezmysly, ale mali by sme sa pozerať na to naozaj vecne, pragmaticky. Čiže naozaj prosím a apelujem spolu s pani kolegyňou na všetkých z nás, aby sme toto aplikovali aj v praxi, pretože to pomôže celej krajine, celému Slovensku. Ďakujem veľmi pekne. [09:35] Andrej Danko – Vstup predsedajúceho Poslankyňa Kolíková s reakciou na faktické. [09:35] Mária Kolíková – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem veľmi pekne, pani poslankyne, páni poslanci. To, čo ma mrzí, je, že nevystúpil ani jeden koaličný poslanec, poslankyňa. Chápem to tak, že... (Reakcia z pléna.) Prosím? Teraz, teraz na moju reakciu, tak som to pochopila, teraz nevystúpil. Chápem to tak, že si aj koaliční poslanci, poslankyne chcú nechať priestor pre vyhodnotenie tejto témy. Proste tomu verím. Sa usmieva pán podpredseda, ale naozaj tomu verím, že... verím teraz v dobrú vieru, že to cítime spoločne, že mali by sme niečo spraviť. Preto som aj poukazovala na cestu, kde by táto koalícia mohla nájsť vlastne svoj materiál, v ktorom už bolo urobené veľa práce, a na to nadviazať. Vlastne veľmi rýchlo by mohli prísť vlastne so svojím riešením. Opätovne chcem k tomu vyjadriť, že ak tento návrh neprejde do druhého čítania, určite, ak príde s návrhom koalícia, budeme mať veľký záujem na tom, aby sme sa s touto traumou vysporiadali. A ak to riešenie bude vychádzať naozaj s nejakým dobrým konceptom dobrého usporiadania vlastne tej spoločnosti, ako sa vysporiadať s tou traumou, tak určite môže rátať koalícia, že to podporíme. A ešte na záver komentár k pani poslankyni Kalmárovej. Áno, vnímam to tak, že toto by bola v istej miere bodka za to, čo sa stalo pri tejto traume, a na druhej strane vlastne v niečom povestný začiatok nových vzťahov, osobitne k tej menšine, ktorej sa to najmä týka. Takže áno, tak to, tak to presne vnímam, vidíme to spoločne. Ďakujem pekne. [09:35] Andrej Danko – Vstup predsedajúceho Ďakujem, pani poslankyňa. Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chce k rozprave zaujať stanovisko navrhovateľ? (Reakcia navrhovateľa.) Áno, pán poslanec, nech sa páči. [09:36] Peter Pollák Okej. Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Tento návrh zákona predkladáme ako štvorica Rómov, samozrejme, v tomto volebnom období je nás tu viac a cítime aj podporu z PS a teda od poslankýň z PS, ktorí majú takisto tú morálnu povinnosť, rovnako ako my, predkladať takéto návrhy zákona, a zároveň my máme takú túžbu, aby takéto návrhy zákona aj prešli, keďže tento kostlivec v skrini je naozaj s nami tu už dlho a potrebujeme raz a navždy túto vec vyriešiť, aby sa táto krivda, alebo teda aby táto krivda už viac nebola témou. Chcem oceniť naozaj aj diskusiu k tomuto návrhu, mrzí ma, takisto ako pani poslankyňu Kolíkovú, ja som ju upozorňoval, prepáčte, iba na to, že vystúpil k tomuto návrhu pán poslanec Hazucha, ktorý mal otázku k tomuto návrhu, a ja ešte raz, iba sa zopakujem, sú tu hlasy z koalície, ktorí rovnako cítia, že táto téma by sa mala raz a navždy vyriešiť. Rovnako minister Susko o tom hovoril. Na stole má návrh, ktorý prešiel MPK-čkom, a verím, že tá iniciatíva od neho príde. Budem naozaj rád, ak tento návrh zákona, keďže rokujeme v prvom čítaní, keď prejde do druhého čítania, keďže prvé čítanie je skôr o takom duchu návrhu a v druhom čítaní sa môžme baviť o tom, ako by mohol vyzerať ten návrh v konečnej fáze. Som naozaj otvorený diskusii, pripomienkam pozmeňovákom, aby sme ten návrh zákona, aby, aby našiel zhodu ten návrh, tento návrh zákona naprieč politickým spektrom. Chcem veriť naozaj, že aj poslanci koalície budú vedieť zahlasovať v prvom čítaní o tomto návrhu a v prípade, ak sa tento návrh dostane do druhého čítania, budeme akceptovať pozmeňujúce návrhy, ktoré pomôžu tomuto návrhu zákona. Dalo by sa o tejto téme naozaj rozprávať dlho. Myslím si, že či v predchádzajúcom volebnom období, alebo takto osobne cez média sme o tomto, o tejto téme hovorili naozaj veľmi často a veľmi hlboko. Mrzí ma však, že neozval sa naozaj nikto z koalície, aby nám povedal pri tejto diskusii názor možno jednotlivých strán. Nepredpokladám, nepredpokladám, že strana SNS za tento návrh zahlasuje, ak by sa tak stalo, tak by ma aj milo prekvapili, ale očakávam to skôr od strany HLAS alebo SMER, ktorí aj v minulosti sa bili do pŕs, že sú tými najväčšími ochrancami ľudských práv. Či to už bolo počas covidu, počas vojny nám to stále pripomínajú, že treba chrániť ľudské životy, aj naposledy pri Trestnom zákone sa obracali na to, ako boli poškodzované ľudské práva určitých osôb. Aj Rómovia sú občania Slovenskej republiky, aj im boli odopierané ľudské práva a sú stále. Dnes je rizikom sa narodiť v rómskej osade alebo teda na Slovensku ako Róm, lebo hneď ste odsúdený na, na nešťastie, tak to poviem. A dnes, ak by sa dokázal nejaký Róm zobudiť s tým, že nasledujúce ráno nebude Rómom, tak bude pre túto spoločnosť prijateľnejší. V takom svete žijeme, tak to je. Verím, že tieto témy by sa mali naozaj raz a navždy vyriešiť, aby sme nedávali taký mlyn alebo teda vodu na mlyn ďalším a ďalším extrémistom, aby na tom rástli. Čím skôr sa Slovenská republika s takýmito témami vysporiada, či už je to toto, sterilizácia, alebo teda odškodnenie, alebo potom prípadné správne zaraďovanie rómskych detí do špeciálnych základných škôl, respektíve do klasických základných škôl, alebo segregácia, tým menej vody dávame na mlyn tým extrémistom a fašistom. Rómovia naozaj sú potenciálom tejto krajiny, ak si ich správne podchytíme, ak správne zainvestujeme do tých detí, tak môžu byť cirkuláciou v ekonomike. Veľmi pekne ďakujem. (Potlesk.) [09:36] Andrej Danko – Vstup predsedajúceho Ďakujem. Chce sa vyjadriť k rozprave spravodajca? Nie? Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Budeme pokračovať prvým čítaním o návrhu skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Návrh zákona má tlač 71, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí číslo 64. Dávam slovo poslancovi Igorovi Matovičovi, aby za skupinu poslancov návrh zákona uviedol. (Reakcia z pléna.) Prepadá zákon? Áno. Takže pán Matovič tu nie je. Prejdem k druhému, návrh skupiny poslancov na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 296/2020 o trinástom dôchodku a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Opäť by ho mal uviesť pán Matovič, takže nie, prepadá. Mali by sme rokovať o ďalšom zákone o dani z príjmov, takisto predkladateľ pán Matovič, a o sociálnom poistení, tlač 73. Takže takisto môžem, pán Pollák, áno? Prepadá. Ďalšie, tlač 75, opäť Igor Matovič, zákon o cenách, prepadá. Prichádzame k zákonu pani Cigánikovej. Pán poslanec Viskupič, viete niečo o poslankyni Cigánikovej? Alebo v zastúpení. (Reakcia z pléna.) A chcete krátku prestávku na zorganizovanie si poslan... (Reakcie z pléna.) Predkladatelia, máte aj spravodajcu na dosah? Dám vám tri minúty, do 9.50 h prerušujem schôdzu, dobre? (Reakcie z pléna.) Aký máme termínovaný o desiatej? Marcinkovú. Pani Marcinková, to je to, 55/2017, hej? (Predsedajúci prebral hovor na vnútornej linke.) Dobre. Takže pani Jana Bittó Cigániková tu nie je. To znamená, tlač 37, rozhodnu... (Reakcie z pléna.) Viete čo, nie je tu, takže to... (Reakcie z pléna.) Prerušujem teraz schôdzu do 10. hodiny na desať minút, aby som neotváral bod aj na žiadosť technikov, pán Viskupič teda neprepadá, bude nasledovať po roko... pán Viskupič nevo... netelefonujte v sále, pán Viskupič! V sále sa netelefonuje. Choďte von! Prosím vás, prerušujem schôdzu do 10. hodiny, aby bolo jasné, budeme pokračovať potom, po bode pani Marcinkovej, ktorá všeobecným súhlasom má viazané vystúpenie na desiatu hodinu, tlač č. 40, na základe rozhodnutia č. 46 pani Marcinková, áno? Takže... a potom budeme pokračovať pánom Viskupičom, po prerokovaní bodu pani Marcinkovej. Takže do desiatej hodiny prerušujem schôdzu a verím, pani Marcinková, teda, že je tu aj pán Szalay, ho vidím, takže môžte ten bod o desiatej rokovať. (Prestávka.) [09:38] Marek Lackovič vymazať rámček [09:39] Mária Kolíková vymazať rámček [09:41] Peter Pollák vymazať rámček [09:41] Peter Pollák vymazať rámček ===== [09:51] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Pani poslankyne, páni poslanci, je desať hodín a to znamená, že podľa odsúhlasenej zmeny programu pristúpime k prvému čítaniu o návrhu poslancov Vladimíry Marcinkovej a Vladimíra Ledeckého na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Návrh zákona má parlamentnú tlač 40 a návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 46. A teraz dávam slovo pani poslankyni Marcinkovej, aby návrh zákona uviedla. Prosím. (Rokovanie v prvom čítaní o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíry Marcinkovej a Vladimíra Ledeckého na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov , tlač 40.) [10:00] Vladimíra Marcinková – Vystúpenie Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, viac o tomto návrhu a mojej dlhoročnej snahe poviem potom v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá, ale začať by som chcela tým, o čom je vlastne moja snaha a táto predkladaná novela. V skratke ide o to, aby mal každý detský, maloletý pacient možnosť garantovanú zákonom mať pri sebe v ťažkej chvíli hospitalizácie alebo náročnejšieho ambulantného vyšetrenia blízku osobu. Predpokladáme, že ide o rodiča, zákonného zástupcu, ale tento môj návrh myslí aj na situácie, kedy to zákonný zástupca byť nemôže, dnes takéto situácie ošetrené nemáme a v praxi to znamená, že ak ide o rodiča samoživiteľa, ktorý má viacero detí a nemôže byť s tým svojím dieťaťom hospitalizovaný v nemocnici, tak mu neposkytujeme možnosť B, poveriť nejakú blízku osobu, starého rodiča byť pri tom dieťati, aby nebolo osamotené. Takisto touto mojou novelou riešime situácie, kedy je dieťa v adopčnom procese, teda ešte nie je potvrdené, kto je jeho novým zákonným zástupcom, ale zároveň už je v starostlivosti budúcich adoptívnych rodičov, a teda vytvárame priestor na to, aby ak je takéto dieťa hospitalizované, nebolo v zariadení osamotené, ale bolo tam práve s ľuďmi, s ktorými žije v domácnosti. Čiže tento návrh zákona nielenže rieši diery v zákone, ktoré majú negatívne dôsledky na práva detských pacientov a na ich prežívanie ako-také a zároveň rekonvalescenciu. V prvom rade sa snaží o to, by sme mali takéto právo, ktoré je obsiahnuté v legislatívach ostatných európskych krajín, aj na Slovensku. Viac poviem, ako som už avizovala, v rozprave a do tej sa hlásim ako prvá. Ďakujem. [10:00] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne. Dávam teraz slovo spravodajcovi, ktorého určil gestorský výbor pre zdravotníctvo, pánovi poslancovi Tomášovi Szalayovi. Nech sa páči. [10:03] Tomáš Szalay – Vystúpenie spoločného spravodajcu Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Tenkrát po prvé, som po prvýkrát spravodajcom, hádam to zvládnem. Takže, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bol určený Výborom Národnej rady pre zdravotníctvo za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, je to tlač č. 40. Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného zákonu je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Hovorila o ňom pred chvíľou navrhovateľka, bude hovoriť o ňom v rozprave a ja sa zrejme ako spravodajca prihlásim do rozpravy. Je to vec, ktorá sa týka starostlivosti o našich blízkych, o dôstojnej starostlivosti o našich blízkych. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona potom prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, ako aj Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby výbory prerokovali predmetný návrh zákona v druhom čítaní do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní. Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu. [10:03] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne, pán spravodajca. Otváram týmto všeobecnú rozpravu, v ktorej ako prvá vystúpi pani navrhovateľka a následne pán poslanec Majerský za klub KDH. Prosím, máte slovo. [10:04] Vladimíra Marcinková – Vystúpenie Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Tak vrátim sa k tomu, o čo v tejto novele, v tomto návrhu ide. Už dlhodobo zvádzam boj a doslova je to boj o to, aby na Slovensku mohol mať každý detský pacient od toho najmenšieho a najkrehkejšieho, akými sú predčasne narodené deti, až po puberťákov, tínedžerov, ktorí tiež žiadajú o to, aby mali možnosť mať pri sebe rodiča v nemocničnom zariadení, kde sa deti ocitajú v dnešných podmienkach aj samé a má to potom veľmi negatívne vplyvy na ich zotavovanie, na ich psychickú stránku a v konečnom dôsledku je to porušovaním ich práv, ktoré im garantujú medzinárodné predpisy, ale aj ústava. Ako som už spomínala pri mojom prvom vystúpení v rámci navrhovania tejto úpravy, je veľmi dôležité, aby sme túto legislatívnu zmenu prijali nielen z toho titulu, že naplníme a uznáme zadosť našim medzinárodným záväzkom a našim ústavným právam, ktorými deti disponujú, ale aj z toho titulu, aby sme zabránili situáciám, ktoré dnes na úkor detí nie sú v našej legislatíve nejakým spôsobom ošetrené a ktoré sa v praxi, máme to aj zmerané, stávajú pomerne často. To boli práve tie situácie, kedy hovoríme o dieťati, ktoré je ešte v procese osvojenia a ocitne sa, potrebuje lekársku starostlivosť, potrebuje byť hospitalizované, alebo o deťoch, najmä deťoch samoživiteľov, rodičov jednorodičovských rodín, kde je viac detí a ten rodič si nemôže dovoliť opustiť ostatné deti, a preto hľadáme spôsob, akým by to dieťa nezostalo v nemocničnom zariadení osamotené, ale dokázali sme mu aj v rámci legálneho rámca poskytnúť ten sprievod blízkej osoby. Samozrejme, tento návrh myslí aj na situácie, kedy z objektívnych dôvodov je, dôjde k stretu dvoch práv, teda právu toho maloletého pacienta mať pri sebe blízku osobu, hovorme najmä o rodičovi, vo väčšine prípadov je to rodič, ale zároveň sa to dostane do stretu s akútnou záchranou života v zmysle nejakej vážnej operácie, kde by bola prítomnosť kohokoľvek iného než trebárs operatéra a jeho tímu kontraproduktívna, a práve preto aj vzhľadom na diskusiu s ústavnými právnikmi, s ktorými som riešila tento možný stret dvoch ústavných práv, sme došli k formulácii, ktorá v takýchto závažných situáciách, akým je napríklad vážny operačný úkon, ponúka možnosť vyriešiť to v tom legislatívnom rámci tak, že na ten neodkladný čas toho operačného úkonu môže lekár prítomnosť rodiča odoprieť, ale to neznamená, že ho pošle von z nemocničného zariadenia, pošle von z oddelenia, to znamená, že mu vysvetlí, že teraz je nevyhnutné, aby, aby sa venovali tomu pacientovi v rámci operačnej sály, a hneď po tom, ako to bude možné, bude dieťa prinavrátené do blízkosti svojho rodiča a ideálne tak, ako to, tak ako to odporúčajú zdravotné postupy a moderná medicína, aby už pri preberaní z narkózy bol ten rodič pri svojom dieťati, pretože tam už máme aj vedecké výskumy, že ak je rodič alebo iná blízka osoba pri maloletom pacientovi, ktorý sa preberá z narkózy, tá rekonvalescencia je lepšia, preberanie z narkózy prebieha rýchlejšie, nehovoriac o tom, keď ide trebárs o dojčiacu matku a podobne. Čiže toto sú všetko veci, kde sa neopierame o nejaké naše zbožné priania, ale opierame sa o pomerne široké vedecké výskumy a štúdie, ktoré už k prítomnosti rodiča v nemocničnom zariadení pri svojom dieťati máme k dispozícii. Prečo je to tak dôležité, aby sme túto zmenu prijali? Nuž jednoducho preto, lebo na Slovensku je toto právo porušované a zároveň, ak porušované nie je, je vykladané rôznym spôsobom, to znamená, že má heterogénne uplatňovanie naprieč tak malým Slovenskom, kde je naozaj žiaduce, aby sme zosúladili túto prax v prospech detského pacienta a taktiež aj v prospech nejakého upratania vzťahov medzi poskytovateľmi zdravotnej starostlivosti a zákonnými zástupcami maloletých pacientov. Pretože aj tu dochádza ku kritickým, nejasným situáciám, ktoré škodia zdravotníctvu, a to najmä preto, že nemáme legislatívny rámec a nemáme ani vykonávací predpis, ktorý podľa mňa by mal byť súčasťou tejto snahy, a preto som taký aj pripravila, preto o ňom už dlho hovorím a disponujú ním aj na ministerstve zdravotníctva. Aké sú benefity pre detského pacienta, keď je pri ňom rodič? Nuž ako som hovorila, tam sa vieme opierať o výskumy, ktoré hovoria, že manažment bolesti u detského pacienta je jednoduchší, tam je to aj zmerané na stupnici bolesti a tak ďalej, lekári by k tomu vedeli povedať viac, rýchlejšia rekonvalescencia po prebúdzaní z narkózy, dokázateľne kratší pobyt v nemocničnom zariadení, ak je tam prítomná blízka osoba. To znamená, že to zotavovanie prebieha rýchlejšie, čo je v konečnom dôsledku pre štát ako verejného poskytovateľa zdravotnej starostlivosti len dobré, lebo čím kratšie tam toho pacienta má, tým menej ho pacient stojí. A, samozrejme, je to dobré aj pre toho samotného detského pacienta, ktorý chceme, aby sa čo najskôr zotavil, ktorý chceme, aby, aby vlastne dosiahol ten najlepší možný zdravotný stav za pomoci tak verejnej zdravotníckej služby, ako aj psychosomaticky v blízkosti svojho rodiča v bezpečnom prostredí, bez strachu a bez stresových faktorov, ktoré, ktoré môžu ovplyvňovať ten proces rekonvalescencie aj liečby. O benefitoch pre detského pacienta hádam ani, ani nemusíme ďalej hovoriť, lebo je nesporné, že, že to dieťa patrí k rodičovi. A, samozrejme, že sú v praxi situácie, kedy môže dôjsť k tomu, že prítomnosť rodiča je aj škodlivá, ak by išlo o rodiča, ktorý by mal násilné správanie, ak by išlo o rodiča, ktorý, ktorý by inak indikoval, že je tam nejaký patologický jav v tej rodine, ale toto my nemusíme riešiť v tomto návrhu, pretože to už riešia iné predpisy, to už máme dnes ošetrené v zákone o rodine a v ďalších zákonoch, že ak sa také niečo deje a také niečo spozoruje aj zdravotnícky personál v nemocnici, ktorý je explicitne spomenutý aj v zákone o rodine, že môže toto nahlásiť, musia tam konať úrady a tieto procesy sú v rámci legislatívy dotiahnuté. Preto to spomínam, lebo v minulosti bol toto častý argument odporcov tejto novely, ktorí hľadali čokoľvek, o čo by sa opreli, a spomínali aj rodičov násilníkov ako, ako skupinu, ktorá, ktorú nevedia oni vo dverách nemocnice odhaliť. Nuž, iné zákony na to myslia a ak ju odhalíte neskôr, tak aj vtedy máte povinnosť ako zdravotnícky personál nahlásiť takéto podozrenia. Takže toto naozaj nemusíme, nemusíme riešiť v rámci, v rámci tejto úpravy. Na ňu už mysleli iné. Aké benefity má prítomnosť pri dieťati pre samotného rodiča? Aj tie sú veľmi výrazné, pretože v rámci mojej viacročnej snahy o presadenie tohto práva sú to najmä rodičia, traumatizovaní rodičia, ktorí sa museli rozlúčiť so svojím dieťaťom napríklad pri dverách nemocničného oddelenia alebo im bola odoprená prítomnosť pri dieťati v tak banálnych situáciách, ktoré videli, že to dieťa zvláda zle a predsa len chceli byť pri ňom, ako bol covid test alebo vizita lekárov, kde sa to dieťa malé bálo v prítomnosti toľkých cudzích osôb, alebo pri odbere krvi, čo sú naozaj situácie, kedy, kedy ten rodič stojí za dverami, keď mu bola odopretá prítomnosť, počuje to dieťa plakať, počuje ho v strachu a nemôže tam byť z dôvodu rozhodnutia nejakého zdravotníckeho personálu, ktoré vôbec nedáva zmysel, lebo, lebo to, že sa niekto bojí verejnej kontroly, nie je dôvodom na to, aby sme traumatizovali dieťa a rodiča. A práve toto nerovnaké uplatňovanie tohto detského práva mať pri sebe rodiča a rôzne maniere, ktoré máme zmerané v niektorých nemocniciach, sú dôvodom, prečo potrebujeme mať ten zákonný rámec a potrebujeme povedať aj zdravotníkom: nebojte sa tej verejnej kontroly aj ten rodič, ktorý tam je, on vám tam nemá uškodiť, on vám tam má pomôcť. On má komunikovať aj za vás s tým dieťaťom, aby pochopilo, čo mu idete robiť, on ho najlepšie pozná, on ho vie regulovať, on ho vie upokojiť. Čiže my sa musíme dostať do optiky celého tohto problému takej, že rodič s dieťaťom sú partnermi pre ten zdravotnícky personál. Nechcú mu škodiť, nechcú ho žalovať, nechcú proste mu byť nepriateľom, ale chcú mu asistovať v tom, aby to dieťa dosiahlo najlepší možný zdravotný stav čo najskôr. A ten rodič v tom celom procese je veľmi, veľmi dôležitý. Takže aj pre rodičov je toto kľúčové, aby, aby sme ich netraumatizovali a aby sme posilnili aj tú dôveru medzi zdravotníckym personálom a zákonnými zástupcami maloletých pacientov. No a v konečnom dôsledku sa bavíme o tomto návrhu v podmienkach slovenskej reality, kde vieme, že máme podstav zdravotníckeho personálu, kým v iných krajinách OECD je priemer okolo deväť sestier na tuším tisíc, tisíc obyvateľov je to(?), tak na Slovensku je to niečo okolo päť a aj tu vidím priestor na to, aby takáto zmena a posilňovanie tej prítomnosti sprievodu pri detskom pacientovi pomohla odľahčiť ten nátlak, ktorý dnes je na zdravotnícky personál a ktorý si aj ja uvedomujem ako matka, bola som hospitalizovaná s deťmi a videla som, ako výrazne dokážete odbremeniť ten zdravotnícky personál, keď to dieťa vy nakŕmite, vy okúpete, vy prebalíte a nemusí to robiť sestra, ktorá by to, ak tam ten rodič nie je, samozrejme, bola nútená spraviť. Takže tu sa ani nemusíme baviť o tom, že koľko takýchto praktických úkonov dokáže urobiť rodič namiesto toho zdravotníckeho personálu, a tiež postrážiť to dieťa, aby si neublížilo, keď má napríklad kanylu alebo keď je inak liečené, čo v prípade, ak rodič nie je prítomný, v slovenských podmienkach stále ešte na niektorých pracoviskách riešime fixáciou tých pacientov, čo znamená, že dieťa je priviazané k postieľke, aby si nevytrhlo kanylu. A nechcem zovšeobecňovať, lebo toto sú pracoviská, ktorých je málo, ale aj to máme zmerané, že ešte stále sú takéto pracoviská, kde proste to dieťa je bez rodiča a, žiaľ, je priviazané k postieľke, ruky, nohy, aby si neublížilo, aby nevyskočilo z tej postieľky, aby nedošlo k väčšiemu zraneniu. Samozrejme, rozumiem, že sestry sa to snažia komunikovať tak, že nie sú schopné pri tom podstave zdravotníckeho personálu neustále sedieť pri tom dieťati a dbať na to, aby si neublížilo, ale práve preto, práve preto my potrebujeme túto úpravu, aby takéto situácie sa na Slovensku nevyskytovali, pretože toto keď spomeniete v akejkoľvek inej krajine, alebo keď to spomeniete aj, aj psychológom alebo ľudskoprávnym právnikom na Slovensku, tak povedia, že to napĺňa všetky známky definície mučenia, keď je malé dieťa bezmocné, keď sa nevie pohnúť, keď nevie urobiť to, čo chce urobiť, a my nemôžme deti liečiť tým, že ich mučíme takýmto spôsobom. Ja viem, že ten záujem je, aby sme poskytli tú najlepšiu zdravotnú starostlivosť, ale aj tá musí byť poskytnutá citlivo, aby nedochádzalo k škodám na, na psychike dieťaťa, ktorým vieme predísť a úplne najjednoduchšie tým, že tam to dieťa nebude samé. A ja rozumiem, že sú aj rodiny, kde sú rôzne patologické javy, kde ten rodič jednoducho neostane s tým dieťaťom, kde to dieťa zostane v tej nemocnici samé a chceli by sme, aby pri ňom niekto ostal, ale aj na toto máme riešenia v zahraničí, z ktorých si dokážeme brať príklad, sú to buď študenti medicíny, ktorí vykonávajú takéto funkcie, že sú podporným personálom napríklad na detských oddeleniach a sú spoločnosťou pre takéto deti, lebo situácia, kedy tam nemôže ostať rodič, je naozaj ojedinelá. Tam sa nemusíme baviť o tom, že, že je to väčšina týchto prípadov, ale sú. A vieme rôznymi projektami a príkladmi zo zahraničia zabezpečiť pomoc aj pre takéto deti, ako hovorím, aby sme zabránili ešte väčším ujmám, ktoré už to dieťa zažíva, keď je v bolesti, choré, slabé v nemocničnom prostredí, aby sa okrem toho ešte viac nebálo a netrpelo. A už som ten argument spomenula, ale nie je zanedbateľný. V krajinách, kde je toto právo plne napĺňané a povzbudzované, to znamená, že aj zdravotnícky personál explicitne povzbudzuje rodičov k tomu, aby, aby naplnili toto právo, aby boli nepretržite so svojím dieťaťom, tak tá dĺžka hospitalizácií pri jednotlivých, pri jednotlivých chorobách a diagnózach je kratšia. Aj na toto dnes máme výskumy, 16 krajín Európskej únie bolo v tomto porovnávaných, nebolo tam Slovensko, lebo Slovensko nemá toto právo garantované v svojej legislatíve, ale už dnes vieme, aký markantný vplyv to má na dĺžku hospitalizácie, ktorá nás daňových poplatníkov a tento štát v konečnom dôsledku stojí peniaze, ak je pridlhá alebo ak sme mohli nejakým dobrým opatrením ju skrátiť. Chcem sa len spýtať, že ako navrhovateľ mám neobmedzený čas alebo mám dvadsať minút? (Reakcia predsedajúceho.) Neobmedzený. Dobre, pardon, lebo som sa teraz zmiatla. Dobre, neobmedzený znie pre mňa dobre v tejto téme... (Povedané s pobavením. Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.) Šimečka, Michal, podpredseda NR SR Do utorka 27. februára. Marcinková, Vladimíra, poslankyňa NR SR Ďakujem, ďakujem, že ste tu so mnou. (Povedané s pobavením.) Ďalšiu dôležitú oblasť, ktorú chcem v súvislosti s týmto návrhom prebrať, je, aký je súčasný stav na Slovensku. Ja sa tejto téme venujem štvrtý rok a my máme zmerané do istej miery to, čomu sme čelili pred tými štyrmi rokmi a vieme, kam sme sa posunuli v tých jednotlivých krajoch po tých štyroch rokoch, a vieme, aký je aktuálny stav, asi najpresnejšie, keďže tam sme spojili sily s organizáciou INEKO, ktorá hodnotí kvalitu nemocníc, a jedným kritériom kvality hodnotenia kvality nemocníc v minulom roku bolo aj napĺňanie práva detských pacientov. Spojili sme sa s nimi aj pri tvorbe prieskumu, nie je to reprezentatívny prieskum, bola to anketa, prihlásilo sa nám do nej vyše 3 500 respondentov, ale máme pomerne obsiahlo pokryté všetky kraje a všetky nemocnice, takže vieme, vieme vyhodnotiť, aký je stav v jednotlivých nemocniciach na základe týchto 3 500 odpovedí, rozsiahlych odpovedí v dotazníku, ktoré nám popísali svoju skúsenosť s hospitalizáciou alebo odopretím, odopretím možnosti byť pri svojom dieťati počas hospitalizácie. Z tritisíc... ja budem hovoriť o 3 400 respondentoch, pretože niektorých sme vyradili, keď tie, keď tie odpovede neboli úplne. Z tých tritisíc respondentov, ktoré sme mali v rámci toho nášho celoslovenského prieskumu týkajúceho sa tohto práva, v 390 prípadoch, čo tvorí nejakých 11 %, v 390 prípadoch nebolo vôbec umožnené byť rodičom so svojím dieťaťom. Čiže v jedenástich percentách vôbec znamená, že nevideli svoje dieťa celý čas počas hospitalizácie alebo maximálne počas návštevných hodín, čo tiež je v rozpore, keďže návštevné hodiny sú limitované na nejaký krátky počet hodín, dve až tri. Z tých tritisíc prípadov, ktorým v nejakej miere bolo právo naplnené, sa ho vyše tristo ľudí muselo domáhať. To znamená, tristo rodičov sa muselo domáhať, aby mohli toto svoje právo naplniť, to znamená, že ich nepovzbudzovali k tomu, aby ostali so svojím dieťaťom, neodporúčali im to, ale oni, asertívni rodičia, poznajúc svoje práva, si tú prítomnosť pri rodičovi vybojovali. Čo tiež považujem za škodnú v celom tomto procese, lebo ak by to neboli rodičia, ktorí, ktorí dokážu takýmto spôsobom vyargumentovať toto svoje právo, tak by sa pridali k skupine 390 prípadov, kde to dieťa ostalo samé. Z 3 400 respondentov 1 238 uviedlo, že nemohlo byť so svojím dieťaťom nepretržite. To vyhodnocujeme rôzne, pretože naozaj, ako som spomenula, sú situácie, trebárs tie ťažké operačné zákroky, kde sa to dá pochopiť, samozrejme, že tam ten rodič na tej operačnej sále nebude, ale potom sú aj rutinné úkony, ako som spomínala, napríklad covidový test alebo vizita lekárom, alebo odber krvi, kde to nie je prekážkou podľa medzinárodných predpisov a aj podľa vykonávacích predpisov z okolitých krajín, aby tam ten rodič bol. Už tobôž nie pri vizite, keď sa tam nevykonáva vlastne žiaden lekársky zákrok, iba sa popisuje stav a je tam viacero cudzích ľudí, viacero lekárov a ten rodič nemá možnosť tam byť, komunikovať s dieťaťom, komunikovať s tým personálom. To je pre mňa aj ľudsky ako keby nepochopiteľné, že v takej miere sa to na Slovensku deje, že počas vizity vlastne toho rodiča pošlú za dvere. Z 3 400 prípadov, ktoré popisujem, 2 415 respondentov uviedlo, že pri dieťati mohol ostať výlučne zákonný zástupca a nikto iný. To som už spomenula, prečo je toto problém, lebo nie každý zákonný zástupca z rôznych dôvodov, ako sú ťažké rodinné situácie, môže ostať pri svojom dieťati. Z toho máme ešte nemalé percento, kde dovolili zostať len mame. To znamená, že diskriminujúco pristupovali k otcovi. Máme aj prípad, kde vlastne povedali, že s dieťaťom môže zostať len mama, lenže tá mama bola dojčiaca, doma mala menšie dieťa, ktoré potrebovala dojčiť, to znamená, že s tým starším v nemocnici ostať nemohla, a otcovi toto právo nechceli poskytnúť z úplne mne nelogických dôvodov, a tak to dieťa ostalo samé. Čiže aj preto je veľmi dôležité, aby to bolo explicitne popísané v rámci našej úpravy a aby k takýmto nerovnakým prístupom naprieč Slovenskom nedochádzalo. Lebo máme nemocnice, máme zdravotnícke zariadenia, kde toto právo v plnom rozsahu napĺňajú a povzbudzujú rodičov, aby pri tom svojom dieťati boli. Som s nimi v komunikácii, hovoria mi, že nerozumejú vlastne, prečo tu takú diskusiu vedieme, lebo pre nich to je úplne prirodzené, že toto je súčasťou toho balíka práv detského pacienta, ale práve preto, že toto nie je realitou všetkých zariadení na Slovensku, musíme túto debatu zvádzať a musíme povzbudzovať aj iné zariadenia k tomu, aby si boli týchto povinností vedomí a aby ich v prospech toho detského pacienta napĺňali. Ďalšou takou pre mňa prekážkou, ale aj sklamaním je, keď si niektoré naše nemocnice, tu budem konkrétna, napr. Detská fakultná nemocnica v Košiciach, dajú na svoju stránku, že jediné, čo vedia rodičom poskytnúť, je lôžko a žiadajú rodičov, aby sa len, aby sa ani len nedopytovali o inej možnosti, jak to lôžko nemajú voľné, že stolička alebo rozkladacie kreslo a tak ďalej, neprichádza do úvahy. To majú na svojom webe, môžte si teraz pozrieť. A mňa toto, takýto prístup, mrzí, pretože my vieme aj z našich výskumov a my vieme aj z praxe v zahraničí, že dnes nedokážeme tú situáciu lôžkom vedľa dieťaťa riešiť všade, stopercentne pri každom dieťati, a to nie je len náš problém kapacitný. To je problém v Česku, to je problém v Rakúsku, to je problém v Nemecku, to je problém v Španielsku, vlastne aj v krajinách, kde majú špičkový zdravotnícky systém, nie sú schopní každému dieťaťu a jeho rodičovi poskytnúť to druhé lôžko, kde by sa rodič komfortne vyspal. Je to tak. Aj na Slovensku je to tak. Ja nežijem na inej planéte, ja si to uvedomujem, ale to neznamená, že tento zákon je nevykonateľný, pretože aj v rámci českej úpravy je explicitne dané, že ak nie je zdravotnícke zariadenie schopné poskytnúť lôžko, ktoré, samozrejme, by sme si želali všetci, tak musí poskytnúť aspoň stoličku. Nemôže, nemôže si vymyslieť pravidlo, že u nás nebudú rodičia sedieť na stoličke vedľa svojho dieťaťa a držať ho za ruku, lebo si to neželáme. To je v rozpore s medzinárodnými predpismi, to je v rozpore s ústavou, ktorá jasne hovorí, že vy dieťa od rodiča môžte oddeliť len na základe rozhodnutia súdu, nijako inak. Nie svojvôľou nejakého zdravotníckeho zariadenia. A práve preto, aby sme napĺňali tieto práva detí, ktorých práva majú byť na vrchole pyramídy nás, ktorí tvoríme zákonné rámce, práve preto je dôležité, aby sme nemocnice upozorňovali, že to, čo máte napísané na svojom webe, to je v rozpore aj s ústavou, to je v rozpore aj s Chartou práv detského pacienta, to je v rozpore aj s Dohovorom o právach dieťaťa a v konečnom dôsledku je to veľmi necitlivé, pretože v nemocnici vo vedľajšom okresnom meste je v sedemnástich prípadoch umožnené, aby ten rodič sedel na stoličke vedľa svojho dieťaťa. Tam to ako reálne vidia, vy to ako reálne nevidíte. Tu je značná nerovnosť v rámci jedného regiónu pri napĺňaní tohto práva. A z tých 2 400, ehm, z tých 3 400 prípadov máme zrátaných, že v 339 prípadoch tomu rodičovi nebolo možné poskytnúť lôžko, bola poskytnutá len stolička, a dokonca v 154 prípadoch nebola poskytnutá ani stolička, ale toho rodiča aj tak nevykázali a ten rodič buď bol na posteli so svojím dieťaťom, ak išlo o malé dieťa, alebo si stoličku doniesol, alebo iným spôsobom mu našli riešenie, ako môže to dieťa počas hospitalizácie držať za ruku, ale nevyhodili ho z toho oddelenia, vytvorili priestor, chceli, mohli. Ja verím, že takýto prístup je možný aj v iných nemocniciach. Čiže týmto som chcela popísať, aká je približne situácia na Slovensku aj v číslach. Nie je ideálna a ja viem, že v rámci našich zdravotníckych zariadení by bolo toto len prvým krokom k tomu, aby tie práva detských pacientov boli naplno naplnené a aby neboli porušované. Takáto legislatívna úprava je to najmenej, čo my členovia parlamentu môžme pre tie deti urobiť. Druhým krokom by malo byť, aby ministerstvo zdravotníctva k tejto naozaj rámcovej a krátkej vetičke, ktorú ja chcem pridať do zákona, pripravilo, ale ak by nepripravilo, spravila som to za nich, vykonávací predpis, tak ako je tomu v Českej republike, ten má v Českej republike 15 strán a úplne detailne krok po kroku vysvetľuje, ako pristupovať k detskému pacientovi, aby sme naplnili jeho potreby, aby sme neporušili jeho práva a aby sme dopomohli tomu procesu liečby, ktorý nemá len tú medicínsku a biologickú stránku, ale aj sociálnu a psychologickú. A mne sa tento predpis veľmi páči, ja som ho aj preložila do slovenčiny, aj zmenila v rámci, na slovenské podmienky v rámci legislatívy a tak ďalej a už dávno, za minulej vlády, disponujú týmto českým príkladom na ministerstve zdravotníctva a ja ho znova posielam pani ministerke, aby sa mohla inšpirovať alebo ho len prevziať, nemusí robiť nič navyše, len ho prevziať, okopírovať a uplatniť na Slovensku, pretože naozaj každá jedna veta odtiaľ je uplatniteľná u nás a je podložená štúdiami, kde to vidíte veľmi, veľmi dôsledne odcitované. (Rečníčka ukázala smerom do pléna svoj materiál.) Ja mám aj takéto dva vytlačené vykonávacie predpisy z Česka k dispozícii (rečníčka ukázala smerom do pléna ďalšie svoje materiály), ak by ste sa chceli niekto pozrieť na to, kľudne si poďte zobrať a môžte si to študovať, kým vám o tom budem hovoriť, pretože toto je niečo, čo ja vnímam ako, ako cestu aj pre Slovensko. Spomeniem len niektoré detaily, ktoré v rámci tohto vykonávacieho predpisu, riešia v Českej republike. V minulom volebnom období pani Hatráková bola takou odporkyňou tohto návrhu, lebo hovorila, že je nevykonateľný napr. na psychiatrickom liečení, na psychiatrickom oddelení, tak v bode E, myslím, že to je tretia, štvrtá strana odzadu, máte veľmi detailne popísané, ako uplatňujú toto právo detského pacienta v Českej republike na psychiatrických oddeleniach. Explicitne tam hovoria, že existujú prípady, kedy je nepretržitá prítomnosť sprevádzajúcej osoby aj v psychiatrickej nemocnici prospešná, a potom existujú aj také prípady, kedy to tak nie je, ale na posúdenie prítomnosti sprevádzajúcej osoby v jednotlivých prípadoch je vhodné zvážiť nasledujúce kritériá, a tam už má lekár, zdravotnícky personál, ale aj ten rodič jasnú úpravu, ako sa bude postupovať v prípade toho jeho dieťaťa, v akom prípade tam bude na prospech, aby ostal s tým svojím dieťaťom v rámci psychiatrickej liečby a v akom nie. Veľmi špecifickou kategóriou sú novorodenci. Aj to je tu upravené. Pre mňa veľkou motiváciou, prečo bojovať za túto zmenu, je aj situácia s predčasne narodenými deťmi na Slovensku. Tá diskusia je živá aj kvôli nie úplnej slávnej fotke pani ministerky, ale ja som vďačná, že aspoň otvorila debatu o tom, v akom hroznom stave sú naše neonatológie a ako masívne sú tam porušované tie práva detských pacientov aj práva rodičov byť s tým svojím dieťaťom. A aj toto, aj toto je jeden veľký rozmer celej tejto témy, kdežto pri českej úprave tomu venujú veľkú pozornosť, na Slovensku sa tvárime, že keď nie sme schopní to napĺňať, tak nepohybujeme sa v nejakej trestnej rovine alebo v nejakej rovine, ktorá škodí tomu dieťaťu, naopak, to, že nenapĺňame tú prítomnosť predčasne narodeného dieťaťa so svojou matkou, tu ide najmä o tú matku, ktorá ak je tam to dieťa blízko, môže rozbehnúť tú laktáciu pomerne rýchlejšie, môže ju takisto udržať dlhšie, ale čo je najdôležitejšie, môže mu zachrániť život. Pretože to bakteriálne prostredie matky dáva najväčšiu šancu na prežitie tomu predčasne narodenému novorodencovi, väčšiu než akýkoľvek inkubátor alebo akékoľvek iné prístroje, to je práve tá hruď mamy, na ktorú v zahraničí prikladajú to dieťa tak často, ako to počas toho dňa ide, ktorá môže tomu dieťaťu zachrániť život, môže zlepšiť jeho funkcie a môže ho rýchlejšie dostať do domáceho prostredia pri plnom zdraví. Na Slovensku vo väčšine zariadení majú tieto deti obmedzený kontakt so svojím rodičom na 30 až 60 minút denne. Hovoríme o skupine detských pacientov, ktorá je najkrehkejšia, ktorá najviac potrebuje aj s ohľadom na ich zdravotný a kritický stav mať pri sebe toho rodiča, najmä mamu, a tu sa už naozaj nebavíme o nejakom zlepšení stavu a manažmente bolesti, tu sa bavíme o prežití, o zvyšovaní šancí na prežitie toho kritického novorodenca. Čiže pre mňa akékoľvek argumenty v tejto téme, prečo sa to nedá, sú v rozpore so základným kritériom, o ktoré sa má snažiť medicína, a to je zachrániť toho pacienta. Ako hovorím, v Česku to majú veľmi detailne popísané a aj na základe toho mali nemocnice páky žiadať dofinancovanie niektorých oddelení alebo žiadať modernizáciu svojich oddelení, pretože keď to prijal minister, ktorý sa pod to podpísal, na druhý deň mu klopali, dobre, my tu nemáme dostatok lôžok, uvoľnil financie. Dobre, my tu nemáme miestnosť pre matky, ktorá by vyhovovala súčasným podmienkam, uvoľnil financie. Toto, voči čomu niektorí možno aj zľaknutí zdravotníci bojujú, lebo sa boja tej verejnej kontroly alebo sa boja toho, že možno to nebude v ich podmienkach nejakým spôsobom jednoduché presadiť, hovorím, naopak, toto je pre vás argument, ako toto oddelenie zlepšiť, lebo ak to raz máme v zákone, tak tomu musíme vytvárať podmienky. A už len na dokončenie tejto oblasti, že ako to je v okolitých krajinách, aby som nehovorila len o Česku, tak spomeniem, že vo väčšine francúzskych nemocníc, verejných nemocníc, majú aj na dverách nápisy: "Rodičia sú vítaní v ktorúkoľvek hodinu dennú aj nočnú, majú povinnosť sprevádzať svoje dieťa v tomto zariadení." My sa bavíme o tom, aby mal túto možnosť každý jeden rodič, v zahraničí je to povinnosť, nenechajú vám tam hospitalizované dieťa bez toho, aby tam pri ňom bol nejaký dospelý človek, ktorý mu bude pomáhať s celým tým procesom ozdravovania. Ako som už spomenula, toto je len prvý krok, táto vetička v zákone, táto rámcová úprava, o ktorú bojujem krvopotne štyri roky. Druhým krokom je práve tento vykonávací predpis, ktorý dnes už aj vďaka Čechom, ktorí to spravili poctivo a do diskusie boli zahrnutí dokonca aj slovenskí partneri, napr. spolky na dojčenie a tak ďalej, vytvorili niečo tak komplexné a tak podrobné, že sa nám stačí o to oprieť, že nám to stačí doslova obkukať a nemusíme vymýšľať koleso nanovo. A zároveň by nám to riešilo aj problémy, ktoré dnes máme, že niektorí rodičia aj keď chcú byť s tým svojím dieťaťom, tak úplne nepochopiteľne im v tom bráni iná legislatívna úprava, ku ktorej by som sa rada dostala v druhom čítaní, ak sa nám podarí dostať túto rámcovú zmenu cez prvé čítanie, pretože v inej zákonnej úprave na Slovensku máme obsiahnuté, že ak ide o onkologických pacientov alebo ak ide o matku so svojím dojčeným dieťaťom, alebo o dieťa do troch rokov, tak sú mu prioritizované a vytvárané podmienky na to, aby tam mohlo byť so svojím rodičom, ale ak tam nespadáte do týchto kategórií, tak je to na vyššej moci alebo na schopnosti vybojovať si to, alebo na rôznych iných, na rôznych iných náhodách, či so svojím dieťaťom v nemocnici ostanete, alebo neostanete. A tu sa dostávam k pre mňa nepochopiteľnému zámeru zákonodarcu, prečo vôbec akože takto taxatívne máme v našom, v našej legislatíve vymenované niektoré situácie, do ktorých sa ten detský pacient môže dostať a je plne chránený v rámci svojich práv, a potom máme iné diagnózy, takisto závažné, trebárs ak je dieťa kardiovaskulárny pacient a je tri-štyri týždne hospitalizované, alebo aj dva-tri mesiace, ale nemá tieto práva, ktoré má onkologický pacient. A ja chápem, že nemôžme porovnávať diagnózy a znie to necitlivo, ale v skutočnosti je, vytvára to aj veľké napätie medzi tými samotnými rodičmi a detskými pacientami, ktorí sa všetci dobre poznajú, ak majú dlhodobo choré dieťa, tieto ťažké diagnózy medzi sebou komunikujú a porovnávajú, akú majú pomoc od štátu, porovnávajú, aké majú to rozmedzie svojich práv, a my doslova pri jednej skupine máme tú citlivosť, dokázali sme im vytvoriť podmienky a pri inej skupine sme diskriminujúci, lebo na nich nemyslíme. Preto tento zákonný rámec musí platiť pre všetkých detských pacientov tak, ako nás k tomu zaväzujú medzinárodné predpisy, a nemôžme sa tváriť, že dieťa, ktoré má nefunkčné srdce, že nám na ňom záleží menej ako na dieťati, ktoré prechádza chemoterapiou. To jednoducho nemôže jeden zákonodarca takto stavať zákony. A ja budem rada, keď sa k tejto téme budem môcť dostať bližšie v rámci druhého čítania. Kiež by sme sa doňho dostali a kiež by nám k nemu pomohli aj kolegovia z koalície, ktorí, verím, majú citlivosť pri ľudských právach a zdroje, nielen keď ide o kriminálnikov, ale aj v prípadoch, kedy ide o deti, lebo tu sú potrebné aj zdroje. Keď prijmeme akúkoľvek legislatívu, je dôležité, aby nasledovala pomoc tým jednotlivým oddeleniam. A ja som rada, že to hovorím v situácii, kedy máme o jednu miliardu viac v rozpočte pre zdravotníctvo, keď vieme, že tam máme dvesto miliónov, ktoré dnes ešte nevieme, na čo budú použité, ale ja by som si veľmi želala, aby boli použité na pomoc detským pacientom, ktorí sa nieže zdá sa, ale my vieme, že sú na chvoste záujmu politických elít už dlhodobo, pretože tie investície do detských oddelení, do neonatológií sú najnižšie v rámci, v rámci tej schémy investičnej pomoci. A keď sa pozeráme na tie krásne farebné oddelenia napríklad detskej onkológie tu v Bratislave, všetko je to vďaka donorom, súkromným donorom, darcom a pomoci laickej verejnosti, pomoci citlivých ľudí ochotných pomáhať, a nie vďaka tomu, aby si tento štát uvedomil, že tí najkrehkejší potrebujú pomoc a my im ju doručíme aj vďaka zákonnému rámcu, aj vďaka vykonávaciemu predpisu a aj vďaka potrebným investíciám do tejto oblasti. Čiže žiadne ďalšie výhovorky, ako nemáme peniaze alebo nemáme dostatočné kapacity, alebo táto zmena by trvala pridlho, už dnes neobstoja, pretože my vieme, že tu sme schopní prijímať oveľa komplexnejšie a zásadnejšie zmeny v skrátenom legislatívnom konaní. Keď sa, keď sa pýtame, ako budú financované, nie je to problém, napríklad pri náramkoch, pri trestaných alebo keď sa pána ministra Šutaja Eštoka pýtali, ako bude financovať zvýšené potreby na okresných úradoch pri priestupkovej činnosti, ktorá narastie tou zmenou, neni problém. Koľko peňazí bude treba, toľko tam doručíme. Tak ja vás prosím, ak toto nie je problém, vieme, že máme tie peniaze, doručme ich detským pacientom, doručme ich tým najkrehkejším stvoreniam na neonatológii, aby sme naozaj dokázali zachraňovať životy detí, pre ktorých je to bakteriálne prostredie matky proste tým najlepším inkubátorom a najväčšou šancou na prežitie. Lebo trvá to už roky, roky nám tu kvôli našej nečinnosti aj umierajú detskí pacienti, sú dlhšie hospitalizovaní, 30 % z nich preukázateľne končí s traumami, ak boli odlúčení od svojich detí, a nehovoriac o traumách rodičov. Naozaj toto je problém, ktorý tlačíme pred sebou, ubližujeme tým tým najkrehkejším a môžeme ho teraz veľmi rýchlo a spoločne vyriešiť. Lebo toto nie je téma, na ktorej by sme sa mali rozdeľovať, toto je naozaj tá jedna téma detí, kde by sme nemali mať spory. Ďakujem. (Potlesk.) [10:36] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne, pani poslankyňa, na vaše vystúpenie sa prihlásilo deväť kolegov a kolegýň s faktickými poznámkami. Ako prvý pán poslanec Ledecký. [10:45] Vladimír Ledecký – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne, pani kolegyňa, a dúfam, že koaliční poslanci majú citlivosť na obhajovanie práv detí a nebudú hľadať na to výhovorky, ako sa to nedá. Koaliční poslanci argumentovali pri nedávnej zmene Trestného zákona obhajovaním ľudských práv. Je ale cynické, ak sa snažíme obhajovať ľudské práva odsúdených a nemyslíme na ľudské práva iných skupín, napríklad menšín, sociálne vylúčených alebo zdravotne znevýhodnených, queer komunity, práva žien, ale aj, aj práva obetí trestných činov. Ale na prvom mieste vždy pri obhajovaní ľudských práv a pri obhajovaní práv musia byť deti, lebo to je jediná skupina, ktorá sa nevie brániť, nevie v tom verejnom priestore nejak prejaviť svoj názor. A preto je táto novela nesmierne dôležitá a uvidíme, či chceme chrániť práva detí, alebo máme tú citlivosť vyoperovanú. A urobíme to na každom jednom poslancovi, ktorý bude hlasovať na základe toho, ako bude hlasovať. Ďakujem. [10:45] Michal Šimečka Ďakujem pekne. Pán poslanec Viskupič. [10:46] Marián Viskupič – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne za slovo. Pani poslankyňa Marcinková, Vlaďka, veľmi ti ďakujem za tvoje vystúpenie, ďakujem ti za tvoj boj, ako sa teda tejto téme venuješ, pretože viem, že celé štyri roky koľko si tomu energie, času a všetkého venovala. A je mi fakt smutno, že prítomnosť rodiča vlastne nebola uzákonená už v predchádzajúcom volebnom období, kde sme boli súčasťou vlády. Poviem len tri príklady, prečo všetci spoločne by sme mali zahlasovať a podporiť tento zákon. Ja si myslím, že každý z nás, kto sme v detstve boli teda v nemocnici bez rodičov, tento zážitok si pamätáme na celý život ako fakt traumatizujúci zážitok. To je jedna vec. Ale fakt pozerajme sa na to aj ekonomicky. Som presvedčený, že rodič pri svojom dieťati, tak ako si aj ty spomínala, vo finále ušetrí zdravotníctvu alebo tejto krajine peniaze, či už teda tým samotným skrátením procesu liečenia, alebo aj tou samotnou pomocou, tou proste tou prácou, ktorú ten rodič urobí namiesto, namiesto sestier a teda zdravotníkov, ktorých nemáme. Na a tretia vec je, dôvera je fakt kľúčová v spoločnosti a dôveru potrebujeme aj medzi lekárom a teda rodičmi. A fakt ten rodič fakt vie byť najlepšou pomocou aj tomu lekárovi, aj tomu svojmu dieťaťu a mal by byť úplne prirodzenou súčasťou toho liečebného procesu, tak ako je to v rôznych iných krajinách. A ja som aj presvedčený, že aj dnes je veľa, veľa lekárov, ktorí toto vnímajú, ktorí v rámci svojich možností umožnia, umožnia teda rodičom byť v prítomnosti. A fakt podporme, aby to mohlo byť štandardom a aby sme aj takto chránili práva detí, práva tých, ktorí a naprosto jasne nikdy nikomu neublížili, a fakt sa venujme aj právam detí. Ďakujem pekne. [10:46] Michal Šimečka Ďakujem veľmi pekne. Pán poslanec Lackovič. [10:48] Marek Lackovič – Vystúpenie s faktickou poznámkou Pani poslankyňa Marcinková, mne sa ako rodičovi, ktorý si so svojím synom v nemocnici prežil svoje a na budúci týždeň si to zopakujeme znovu, bohužiaľ, počúvali vaše slová naozaj mimoriadne ťažko. Pôjdem ale k veci. Ak vieme zakotviť právo rodičov nepretržite sprevádzať svoje deti pri hospitalizácii, určite tak, prosím, urobme. Nemôžeme odopierať takúto prítomnosť, takéto právo. Každý jeden rodič musí mať alebo mal by mať takúto možnosť, takéto právo. Pomôže a odbremení to lekárov i zdravotné sestry. Je to obrovskou, fakt obrovskou vzpruhou pre rodičov a napokon je to ten najdôležitejší krok pre všetky maloleté deti, ako aj detičky, ako si správne povedala, ktoré dnes zákonného zástupcu, bohužiaľ, vôbec nemajú. Nikomu to neublíži, môže to len a len pomôcť, preto verím, že za to zahlasuje každý, kto má v hlave aspoň štipku zdravého rozumu. Ďakujem veľmi pekne. [10:48] Michal Šimečka Ďakujem pekne. Pán poslanec Stachura. [10:50] Peter Stachura – Vystúpenie s faktickou poznámkou Pani poslankyňa, ďakujem veľmi pekne, že sa venujete tejto problematike, podľa mňa veľmi dôležitej. A ja sám som lekár, takže viem o mnohých veciach, čo ste hovorili, ako dôležité je, aby dieťa bolo v náručí mamy alebo otca, napríklad aj po operácii v prebúdzacej miestnosti. Mnoho vecí ste pomenovali veľmi trefne a správne. Ja s týmito vecami úplne súhlasím. Musím však poukázať aj na tú odvrátenú stránku alebo, respektíve tú druhú vec, ktorú by sme mali tiež zobrať do úvahy, a to je presne to, čo ste spomínali, ten vykonávací predpis, to je to rozhodujúce, lebo tam sú tie detaily. A, lebo my, tie, poznáte určite ten stav našich nemocníc, ako vyzerajú, ako vyzerajú detské oddelenia, naozaj v niektorých sa tá situácia veľmi blíži k tomu, čo by sme chceli dosiahnuť, že sú citliví, vnímaví, dokážu tých rodičov k dieťaťu pustiť a, naopak, niektoré oddelenia aj z tých kapacitných dôvodov s tým majú veľký problém. Samozrejme, že môžme hovoriť, že môžu tam dať stoličku. To, samozrejme, môžu, ale my keď urobíme zákon, tak ten rodič sa môže toho zákonného práva domáhať a môže to spôsobiť v tej aplikačnej praxi aj ďalšie problémy. Čiže ja by som možno navrhoval, bolo by fajn, keby sme aj tú, tú vyhlášku videli. Ja by som bol rád, keby som si ju mohol aj celú prečítať. Je to podľa mňa veľmi dobrý návod. Možno nejaké prechodné ustanovenie by bolo dobré aj pre tie nemocnice, aby na to nemuseli nabehnúť hneď, lebo to bude, samozrejme, pre nich veľký problém, aby v tom, úprimne to hovorím, v dobrom, aby to nedopadlo tak, že budeme mať možno prijatý zákon, ale nebudú sa s ním riadiť, pretože povedia, že nie je to možné. Čiže poďme urobiť naozaj všetko pre to, aby to bolo aj v tej praxi, aby to nebolo len na papieri v zákone. A inak vám ďakujem veľmi pekne za to, čo robíte. [10:50] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Pani poslankyňa Kleinert. [10:50] Dana Kleinert – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem ti, Vladi, za túto tvoju snahu. Je ťažké nebyť osobný pri takejto veci, keď sa to naozaj dotýka aj mnohých z nás. Na druhej strane je dobré na konkrétnych príkladoch aj rozmýšľať nad tým, ako sa to dá. U mňa je to konkrétne tak, že moje najstaršie dieťa sa pred dvadsiatimi tromi rokmi malo možnosť narodiť v Kanade a naozaj tam boli, tam bolo normou, že môžu byť rodičia od toho, že sú úplne prirodzene pri pôrode, až po prítomnosť s dieťaťom v nemocnici kedykoľvek. A tam som si zažila to, že vôbec to nebolo o nejakých materiálnych špeciálnych podmienkach, bolo to o tom, že lekári a lekárky vítali prítomnosť rodičov a napríklad cez noc sa dalo prespať na rozkladacích matracoch. Boli to štyri matrace pri posteli a bola to proste skrátka možnosť a bolo to, bolo to jednoducho na nezaplatenie a mne to ukázalo to, že keď sa chce, tak sa dá. Následne na to sme mali rôzne skúsenosti s našimi nemocnicami, kde bol ten prístup presne opačný a prišlo mi vlastne aj veľmi nefér aj to, že my sme si vedeli vydupať to, že sme tam mohli zostať. Môj manžel, ktorého presne nechceli pustiť, lebo že je muž, tak ho nechceli tam pustiť, vedel si to vydupať. Medzitým síce opravil okná, aby deti neodišli so zápalom pľúc, ale to je zase iná téma, čo sa týka našich nemocníc. Vo výsledku chcem tým povedať, že, že ja si myslím, že sa to dá a že prítomnosť rodičov je obrovskou, obrovskou pomocou práve presne pre tie úkony, ktoré odbremeňujú sestričky a aj v podstate lekárov, keď tie deti sú oveľa pokojnejšie pri akýchkoľvek zákrokoch. Takže ja si myslím, že toto je dôležité privítať. Rovnako tak je ale dôležité aj vnímať to, že ako presne určiť tie situácie, kedy to nebude na subjektívnom hodnotení lekára, ktoré bude príliš ako keby flexibilné, že teraz vás pustím a teraz vás nepustím. Myslím, že toto je veľmi dôležité, aby, aby toto bolo nejakým spôsobom definované. A myslím si, že aj musí prísť aj nová generácia lekárov asi u nás na Slovensku, aby tomu rozumeli, že to má byť norma. [10:50] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Plaváková. [10:50] Lucia Plaváková – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem veľmi pekne za slovo. Pani Marcinková, ďakujem, že sa tak dlhodobo venuješ naozaj tejto dôležitej téme. My sme tu v tomto pléne počúvali naozaj veľa aj o ľudských právach aj v súvislosti s tým, že sa tu spomínali prípady, kedy nebol zabezpečený prístup k rodine ľuďom vo väzení a podobne. Takže tú citlivosť na nezabezpečený prístup k rodine by som tak vnímala, že asi tu ľudia majú, tak verím, že sa to odrazí aj na hlasovaní o tomto návrhu zákona. Veľa, áno, v súvislosti s týmto tvojím návrhom počúvame rôzne výhovorky, ako sa to nedá. No ja by som bola rada, keby sme sa už konečne prestali vyhovárať na to, čo sa nedá, a skúsili veci robiť tak, aby naozaj zlepšili situáciu a obzvlášť, keď sa to týka detí. Ja už na záver asi len poviem, že ja som, našťastie, teda nemusela so svojou dcérou zažívať ešte situáciu, kedy by sme sa dostali do nemocnice, ale úplne mám úzkostný stav, len keď si to predstavím, že by tam mala byť bezo mňa, a neviem si predstaviť, aké to musí byť ťažké aj pre deti, aj pre rodičov. Tak poďme naozaj spraviť niečo, aby to žiadne dieťa nemuselo zažívať. Ďakujem veľmi pekne. [10:50] Michal Šimečka – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne. Pani poslankyňa Nash. [10:50] Natália Nash – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Pani kolegyňa Marcinková, ďakujem vám veľmi pekne, že sa tejto téme takto venujete do hĺbky a naozaj s obrovským nasadením a odhodlaním, lebo je to veľmi, veľmi dôležité. Ja som si tiež zažila hospitalizáciu mojich detí. Narodili sa ako predčasne narodené deti, hoci ten pôrod bol akože neskorý predčasný pôrod, takže narodili sa v 36. týždni, ale museli sme zostať hospitalizovaní tie dva týždne v nemocnici, nakoľko mali nejaké problémy, hypoglykémiu, žltačku a podobne. Potom som si zažila s jednou dcérou hospitalizáciu na detských Kramároch v roku 2007 na chirurgii. To bolo strašné, lebo tam boli prefukujúce okná a ja dúfam, že to tam už takto nefunguje, ale mohla som byť s ňou celý týždeň, takže to bolo perfektné. A poslednú hospitalizáciu sme mali s mojou staršou, nie staršou, už bola staršia dcéra, oni sú dvojičky, takže sú rovnako staré. A tak mala už 15 rokov, ale boli vtedy covidové opatrenia a uznali sme, že teda, hrdinsky, že to dá sama. Takže, a bola to veľmi krátka hospitalizácia, boli to len dve noci, takže to sme vydržali. A mala som všetky informácie, bolo to, ako ten prístup bol fajn, lebo sa snažili vynahradiť nám to, že sme tam nemohli teda zostať. A ja ďakujem veľmi pekne, že si otvorila aj tie témy tej diskriminácie otcov, lebo ja chápem, že keď je to kapacitný dôvod, že tam proste sú tam tie maminy s tými deťmi, tak že tí otcovia, tam je problém nejak umiestniť tie deti na izby potom aj s tými rodičmi, ale že by sme sa mali naozaj venovať budovaniu tých kapacít v tých nemocniciach, aby sme, aby sme nemuseli tie, tých rodičov odmietať. A naozaj ma ešte zaujalo aj to, že tam v tých veľa prípadoch, 2 400, musel byť len ten zákonný zástupca. To je, to je naozaj hrozné, lebo tá blízka osoba môže byť ktokoľvek iný. [10:52] Michal Šimečka – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne. Pán poslanec Svoboda. [10:54] Zdenko Svoboda – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Pani poslankyňa, váš návrh zákona má za cieľ zagarantovať v legislatíve vlastne prítomnosť rodiča pri nemocničnom lôžku dieťaťa. Benefity a pozitíva počas samotnej hospitalizácie sú nesporné. Dá sa povedať, že s drvivou väčšinou aj súhlasím, avšak mne vo vašom návrhu absentuje jedna dosť dôležitá vec, a to je vlastne vyčíslenie alebo tá finančná stránka vášho návrhu. To znamená, z jakých zdrojov to majú nemocnice, ústavné zariadenia zafinancovať. Keďže osobne pôsobím vo vedení jednej z nemocníc, viem, ako je finančne náročné zafinancovať bežný chod zdravotníckeho zariadenia počas roka, preto si myslím, že tento návrh zákona by mal byť najskôr odkonzultovaný či už s ministerstvom zdravotníctva, alebo financií. A keď ste poukázali na tú jednu miliardu, o ktorú je rozpočet ministerstva zdravotníctva vlastne navýšený, tak mi verte, že ani tieto peniaze nebudú stačiť na samotný chod. Ďakujem. [10:55] Michal Šimečka – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne. Pán poslanec Horecký. [10:57] Ján Horecký – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem za slovo. Ja by som bol veľmi rád, keby takáto dôležitá vec nebola predmetom politiky, a myslím v tom negatívnom slova zmysle, pretože sa naozaj môže týkať úplne každého. A dotýka sa tých detí, dotýka sa nás všetkých na najzraniteľnejšom a najcitlivejšom mieste. Bol by som veľmi rád, keby sme spolu hľadali riešenie, ktoré je uskutočniteľné, aby sme to urobili poriadne, aby sme to už konečne urobili. Lebo to, čo pani poslankyňa Marcinková navrhuje, by mala byť samozrejmosť a prirodzená záležitosť. Teraz prečo. Sú všeobecne známe fakty, že ak Slovensko zaostáva, nehovorím teraz o investičnom dlhu, ale zaostáva v kvalite poskytovanej zdravotnej starostlivosti, nie je to ani tak v oblasti terapie a lekárskej starostlivosti, ako podmienok a tej zdravotníckej starostlivosti. Rodič verzus zdravotná setra, toto je snáď úplne jasná dilema. Mama, osobitne mama dokáže poskytnúť tomu maličkému dieťaťu oveľa kvalitnejšiu individuálnejšiu starostlivosť, tú práve, ktorá budí niekedy des v ľuďoch, keď majú ísť do nemocnice, než sestra, ktorá má na starosti celé oddelenie. Tie, chcel by som ešte jednu vec. Tie najmenšie deti nežijú v čase. To znamená, že tie deti ešte nepoznajú plynutie času. Vy keď ich zavriete do nemocnice, ony sú tam naveky. Ak tam nemajú mamu, sú tam naveky. Už ju nikdy neuvidia, tak to deti prežívajú. Nieže mama príde o týždeň, ony nevedia, čo je to týždeň, sú tam naveky bez mamy. A ony na to zabudnú, ony potlačia spomienku na túto udalosť, ale má to vplyv na celý ich život, na ich povahu, na ich mentálne zdravie. Preto je to taká dôležitá vec, len urobme ju poriadne. (Potlesk.) [10:59] Michal Šimečka – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne. S reakciou na faktické pani poslankyňa Marcinková. [11:01] Vladimíra Marcinková – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ako navrhovateľ môžem vystúpiť kedykoľvek. Mohla by som aj za pultom, aby som nemala len dve minúty na reakciu, pán podpredseda? [11:01] Michal Šimečka Áno, môžte, no v tom prípade to nie je faktická, tak tú môžme stiahnuť a môžte sa kedykoľvek prihlásiť do rozpravy, takže môžte aj teraz. A potom pán poslanec Majerský za klub. [11:01] Vladimíra Marcinková – Vystúpenie Ďakujem veľmi pekne kolegom, aj opozičným kolegom, aj koaličnému kolegovi, že sa zapojil do diskusie. Som rada, že dokážeme konštruktívne diskutovať o tejto téme. A chcela som upriamiť pozornosť v rámci, v rámci vašich faktických poznámok na jeden aspekt, ktorý priniesla pani Kleinert. A ja si, ja si pomôžem dôvodovou správou, lebo nielen ona, ale aj niektoré ľudskoprávne organizácie sa na mňa v minulosti obrátili a boli aj kritické, že sa obávajú vlastne tej vety v zákone, ktorá dáva ošetrujúcemu lekárovi možnosť vlastne obmedziť tú prítomnosť rodiča v nevyhnutnej miere a na nevyhnutný čas. Ja som práve túto vetu riešila s naozaj špičkou ústavných právnikov na Slovensku, aby som si bola istá, že ten stret dvoch ústavných práv, čl. 41 ústavy a čl. 40 ústavy, je tu ošetrený najlepším možným spôsobom, hovorím o strete rodičovských práv a ochrany zdravia. A toto bola práve tá veta, ku ktorej sme dospeli a ktorá dokáže garantovať tomu dieťaťu zachovanie práva a zároveň dať tomu ošetrujúcemu lekárovi rámec na to, aby keď operuje, tak aby mohol tomu rodičovi vysvetliť, že vlastne cieľom tejto novely nebolo dostať rodiča na operačnú sálu, ale pomôcť tomu, aby ten rodič bol s hospitalizovaným dieťaťom, aby to dieťa, keď sa prebúdza z narkózy, mohol držať za ruku, aby jednoducho nemohli lekári svojvoľne posielať rodičov mimo nemocnice, mimo oddelenia a aby ich v dostatočnej miere, v plnom rozsahu informovali o zdravotníckych úkonoch a o tom, čo sa s dieťaťom deje. A takto explicitne som to dala aj do dôvodovej správy, čo som v minulosti pri minulých návrhoch nespravila, ale pochopila som aj z tej bohatej diskusie, ktorá sa otvorila, že je dôležité popísať tento zámer zákonodarcu pomerne detailne aj v dôvodovej správe. Takže to nájdete na poslednej strane dôvodovej správy, kde je tento zámer pomerne detailne popísaný. To k faktickej poznámke pani Kleinert. Chcem sa poďakovať aj pánovi Stachurovi, ktorý pozná vlastne túto problematiku aj z praxe, keďže pôsobil na, aj na ministerstve zdravotníctva. Ja dlhodobo som sa snažila komunikovať aktívne s ministerstvom zdravotníctva. V tomto s vami úplne súhlasím, že tento návrh ide ruka v ruke s tým vykonávacím predpisom, ale máme obrovskú výhodu, lebo vykonávací predpis, ktorý prijali v Českej republike, ktorý je nám jazykovo blízky, ale aj keby nebol, ja som ho preložila do slovenčiny, poslala na ministerstvo, je najlepším vykonávacím predpisom aj podľa odborníkov, aký teraz momentálne v Európe máme. Jednak je najnovší, ale viaceré krajiny si ho osvojujú, pretože je tak detailný, a to nielen z právnického pohľadu, ale aj medicínskeho pohľadu je tak detailný a založený na najnovších medicínskych postupoch, že sa oňho naozaj dá oprieť a nám nič nebráni ho prevziať v celom rozsahu. Čiže tam máme veľkú časť tej práce pomerne uľahčenú a to, čo v Českej republike trvalo šesť mesiacov, kým to napísali, dali dokopy, viedli tie okrúhle stoly, tak my, keďže sme, ja som, ja som bola v komunikácii s tvorcami tohto predpisu, lebo už vtedy som sa aktívne venovala tejto téme, tak my sme už mali pracovnú verziu, keď som tu tento návrh predkladala a dokázala som ju posunúť ministerstvu zdravotníctva, keď ešte nebola ani len prijatá v Českej republike. A potom už tu máme finálne prijatú verziu, ktorú so súhlasom kolegov môžme použiť aj na Slovensku, takže naozaj tam, tam vieme byť veľmi promptní v tom zabezpečiť ten právny rámec tomuto právu. A či dokážeme byť takí promptní aj v zlepšovaní podmienok, ktoré sú na tých oddeleniach? No, to, samozrejme, trvá nejaký čas a tam sa nebránim baviť sa o nejakých legisvakančných lehotách, ale, ale, samozrejme, to právo už dnes existuje. Tu sa nebavíme o niečom, čo kebyže dáme legisvakančnú lehotu šesť mesiacov, tak rodič o to právo príde. To právo už dnes existuje a my len chceme docieliť, aby v Prešove nebolo napĺňané inak ako v Bratislave a aby vlastne v, trebárs adoptívny rodič v Bratislave mohol byť pri svojom dieťati a nebolo to na rozhodnutí niekoho, kto možno nemá ani také právne povedomie, aby dokázal toto reálne posúdiť. Čiže my sa tu snažíme zakotviť naozaj takú ochranu, aby práva každého dieťaťa boli napĺňané v plnom rozsahu. Niektoré zdravotnícke zariadenia to robia, lebo to chcú robiť, alebo možno na to majú lepšie podmienky. Ale aj keď na to niektoré majú horšie podmienky, to neznamená, že to nemusia robiť. To je veľmi kľúčové povedať. A minimum, čo vedia urobiť pre naplnenie, ak by sme prijali túto zmenu, je, že nakúpia stoličky. Tak to riešili v českých nemocniciach a zariadeniach, kde boli tie podmienky najhoršie, reálne nakúpili stoličky. A je to napísané aj v tom vykonávacom predpise, že to minimum, čo ste povinný vlastne v rámci tej úpravy poskytnúť rodičovi, je stolička. A, samozrejme, že ten rodič by si radšej ľahol večer a tak ďalej, ale verte mi, že keď si má vybrať, či presedí tú noc vedľa ťažko chorého dieťaťa na stoličke, nespiac, doráňaný a nepohodlne vlastne tam pokrčený celú noc, alebo to dieťa nechá sám, samo, tak ten rodič si vyberie sedieť na tej stoličke. Vo väčšine prípadov. A je to aj právo toho dieťaťa mať ho tam pri sebe. Čiže ja si myslím, že ani rodičia tu na Slovensku nie sú z inej planéty a vidia stav nemocníc, vidia stav poskytovania verejnej zdravotnej starostlivosti, preto aj tá komunikácia by mala byť rešpektujúca a aj tam by sme im aj tieto nepopulárne veci mali dokázať vysvetliť aj z pozície nás zákonodarcov a nemotať im medové motúzy pod nos, že teraz prijatím tohto zákona každý bude mať posteľ a stravu a neviem čo všetko. Nebude, ja to hovorím otvorene. Ja bojujem o to, aby ste mali stoličku pri dieťati. Ja vám neviem garantovať viac. Ale toto dokázali vybojovať všade naokolo, vo všetkých krajinách. A prečo to nie je možné tu? Podľa mňa je to len odpor jednotlivcov, lebo naozaj keď to išlo úplne všade navôkol, tak my nie sme výnimkou, aj tu to je možné. Takže toľko. A ešte by som chcela reagovať na pána Svobodu, ktorý otvoril otázku vlastne financovania. Máme historicky najvyšší rozpočet vlastne v rámci zdravotníctva. Ja nie som členkou koalície, aby som dokázala povedať pani ministerke, že spravte prioritu z predčasne narodených detí alebo spravte prioritu z detských pacientov. Samozrejme, na toto nemám moc. Ja ponúkam túto tému, ktorá je dôkladne pripravená legislatívne aj odborne. Ponúkam túto tému ako naozaj nástojčivú vec zo strany verejnosti, ktorú, po ktorej volajú, pretože keď som spustila petíciu za zakotvenie tohto práva, bola to až do vypuknutia petície na odvolanie pani ministerky Šimkovičovej najúspešnejšia a najväčšia petícia v histórii Slovenska a trvala len päť dní a nazbieralo sa tam vyše 60-tisíc jednotlivcov, ktorí to podpísali za päť dní, čiže tam naozaj je verejná, verejná poptávka po takejto zmene. A ďalšiu vec, ktorú chcem priniesť do debaty, je, že mne je cťou, že môžem bojovať za detské práva a že som sa nejakým spôsobom stala lídrom tejto témy. Ale ten tieň toho, že riešim štvrtý rok túto tému, je, že každý jeden deň bez výnimky, to vám môže povedať moja asistentka, nám príde do mailu nejaký príbeh. Nejaký príbeh rodiča alebo dieťaťa, ktorému bolo odopreté toto právo. A včera ten príbeh, včera napríklad mi na Facebooku napísala jedna matka a hovorila, že jej dieťa má šesť rokov, bývajú v Košiciach a má ísť na operáciu mandlí. A už dva týždne ona je v strese a bojí sa, pretože na stránke nemocnice, Detskej fakultnej nemocnice v Košiciach je napísané, že dieťa, keď má nad päť rokov, tak nevedia garantovať prítomnosť rodiča a ak nebude posteľ, vlastne to dieťa tam bude musieť zostať samo. A to dieťa akútne potrebuje tú operáciu. No a ona teraz je dva týždne v strese, to dieťa to cíti a to dieťa ju tam potrebuje, aj keď má šesť rokov. To, že má šesť rokov, neznamená, že to dieťa to zvládne bez, proste bez nejakej bolesti alebo bez nejakého strachu. A teraz reálne tá matka sa tam nedostala a bije sa o svoje práva. Prosí ma o argumenty, posielam jej právnu analýzu, zaujíma sa o to, ako to môže riešiť. Ja si myslím, že na konci dňa si to vybojuje a bude tam pri tom dieťati. Ale predstavte si, že v krajine, v demokratickej krajine, ktorá je členskou krajinou Európskej únie, sa pred takou rutinnou operáciou, akou je zákrok, hej, vyberanie mandle, rodič dva týždne stresuje, že či jeho dieťa bude traumatizované, či sa proste v tých bolestiach prebudí samé, alebo či tam bude môcť pri ňom byť. A my máme možnosť, a vy máte ešte väčšiu možnosť, lebo ste súčasť koalície, ktorá teraz na to má aj peniaze, zbaviť rodičov týchto obáv, týchto dilem. Ja viem, že to nedokážeme spraviť takto lusknutím prsta (rečníčka luskla prstami) aj pri predčasne narodených deťoch, ale nie je normálne, že obmedzujeme prítomnosť pri týchto kritických pacientoch na 30 alebo 60 minút denne. Akože bavme sa o tom, ako to vieme urobiť lepšie. A v minulom volebnom období sme mali približné výdavky a náčrty, že koľko by to stálo, keby sme chceli dokúpiť postele na všetky detské oddelenia alebo kúpiť väčšie postele, aby tam to dieťa mohlo spať vedľa svojho rodiča. Čiže týmto na ministerstve zdravotníctva disponujú a čudovali by ste sa, aké smiešne čísla to boli. To, to naozaj akože neboli veľké položky, ktoré by to stálo, chcelo to len vôľu. A ak tá vôľa nie je, tak čo môžu spraviť nemocnice, je to minimum, čo urobili aj v Čechách, to sú tie stoličky. Žiaľ, aj takéto jednoduché riešenie to má, aj keď pre mňa nie je dostatočné, ale je to to minimum, o čo žiadam. Ďakujem. [11:06] Peter Pellegrini – Vstup predsedajúceho Vy ste ešte vystúpili ako v rozprave navrhovateľka, či záverečným slovom? (Reakcia navrhovateľky.) Druhýkrát v rozprave ešte ste vystúpili. Na vaše vystúpenie štyri faktické. Pani poslankyňa Plaváková. [11:12] Lucia Plaváková – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem za slovo a ďakujem, Vladi, že zdieľaš aj tie príbehy, ktoré ti ľudia píšu, určite ich je naozaj mnoho. Ja sama mám teda dcéru, ktorá má šesť rokov teraz, mala minulý týždeň šesť rokov a naozaj si neviem predstaviť, že by mala ísť sama do nemocnice. Ja si ani neviem predstaviť, ako by som jej to vôbec vysvetlila, prečo tam nemôžem byť s ňou. Že normálne to, tá predstava je pre mňa taká hrozná, že, že ja neviem, ako je možné, že toto vôbec dopúšťame, že stále, stále sa to na Slovensku deje. A verím, že teda sa pohneme naozaj dopredu a nebudeme toto deťom a ich rodičom spôsobovať. A chcela som ešte, čo som zabudla predtým spomenúť, že veľmi oceňujem aj to, že tvoj návrh myslí na rôzne situácie rodín a že teda je tam aj zabezpečený ten prístup pre osobu určenú zákonným zástupcom, to je, myslím, že veľmi dôležité, pretože naozaj rodiny na Slovensku sa nachádzajú vo veľmi rôznorodých situáciách a toto pokrýva naozaj všetky. Ďakujem veľmi pekne. [11:12] Peter Pellegrini – Vstup predsedajúceho Pani poslankyňa Kleinert. [11:13] Dana Kleinert – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem ti, Vladi, aj za dovysvetlenie toho posledného odseku tej dôvodovej správy, som si ho prečítala, ďakujem. Ja by som chcela povedať, že niet na čo čakať. Ono už v tejto chvíli, teraz ležia deti v nemocniciach, ktoré naozaj tým trpia, sú tým traumatizované a, a je to proste celospoločenský jasná a známa vec. My kým si budeme hovoriť, že či treba ešte dve postele navyše, alebo jednu stoličku navyše, alebo čokoľvek navyše, lebo vždy bude treba niečo navyše, tak myslím si, že strácame drahocenný čas a plytváme akoby naozaj že zdravím a aj psychickým zdravím nás všetkých, celej našej spoločnosti. Ako som už spomínala tú Kanadu, ono to je naozaj iba o tom prístupe. Ľudia nečakajú nič špeciálneho, extrémneho. Ja som tiež prespávala na stoličke a keby mi aj tú stoličku nedali, tak by som proste sedela na tej posteli. Je to úplne jedno. Nemáme na čo čakať. Proste zaveďme to a postupne ako spoločnosť riešme aj, samozrejme, celú tú infraštruktúru, aby to fungovalo, ale to základné, aby rodičia alebo ľudia určení zákonnými zástupcami detí mohli byť pri tých deťoch, je úplne kľúčová vec. Tento zákon je naozaj dobre pripravený. My sme tu mesiace riešili nepripravené, v rýchlych konaniach veci, ktoré s tým, ktoré nepomáhali vlastne nikomu okrem pár ľudí. Tuto máme celospoločenskú objednávku na niečo, čo môže hneď ľuďom pomôcť, kde je to, kde celý zákon je dobre pripravený. Ja si myslím, ako som povedala na začiatku, niet na čo čakať, poďme do toho. Ďakujem. [11:13] Peter Pellegrini – Vstup predsedajúceho Pán poslanec Ledecký. [11:15] Vladimír Ledecký – Vystúpenie s faktickou poznámkou Pani kolegyňa, ja naozaj nerozumiem tým, tým kontraverzným vyhláseniam. Tak my sme tu v priebehu posledného mesiaca-dvoch, rozbili 700 miliónov na 13. dôchodky, 300 miliónov, čo sa mali zrušiť rodinné dôchodky, ako to deklaroval minister, sme nakoniec nechali, to znamená ďalších 300 miliónov. My sme tu zamestnali 300 ľudí na to, aby riešili servis, čo sa týka financovania hypoték, alebo dofinancovania. My sme tu 200 ľudí na MIRRI nových zafinancovali. My sme tu zriadili nové ministerstvo, ktoré ani pánboh ešte nevie, koľko to bude stáť. A na druhej strane hovoríme, že nemáme v zdravotníctve nejaký ten milión alebo, alebo, alebo naozaj pár korún na tie základné veci, aby, aby tie deti mali tie práva. Tak ja sa pýtam, viac ako miliardu tak mihnutím ruky sme minuli, čo, čo vlastne nebolo plánované a naozaj, naozaj padlo také rozhodnutie, tak sa to minulo. A na druhej strane, čo sa týka detí, chorých detí, tých, tých detí, ktorí, ktoré to najviac potrebujú, ktorí si to nevedia pýtať, tak na tých zvysoka kašleme. Naozaj to je, kontraverzné debaty sú to a ja im, ja im nerozumiem. Ďakujem. [11:15] Peter Pellegrini – Vstup predsedajúceho Pán poslanec Stachura. [11:17] Peter Stachura – Vystúpenie s faktickou poznámkou No, mňa táto téma tiež sa veľmi dotýka. Pani poslankyňa Marcinková, ďakujem, lebo otvárate tú tému, ktorá je oveľa širšia, to nie je len prítomnosť, prítomnosť rodiča pri dieťati, ale celkovo humanizácia prostredia v nemocniciach. To je obrovská téma. Už sa môžme baviť o intimite a to sa týka detského pacienta, ale aj dospelého. Môžme sa rozprávať o tom, či sa vôbec klope na izbe, ako, na izby, keď vchádza nejaký, nejaká cudzia osoba. Môžme hovoriť o mnohých, mnohých veciach, ako idú pacienti na operáciu, či sa naozaj tá intimita dodržuje a tak ďalej. Čiže túto tému treba otvárať. Toto je jedna z vecí, ktoré sú nesmierne dôležité. Ja chcem len opäť veľmi mierne poznamenať aj potom tú druhú stránku, ktorá by mala byť v tej vykonávacej, vo vykonávacom predpise tiež ozrejmená, že nie všetci rodiča sú takí uvedomelí. Mnoho má naozaj strach, obavy, boja sa, ako to bude celé prebiehať, a nie vždy to je také jednoduché aj pre ten personál, tých rodičov nejako správne usmerniť. Takže má to, všetko má tie dve min... dve strany jednej mince. Čiže na tieto veci naozaj treba pamätať, aby v tej aplikačnej praxi potom neboli problémy. Ale všetko sa dá, keď sa chce. A my sme si zvykli, že tuná vychádzame z premisy, že nič sa nedá, ale mali by sme sa rozprávať o tom, ako sa to dá. Takže ja držím palce, že teda minimálne v tom prvom čítaní to prejde a možno potom sa môžme baviť o nejakých možno pozmeňovacích, pozmeňovákoch, ktoré možno pomôžu tej aplikačnej praxi, aby to naozaj potom bolo uvedené do života. Ďakujem. [11:17] Peter Pellegrini – Vstup predsedajúceho S reakciou na faktické pani poslankyňa Marcinková. [11:19] Vladimíra Marcinková – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem veľmi pekne kolegom. Áno, aj pre mňa ten argument, že či máme pár sto tisíc, keď sa bavíme o stoličkách, alebo pár miliónov, naozaj sa bavíme v jednotkách, na dokúpenie postelí na detské oddelenia a tak ďalej, že, že to je absurdné. Tiež by som bola rada, keby sme neostali, samozrejme, len pri nákupe postelí a takýchto jednotkových vecí, ja by som bola rada, keby boli práve detské oddelenia a neonatológie tým priestorom, ktorý postavíme ako prioritu v zdravotníctve a v tom procese, kedy sa snažíme naše zdravotníctvo modernizovať, by sme práve toho detského pacienta postavili na prvé miesto a im pomohli, aby to boli dôstojné podmienky. Ja viem, že pán predsedajúci videl, ako vyzerá napríklad detská onkológia v Bratislave a aké moderné pracovisko tu vzniklo. Je smutné, že tomu nijako nedopomohol štát, lebo naozaj je to zázračná sila pani, pani prednostky tej kliniky, že dokázala také obrovské peniaze vyfundraisovať a osloviť verejnosť, aby sa na to vyzbierala, rovnako sponzorov, ale je to čosi úžasné, čo sa tam podarilo, lebo to je špičkové európske pracovisko. Ale ja si želám, aby sme mali aj my vôľu, my politici vôľu podpísať sa pod takéto špičkové európske pracoviská, ktoré, ktoré vzniknú vďaka nám, že my robíme politiku a záleží nám na deťoch. A aj, aj táto moja snaha, táto novela, je prvým krokom k tomu, aby sme si to určili za prioritu. A tu naozaj ja nechcem zachádzať do žiadnych politických súbojov, nič podobné, ja si len želám, aby sme si povedali, že naozaj to choré dieťa je v našej spoločnosti niečo, čo nás nemôže rozdeľovať, nemôžme sa na tom hádať, hašteriť, len musíme si vlastne sadnúť za jeden stôl a povedať si, že ktokoľvek bude pri moci, tak bude robiť všetko pre to, aby sa tá situácia zlepšila. To je, to je moja snaha. A áno, ešte tá komunikácia a harmonizácia zdravotníctva, to je, samozrejme, ruka v ruke s tým. [11:19] Peter Pellegrini – Vstup predsedajúceho Ďakujem pekne. Pani poslankyňa, áno, videl som a videl som aj v Banskej Bystrici, kde štát zrenovoval Detskú fakultnú nemocnicu v Banskej Bystrici na presne takéto podmienky, o ktoré, po ktorých vy voláte. Choďte sa tam pozrieť. A to je rozhodnutie štátu, politikov a je to tam spravené tak, ako si 21. storočie vyžaduje. Takže postupne sa to podľa mňa bude takto diať vo všetkých nemocniciach na Slovensku. (Potlesk.) Prvý v píso... alebo teda jediný písomne prihlásený za klub KDH, pán poslanec František Majerský, nech sa páči, máte slovo. [11:19] František Majerský – Vystúpenie v rozprave Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené kolegyne, kolegovia. Ďakujem, Vladka, za naozaj dôležitú rozpravu a dôležitý zákon, ktorý vlastne naozaj v Národnej rade predkladáš. Je mi naozaj, poviem, že smutno z toho, aj by som povedal, že sa hanbím, že vôbec v 21. storočí vôbec takýto zákon ešte vôbec v Národnej rade na Slovensku ešte vôbec riešime, že to už dávno nemáme, že to už dávno nemáme a že vôbec riešime to, že vôbec dieťa má mať schválené to... lebo tu nejde o to, zákon o tom, že rodič má mať prístup, ale dieťa má mať, o to v tom zákone ide, že dieťa má mať sprístupnené to, aby bolo so svojím rodičom pri hospitalizácii alebo svojím zákonným zástupcom, alebo ako to nazveme, to je jedno, a že tu vôbec takúto vec riešime takto. Toto by mala byť naozaj celospoločenská dohoda napriek politickým spektrom, lebo tu nejde o to, veď aj koaliční poslanci, opoziční poslanci máme rodiny, máme deti, máme vnúčatá a do tejto situácie naozaj sa môže dostať každý jeden z nás. Ja niekedy naozaj mám možno o to ťažšie, by som povedal, že je to možno že moja nevýhoda oproti možno iným kolegom poslancom, ktorí nemajú ten zážitok, ktorý ja mám, lebo potom sa na niektoré veci musím pozerať aj cez emócie, aj cez to, že naozaj, že toto tu je ťažká situácia. Ja som naozaj na Slovensku bol asi v každej jednej detskej nemocnici a vozil som pacientov z, nedonosených k inkubátorom po celom Slovensku a je hanbou, v akých, akých podmienkach naozaj sa o naše deti staráme, a je hanbou, že vo veľa prípadoch tam nemôžu byť naozaj s nimi rodičia. Ja, naopak, ďakujem nemocniciam, oddeleniam, ktoré to umožňujú aj napriek tomu, že to je naozaj niekedy komplikované a ťažké, lebo, lebo chcú vyjsť tým rodičom v ústrety, chcú im pomôcť, lebo je to naozaj, to dieťa, treba to naozaj povedať, že to dieťa nejde na výlet, to dieťa nejde do kina, to dieťa nejde na, na prázdniny k starým rodičom, to dieťa ide, to dieťa ide do nemocnice, kde ide so svojím zdravotným problémom, kde ho to bolí, má traumu z toho, že ho to bolí. Ďalšiu traumu má z toho, že ho vytrhneme z jeho domáceho prostredia, kde, kde sa cíti bezpečne, kde to má rád, kde má, zo svojej detskej izby, a vytrhneme ho ešte od jeho najbližších, od jeho rodičov alebo starých rodičov, lebo niekedy to môžu byť aj starí rodičia, ktorí s ním môžu byť hospitalizovaní v nemocnici. A je tam samo v tej nemocnici a musí ten stav tam prežiť a ja si myslím, že to má aj vplyv na jeho zdravotný stav, že tá hospitalizácia naozaj trvá dlhšie. Keď sa bavíme aj o ekonomike, tak bude to trvať dlhšie, lebo to dieťa, aj keď je v pokoji a v kľude, tak určite sa mu ten zdravotný stav bude lepšie, lepšie stavovať. Čiže tieto, všetky tieto aspekty, ktoré sme si tu povedali aj si tu hovoríme, mali prísť, mali prejsť naozaj veľkou celospoločenskou diskusiou a mali sme sa o tom baviť už dávno-dávno predtým, ale je, bohužiaľ, situácia taká, že to tu máme dnes. A ja ďakujem, Vladka tebe, že sa naozaj o to štyri roky zaujímaš, že sa o to staráš a že riešiš to, lebo, lebo si mama, si poslankyňa, a je to našou úlohou aj všetkých poslancov, ktorí máme alebo nemáme deti, že by sme tú situáciu v našom zdravotníctve zlepšovali. Ja som rád, že pán predseda povedal, že je to cestou a že to je cieľom to urobiť, ale toto tu sme mali urobiť vo väčšej miere a naozaj na tom trvať, lebo keď teraz sa len o tom budeme zase rozprávať a nedajbože, ja si ani neviem predstaviť, že tento zákon by neprešiel, lebo chcel by som vidieť poslanca v Národnej rade, ktorý za toto nezahlasuje, lebo to... ale keď uvidím, tak klobúk dole. Naozaj potom klobúk dole, ten poslanec, ktorý za to nezahlasuje, tak potom nerozumiem, že načo tu potom v Národnej rade sme. Ale veď budem prekvapený, veď už som bol viackrát tu prekvapený. Ale ja mám tiež k tomu pár vecí, ktoré naozaj som si tú rozpravu tvoju z minulého roka pozeral a nebudem už riešiť to, čo riešili poslanci, lebo si tu o veľa veciach vysvetľovala. Tá vykonávacia vyhláška, pre mňa osobne škoda, že som ju nevidel skôr, je to dôležitá vec, mohli sme ju mať skôr a mohli sme sa o nej viacej baviť odborne, lebo je to dôležitá vec. Ja zas poviem na margo toho, že ty sa bavíš o Česku. Česko je úplne niekde inde, čo sa týka zdravotníctva. Tie ich nemocnice sú úplne inak spravené. My máme v strašnom stave nemocnice. Čiže bude to trvať, a to treba otvorene povedať, že bude to trvať nejaké obdobie, keď, kým tie nemocnice zrekonštruujú tie detské oddelenia, ale som za to, aby sme to, aby sme to schválili, aj celý náš poslanecký klub KDH bude jednoznačne za to hlasovať. A bavme sa o tom, ako, ako nastaviť to, že odkedy tá účinnosť má byť platná, aby sme potom nedostávali ani nemocnice do toho, do ťažkej situácie, že sa nejaký rodič bude domáhať, že teraz ja musím, lebo je to v zákone, jedno s druhým. Čiže bavme sa o týchto veciach, to otvorene hovorím, a bavme sa o tom, že, že čo je teraz priorita, že aby sme sa dohodli, či je tam len tá prítomnosť a vy ste vravela, že len tá stolička, ja si myslím, že to má byť naozaj príprava na to, že tie oddelenia aj tie izby budú pripravené na to, že tí rodičia tam môžu normálne fungovať, že budú mať tam normálne základné epidemiologické podmienky, lebo treba asi povedať to, že je komplikované, keď máš detskú izbu, kde sú traja pacienti a tam má rodič medzi tým ležať, medzi jedným ro... medzi jedným pacientom a druhým, a ten, druhé dieťa má inú diagnózu, čiže v tomto je komplikovaná tá situácia, že teraz tu môžeš byť pri lôžku. Potom sú komplikované aj detské JIS-ky, hej, že tam máš naozaj úplne iný režim a, a takisto je komplikované aj to, že ak si to v zákone aj tu hovorila, alebo je to v tom zákone, keď sa, že z pova... že čo je tá nevyhnutná miera, hej? Ty si hovorila, že ten návrh vyhlášky ani dnes... teraz si ho predniesla, že to legislatívne nastavenie môže byť v praxi problém, pretože spojenie "nevyhnutná miera" nie je nikde definované. V praxi to bude asi obmedzenie prítomnosti v priestore ako napríklad operačná sála, ale to bude na výklade konkrétneho lekára. Ak si to zákon... (reakcia navrhovateľky), v dôvodovej správe to bude písané, dobre. Lebo, ja takisto, ja poviem za seba, že vždy, keď som mal možnosť aj pri zásahoch a boli tam zranení detskí pacienti, tak som vždy umožňoval, a robia to väčšina zdravotníkov, aby sme mohli aj toho rodiča previesť sanitkou alebo vrtuľníkom, aby to dieťa nebolo traumatizované. Ak sme to umožnili vo vrtuľníku a v sanitke, tak si myslím, že je možné to umožniť aj, aj v nemocnici, v nejakej miere to určite urobiť a dokázať to spraviť. Ale neviem si predstaviť a v tomto, v tomto vidím problém, že, iba jeden, ak by som teraz mal pichnúť detskému pacientovi intraoseálny prístup, pre laikov vysvetlím, že je to zavádzanie kovovej ihly do kosti, je to život zachraňujúci výkon pri detskom pacientovi, keď mu nevieme napichnúť žilový prístup, a že by sa na to mal pozerať jeho rodič, lebo naozaj aj pre mňa ako rodiča by bolo naozaj ťažké to tomu, tak sa na to pozerať, keď by som videl, že niekto ide a kvázi môjmu dieťaťu ublížiť, čiže tam by som naozaj mal, aby ten lekár alebo ten zdravotník mal možnosť povedať, počkajte, vystúpte vonku, aby to zas nebolo to, že niektorí rodičia si to budú zle vysvetľovať a budú sa domáhať tohto prístupu. Čiže tieto veci, ktoré, ktoré si naozaj v tej vykonávacej vyhláške aj povedala a sú dôležité, aby sme naozaj o nich hovorili, aby sa naozaj premietli do praxe, a preto, hovorím, že je škoda, že to nemám ani komu povedať, lebo sú tu, je nás tu málo, že som za to, aby sme tento zákon dali do druhého čítania a poďme sa baviť ale naozaj aj, ale to nie je politicky, poďme sa naozaj baviť odborne, odborne o tom a ako to čo najrýchlejšie spraviť. Lebo táto téma mala už dávno byť urobená, mala byť schválená a my sme dnes mali len riešiť to, že dávame ďalšie peniaze do ďalšieho detského oddelenia, do ďalšej detskej nemocnice, aby sme zlepšili podmienky pre našich najmenších, najmenších hovorím, hej, najmenších, našu budúcnosť v našej krajine, aby naozaj tie deti v tých nemocniciach tým, že majú diagnózu a trpia, tým, že majú svoje ochorenia a trpia, aby netrpeli kvôli tomu, že tam nebude môcť byť s nimi otec, mama, ich príbuzný, dedko, babka, je to jedno, aby naozaj tú traumu, ktorú majú z tej hospitalizácie, aby nemali. Čiže, Vlaďka, ďakujem ti veľmi pekne a ako som povedal, za klub KDH budeme jednoznačne ten návrh podporovať, aby prešiel do druhého čítania. A v druhom čítaní sa bavme o tom, ale hovorím, bol by som rád, keby sa o tom bavili aj poslanci z koalície, všetky poslanecké kluby, lebo toto by mala byť naozaj zhoda napriek celým spektrom, toto nie je politika, toto je, pre boha živého, základná vec mať rodiča pri sebe pri hospitalizáciách, lebo to dieťa, zopakujem ešte raz, tam nejde na výlet, nejde do kina, ale ide sa liečiť. Ja vám ďakujem veľmi pekne a prosím ešte raz o zahlasovanie za tento zákon a poďme sa naozaj baviť odborne, aby sme to čo najskôr zlepšili pre našich najmenších pacientov. Ďakujem pekne. (Potlesk.) [11:21] František Majerský – Vystúpenie v rozprave . [11:21] Peter Pellegrini – Vstup predsedajúceho Ďakujem pekne, pán poslanec. Na vaše vystúpenie štyri faktické poznámky. Ako prvý pán poslanec Janckulík. [11:31] Igor Janckulík – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne za slovo. Pán kolega Majerský, ďakujem za tvoje vystúpenie. Určite prítomnosť rodičov v nemocnici, s tým stopercentne súhlasím a nemám žiadne výtky voči tomuto, len účinnosť od 1. 7., to je úplne nereálne. Žilinský samosprávny kraj má štyri nemocnice a ako poslanec Žilinského samosprávneho kraja viem dobre, ako tieto nemocnice, v akom stave sú a keď prerábame napríklad jedno poschodie, tak to stojí zhruba 850-tisíc eur. To sú obrovské sumy finančných zdrojov a ďalej je to o peniazoch hlavne, ale projektanta musíte zohnať, potom vysúťažiť, hej, to je možno na rok, rok a pol, kým sa to pripraví, lebo to nie je len o tom, že rozbúrame nejaké priečky a zväčšíme tie priestory, alebo dáme tam len tú stoličku, ale tá matka by tam mala mať aj nejaký komfort, aby tam neležala doslova len na nejakých matracoch. To znamená, všetko je o peniazoch. A určite, opakujem, súhlasím s tým, len musia sa nájsť peniaze v rozpočtoch, musia začať rokovania s vedením nemocníc, lebo v niektorých nemocniciach sa to dá urobiť, dá sa povedať, že za pár týždňov, lebo majú na to vytvorené podmienky, ale niektoré nemocnice fakt na to podmienky nemajú. A viete, tie stavebné úpravy, zbíjačkou tam zbíjať, keď sú tam pacienti, tak to tiež nie je nič príjemného. Takže treba sa na to trošku pozrieť aj komplexne, lebo, pani kolegyňa, máte aj napísané, že doložka vplyvov nula euro, no, nula euro, keby ste len tie stoličky mali kúpiť, tak už je to zásah do tej nemocnice, ale povedám, treba do toho investovať, lebo vráti sa to, lebo keď tam tie matky budú, aj ten personál, ktorý tam máme, tak nemusí tam byť v takom veľkom množstve. Ďakujem. [11:33] Peter Pellegrini – Vstup predsedajúceho Pani poslankyňa Marcinková. [11:35] Vladimíra Marcinková – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem veľmi pekne rečníkovi Ferovi Majerskému. Áno, všetky otázky, ktoré kladieš, už sú spracované, ako som spomenula, aj v tom návrhu metodického pokynu, ktorý by u nás mal podobu vykonávacieho predpisu, taký, ako majú v Českej republike a v okolitých krajinách, a tam napríklad sú veľmi detailne popísané aj situácie, aké si ty navrhol, napríklad transport. Ja len uvediem, čo majú v Českej republike v rámci transportu: s prihliadnutím ku kapacitným a priestorovým možnostiam je zákonnému zástupcovi umožnená prítomnosť pri prevozu dítětě, a sú tam možnosti prevozu, ako si spomínal, či ide o vrtuľník, alebo, alebo o sanitku. Čiže áno, v tej aplikačnej praxi sa môžu stať situácie, ako si aj ty povedal, tie život zachraňujúce, kde si tú otázku zdravotník môže klásť, ale je veľmi dôležité povedať, že tieto veci, napríklad pri život zachraňujúcich úkonoch, my už dnes máme upravené, a to je práve aj to právo na ochranu zdravia, ktoré máme zakotvené v čl. 41 ústavy, kde ty, keď ideš zachraňovať život dieťaťu, tam neriešiš, či sa na to pozerá, alebo nepozerá rodič, či je tam, alebo nie je tam, jednoducho pichneš mu, čo mu potrebuješ pichnúť, aby si ho zachránil. Tá záchrana toho života je vždy nadriadená alebo prioritizovaná pri, pri čomkoľvek. Čiže ja chápem, že, že si kladieš tieto otázky ako kriticky mysliaci človek, ale už sú v našom právnom poriadku ošetrené, čiže toto, ak by sme prijali v tom rámci, v akom to ja dnes ponúkam ako návrh novely, tak tieto situácie nebudú situáciami, ktoré budú nejako v rozpore alebo v strete s tým uvažovaním zdravotníka alebo jeho postupom, ktorý si tu ty načrtol. A viac potom ďalej ešte v rozprave, aj k pánovi Janckulíkovi tú finančnú tému, ktorú navrhol, myslím, že tu nebol, keď sme sa bavili o ... (Prerušenie vystúpenia časomerom.) [11:35] Peter Pellegrini – Vstup predsedajúceho Pán poslanec Stachura. [11:35] Peter Stachura – Vystúpenie s faktickou poznámkou Áno, ďakujem za vystúpenie. Páči sa mi aj to, že teda myslím, že sa zhodneme všetci v princípe, že to je dôležité, aby to bolo zabezpečené, ale potom sú tam tie "ale", ktoré treba tiež, tiež rozdiskutovať. Hovorili sme tu o financiách, hovorili sme tu o takých kritických situáciách. Ono to je celé ale hlavne o dôvere, lebo ja si myslím, že pokiaľ zdravotníci dokážu tým rodičom sprostredkovať taký pocit dôvery, že aj keď... tí rodičia väčšinou nie sú hlúpi, vidia, aká je situácia, že im musí tá jedna stolička stačiť, ale všetko je to o tom, že či, či vedia v tých rodičoch vzbudiť dôveru, že o to dieťa je dobre postarané, aj keď ho nechajú samé chvíľu, ako sa k nim správajú, ako s nimi komunikujú. Toto je dôležité, aby v tom, v tej vyhláške bolo jasne zadefinované, hej, že, že aby neboli potom problémy v tej aplikácii. Ja som tiež za to, aby sa posunul nejakým spôsobom ten, ten výkon, kedy má byť tá platnosť, lebo ono, ako ste spomínali, už teraz je povinnosť nejako to zabezpečovať, len, žiaľ, sa to nedeje, sú niektoré prípady, kedy je to príkladné, ako Banská Bystrica bola spomínaná, ale v mnohých, mnohých nemocniciach nie je ten tlak dostatočný, aby to, aby to uskutočnili. Čiže za mňa je to krok k tomu, aby sme v budúcnosti začali ešte viac budovať dôveru medzi pacientom, malým pacientom a jeho rodičmi, a je to krok správnym smerom. [11:35] Peter Pellegrini – Vstup predsedajúceho Pán poslanec Svoboda. [11:35] Zdenko Svoboda – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem za slovo, pán predseda. Pán poslanec Majerský, som rád, že ste návrh zákona rozobrali na drobné, alebo trošku hlbšie zo strany pani poslankyne Marcinkovej. Myšlienka určite fajn, bohumilá, ale tento termín vykonateľnosti, ako je uvedený, ja považujem za krkolomný, to nezostane len pri stoličkách. Plus ste poukázali aj na tie špecifické podmienky, ktoré platia na JIS-kách, takže to nebude ako na konci dňa také jednoduché. Rovnako ako aj pán poslanec Janckulík úplne súhlasí s tým, že malo by sa to riešiť trošku komplexnejšie, hlavne, ako som poukázal v mojej predchádzajúcej faktickej poznámke, zo strany finančných prostriedkov, táto vec by mala byť pokrytá a mala by, ja si myslím, byť prekonzultovaná s ministerstvom zdravotníctva, ktoré by malo dať odborný pohľad, čo to bude pre tie nemocnice znamenať na konci dňa. Ďakujem. [11:35] Peter Pellegrini – Vstup predsedajúceho Pán poslanec Majerský s reakciou na faktické poznámky. [11:35] František Majerský – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem, pán predseda, za slovo, zároveň reagujem na kolegu Svobodu, veď čo som, čo som aj v rozprave povedal, naozaj sa poďme o tom odborne baviť, schváľme to v prvom čítaní a poďme naozaj hľadať riešenia, aby to bolo naozaj účinné. My sa tu, stále tento problém prehadzujeme, toto nejde, tamto nejde, veď naozaj, že toto tu sme už dávno mali mať vyriešené. Ja zopakujem ešte raz, ja ďakujem pani Marcinkovej, že to nevzdala po týchto štyroch rokoch na Slovensku a že naozaj bojuje za tie práva dieťaťa, a my naozaj teraz odborne sa poďme baviť, odkiaľ zdroje, ako, aby sme to čo najskôr vyriešili, veď toto nemôžeme teraz posúvať, že nedá sa, lebo, neviem slnko svieti inak. Toto tu malo byť vyriešené, keďže nejde, poďme, bez politiky, sadnúť si, ako ste vraveli aj, pán poslanec, normálne na ministerstve zdravotníctva s pani navrhovateľkou, ale v prvom rade treba urobiť to, ten krok, aby to prešlo cez prvé čítanie a potom sa poďme baviť o ďalších veciach, lebo práva dieťaťa majú byť tie základné, ktoré by sme v tejto Národnej rade mali riešiť. Zopakujem ešte raz, sú to najdôležitejšie veci pre krajinu, deti sú naša budúcnosť a nemôžeme sa tu hrať s tým, že áno, nie, neviem, všetko zlé, inak to bude, nie sú peniaze, nájdime tie peniaze, tie naše deti to potrebujú. Ďakujem pekne. [11:35] Peter Pellegrini – Vstup predsedajúceho Do rozpravy sa opäť prihlásila pani poslankyňa Marcinková. [11:35] Vladimíra Marcinková – Vystúpenie v rozprave Ďakujem pekne. Zazneli tu argumenty, ktoré sme, ktoré sme už spomínali, ale ja budem veľmi rada, keď zaznejú znovu. Pán Janckulík tu asi nebol, keď sme sa bavili o tých peniazoch, hovorí, že všetko je o peniazoch. Ja uvediem iný príklad. Tu sa bavíme o detských právach, ktoré už dnes platia, sme nimi viazaní ako signatárska krajina medzinárodného dohovoru, Dohovoru o právach dieťaťa, Charty detských práv pacientov a tak ďalej, my už dnes máme povinnosť to dodržiavať pri každom jednom dieťati. Nerobíme to, to uplatňovanie toho práva je iné z nemocnice na nemocnicu. Pán predseda tu spomenul napríklad Banskú Bystricu, to je jedna z mála nemocníc, v ktorej som nebola, som rada, že hovorí, že to tam vyzerá takto skvelo, naozaj veľmi som rada, no my tu máme prieskum, ktorý som robila v súčinnosti s INEKO, kde sa vieme pozrieť na dodržiavanie tých detských práv, a dokonca vieme, že aj v takej perfektnej špičkovej nemocnici, ako je Banská Bystrica, kde majú tie, tie podmienky ukážkové, ako spomínal pán predseda, tak tam máme nahlásených 16 prípadov vlastne rodičmi, kedy im nebolo umožnené byť pri dieťati. A hovorím, nie je to reprezentatívny prieskum, je to anketa 3 500 rodičov, ktorí sa do toho zapojili, tu vychádzame z nejakých 400 až 500 rodín, ktoré mali skúsenosť s banskobystrickou nemocnicou, ale aj tam vieme nájsť vlastne pri takomto špičkovom zariadení rodiny, ktorým toto právo nebolo naplnené. Tak sa pýtam, je to naozaj o peniazoch alebo je to o tom, že potrebujeme vytvoriť právny rámec, aby nedochádzalo k takémuto heterogénnemu napĺňaniu tohto práva naprieč Slovenskom. Lebo potom sú tu oddelenia, napríklad v Bratislave, ktorá zmenila komunikáciu, odkedy sa táto téma rieši, je oveľa súčinnejšia, naozaj tam vidím pri Detskej fakultnej nemocnici v Bratislave taký najväčší posun smerom k lepšiemu, aj... to už stačí, že si kliknete na ich webovú stránku a vidíte, ako komunikujú túto tému oproti iným nemocniciam. A tam sú naozaj oddelenia, kde aj ja som bola s dieťaťom hospitalizovaná na takom oddelení, kde si poviete, že, že tu sú tie podmienky naozaj zlé. A práve na týchto oddeleniach sa najviac snažia. Že to sú tie kontrasty, že niekde vám povedia, že nemáme pre vás lôžko, nemôžte tu byť. Ja by som sedela aj na stoličke, ja by som sedela aj na karimatke, len, prosím, nechajte ma pri mojom dieťati, a ide o perfektnú nemocnicu, ale, samozrejme, menej asertívny rodič a tak ďalej, nechá sa odbiť, chápem, rozumiem, každý máme iné právne povedomie, toto sú ťažké témy, bojíte sa o život svojho dieťaťa. Ale potom sú oddelenia, ktoré robia tú nadprácu, aj keď objektívne sú tie podmienky ťažké. Preto je veľmi dôležité, aby sme takýmto nejakým našim rozmarným spôsobom nepristupovali k detským právam, ktoré, ktoré už dnes máme garantované, ktoré už dnes platia. To je tak, ako keby sme povedali, že neumožníme niektorým deťom povinnú školskú dochádzku, lebo predpis nám hovorí, že môže byť v triede len 24 žiakov, ale v tej dedine bude 28 prvákov, no čo, tých štyroch necháme pred dverami? No nie, dokúpime lavice, dokúpime stoličky, zoberieme z inej triedy, proste zabezpečíme, aby tých 28 prvákov tam sedelo, aj keď vieme, že proste kapacitne to nie je úplne ideálne. A keď musíme, zabezpečíme aj tým tridsiatim, hej? Toto sa deje všade vo svete pri detských právach, že jednoducho my musíme prioritizovať to právo dieťaťa pred tým reálnym stavom, ktorý je všade rôzny. A nie je ideálny ani u nás, je ďaleko od nejakého ideálneho scenáru, ja to tu nepopieram. Ja viem, že to tak je, ale on nie je ideálny ani v Česku, hoci tu padlo, že je diametrálne inde to zdravotníctvo, no táto téma tam bola veľkou témou dva roky. Oni majú zmapované tie podmienky pre deti naprieč všetkými nemocnicami a verte mi, že v Českej republike na áre mali horšie podmienky pre, pre tú matku s dieťaťom, ako umožnili na áre na Slovensku. Jednoducho to bolo o tej vôli. Tam neboli ochotní jej prisunúť tú stoličku, kým nebol vykonávací predpis, a tu na tom áre tá matka sedela pri tom dieťati. Preto je to veľmi dôležité, aby sme to mali od A po Z upravené buď v zákone, alebo vo vykonávacom predpise, alebo súčasne, ako to je v Českej republike, lebo tam pochopili, že ten zákonný rámec nestačí, že tam musia veľmi detailne popísať každú jednu situáciu, ktorá môže vzniknúť, a dať návod tak lekárom, zdravotníkom, ako aj rodičom, ako sa bude táto ich situácia riešiť. A znova, znova tu padlo, myslím, že to bolo od pána Svobodu aj od pána Majerského, že ako je to napríklad na jiskách. Ja sa opakujem a dala som tu vytlačené aj viaceré, viaceré kópie vlastne tých predpisov v zahraničí, že ako to majú upravené, napríklad nám jazykovo blízke Česko, a tam presne je popísaná situácia na jiske a na áre, ktorá, ktorá hovorí o tom, že akým spôsobom, akým spôsobom sa tam správajú k tomu rodičovi. Pri poskytovaní intenzívne péče, pri poskytovaní intenzívnej péče je takisto prítomnost u nezletilého pacienta nepretržitá, a to dokonca i tehdy pakliže zákonný zástupce z podstaty věcí u dítě v danou chvíli nemůže být, to znamená, že keď sa tam deje niečo mimoriadne, a podľa priestorových možností je zákonnému zástupcovi nabídnutá ale aspoň židle či kreslo, ktoré je z pravidla umístněno u čela postele nezletilého pacienta. Pokud je to možné, je mu nabídnuto i rozkladací lůžko. Zákonní zástupce je podle možností zapojen i do péče dítětě. A potom sú tu infekčné jednotky intenzívni péče, kde je iný režim. Jednoducho toto už je veľmi detailne spracované. Ja som to preklopila do slovenskej verzie, zakomponovala tam našu legislatívu, mám to celé pripravené, 15 strán. Na ministerstve zdravotníctva tým už dávno disponujú. Ja už som s ministerstvom zdravotníctva k tejto téme hovorila viackrát a tento zákon už bol aj v druhom čítaní v tomto pléne parlamentu. Čiže on už, on už prešiel rozsiahlou debatou na ministerstve zdravotníctva s legislatívnym odborom, s kanceláriami štátnych tajomníkov a s ľuďmi, ktorí tam doteraz sedia a tvoria legislatívu, ktorá sa týka zdravotníctva, ktorí mi povedali, ako to napísať, aby to bolo realizovateľné, ako to napísať, aby to dokázali potom zakomponovať aj do vyhlášky, ktorú chceli v tom čase prijať, a neprešlo to druhým čítaním, a ktorú stále proste majú k dispozícii a, a vedia preniesť do slovenskej reality. Čiže tu už naozaj všetky tieto kroky boli urobené. Tá diskusia bola rozsiahla naprieč krajmi, samosprávami, ľudskoprávnymi organizáciami. Takže ja som rada, že pristúpili noví diskutéri, že pristúpili noví ľudia, ktorí sa o tejto téme dozvedeli, tvoria si na ňu názor, uvažujú o nej kriticky. To je veľmi dôležité pre to, aby sme ju posunuli ďalej, túto debatu. Ale chcem povedať, že veľké množstvo argumentov už zaznelo a ja už naozaj nepoznám nejaký, ktorý by nebol vyvrátený a ktorý by prevyšoval tie benefity, ktoré to má pre detského pacienta hlavne z medicínskeho hľadiska. My sa tu nebavíme o pohodlnosti toho pacienta. My sa tu bavíme o tom, že niektoré z týchto vecí sú naozaj život zachraňujúce alebo majú fatálny vplyv na dĺžku liečby a proces zotavovania u toho dieťaťa. To, to nie je, že mamička plače za svojím dieťaťom. To je, že tá matka, to bakteriálne prostredie napríklad matky pri novorodencovi, ktorý sa narodí kritický, ju, ho môže zachrániť. A my dnes porušujeme toto právo na, na moderný medicínsky prístup, keď, keď tých novorodencov držíme celý deň mimo matky, ďaleko od nej a dovolíme jej, aby prišla k tomu dieťaťu na 30 až 60 minút denne. Proste toto sú tie, toto sú tie dôvody. Vďaka. [11:36] Peter Pellegrini – Vstup predsedajúceho Ďakujem pekne. Na vaše vystúpenie s faktickou pán poslanec Janckulík. [11:39] Igor Janckulík – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem za slovo. Pani kolegyňa, ja 100 % s vami súhlasím a tak ako aj pán Majerský povedal, KDH určite v prvom čítaní podporí tento návrh zákona. Ale ja stále hovorím, že treba sa na to aj reálne pozrieť Ja poznám tie naše zariadenia. Fakt je zlé, ak tá nemocnica má podmienky, že by tá matka tam mohla byť pri tom dieťati, tak to je veľmi zlé, keď ten lekár alebo primár odmietne, aby tam tá bola matka. To je veľmi zlé. To, s tým súhlasím, ale poznám kopu zariadení, kde na to nemajú podmienky a fakt je to o tých peniazoch. Tí lekári aj tí primári radi by tam tú matku dali, lebo uľahčí im to vlastne to fungovanie na tom oddelení, nemusí tam mať toľko sestier v službe a tak ďalej, lebo vieme, že tá matka sa najlepšie postará o to dieťa, ale on hu tam nemá kde umiestniť, lebo keď je plná tá izba, proste nemá kde. Takže tu treba hľadať riešenie a hľadať aj tie finančné zdroje. Ako som spomínal, my máme štyri nemocnice a máme stále problémy s finančnými zdrojmi, lebo treba to prerobiť, treba to prispôsobiť a tá matka tam musí trošku aj dôstojne byť pri tom dieťati, hej, že nemôže tam, lebo viete, na tej izbe sú tri deti a teraz tie tri matky tam budú nejako krížom-krážom ležať. Takže o to nám ide. Ako dobrá myšlienka, aj oceňujem, že ste sa tohto problému chytili, lebo je to veľmi dôležité pre našu spoločnosť a pre vývoj tých detí, takže klobúk dolu. Podporíme, ale tá účinnosť od 1. 7., to nemôže byť pre všetky zariadenia, lebo to sa nedá reálne. Ďakujem. [11:39] Peter Pellegrini – Vstup predsedajúceho S reakciou na faktické pani poslankyňa Marcinková. [11:39] Vladimíra Marcinková – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem veľmi pekne za, za vstup do diskusie. Ja len hovorím, že, samozrejme, že prvé slová, ktoré odo mňa zazneli, boli, že toto je ten prvý krok. Legislatívny rámec, vykonávací predpis a potom musí prísť aktívny prístup z ministerstva podporiť vlastne tie podmienky, ktoré sú na Slovensku dnes nie ideálne, aby sa zlepšovali. Ja si nemyslím, že keď dáme na to legisvakančnú lehotu šesť mesiacov, že to proste niečo zmení. Prvé riešenie, keď sa niečo takéto prijme, tak jednoducho je, ak tam nemáme lôžko, musí tam byť stolička, hej? To sú, to sú minimálne náklady, ale áno, toto budú musieť spraviť a potom, samozrejme, toto je aj ten bič, ktorý majú v rukách tie nemocnice na to, aby, aby mohli ukázať, pozrite sa, sme povinní poskytovať rodičom pacienta sprievod a podmienky na sprievod, chceme, aby tie oddelenia vyzerali lepšie, ale je to aj taký bič toho zákonodarcu a tého politika, že keď sa budú rozhodovať, do ktorého oddelenia v rámci toho, tej nemocnice idú investovať, tak konečne budeme prioritizovať tých detských pacientov. My vieme, že potrebujeme, potrebujeme investovať naprieč tým zdravotníctvom veľa finančných prostriedkov, aby spĺňalo naše predstavy a vlastne moderné podmienky, aké si želáme. Ale dnes je reálne ten problém, že ten detský pacient je na chvoste a my ho chceme prioritizovať. A nemôžeme to robiť argumentom, že teraz detské práva počkajú, lebo nemáme peniaze. To proste, to neexistuje taký argument. My sme povinní tie práva napĺňať. A tak ako pri školskej dochádzke, tak ako pri iných právach, aj tu nemáme výhovorku prečo nie. Lebo sme viazaní, my sme signatármi tohto medzinárodného predpisu, ktorý nás k tomu zakotvuje. A jediné, čo si želám, aby sme sa nerozporovali v tom, ako toto právo napĺňať. Preto potrebujeme jednoznačný legislatívny rámec. Ale je to len prvý krok, tak, ako hovoríte. Potom musia prísť ďalšie. [11:39] Peter Pellegrini – Vstup predsedajúceho Pán spravodajca, vy ste sa prihlásili do rozpravy? Ďalší v rozprave pán poslanec Szalay. [11:39] Tomáš Szalay – Vystúpenie v rozprave Dámy a páni, teda, vážený pán predseda, dámy a páni, ďakujem pekne za možnosť vystúpiť v tejto rozprave k návrhu zákona, ktorý predkladá, predkladajú moji stranícki kolegovia. Veľa vecí tu zaznelo, ale chcel by som to teraz ja ešte z pohľadu zdravotnej politiky nejako, nejako zarámcovať. Čo sú ciele zdravotnej politiky? Kvôli čomu tu máme že zdravotníctvo? To má nejakú teóriu za sebou. Ciele zdravotnej politiky, keď to veľmi zjednoduším, sú tri základné. Po prvé, samozrejme, lepší zdravotný stav, po druhé, finančná ochrana pred takzvanými katastrofickými nákladmi, pred vysokou cenou v zdravotnej starostlivosti, a po tretie je to spokojnosť. Spokojnosť všetkých účastníkov systému: spokojnosť pacientov, spokojnosť zdravotníkov, spokojnosť platiteľov. A každý z tých cieľov je mierne iný, navzájom sa ovplyvňujú, komplementárne sú a tak ďalej, ale v prípade, o ktorom hovorí dnes pani kolegyňa Marcinková, riešime, naháňame hneď dvoch zajacov z týchto troch cieľov zdravotnej politiky. Zdravotný stav a spokojnosť. To sú dve veci, ktoré sú v tomto prípade veľmi, veľmi spojené. Celý čas, jak som počúval túto už takmer dvojhodinovú rozpravu, mi išla v hlave veta človeka, bez ktorého by sme neboli v Európskej únii a neboli by sme v Severoatlantickej aliancii a ktorému za toto patrí naozaj celoživotná úcta a vďaka, veta Mikuláša Dzurindu: "Kde je vôľa, tam je cesta." A keď nechceme hľadať cestu, tak očividne na to nemáme, nemáme vôľu. Prečo majú byť, má byť možnosť, aby boli deti hospitalizované so svojou blízkou osobou, rodičom, matkou, otcom, babičkou a podobne, tu už zazneli, ale ja by som zdôraznil, že existujú preukázateľné vedecké štúdie, ktoré hovoria o tom, že v prípade, že je dieťa hospitalizované s blízkou osobou, tak výrazne nižšia miera strachu sprevádza túto hospitalizáciu. Pocit prežívania bolesti je výrazne nižší, hladina stresu je nižšia a, samozrejme, to má vplyv aj na potrebu, ako, ako bude realizovaná tá liečba. Je tam nižšia potreba premedikácie. Škoda, že tu už nie je kolega Stachura, by hádam podporil a potvrdil, že v prípade, keď pri anestéze je prítomný rodič a pomáha pri tej indukcii tej anestézy, tak je jej treba menej. A to je úspora pre tú nemocnicu, z ktorej si môže prípadne dovoliť kúpiť tie stoličky, lebo potrebuje menej anestetík, potrebuje menej premedikácie, tam väčšia compliance, väčšia súčinnosť aj toho detského pacienta a tak ďalej a tak ďalej. To, že to nie je plošný problém, chcel by som podotknúť, to nie je plošný problém, sú zariadenia na Slovensku, ktoré to dokázali, aj keď nie sú vraj peniaze, aj keď neviem čo všetko, ktoré to dokázali urobiť. Opäť ma to mrzí, že tu fakt z tej vládnej koalície takmer nikto nebol, je tu kolega Bartek, som si špeciálne pozrel nemocnicu v Myjave, o tom sa tu často rozprávame. Nemocnica v Myjave, maličká nemocnička stratová, všetko zlé a tak ďalej, 20 lôžok majú na, na detskom oddelení a majú tam možnosť, aby tam na deviatich lôžkach mohli byť prítomní aj rodičia. Dá sa to, aj v malej stratovej nemocnici sa to dá, lebo kde je vôľa, tam je cesta. Problém je, že vôľa nie je. Vôľa nie je preto, lebo nemáme danú misiu a víziu, na čo to zdravotníctvo máme. Nemáme sformulované tie ciele a nemáme ich podčiarknuté, že toto chceme dosiahnuť, aká je naša misia a vízia v zdravotníctve. Je našou misiou a víziou pomáhať ľuďom, ktorí trpia, pomáhať deťom, pomáhať zomierajúcim? Alebo je našou, naším cieľom len rýchlo ho tam, otáčať tých pacientov, aby sme mali veľa rodných čísel a aby sme mohli predpísať veľa liekov alebo niečoho podobného? Mne v tejto, v tomto kontexte, ospravedlňujem sa, ale napadol ešte taký príbeh zo slovenského zdravotníctva, kde hádam tiež nebudete namietať, že zdravotnícke zariadenia by mali byť bezbariérové, aby aj občania, ktorí majú povedzme nejaký, nejaké hendikepy, aby sa vedeli do toho zdravotníckeho zariadenia dostať. Čuduj sa svete, máme taký predpis, ktorý hovorí, že zdravotnícke zariadenie má byť bezbariérové a keď už bezbariérové nie je, že tam má byť nejaká plošina, výťah alebo niečo, aby sa tí ľudia vedeli dostať dovnútra. Máme taký predpis. Napriek tomu, keď sa pozriete na zdravotnícke zariadenia v Slovenskej republike, tipnem si, možno tretina, možno viac zdravotníckych zariadení nemá vyriešenú bezbariérovosť. Napriek tomu, že to máme v tých predpisoch a že to v tých predpisoch máme že desiatky rokov. Tak potom moja otázka znie, že načo máme potom tie predpisy, keď si z toho robíme trhací kalendár. No, máme ich preto, lebo v čase, keď sa to zdravotnícke zariadenie pred štyridsiatimi piatimi rokmi postavilo, vtedy také predpisy neplatili. Keby dnes mala fakultná, pardon, univerzitná nemocnica v Bratislave na Mickiewiczovej ulici znovu prejsť povoľovacím procesom, že či dostane povolenie na poskytovanie zdravotnej starostlivosti, garantujem vám, že neprejde. Tá nemocnica má 170 rokov. Bola stavaná v čase, keď neexistoval žiaden z dnešných predpisov. Nezodpovedá a nespĺňa nič. Napriek tomu sa tam poskytuje zdravotná starostlivosť, sanitky tam vozia pacientov a každému, koho poznám, radím, aby teda sa, pokiaľ môže, vyhýbal takýmto starým zariadeniam. Nič menej to, že to máme v tých predpisoch, znamená, že keď si chce dnes niekto postaviť novú nemocnicu, nové zdravotnícke zariadenie, už to nie je také jednoduché ako tie staré zdravotné strediská, už tam potrebuje mať tú vzduchotechniku, už tam musí mať tú izolačku, skrátka už dnes musí spĺňať tie nové podmienky. A to, čo tu ja cítim z toho návrhu pani, mojich kolegov, teda aj pani poslankyne Marcinkovej, je, že my musíme povedať, že čo je ten cieľ. Cieľom je, aby tie deti mohli byť so svojimi rodičmi v tej nemocnici. A všetky ďalšie kroky, ďalších možno desať rokov to bude trvať, možno dlhšie, ako nie som, nejdem si tu maľovať popod fúzy nejaké pekné veci, možno to bude trvať aj viac ako desať rokov, ale každým ďalším krokom sa budeme k tomu cieľu blížiť. Na úvod to budú stoličky. Pozeral som teraz, koľko stojí stolička v Ikei, dobre, tak nech to stojí o 100 % viac ako v Ikei, taká nejaká štátna prirážka tam bude pri verejnom obstarávaní asi, nech to stojí 50 eur taká stolička. Koľko máme detských postelí na Slovensku? A vravím, že nie všetci sú tí, ktorým to treba riešiť, ale nech by to bolo treba riešiť pre každého, nech je tisíc postelí, detských postelí na Slovensku krát 50 eur, stolička ku každému, ku každej posteli, je to 50-tisíc eur. Podľa nových pravidiel verejného obstarávania je to podlimitné. Na to nemusíte ani robiť obstarko, to je 50-tisíc eur pre celé slovenské zdravotníctvo. To je že prd vo vesmíre, prepáčte, to je že halierová suma, to ušetríte na tých premedikáciách, o ktorých, o ktorých menej liekov sa bude podávať tým pacientom za, ani nie za mesiac možno. To nie, nie je tá sum... to nie je ten problém. Problém je iný. Problém je v procesoch. Problém je v tom, že to tá nemocnica nechce robiť. Som si prečítal teraz taký pekný rozhovor s pani primárkou Chovanovou, Vandou Chovanovou, to je tá, ktorá poukázala na ten obrázok pani ministerky Dolinkovej, kde hovorila o tom, že im tam lietajú po novorodencoch im tam lietajú holuby a netopiere v nemocnici. Rozumiete? Že v nemocnici, štátnej nemocnici, kde by sme teda, pán, pán predseda, mohli aj tam niečo pomôcť, nielen v Banskej Bystrici, ale aj, aj v Košiciach, lietajú, po novorodeneckom oddelení lietajú (povedané s pobavením) netopiere a holuby. A ja sa pýtam: prosím vás pekne, ako je taký problém kúpiť za desať eur v Hornbachu sieťku a dať ju na tie okná? V nemocnici, kde robí niekoľko tisíc ľudí? Neexistuje nikto, kto by zobral sieťku a nalepil ju na tie okná, aby tam už tie holuby a netopiere nelietali? To sú procesné veci. To sú drobnôstky, ale niekto to musí chcieť urobiť, pre niekoho to musí byť akože dôležitá vec v tej nemocnici, niekto to musí riadiť. A tam, kde si to ľudia riadia, napríklad v myjavskej nemocnici, tam im to funguje. A tam, kde nefunguje to riadenie, no tak tam nefungujú ani tieto drobné veci. Nemocnica má mať misiu a víziu. Ja to opakujem, veľmi často prednášam svojim študentom a považujem to za dôležitejšiu vec ako hromadu iných vecí. Podstatné je, že kvôli čomu tam tá nemocnica je, akú má misiu a víziu a či jej zamestnanci tú misiu a víziu žijú. Ak tam chodia iba do práce, tak ich to nezaujíma, že im tam lietajú holuby, ich nezaujíma, že matky nemôžu byť s deťmi na izbe, ale pokiaľ majú misiu a víziu, že ideme pomáhať a nie je to len na papieri napísané, lebo však sa patrí mať napísané niekde, aleže to naozaj idú, ide vedenie príkladom, tak tam sa tá cesta nájde. Tam, keď tá vôľa je, tak tá cesta sa nájde. A ja som hlboko presvedčený, že nie je problém v žiadnej nemocnici, keď sa nad tým niekto zamyslí, keď sa chce, aby sa taká cesta, cesta nenašla. Aj najdlhšia cesta začína prvým krokom, preto okej, môžme sa baviť, že kedy začne ten prvý krok, či to bude naozaj 1. 7., alebo koľký, koľkého koľký, ale čím skôr otvoríme tú cestu, že týmto smerom ideme a možno o desať rokov budeme v tom cieli, tak tým skôr do toho cieľa prídeme. Ak budeme pred tým zatvárať oči, že ešte na to nie sme pripravení, nemáme na to peniaze v rozpočte, treba to komplexnejšie prediskutovať, čo, preboha, tu chceme komplexnejšie diskutovať? Štyri roky, štyri roky tu pani poslankyňa s týmto chodí a kde je tá analýza ministerstva zdravotníctva? Čo sa za tie štyri roky preskúmalo, zistilo? Ak je tu ponuka zo strany koaličných poslancov, že teda pani ministerka Dolinková to naozaj začne teraz seriózne riešiť, no poďme do toho! Veď schváľte zákon a poďme, poďme robiť tie kroky, ako sa o tých desať rokov dostať do toho cieľa. V slovenskom zdravotníctve bude tento rok o jednu miliardu eur viac, to tu už niekoľkokrát zaznelo, akurát tá miliarda už je minutá, to už si rovno povedzme, a tá miliarda je minutá tak, že za to slovenský pacient nedostal nič. Tie peniaze pôjdu do nemocníc, pretože nemocnice sú v strate a hrozí nám infringement zo strany Európskej komisie, takže peniaze pôjdu do nemocníc, aby sme trošku disciplinovanejšie, aby nemocnice trošku disciplinovanejšie splácali faktúry. A to je všetko. My sme nič za ten navýšený rozpočet od toho zdravotníctva nepýtali. Nepýtali sme kratšie čakacie doby, nepýtali sme objednávkový systém, nepýtali sme vyššiu spokojnosť pacientov a nepýtali sme ani to, aby mohli byť deti so svojimi rodičmi hospitalizované v nemocnici. Preto táto miliarda nijakým spôsobom slovenskému zdravotníctvu zásadne nepomôže, napriek tomu sa budú slovenskí pacienti pýtať, čo za to svoje dodatočné percento z odvodov dostanú. Kolegyňa Kleinert takisto už nie je, ale spomenula, že možno bude potrebná nová generácia zdravotníkov na to, aby dokázala tieto nové procesy nejakým spôsobom realizovať. Tak chcem povedať, že aj k tomuto existujú štúdie. Existuje štúdia, ktorá hovorí, že čím je vyšší vek personálu, tým je menšia ochota púšťať rodičov k deťom. Teda ochota, alebo teda starší lekári, staršie sestry považujú záujem rodiča byť so svojím dieťaťom za menej podstatný v ďaleko väčšom počte prípadov. Problémom u nás je ten, že tá mladá generácia či už sestier, alebo lekárov, alebo ďalších zdravotníckych pracovníkov, ktorá príde do nemocnice, sa často učí od svojich starších kolegov a keď tí nastavili tie, tie klinické stereotypy tak, že toto sa tu u nás nerobí, no tak si aj oni navyknú, že to robiť nebudú. Preto treba ísť príkladom, treba, a to odporúčam teda aj predkladateľke, treba chváliť pozitívne vzory. To je to, čo funguje vo všetkých ostatných oblastiach, chválenie a vyzdvihovanie pozitívnych vzorov, choďte sa tam učiť, choďte sa tam pozrieť, ako to oni urobili. Dať im priestor. Dať im priestor mediálny, v blogoch, na sociálnych sieťach a aby si vyrobili, aby sme im urobili meno, že tu sa vedia o toho detského pacienta postarať se vším všudy, a vy, ktorí chcete vedieť, ako sa to robí a možno, možno vám to len nejde, choďte sa inšpirovať k týmto, k týmto kolegom. Čiže toto je moja, môj návrh, a teda aj by som si vypočul tie pozitívne vzory, že by sme ich jasne tuná vyzdvihli. Opakujem teda, že najdlhšia cesta začína prvým krokom a bol by som veľmi rád, keby ten prvý krok ste všetci, vážené kolegyne a kolegovia, podporili v podobe návrhu zákona, ktorý predložila kolegyňa Marcinková s kolegom Ledeckým. Ďakujem za pozornosť. [11:39] František Majerský vymazať rámček [11:48] Igor Janckulík vymazať rámček [11:51] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne. Dve faktické poznámky. Ako prvá pani poslankyňa Marcinková. [11:52] Vladimíra Marcinková – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem. Podľa mňa veľmi dôležité z toho, čo si, Tomáš, povedal, bol práve ten finančný rozmer, kedy, áno, máme historicky akože najviac peňazí v zdravotníctve, o jednu miliardu navyše a my sa nepýtame, že čo z toho bude mať slovenský pacient, najhoršie je, že je to presvedčenie, že nič. A ja hovorím, že keď už nemyslíme na, na ten zvyšok, mohli by sme myslieť aspoň na tých detských pacientov, ktorí, ako sme počuli v nedávnom rozhovore, sú v katastrofálnych podmienkach, pretože ak máte na jednom oddelení 10 až 14 kriticky ohrozených predčasne narodených detí a máte len tri ventilácie, ktoré spĺňajú všetky predpisy a môžu zachrániť život, tak ako zdravotník túto dilemu ako riešite? Ako vás môže štát vôbec dostať do takejto dilemy ako zdravotníka, že rozhodujete o tom, ktoré dieťa kedy vlastne dostane kyslík a kedy nie? Akože táto debata je oveľa širšia než len prítomnosť rodiča pri lôžku dieťaťa. Ja naozaj sa to tu snažím prízvukovať, že jej cieľom je, aby bol detský pacient konečne vo svetle záujmu politikov a ministerstva zdravotníctva. A nechcem paušalizovať. Ja som mala akože veľmi pozitívnu skúsenosť s mnohými úradníkmi a vedúcimi pracovníkmi na ministerstve zdravotníctva, ktorí mi doslova pomáhali pri tvorení tohto predpisu a hľadali cestu, ako ho dostať do praxe. Ale pre túto misiu, ako povedal kolega, pre tento cieľ treba, treba nadchnúť aj tých politikov na najvyšších poschodiach. Na to čakám. [11:52] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem pekne. Pán poslanec Janckulík. [11:52] Igor Janckulík – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem, pán kolega, aj za vystúpenie a stopercentne súhlasím, kde je vôľa, tam je aj cesta. Viackrát ste to aj spomenuli vo svojom vystúpení a fakt, niekedy je to o tej vôli len. Ak je vôľa, tak sa nájde spôsob, ako riešiť problémy, ktoré sa nám zdajú niekedy veľmi zložité, ale je to len o tom chcení. A musím tiež pripomenúť, že napríklad trstenská nemocnica má jednu z najmodernejších pôrodníc na Slovensku vďaka eurofondom a tieto eurofondy dostala aj vďaka tomu, že nie je zadlžená. Určite dobre poznáte pani Pekarčíkovú, ona má na starosti aj v SK8 zdravotníctvo, takže často rieši tie problémy, lebo niektoré nemocnice majú veľké problémy. No my, chvalabohu, vúckarské nemocnice fungujú. Ale poviem vám aj takú vec, že spomíname tu často detských pacientov, hej, lebo detskí pacienti sú veľmi dôležití. A zoberte si, že v okrese Námestovo sa rodí najviac detí na Slovensku a od 2. júla sa ide zrušiť detská pohotovosť. Čiže to je veľmi smutné, že tam, kde sa najviac detí rodí, tak my ideme im zrušiť detskú pohotovosť. Robili sme aj petície rôzne, ja len dúfam, že pani ministerka to prehodnotí. Viem, že sa aj v iných okresoch budú rušiť detské pohotovosti, ale u nás je ten paradox, že my momentálne detských lekárov máme dosť, detských pediatrov, ale aj napriek tomu sa niekto rozhodol od zeleného stola zrušiť detskú pohotovosť v Námestove. Ideálne by to bolo, keby samosprávne kraje rozhodovali napríklad o týchto detských pohotovostiach, kde by mala fungovať detská pohotovosť a kde nie, lebo samosprávne kraje najlepšie poznajú situáciu v regiónoch. Ale nie od zeleného stola, aby to rozhodoval niekto z Bratislavy. Ďakujem. [11:52] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne. A chcem sa spýtať, či sa niekto chce prihlásiť do rozpravy ústne, tak otváram tú možnosť. Nie je tomu tak. Čiže vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú a pýtam sa pani navrhovateľky, či sa k nej chce vyjadriť. Áno, tak prosím. [12:06] Vladimíra Marcinková – Vystúpenie v rozprave Ďakujem pekne. Už vás naozaj nebudem zdržiavať, ale kolega tu povedal veľmi dôležitú vec, že je potrebné pochváliť tých, ktorí to robia vzorne a ktorí sa snažia o posuny vpred. A ako som povedala, tam vnímam veľký posun vpred spred tých štyroch rokov, keď som túto tému začala riešiť, a súčasný stav aspoň v komunikácii, a tu hovorím o Národnom ústave detských chorôb na bratislavských Kramároch a ja poviem, že už tá komunikácia napríklad na tom webovom sídle je, je veľmi dôležitá, kedy už to, ako formulujete tie svoje pravidlá, v rodičoch buď tie obavy nejak zaženie, alebo vytvára nové. Tu sme vo veľkom kontraste k tomu, ako to majú na svojom webovom sídle napríklad upravené na východe v najväčšej nemocnici a na západe. Akože vyzývam k tomu, aby sme aj nad touto komunikáciou sa zamýšľali a pristúpili k nej citlivo, lebo ako hovorím, rodičov môže stresovať a vytvoriť v nich strach pred zákrokom u ich dieťaťa na dlhé týždne vopred. No, žiaľ, neviem ponúknuť príklady nemocníc, ktoré k tejto téme pristupujú stopercentne bezproblémovo, pretože ja aj pri svojich prieskumoch, ktoré som robila naprieč nemocnicami, som vyzývala najmä tých, ktorí majú nejakú výhradu, nejakú negatívnu skúsenosť, kde bolo ich právo porušené. Čiže väčšinou o tých príkladoch tých najlepších, tých výkladných skriniach sa my, ktorí sa venujeme problémom v tejto oblasti, dozvieme neskôr ako o tých problémových pracoviskách. A tie tu tiež nechcem menovať, lebo s nimi často komunikujem napriamo a pýtam sa, prečo došlo k tomuto príkladu, alebo pýtam sa úradu na dohľad nad zdravotnou starostlivosťou, čo vieme v tejto veci robiť, a snažím sa to neriešiť verejne a haniť vlastne to pracovisko, ale nejakým spôsobom sa prihovoriť aj tým ľuďom, ktorí tam pracujú, a možno je to len o tom povzbudení, že sa tejto téme treba venovať citlivejšie, lebo ide to. Aj toto sú tie malé posuny a aj keď táto zmena ešte stále nebola zákonom prijatá, za tie štyri roky sa spravilo veľmi veľa už len tým, že o tom debatujeme, už len tým, že to je živé na sociálnych sieťach, už len tým, že tu bol, že tu bola veľká petícia, ktorá proste vzbudila záujem verejnosti. Čiže hýbe sa to. Ale my, čo tu sedíme, a dnes skôr tí, čo tu nesedia, máme možnosť tým konečne pohnúť. Tak ja vás prosím o podporu, dostaňme to do druhého čítania, už to síce raz bolo v druhom čítaní, vyzeralo to nádejne, ale rôzne politické šarvátky potom znemožnili prijatie v druhom čítaní, ale ja hovorím, poďme sa pokúsiť dať tento signál rodičom, lebo to právo už aj dnes majú, že nám na detských pacientoch záleží a že je to priorita naprieč politickým spektrom a že je to niečo, na čom sa politici nebudú hádať, ale kde si vedia podať ruky. Toto je dôležitý signál nielen pre túto tému, ale aj pre verejnosť. Ďakujem. [12:06] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne. Pán spravodajca, prosím, máte slovo. [12:09] Tomáš Szalay – Vystúpenie v rozprave Ďakujem pekne ešte za záverečné slovo. Dve veci som ešte chcel spomenúť, tak som si spomenul, že čo som chcel spomenúť. OSN-ka. Optimalizácie siete nemocníc, to tak zaznelo a mi to tak napadlo, keď pán Svoboda rozprával o tom, že na to treba peniaze. No. K optimalizácii siete nemocníc sme si povedali, že čo je cieľ, čo od tých nemocníc chceme, čo tá nemocnica má robiť. Má urobiť aspoň tisíc operácií nejakého typu na to, aby mohla tie operácie ďalej robiť, ak chce niečo ďalšie robiť, musí najprv do toho zainvestovať a musí ukázať nejaké čísla, nejaké výsledky na to, aby mohla v tej veci ďalej robiť, aby mohli byť tieto ďalšie výkony zazmluvnené zdravotnými a preplácané zdravotnými poisťovňami. Prečo by nemohla byť kritériom OSN-ky, teda optimalizácie siete nemocníc, že ak chcete prevádzkovať detské oddelenie, nielenže tam musíte mať ix typov nejakých hospitalizácií, ale zároveň musíte mať aj možnosť pre rodičov, aby tam strávili čas so svojimi, so svojimi deťmi. V okamihu, keď už je to kritérium tej OSN-ky, už sa na to dajú aj podľa mňa lepšie čerpať peniaze, už sa to dá zakryť do hromady iných vecí. V pláne obnovy sme peniaze dávali na také hlúposti, ako sú garáže pre sanitky, čo teda je vec, ktorá fakt nemusí byť platená z plánu obnovy, tak by sa to dalo použiť v rámci OSN-ky. To bola prvá poznámka. A druhá, ktorú chcem povedať, takisto ako rodič som strávil jeden, jeden takýto pobyt v nemocnici, je to život meniaci zážitok silný. Vás je tu teraz tých koaličných, akože ste štyria, piati, štyria, piati, štyria. No, dobre, tak budem na vás apelovať. Prosím vás pekne, akože každý z vás je, že rodič alebo starý rodič, alebo súrodenec niekoho, kto je rodičom, alebo skrátka máte deti vo svojej blízkosti a to môžu byť už aj vaše deti a môžete byť vy ten, kto by mal stráviť s tým dieťaťom ten čas v nemocnici. Toto nie je politikum, toto nie je že ľavé, pravé, liberálne, progresívne, konzervatívne alebo neviem aké. Toto môžu byť vaše deti, vaše vnúčatá, vaše netere, vaši synovcovia, ktorí potrebujú, aby pri nich v ťažkej situácii bol niekto blízky a držal ich za ruku, aby znížili mieru stresu. Prosím vás pekne, podporte tento návrh zákona. Ďakujem. (Potlesk.) [12:09] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne a prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Nasledujúcim bodom je prvé čítanie o návrhu poslancov Vladimíry Marcinkovej, Vladimíra Ledeckého, Ondreja Dostála, Mariána Viskupiča a Branislava Gröhlinga na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe... ale vidím, že tam máme iné. Prosím. (Predsedajúci prevzal hovor na internej linke.) Tak ospravedlňujem sa, kolegyne, kolegovia, dostal som informáciu, že v podstate musíme pokračovať akoby ešte v tom programe pred tým termínovaným bodom pani Marcinkovej, áno. Čiže budeme pokračovať prvým čítaním o návrhu poslancov pána Viskupiča a pána Gröhlinga na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov, tlač 38, a návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí 34. Takže dávam slovo poslancovi Viskupičovi, aby návrh zákona uviedol, a ospravedlňujem sa za chybu. (Rokovanie v prvom čítaní o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Mariána Viskupiča a Branislava Gröhlinga na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov , tlač 38.) [12:11] Marián Viskupič – Vystúpenie v rozprave Ďakujem pekne za slovo, pán predsedajúci. Milé kolegyne, kolegovia, no, už sme v piatkovom popoludní, v podstate koaliční poslanci teda už sú doma, nás opozičných tu pár zostalo, takže cením si každého jedného, kto tu sedí a ide sa, a ide sa teda venovať aj tejto téme. Takže v úvodnom slove len krátko. Návrh zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov predkladajú na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky poslanci Národnej rady Slovenskej republiky Marián Viskupič a Branislav Gröhling. Cieľom návrhu zákona je zvýšenie hranice pre povinnú obratovú registráciu pre platenie dane z pridanej hodnoty zo súčasnej úrovne 49 790 euro na sumu 75-tisíc eur. Možnosť dobrovoľnej registrácie pre platenie dane z pridanej hodnoty zostáva, samozrejme, zachovaná. Návrh zákona bude mať negatívny vplyv na rozpočet verejnej správy v prvom momente, bude mať pozitívne sociálne vplyvy, ako aj pozitívny vplyv na podnikateľské prostredie. Návrh zákona nebude mať vplyv na životné prostredie, informatizáciu, služby verejnej správy pre občana ani na manželstvo, rodičovstvo a rodinu. Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, s ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie. Ďakujem pekne za pozornosť, viac poviem v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvý. Ďakujem pekne. [12:11] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem. Ďakujem veľmi pekne. A dávam slovo pánovi spravodajcovi gestorského výboru pre financie a rozpočet pánovi Janckulíkovi. [12:14] Igor Janckulík – Vystúpenie v rozprave Ďakujem pekne za slovo. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bol určený výborom za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko Ministerstva financií Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet, Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre hospodárske záležitosti. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre financie a rozpočet. Zároveň odporúčam, aby výbory uvedený návrh prerokovali do 30 dní a gestorský výbor do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní na schôdzi Národnej rady Slovenskej republiky. Pán predsedajúci, prosím, otvorte rozpravu k uvedenému návrhu zákona. [12:19] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne. Otváram všeobecnú rozpravu, nedostal som žiadnu písomnú prihlášku, ale evidujem, že pán predkladateľ, navrhovateľ sa prihlásil. Tak prosím, máte slovo. [12:21] Marián Viskupič – Vystúpenie v rozprave Pán predsedajúci, ďakujem pekne za slovo. No, máme pred sebou v podstate krátky návrh zákona, kde má tri body plus teda druhý článok je len o účinnosti. Niekedy netreba dlhý legislatívny text, niekedy netreba zložité zmeny na to, aby dokázalo sa pomôcť. Tentokrát a v tomto návrhu zákona sa budeme baviť o malých podnikateľoch, o malých živnostníkoch, o malých eseročkách, proste o malých, často jednoosobových firmách, ktorí sú šikovní v tom, čo robia, v tej svojej unikátnej podnikateľskej schopnosti, nech už je to z akejkoľvek oblasti, a, samozrejme, sú o to, o to menej šikovní, respektíve schopní sú v tej byrokracii a v ďalších veciach, ktoré, samozrejme, s podnikaním súvisia. Takže tým cieľom návrhu zákona základným je znížiť množstvo byrokracie práve pre týchto malých podnikateľov v rôznych oblastiach a to tak, že dnes máme tú hranicu na povinnú registráciu ako platcu pre DPH, je to 49 790 euro a tá ambícia tohto návrhu zákona je to zvýšiť na sumu 75-tisíc eur. To je suma, ktorá, samozrejme, je v súlade so všetkými európskymi pravidlami, a je to suma, na ktorú sa bez problémov v tomto momente dá ísť. Je ešte debata alebo môže byť debata o sume 85-tisíc euro, ktorá bude umožnená od budúceho roku, zatiaľ proste umožnená ale nie je. Takže takto to je. Ako je to dnes? Súčasná legislatíva pozná dva možné typy registrácie na platenie dane z pridanej hodnoty. Jedna je teda dobrovoľná, druhá je povinná. Na tú dobrovoľnú registráciu nie je právny nárok a povoľuje ju finančná správa na základe žiadosti daňového subjektu. S týmto, samozrejme, nie je treba nič riešiť, ak niekto chce byť platcom dane z pridanej hodnoty, nemusí to závisieť od jeho obratu, proste rozhodne sa, finančná správa mu to schváli a vie byť platcom DPH. Čiže v tomto sa nemení nič. Čo sa týka toho povinného, takže dnešný stav je, že povinne sa musí zaregistrovať zdaniteľná osoba, ak za najviac dvanásť predchádzajúcich a po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov dosiahla už spomínaný obrat 49 790 eur. Žiadosť o registráciu je zdaniteľná osoba povinná podať do 20. dňa kalendárneho mesiaca, ktorý nasleduje po mesiaci, v ktorom dosiahla zákonom stanovený obrat. No, a skúsme sa pozrieť teda ako to číslo vzniklo. No, posledne sa menil zákon teda v tomto bode v roku 2009, od 1. júla 2009, počas prvej vlády Roberta Fica, sa teda nastavila táto suma 49 790 eur. Nemám to úplne presne pozreté, ale je veľmi pravdepodobné, že táto suma sa vlastne len prerábala z korún na eurá a tá pôvodná suma teda je ešte dlhšie obdobie nezmenená, ale je to jedno, teraz v lete bude pätnásť rokov čo sa táto sume nezmenila. Pozrime sa, samozrejme, na to, že tých 49 790 euro v roku 2009 bol nejaký proste obrat, bola to nejaká suma, výrazne, samozrejme, iná, než je to dnes. A toto je ten hlavný dôvod, čím chcem odôvodniť, prečo by sme mali túto sumu zvýšiť, pretože jednoducho inflácia za tých pätnásť rokov proste, samozrejme, má aj v tejto oblasti svoj vplyv, tá, tá hodnota dnešná je výrazne nižšia a jednoducho dnes už tá suma vôbec nijak nepokrýva ten zmysel toho zákona, aby skutočne tie malé firmy s nejakým obratom proste boli mimo tej povinnosti systému DPH, ktorý je násobne náročnejší než teda jednoduché účtovníctvo, takisto je úplne prirodzené, že každá takáto suma v tom zákone by sa mala teda z času na čas zmeniť. Ja si myslím, že tomuto úplne rozumejú aj naši koaliční kolegovia, veď teraz nedávno sa v lex konsolidácia zmenilo asi tisíc rôznych poplatkov z dôvodu inflácie. Áno, s veľkou časťou tej, tých poplatkov sa, samozrejme, súhlasiť dá, pretože tiež neboli dlhé roky menené, a teda sa zvýšili, okej. Samozrejme, veľa z nich má dosah na podnikateľskú obec, zvyšuje im to náklady, no, bohužiaľ, prináša to, prináša to svet. Zároveň ale by bolo férové a slušné, aby sa vlastne aj podnikateľom aj tá druhá strana vlastne upravovala. Jednoducho aj to, čo im dáva určité práva a tiež to nebolo pätnásť rokov zmenené, tak by bolo veľmi dobré, ak by táto snemovňa našla vôľu a aj v tejto oblasti vlastne zvýšila, zvýšila túto sumu. Tých 75-tisíc euro je jedna vec, teda suma, ktorú umožňuje Európska únia a zároveň to povedzme že plus-mínus pokrýva tú infláciu za tie roky. No, čo sa týka teda ešte toho dôvodu, samozrejme, to stanovenie vyššej hranice bude chrániť tieto, malých drobných podnikateľov pred teda neúmernou administratívnou záťažou a, samozrejme, umožní im to viacej času venovať tej samotnej podnikateľskej činnosti a menej času neproduktívnej administratíve. Takisto na toto sú vyslovene tiež podnikateľské prieskumy a, bohužiaľ, ani z tohto nevychádzame ako Slovensko dobre, pretože slovenský podnikateľ, a špeciálne malý, musí venovať ďaleko väčšiu časť svojho disponibilného času v roku na plnenie rôznych administratívnych náležitostí, povinností, no a to mu, samozrejme, chýba potom na tú jeho podnikateľskú činnosť, no a to, samozrejme, znižuje jeho konkurencieschopnosť oproti podobným podnikateľom napr. v iných krajinách. Takisto ak sa zvýši táto hranica povinnej registrácie, tak to, samozrejme, má význam aj z pohľadu štátu. A toto je tiež kľúčové, že ja sám hovorím, že áno, v tom prvom kroku tento zákon má negatívny vplyv na verejné financie, ale to je len taký ten izolovaný, keď sa pozrieme priamo na ten prvý bod, že teda sa tá dépeháčka bude od vyššej sumy. Zároveň sa ale pozrime na ďalšie veci, že časť malých podnikateľov jednoducho zvykla optimalizovať svoje tržby tak, aby nepresiahli túto hranicu povinnej registrácie a jednoducho, aby sa vyhli tým povinnostiam, ktoré, ktoré to prináša so sebou. No, ale čo to znamená, proste skutočne ten malý podnikateľ, no videl, že sa blíži, tak si povedal, že posledný mesiac-dva buď si oddýchnem a nepracujem, hoci by som mohol, to je jedna strata pre ekonomiku krajiny ako takú. Samozrejme, on si mohol povedať aj to, ja budem pracovať, len teda prestanem vystavovať faktúry, a teda budem ten zvyšok roka v šedej zóne, to je, samozrejme, ďalšia a už úplne jasná strata pre, pre verejné financie, a potom, samozrejme, sú ešte aj ďalšie sofistikovanejšie prípady, kde sa teda robili rôzne viaceré, viaceré malé eseročky, teda tiež, aby to vychádzalo. Takže toto umožní vlastne podnikateľom skôr plniť literu zákona, a tým pádom to zníži ich chcenie vlastne ten zákon obchádzať. Vo finále toto všetko pomôže, pomôže verejným financiám vo finále ku vyšším potenciálnym príjmom. Čo je naprosto nesporné, že zvýšenie tejto hranice jednoznačne podporí podnikateľskú aktivitu týchto spomínaných firiem a jasne toto, samozrejme, podporí hospodársky rast Slovenska. No a takisto, ak tá firma nemusí prejsť do systému teda účtovania DPH, tak, samozrejme, toto tiež zníži byrokraciu, resp. administratívu na strane podnikateľa. To sú dôležité veci, ktoré skutočne bude profitovať či krajina ako taká, či podnikateľ ako taký. No, myslím si a keď sme tu debatovali o jednom z predchádzajúcich zákonov, tak som, mám taký pocit, že cítil aj zo strany, zo strany koalície určitý, určité chcenie alebo minimálne pochopenie pre to, že tá hranica je skutočne nízka a už či tak, alebo tak, či sa to zmení vo vládnom zákone o DPH, ktorý teda sme schválili v prvom čítaní, alebo teda či sa to dá urobiť aj takto, už akokoľvek, dôležitý je, samozrejme, tuto výsledok. Ak by môj zákon neprešiel, ale výsledok bude, že na budúcej schôdzi sa skutočne táto hranica zvýši vo vládnom návrhu, dôležitý je výsledok, nie je podstatné, kto si pripíše nejaké body, že sa to stalo, dôležité je, aby sme počúvali podnikateľov a robili všetko pre to, aby ten ich život bol ľahší, pretože vo finále všetci budeme profitovať. Aj teraz sme tu mali veľmi zásadnú debatu o teda našich deťoch a o tom, aby mohli mať svojich rodičov, keď sú hospitalizovaní. Áno, treba na to nejaké peniaze. No, toto je jeden, jedna z možností, kde vedia vygenerovať verejné financie, dodatočné príjmy a jednoducho, ktoré sa potom, samozrejme, dajú použiť aj na, aj na takéto veci. Ale dôležité je skutočne to, že tak ako majú problémy rôzne oblasti nášho života, majú problémy aj malí podnikatelia. Veľmi málo ich tu počujeme, pretože jednoducho oni fakt sa venujú tej práci, venujú sa tvorbe hodnôt, venujú sa tomu, aby dokázali prežiť, venujú sa tomu, aby dokázali byť v súlade so všetkými pravidlami tejto krajiny, ktoré jednoducho sa majú tendenciu skôr byť stále zložitejšie, preto ich možno nie je tak počuť, preto nemajú čas robiť protesty, preto nemajú čas mať svoje združenia, ktoré by tu dokázali v pozitívnom smere lobovať za rôzne zlepšenia. Jednoducho neznamená to, že nemajú problémy. Čiže aj keď to možno nepočujeme ako úplne najzásadnejší problém, verte, že toto je jednoduchá vec, ktorá im dokáže veľmi pomôcť a keďže oni sú tí tvorcovia hodnôt, oni sú tí, ktorí napĺňajú naše verejné financie, dokáže to pomôcť aj krajine a nám všetkým. Ďakujem pekne za pozornosť a, samozrejme, celé plénum, bez ohľadu na to, či koaličné, alebo opozičné, každého jedného poslanca by som chcel veľmi poprosiť o podporu tohto zákona. Ďakujem pekne. (Potlesk.) [12:23] Michal Šimečka Ďakujem veľmi pekne, pán poslanec. Na vaše vystúpenie sú dve faktické poznámky. Ako prvý pán poslanec Janckulík, ktorého ale nevidím v tejto chvíli... a, vidím ho, lebo je tu dole. Prosím. [12:35] Igor Janckulík – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem, pán kolega, za tvoje vystúpenie, a tak ako si spomenul viackrát, musíme a našou povinnosťou je, aby sme pomohli malým a stredným podnikateľom, lebo tá súčasná suma je fakt nízka a je potrebné hu zvýšiť. Ja sám tiež podnikám a pamätám si, keď som začal podnikať, tak účtovníctvo som si sám robil vo firme, a teraz je doslova nemožné, aby podnikateľ si robil sám účtovníctvo, lebo to absolútne nestíha a, samozrejme, je rozdiel robiť účtovníctvo, keď robíte jednoduché účtovníctvo, keď nie ste platca DPH a keď ste platca DPH. A určite, ja si myslím, toto ocenia malí a strední podnikatelia. Tých na Slovensku máme veľmi veľa a sú to živitelia taktiež rodín, takže chcem aj poprosiť koaličných poslancov o podporu tohto návrhu zákona, a tak ako Marián aj spomenul, že to je jedno, či to bude v jeho zákone, alebo v tom zákone o DPH, ale táto suma už by sa mala konečne zvýšiť. Ďakujem. [12:35] Michal Šimečka Ďakujem. Pán poslanec Glück. [12:36] Richard Glück – Uvádzajúci uvádza bod Ďakujem pekne za slovo. V prvom rade chcem oceniť vaše vystúpenie konštruktívne a chcem sa len opýtať, možno ste to aj povedali, len mi to ušlo, že či máte vyčíslený nejaký dopad na štátny rozpočet v prípade takejto zmeny. Ďakujem. [12:36] Michal Šimečka Pán poslanec Viskupič s reakciou na faktické. [12:36] Marián Viskupič Ďakujem pekne za slovo. Ďakujem pekne kolegovi za faktickú poznámku, absolútny súhlas, nemám veľmi čo dodať. A áno, môžme sa baviť o tom dopade, nemám, nemám, samozrejme, tie čísla teraz, ale po debate s ministrom financií sa v rámci toho vládneho návrhu zákona pripravuje vlastne vyhodnotenie, že aký by to malo dosah. Nie je to úplne jednoduché, takisto aj pán minister potvrdil tuná vlastne tento týždeň, že nie je to, nie je to, nie je to vyčíslené, ale jednoducho robí na tom ministerstvo financií, a teda tie čísla budú k dispozícii. Budú k dispozícii v druhom čítaní, to znamená, či už ak tento zákon prejde, alebo teda ku vládneho návrhu zákona, ktorý bude na ďalšej schôdzi. Čiže plénum v momente, keď bude rozhodovať o tom teda, či túto hranicu zvýšiť, bude mať k dispozícii údaje o tom, aký je ten vzťah na verejné financie. Tam treba dať ale pozor, že jedna vec je ten prvý, to som jasne povedal, že ten prvý krok je deficitný. Jasné, proste ak tú hranicu zvýšite, len treba, vlastne musí IFP, inštitút finančnej politiky, spočítať aj tie ďalšie veci, vlastne tie ďalšie vyvolané efekty, že tí podnikatelia neprestanú posledné dva mesiace sa tváriť, že nepracujú, a že proste to má nejaký vplyv, samozrejme, na, na zase pozitívnej strane. Takže skutočne sám som zvedavý, s akými číslami príde pán minister, a verím, že to bude čísla relevantné a urobené nielen tým priamym vplyvom, ale aj s tými vyvolanými vplyvmi. A ďakujem pekne tiež za faktickú poznámku. [12:36] Michal Šimečka Ďakujem. Keďže do písomnej rozpravy sa neprihlásil nikto, chcem sa ešte teraz spýtať, či má niekto záujem prihlásiť sa ústne. Uzatváram možnosť prihlásiť sa, neprihlásil sa nikto, v tom prípade vyhlasujem rozpravu za skončenú a pýtam sa, či navrhovateľ... nie, nechce sa k nej vyjadriť. Pán spravodajca? Tiež nie. V tom prípade prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Nasledujúcim bodom je prvé čítanie o návrhu poslancov Vladimíry Marcinkovej, Vladimíra Ledeckého, Ondreja Dostála, Mariána Viskupiča a Branislava Gröhlinga na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Návrh zákona má tlač 41, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborov je 47. A teraz dávam slovo pani poslankyni Marcinkovej, aby tento návrh zákona uviedla. Nech sa páči. (Rokovanie v prvom čítaní o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Vladimíry Marcinkovej, Vladimíra Ledeckého, Ondreja Dostála, Mariána Viskupiča a Branislava Gröhlinga na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov , tlač 41.) [12:36] Vladimíra Marcinková Ďakujem, ďakujem veľmi pekne. Pán predsedajúci, vážené pani kolegyne, vážení páni kolegovia, páni poslanci, rada by som za skupinu poslancov odôvodnila návrh novely zákona, ktorým sa dopĺňa zákon o štátnej službe. Hlavným cieľom tejto malej predkladanej novely zákona je umožniť aj štátnym zamestnancom, ktorí sú na rodičovskej dovolenke, vykonávať zárobkovú činnosť, ktorá je zhodná alebo obdobná s činnosťou uvedenou v opise ich štátnozamestnaneckého miesta. Doposiaľ také niečo nebolo možné, nie je to možné a som presvedčená, že sme do istej miery diskriminovali skupinu štátnych zamestnancov na rodičovskej dovolenke mať aj ďalší príjem okrem toho príjmu na rodičovskej dovolenke, ktorý vieme, že je veľmi malý. A viac by som povedala v rozprave, do ktorej sa hlásim ako prvá. [12:36] Michal Šimečka Ďakujem veľmi pekne. A teraz dávam slovo spravodajkyni, ktorú určil gestorský výbor pre sociálne veci, pani poslankyni Simone Petrík. Nech sa páči. [12:36] Simona Petrík Ďakujem pekne, pán predsedajúci. Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade s § 73 zákona o rokovacom poriadku som bola výborom určená za spravodajkyňu k návrhu zákona, ktorý je uvedený pod tlačou 41. Predkladám teda informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií a Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. V zmysle oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajkyňu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady č. 47 z 21. novembra 2023 navrhujem, aby návrh zákona prekovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre sociálne veci. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre sociálne veci a odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní. Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu. Ďakujem, skončila som. [12:36] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne. Otváram všeobecnú rozpravu, do ktorej som nedostal žiadnu písomnú prihlášku, a preto ešte pred tým, než dám slovo pani navrhovateľke, sa chcem spýtať, či sa niekto chce prihlásiť ústne. Nie je tomu tak. Takže evidujem, že sa hlási pani navrhovateľka. Prosím, pani poslankyňa, máte slovo. [12:39] Vladimíra Marcinková – Vystúpenie Ďakujem veľmi pekne. Ja by som chcela len v takej praktickej rovine ozrejmiť, prečo sme pristúpili k takejto navrhovanej zmene. Opieram sa o problémy z praxe alebo svoje životné skúsenosti, s ktorými sa na mňa obrátilo viacero zamestnankýň štátnej služby. Vieme, že v štátnej službe je tá flexibilita v zamestnávaní ešte stále omnoho nižšia než v súkromnom sektore. Čiastkové úväzky napríklad popri rodičovskom sú tam veľmi zriedkavé. Nemáme túto kultúru týchto čiastkových úväzkov ešte vybudovanú, a tak sme sa dostali do situácie, kedy sú vlastne štátni zamestnanci oproti tým v súkromnom sektore v podstate diskriminovaní, pretože keď je napríklad nejaká účtovníčka na rodičovskej dovolenke so svojím dieťaťom a niekedy aj preto, že nechce už viac byť na rodičovskej dovolenke, ale nevedela ho kvôli nedostatočným kapacitám v škôlke umiestniť do tej škôlky, tak si nevie privyrábať vlastne v rámci svojej odbornosti nikde inde, pretože jej to zakazuje zákon. Nevie robiť účtovníctvo na dohodu, nevie proste nejakým takýmto spôsobom si privyrobiť. Rovnako tak taký konkrétny príklad ženy, ktorá sa nás obrátila, môžem spomenúť odborníčku s vysokoškolským IT vzdelaním, ktorá pracovala na jednom ministerstve a kvôli tejto striktnej legislatíve si počas rodičovskej dovolenky privyrábala v call centre robením prieskumov spokojnosti a nemohla využiť tú svoju odbornosť v IT, lebo by porušila zákon, a tak musela úplne ako keby v inom profesijnom odbore hľadať nejaký zdroj privyrobenia si, pretože to nešlo, nešlo v tom odbore, v ktorom ona má vzdelanie a v ktorom ona má prax. Je to problém dokonca, aj keby sa tá konkrétna zamestnankyňa alebo zamestnanec ministerstva chceli na dohodu zamestnať na tom ministerstve a pomáhať im proste v rámci, v rámci dohody s prácou, ktorú možno vykonávali aj predtým alebo ktorá je veľmi podobná tomu, čo vykonávali predtým, než nastúpili na materskú, rodičovskú dovolenku. Čiže aj tam plátame dieru v zákone a povedzme si úprimne, že prioritne pre tých, ktorí chcú v rámci štátnozamestnaneckého pomeru fungovať na dohodu aj počas rodičovskej dovolenky, vedia si to zladiť, potrebujú tie peniaze, tak aby tento striktný režim sa na ich vôľu pracovať, aby tento striktný režim im vlastne v tom nebránil, pretože to považujeme za diskriminačné a naozaj to v praxi znemožňuje v mnohých prípadoch rodičom pri veľmi nízkych príjmoch z rodičáku privyrobiť si tých pár eur, ktoré by mohli mať na dohodu vo svojej odbornosti, vo svojej profesii. Čiže toto je jediný a výlučný zámer, ktorý, ktorý týmto máme a opierame sa najmä o žiadosti z praxe, aby sme k takému niečomu pristúpili. Ďakujem. [12:40] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne. Na vaše vystúpenie má faktickú poznámku pani poslankyňa Petrík. Prosím, máte slovo. [12:42] Simona Petrík – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem veľmi pekne. Ja som to stihla úplne že vyslovene v poslednej sekunde, lebo mi to nechcelo ma to sem prihlásiť. Ja len by som teda rada veľmi krátko podporila tento návrh predkladateľky, predkladateliek a predkladateľov zo SaS, pretože je to téma, ktorá je témou aj v iných oblastiach, nielen v štátnej službe, a špeciálne v štátnej službe je úplne ignorovaná. Nikdy sa o tom doteraz nejako veľmi nerozprávalo, či tieto matky na rodičovskej dovolenke vôbec majú záujem si privyrobiť. Ja som si istá, že určite áno, ale nikdy nad tým ani ony samé nepremýšľali, lebo ani nevedeli, či vôbec môžu. Takže toto je jedno hľadisko, z ktorého to oceňujem. A druhé je, že ono aj ženy, ktoré nepracujú v štátnej službe, majú s týmto problém, lebo pokiaľ si neprivyrábajú počas rodičovskej dovolenky u svojho zamestnávateľa predošlého na nejaký typ dohody, môže sa im potom stať, pokiaľ majú reťazové materské, že nebudú mať potom dostatočne vysokú tú druhú materskú. Takže toto je tiež jedna z vecí, ktoré je potrebné opraviť. My takýto zákon v Progresívnom Slovensku máme pripravený, takže myslím si, že je veľmi v súlade aj s touto témou, a som rada, že Vlaďa aj ostatní predkladatelia mysleli na túto oblasť, mysleli na ženy v štátnej správe, a preto veľmi radi tento návrh, tento praktický návrh zákona podporíme. Ďakujem pekne. [12:46] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne. A poslankyňa Marcinková s faktickou, respektíve s reakciou na faktickú. [12:48] Vladimíra Marcinková – Vystúpenie s faktickou poznámkou Áno, chcela som sa poďakovať kolegyni Petrík, že v rámci tejto témy otvorila ďalšiu veľmi boľavú tému pre mnohé matky, ktoré majú reťazové pôrody. A je to presne tak, ako hovoríš. Ja, ja som tu zažila vlastne troch ministrov práce a niežeby nebola vôľa, oni všetci tento problém dobre poznajú a vedia, že je vypuklý, ale ako keby nebola priorita na to vyčleniť značnú časť prostriedkov, ktorá, ktorú by toto stálo. A je to škoda, pretože to mnohé ženy demotivuje od toho mať druhé, tretie dieťa a vlastne má to potom, má to potom vplyv aj na tie možnosti reprodukcie v neskoršom veku. A som rada, že bude v parlamente priestor aj o tomto hovoriť. Ďakujem. [12:48] Michal Šimečka Ďakujem veľmi pekne. Týmto vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Pýtam sa, či sa k nej chce ešte navrhovateľka vyjadriť. Nie je tomu tak. Pani spravodajkyňa? Nie je tomu tak. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Pristúpime teraz k prvému čítaniu o návrhu poslancov Márie Kolíkovej, Juraja Krúpu, Branislava Gröhlinga a Ondreja Dostála na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov, tlač 59. Návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 57. Dávam teraz slovo pánovi poslancovi Dostálovi, aby návrh zákona uviedol. (Rokovanie v prvom čítaní o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Márie Kolíkovej, Juraja Krúpu, Branislava Gröhlinga a Ondreja Dostála na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov , tlač 59.) [12:49] Ondrej Dostál – Vstup predsedajúceho Ďakujem, pán podpredseda. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte, aby som uviedol návrh novely Trestného poriadku, ktorý predkladáme spolu s pani poslankyňou Máriou Kolíkovou a pánmi poslancami Jurajom Krúpom a Branislavom Gröhlingom. Cieľom návrhu zákona je obmedzenie niektorých oprávnení generálneho prokurátora, ktoré mu patria podľa § 363 Trestného poriadku a ktoré mu dávajú neprimeranú moc nad prípravným konaním. Predložený návrh § 363 neruší, ale nastavuje jeho pravidlá tak, aby čo najviac zodpovedali tomu, na aký účel bol § 363 do Trestného poriadku zakotvený, teda odstraňovanie nezákonnosti v prípravnom konaní. Ustanovenie § 363 dáva v súčasnosti generálnemu prokurátorovi oprávnenie zrušiť právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. Proti takémuto rozhodnutiu generálneho prokurátora nie je prípustný opravný prostriedok. V minulosti v médiách rezonovali kauzy, v ktorých generálny prokurátor využíval oprávnenia vyplývajúce z § 363 príliš extenzívne, čím nahrádzal rozhodovaciu právomoc súdov. Išlo najmä o prípady, kedy rozhodnutia o vznesení obvinenia boli zrušené pred podaním obžaloby a súdnym konaním, čím bola zmarená možnosť, aby o vine alebo nevine rozhodoval súd. Z generálneho prokurátora sa tak stala popri súdnej moci akási ďalšia samostatná moc v štáte a nadmerné využívanie tohto prostriedku generálnym prokurátorom znižuje v očiach verejnosti dôveryhodnosť Generálnej prokuratúry ako celku a takýto stav by nemal podľa nášho názoru ďalej pokračovať, pretože znemožňuje budovanie dôvery v spravodlivosť, právny štát a fungujúce inštitúcie. Predložený návrh zákona obsahuje viacero bodov, väčšina z nich sa dotýka už spomínaného § 363, respektíve postupu s ním súvisiaceho. Okrem toho sa v jednom bode upravuje príslušnosť Špecializovaného trestného súdu rozhodovať o trestných činoch prokurátorov spáchaných pri výkone ich funkcie. Vo vzťahu k § 363 sa navrhuje zúžiť právomoc generálneho prokurátora podľa § 363 Trestného poriadku, skrátiť lehota na podanie návrhu na postup podľa § 363 a návrhové oprávnenie sa ponecháva len poškodenému a bude ho možné podať len v neprospech obvineného, ak by bol tento návrh schválený. Predkladaný návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi, zákonmi a všeobecne záväznými právnymi predpismi, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom Európskej únie. Predkladaný návrh zákona nebude mať negatívny vplyv na rozpočet verejnej správy. Návrh zákona nemá negatívny vplyv na podnikateľské prostredie, nemá negatívny vplyv na životné prostredie ani na informatizáciu spoločnosti. Nemá vplyvy ani sociálne, ani na manželstvo, rodičovstvo a rodinu, ani na služby verejnej správy pre občana. Toľko na úvod a zároveň sa hlásim ako prvý do rozpravy. Ďakujem. [12:49] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne. Teraz dám slovo pánovi poslancovi Vančovi, aby vystúpil ako spravodajca za gestorský ústavnoprávny výbor. Prosím, máte slovo. [12:49] Branislav Vančo Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 rokovacieho poriadku vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu zákona. Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh zákona do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť výboru vrátane určenia gestorského výboru a lehoty na prerokovanie návrhu zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady. Pán predsedajúci, prosím, otvorte všeobecnú rozpravu. [12:49] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne. Otváram všeobecnú rozpravu. Nedostal som žiadnu písomnú prihlášku do rozpravy. Preto sa pýtam, či sa chce niekto prihlásiť ústne. Nie je tomu tak, a preto dávam slovo pánovi navrhovateľovi, pánovi poslancovi Dostálovi, ktorý sa prihlásil do rozpravy. [12:49] Ondrej Dostál – Vystúpenie v rozprave Vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte mi doplniť ten úvodný vstup a pár poznámok k návrhu zákona. Paragraf 363 bol až do minulého volebného obdobia širšej verejnosti pomerne neznámy, nebol predmetom žiadnej verejnej diskusie a pravdepodobne keby ste sa bežných ľudí štyri roky dozadu spýtali, že čo to znamená 363, tak by nevedel nikto. Dnes, naopak, až na ľudí, ktorí sa dlhodobo zdržiavajú v zahraničí alebo aj sú alebo žijú na Slovensku, ale nesledujú vôbec, čo sa tu deje, vám skoro každý dokáže povedať, čo je to § 363. Možno neovláda detaily, ale, ale s tým, že čo znamená § 363, sa zrejme stretol úplne každý, kto nejakým spôsobom čo i len nepozorne sleduje, čo sa na Slovensku deje. Nie je to náhoda, pretože § 363 sa začal v uplynulom volebnom období výrazne nadužívať a používať ako prostriedok na marenie vyšetrovaní. V minulom volebnom období konečne začala byť stíhaná aj korupcia a trestné činy ľudí napojených na predchádzajúcu vládnu garnitúru, ktorí boli dovtedy krytí tým, že orgány činné v trestnom konaní boli nečinné, a tým, že špeciálna prokuratúra, ktorá by mala takéto trestné činy stíhať, bola vedená Dušanom Kováčikom, ktorý miesto toho, aby takého trestné činy stíhal, ich vedome kryl a zametal pod koberec. A keď sa začali, začali trestné činy aj ľudí napojených na politickú moc alebo prepojených s jej ekonomickým pozadím, alebo z orgánov činných v trestnom konaní a súdov v minulom období konečne stíhať aj po výmene na čele špeciálnej prokuratúry, tak staré štruktúry spustili obrannú mašinériu, ktorá bojovala zo všetkých síl a snažila sa zamedziť tomu, aby tieto trestné stíhania boli dovedené až do konca. Na politickej úrovni to bola najmä strana SMER, ktorá sa snažila manipulovať verejnú mienku a spochybňovať vyšetrovanie aj prostredníctvom zmanipulovaných nahrávok, nahrávok, kde boli vytrhnuté z kontextu niektoré vyjadrenia alebo vystrihnuté tak, aby vyznievali úplne inak. Svoj diel práce odviedla aj Slovenská informačná služba, ktorá sa snažila vyvolať dojem systematickej manipulácie vyšetrovaní zo strany orgánov činných v trestnom konaní, a výrazný kus práce na poli marenia vyšetrovania odviedla policajná inšpekcia, Krajská prokuratúra v Bratislave, ktoré začali spochybňovať vyšetrovanie tak, že spochybnili vyšetrovateľov a začali, začali ich na základe vykonštruovaných obvinení vyšetrovať, čo trvá až do dnešných dní a stalo sa to zámienkou pre, pre ich postavenie mimo služby novým ministrom vnútra Matúšom Šutajom Eštokom. No ale ani toto všetko by nestačilo, keby sme tu nemali generálneho prokurátora Maroša Žilinku, ktorý začal nebývalým spôsobom využívať a nadužívať § 363 voči rozhodnutiam špeciálnej prokuratúry. Kým na iné zložky prokuratúry má generálny prokurátor bezprostredný dosah, Úrad špeciálnej prokuratúry dokáže pôsobiť autonómne, ale aj na Úrad špeciálnej prokuratúry a stíhanie korupcie a závažnej majetkovej a hospodárskej trestnej činnosti má generálny prokurátor dosah prostredníctvom spomínané § 363, ktorý používal spôsobom predtým nebývalým. On sa bráni tým, že štatisticky to nebolo používané častejšie ako v minulosti. Problém je to, na aké kauzy a akým spôsobom to bolo, to bolo používané. Bolo to používané na kauzy, ktoré boli predmetom aj verejného záujmu, pretože sa týkali či už bývalých politikov, alebo oligarchov, alebo ich ľudí, ktorí boli v rôznych zložkách štátnych orgánov. Predchádzajúci Trestný zákon, ktorý platil pred rokom 2006, neobsahoval takéto ustanovenia, ustanovenie. Obsahoval možnosť preskúmať nezákonné rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní, ale tam to bolo v rukách súdov, konkrétne Najvyššieho súdu, kde generálny prokurátor alebo minister spravodlivosti mohli na Najvyššom súde podať sťažnosť pre porušenie zákona, a generálny prokurátor ju podal aj bez podnetu proti takému rozhodnutiu prokurátora alebo vyšetrovateľa, ktorým bol porušený, porušený zákon, pričom tam bolo uvedené, že porušením zákona alebo chybným postupom konania sa rozumie podstatné pochybenie, ktoré mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Čiže ten mimoriadny opravný prostriedok, ktorý sa po roku 2000, alebo od roku 2006 po schválení nového Trestného zákona a nového Trestného poriadku ocitol, ocitol v Trestnom poriadku, prenášal túto právomoc, tento mimoriadny opravný prostriedok z rúk Najvyššieho súdu do rúk generálneho prokurátora. A teraz, samozrejme, že Najvyšší súd nekonal na podnet kohokoľvek, Najvyšší súd konal v tejto veci na podnet či už ministra spravodlivosti, alebo generálneho prokurátora, čo robilo tento mimoriadny opravný prostriedok naozaj mimoriadnym, nie, nie akýmsi doplnkovým opravným prostriedkom, pomocou ktorého je, alebo bolo možné, aj v minulom volebnom období sme to videli, mariť vyšetrovania tým, že sa, tým, že sa... tým, že sa generálnemu prokurátorovi umožnilo, aby prostredníctvom § 363 Trestného poriadku brzdil vyšetrovania, rušil rozhodnutia orgánov činných v trestnom konaní. A ten, ten zámer pritom, pritom nebol, aby generálny prokurátor hatil vyšetrovanie, ale, naopak, aby tam, kde či orgány činné v trestnom konaní, teda vyšetrovatelia, alebo, alebo prokurátori zastavili konanie, postúpili, postúpili vec a nekonali, tak ak, ak k takémuto rozhodnutiu došlo, došlo nezákonne, tak generálny prokurátor mohol, mohol zasiahnuť, aby sa vo veci konalo. V dôvodovej správe k návrhu nového Trestného poriadku sa uvádzalo, že zámer návrhu spočíva v tom, že treba umožniť vo veciach, v ktorých súd ešte nekonal a vec bola v prípravnom konaní prokurátorom postúpená inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené alebo podmienečne zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spočíva na chybnom procesnom konaní, aby nezákonnosť napravil generálny prokurátor. Čiže žiadne použitie § 363, aby ním bolo zrušené uznesenie o vznesení obvinenia alebo iný procesný úkon, ktorým, ktorým sa vyšetrovanie posúva ďalej, alebo dokonca samotné uznesenie o začatí trestného stíhania, ktoré odporuje dokonca aj tomu súčasnému, súčasnému zneniu § 363, ani nie tomu pôvodnému, z pôvodného znenia Trestného poriadku, ktoré, ešte raz prečítam to, na čo to malo byť určené. Malo byť určené na preskúmanie vo veciach, ktoré boli v prípravnom konaní prokurátorom postúpené inému orgánu alebo ktorým bolo zastavené alebo podmienečne zastavené trestné stíhanie, alebo ktoré v tomto rozsahu spomínanom spočíva v chybnom procesnom konaní a umožňovalo to generálnemu prokurátorovi, aby sa odbremenil Najvyšší súd od tohto rozhodovania, aby napravil nezákonnosť. Čiže úplne opačne, ako to generálny prokurátor Maroš Žilinka v uplynulom volebnom období používal, bol tento návrh, návrh myslený a dokonca aj bol, bol, bol tak naformulovaný. Ale keďže bol uplatňovaný opačným spôsobom, čo bolo, čo bolo spochybňované, tak potom došlo v roku, myslím, 2015 aj k úprave, úprave § 363 tak, aby generálny prokurátor mohol využívať toto ustanovenie nielen na to, aby sa veci nezametali pod koberec, ale aj aby sa zametali pod koberec. Objavili sa aj v minulom volebnom období viaceré návrhy, ktoré sa snažili napraviť toto príliš široké vymedzenie § 363 Trestného poriadku a upraviť ho spôsobom, aby slúžil jeho pôvodnému účelu. Takýto zámer bol obsiahnutý dokonca aj v programovom vyhlásení vlády Slovenskej republiky, ako vlády Igora Matoviča, tak potom vlády, vlády Eduarda Hegera. Bol to jediný paragraf, ktorý sa spomínal v programovom vyhlásení vlády, čiže nie cez nejaký všeobecný zámer, ale cez paragraf bol, § 363 priamo v programovom vyhlásení vlády uvedený, že, že vláda bude dbať na dodržiavanie zákazu negatívnych pokynov a zváži úpravu § 363 tak, aby zodpovedal jeho pôvodnému zmyslu a pôvodnému významu. Napriek tomu sa za celé minulé volebné obdobie nepodarilo právnu úpravu týkajúcu sa § 363 Trestného poriadku zmeniť. Napriek tomu, že boli viaceré pokusy, keďže najmä hnutie SME RODINA malo so zmenou problém v rámci koalície, takúto zmenu SME RODINA opakovane vetovala a Igor Matovič ako predseda najsilnejšej strany nechcel ísť proti vôli svojho koaličného partnera, napriek tomu sa objavili viaceré pokusy. Analogicky je zaujímavé, že § 363 spomínal Maroš Žilinka ešte ako uchádzač o kandidatúru na generálneho prokurátora na verejnom vypočutí pred ústavnoprávnym výborom. Zhodou okolností, nebol to žiadny zámer, v odpovedi na moju otázku, keď som sa pýtal kandidátov, aj jeho, že čo by zmenili na právnej úprave fungovania prokuratúry. Nepýtal som sa ho na § 363, ale on sám od seba povedal, že § 363 robí šarapatu a bolo by potrebné s ním niečo, niečo urobiť. Teda vyjadril sa na tom vypočutí kriticky voči § 363. Neskôr ho využíval spôsobom, ktorým tento paragraf zapísal aj do vedomia, vedomia širšej verejnosti. A naspäť k tým, k tým pokusom o jeho zmenu, teda od snahy úplne vypustiť § 363 Trestného poriadku zo zákona cez jeho rôzne silnejšie alebo miernejšie úpravy, cez nápravu k pôvodnému zneniu pred rokom 2015, tak ako bol, bol § 363 napísaný v roku 2005 v tom pôvodnom Trestnom poriadku, tak existujú, existujú, samozrejme, rôzne spôsoby, akým zabezpečiť, aby sa § 363 Trestného poriadku nezneužíval takým spôsobom, ako ho zneužíva alebo teda zneužíval generálny prokurátor Maroš Žilinka. O ďalšom budeme hovoriť hneď v nasledujúcom bode, s ktorým prichádzajú kolegovia z Progresívneho Slovenska. Ten náš spočíva v tom, že zužuje právomoc generálneho prokurátora podľa § 363 Trestného poriadku zrušiť len právoplatné rozhodnutie prokurátora alebo policajta o postúpení veci, o zastavení trestného stíhania, o podmienečnom zastavení trestného stíhania, o podmienečnom zastavení trestného stíhania spolupracujúceho obvineného a o prerušení trestného stíhania, ak takým rozhodnutím alebo v konaní, ktoré mu predchádzalo, bol porušený zákon. Čiže nie akékoľvek rozhodnutie orgánov činných v trestnom konaní, nie uznesenie o začatí trestného stíhania, nie, nie uznesenie o vznesení obvinenia, nie teda uznesenia, po ktorých nasledujú ešte ďalšie kroky. Lebo toto, ktoré sú tu vymenované, sú rozhodnutia vo veci a aj podľa pôvodného znenia malo ísť o rozhodnutia vo veci, teda také, ktorými sa to prípravné konanie končí. Lebo obvinením sa trestné stíhanie nekončí, iba sa dostáva do ďalšej fázy. Rovnako podaním obžaloby sa nekončí celé trestné stíhanie, iba sa končí prípravné konanie a potom rozhodne súd, či tie dôkazy sú dostatočné a či, či stíhanie bolo zákonné. Lebo aj to je vec, ktorú súd, samozrejme, môže a má posudzovať. Ďalšiu vec, ktorú robíme, je, že skracujeme lehoty alebo navrhujeme skrátiť lehoty na podanie návrhu na postup podľa § 363 na 10 pracovných dní a návrhové opatrenie navrhujeme ponechať len poškodenému a s tým, že bude len v neprospech obvineného, aby teda nemohlo byť zneužívané tým spôsobom, akým bolo zneužívané v predchádzajúcom volebnom období. Sme si vedomí politickej reality, takže asi nemá zmysel, aby som sa obracal na neprítomných, až na pár, štyri výnimky, koaličných, alebo šesť, koaličných poslancov prítomných tu v sále, aby tento návrh, návrh podporili. Také očakávania nemám, ale považujeme za dôležité, aby sme už na začiatku volebného obdobia prišli s návrhom, ktorý sa bude snažiť vyriešiť jeden z najdôležitejších problémov, s ktorým sa trestné stíhania na Slovensku v celom uplynulom volebnom období potýkali. Toto je naša predstava a obraciam sa teda na kolegov z opozície, aj keď to, samozrejme, nebude stačiť, so žiadosťou o to, aby tento návrh podporili. Ďakujem. [12:53] Michal Šimečka (Vymazať rámček.) [12:55] Ondrej Dostál – Vystúpenie (Vymazať rámček.) [13:06] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne. S faktickou poznámkou pán poslanec Vančo. [13:13] Branislav Vančo – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ja ďakujem aj kolegovi Dostálovi a klubu SaS, že predložili tento návrh zákona. Myslím, že je stále veľmi aktuálny napriek tomu, že teda koalícia hodila koncom minulého roka do tohto parlamentu bombu v podobe promafiánskeho balíčka a takisto zmeny zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, kde sa snažia ešte viac posilniť postavenie a právomoci generálneho prokurátora. Tento návrh kolegu Dostála a ďalších ide opačnou cestou, takisto ako, ako nasledujúci návrh Progresívneho Slovenska, a snaží sa oklieštiť právomoci generálneho prokurátora. A to je veľmi dobré, pretože naozaj, ako povedal kolega Dostál, je to najslávnejší paragraf, ktorý na Slovensku máme. Poznajú ho aj malé deti, ktoré sa o ňom bavia v škole, a to je teda naozaj skutočná, skutočný príbeh. Tie naše skúsenosti sú naozaj veľmi tristné, hlavne za posledné obdobie. Ja chcem pripomenúť, že generálny prokurátor v čase, keď ešte kandidoval za generálneho prokurátora, tak hovoril o tom, že tento paragraf nie je dobre nastavený, že robí nám v trestných konaniach šarapatu a že treba ho, treba ho upraviť. No ale keď sa dostal do funkcie, tak ho začal využívať spôsobom, ktorý vzbudzoval veľké pochybnosti o tom, že ho využíva tak ako, tak ako má. Nedokázal vysvetliť svoje rozhodnutia a navyše ho používal často v spoločensky citlivých kauzách bez toho, aby poriadne vysvetlil, prečo tak urobil. Preto tento návrh treba podporiť. [13:13] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ešte pán Dostál s reakciou na faktickú a potom procedurálny návrh pani Števulovej. Pán Dostál, prosím. [13:13] Ondrej Dostál – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem, pán poslanec Vančo. Áno, pán generálny prokurátor Žilinka, jednou z prezývok, ktoré dostal, je pán 363 alebo pán paragraf 363, práve preto, ako používal § 363. A opakujem to, čo som povedal vo svojom vystúpení, nie ani tak z hľadiska frekvencie, lebo, lebo nie je dôležité iba to, že v koľkých prípadoch to použijete, ale v akých prípadoch to použijete a akým spôsobom. Tuto to ozaj pôsobilo tak, že ho používal spôsobom, aby sa zavďačil najmä, najmä teda tým politickým silám, ktoré ho zvolili do funkcie generálneho prokurátora. Ale toto je vec, ktorá, áno, súvisí, pán Žilinka ju výrazne pomohol spopularizovať a urobiť zrozumiteľnejšou pre širšiu verejnosť, ale nesúvisí iba s pánom Žilinkom. A tu zopakujem zase ďalšiu vec, ktorú som povedal vo vystúpení, úpravu § 363 mala vládna koalícia v predchádzajúcom volebnom období explicitne napísanú vo svojom programovom vyhlásení. Žiadny iný paragraf ani žiadne iné konkrétne ustanovenie právneho predpisu sa v programovom vyhlásení nespomínalo. Spomínal sa tam § 363 Trestného poriadku. Takže je zjavné, že vládna koalícia alebo prinajmenšom teda jej časť si uvedomovala potrebu úpravy tohto ustanovenia ešte pred tým, ako sa Maroš Žilinka stal generálnym prokurátorom a začal používať paragraf tristo... (Prerušenie vystúpenia časomerom.) [13:13] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne. Pani poslankyňa Števulová s procedurálnym návrhom. [13:18] Zuzana Števulová – Vystúpenie s procedurálnym návrhom Ďakujem, pán predsedajúci, za slovo. Môj procedurálny návrh je: navrhujem, aby Národná rada Slovenskej republiky schválila minútu ticha z dôvodu úmrtia politického väzňa Alexeja Navaľného, bojovníka za slobodu a demokraciu. Odôvodnenie: Pred niekoľkými minútami bola oznámená informácia, že zomrel vo väzení Alexej Navaľnyj. Reaguje, reagujú už aj svetoví lídri, aj európski lídri, napríklad lotyšský prezident už na Twitteri povedal, že bez ohľadu na to, aký je náš názor na Rusko, ide vlastne o vraždu politického oponenta Kremľa. A myslím si, že je to taká významná udalosť, kde by aj Národná rada Slovenskej republiky mala urobiť politické gesto a minútou ticha si uctiť niekoho, kto v boji za slobodu a demokraciu stratil svoj život. Ďakujem. [13:18] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne, predpokladám, že to máte aj písomne. Pýtam sa teda, či je všeobecný súhlas. Ešte procedurálny návrh. (Reakcie z pléna.) Tak veď môžme hlasovať, alebo spýtam sa, či je všeobecný súhlas s týmto procedurálnym návrhom, potom sa dostanem k vášmu. (Nesúhlasná reakcia pléna.) Nie je. V tom prípade o tom môžme hlasovať, keď nabudúce bude uznášaniaschopný parlament. A procedurálny návrh má pán poslanec Saloň. [13:18] Marián Saloň – Vystúpenie s procedurálnym návrhom Ďakujem veľmi pekne. Pán predsedajúci, poprosím, aby ste prostredníctvom vášho predsedu klubu poslaneckého poučili pani poslankyňu, že návrh na minútu ticha sa vždy dáva pred schôdzou na poslanecké grémium, kde poslanecké grémium vyhodnotí a rozhoduje o minúte ticha, takže... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.) [13:18] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem pekne, ale to nie je procedurálny návrh, ak ho nemáte ani písomne. Ďakujem veľmi pekne. Pokračujeme ďalej. Rozprava je skončená. Chcem sa spýtať, či navrhovateľ ešte chce k nej zaujať stanovisko. Je tomu tak. Prosím, pán Dostál, máte slovo. (Poslanec Dostál aj spravodajca chvíľu ticho stáli bez slova. Reakcie z pléna.) Má, má pán poslanec Dostál, má slovo. [13:19] Ondrej Dostál Ja mám slovo a teda pred tým, ako sa vyjadrím k rozprave, som sa dlhšie zamyslel, a teda keďže som dlhšie rozmýšľal, tak... (Reakcia z pléna.) Samozrejme, ak poslanci SMER-u si nedokážu uctiť minútou ticha zavraždeného oponenta Kremľa Navaľného, ktorý bol najprv väznený pod vykonštruovanými zámienkami a potom zrejme zavraždený, čo sme sa dnes dozvedeli, a teda myslia si, že mali sme s minútou ticha čakať ďalších 10 dní, kým bude Národná rada opäť uznášaniaschopná, je to, samozrejme, ich právo, ale keďže tu rokujeme o § 363 Trestného poriadku... (Prerušenie vystúpenia predsedajúcim.) Šimečka Michal, podpredseda NR SR Nechajte, prosím, pána kolegu. Dostál Ondrej, poslanec NR SR ...ktorý bol v minulosti výrazne zneužívaný na deštrukciu právneho štátu prostredníctvom marenia vyšetrovaní, tak si myslím, že je to veľmi aktuálne a relevantné k tej téme, ktorej sa týkala rozprava, ku ktorej som sa vyjadril tým, že som si uctil pamiatku Alexeja Navaľného spolu s ďalšími kolegami, ktorí to tak považovali za vhodné. Ďakujem. (Potlesk.) [13:19] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem pekne. Chce sa k rozprave vyjadriť spravodajca? Nie je tomu tak. Prerušujem rokovanie o tomto bode programu. A nasleduje prvé čítanie o návrhu poslancov Branislava Vanča, Lucie Plavákovej a Zuzany Števulovej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov. Návrh zákona je uvedený ako tlač 113, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 141. Takže dávam slovo pánovi poslancovi Vančovi, aby návrh zákona uviedol. Nech sa páči. (Rokovanie v prvom čítaní o návrhu poslancov Národnej rady Slovenskej republiky Branislava Vanča, Lucie Plavákovej a Zuzany Števulovej na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok v znení neskorších predpisov , tlač 113.) [13:20] Branislav Vančo Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Spoločne s kolegyňami z Progresívneho Slovenska Luciou Plavákovou a Zuzanou Števulovou predkladáme návrh na zmenu Trestného poriadku, ktorý sa týka § 363. Cieľom predkladaného návrhu je obmedziť pôsobnosť generálneho prokurátora, zmenšiť jeho priestor na svojvoľné alebo nedôvodné intervencie do vyšetrovania trestnej činnosti a umožniť tiež súdny prieskum jeho rozhodnutí vydaných na základe § 363 Trestného poriadku. Inštitút zrušenia právoplatného rozhodnutia podľa § 363 poskytuje generálnemu prokurátorovi kompetenciu zrušiť ktorékoľvek rozhodnutie iného prokurátora alebo policajta v prípravnom konaní, pričom proti jeho rozhodnutiu nie je prípustný žiadny opravný prostriedok. Takáto právna úprava poskytuje generálnemu prokurátorovi neadekvátnu právomoc, ktorá môže byť veľmi jednoducho zneužitá. Generálny prokurátor svoju právomoc vyplývajúcu z § 363 využíva aj na pochybné rozhodnutia, pričom nemiestne a nevhodne supluje činnosť súdov. Vo viacerých prípadoch prišlo k využitiu tejto právomoci po mnohých mesiacoch vyšetrovania, pričom príslušné rozhodnutie o vznesení obvinenia bolo zrušené tesne pred podaním obžaloby a súdnym konaním. Pochybné rozhodnutia boli urobené aj v prípade spoločensky významných kauzách, ktoré boli ostro sledované médiami a celou spoločnosťou a kde svojvoľné a nedostatočne odôvodnené zrušenie obvinení zo strany generálneho prokurátora vyvolalo negatívne reakcie v spoločnosti. Ďalším takýmto rozhodnutím, ktoré vyvolalo odpor, a to aj odbornej verejnosti, bola aplikácia § 363 aj v prípade, kedy ešte nebolo vznesené obvinenie, pričom toto rozhodnutie nie je možné zvrátiť, a to aj napriek tomu, že je v rozpore so zákonom aj s ústavou. Takéto diskutabilné, nesprávne a nedôveryhodné využívanie § 363 naburáva budovanie dôvery v spravodlivosť, právny štát a fungujúce inštitúcie. Oprávnenie generálneho prokurátora vyplývajúce z § 363 je aj podľa renomovaných odborníkov a odborníčiek a mimovládnych organizácií nesystémovým prvkom, ktorý si nevyhnutne vyžaduje úpravu. Následne v rozprave sa budem venovať bližšie tomu, ako sa z § 363 stal nesystémový, chorý prvok celého trestného konania. Pripomíname, že aj podľa správy o právnom štáte z roku 2023, kapitola o situácii v oblasti právneho štátu na Slovensku, vydaného Európskou komisiou, je jedným z odporúčaní pre Slovensko, aby prijalo opatrenia na zlepšenie koordinácie medzi jednotlivými orgánmi presadzovania práva a zabezpečilo objektívnosť rozhodnutí prokuratúry napríklad aj tak, že sa bude pokračovať v presadzovaní legislatívnych zmien, ktorými sa obmedzí právomoc generálneho prokurátora rušiť rozhodnutia prokuratúry s cieľom podporiť dosiahnutie presvedčivých výsledkov v prípadoch korupcie na vysokých miestach”. Koniec citátu. Sú to práve súdy, ktoré musia zostať orgánom, ktorý má v konečnom dôsledku rozhodnúť o zákonnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci. Pre spoločnosť, ako aj pre boj proti kriminalite je krajne nebezpečné, ak jeden človek v pozícii generálneho prokurátora môže sám rozhodnúť o zmarení akéhokoľvek trestného konania. Naše skúsenosti s rozhodovaním generálneho prokurátora ukazujú, že dnešné parametre tejto právomoci sú nastavené vyslovene nevhodne, pretože dávajú príliš veľkú moc jednému človeku na úkor rozhodovania súdnej moci, ktorá je nezávislá od akejkoľvek inej moci a oproti generálnemu prokurátorovi podlieha viacerým protikorupčným mechanizmom, ako je napríklad náhodné prideľovanie spisov, dvojinštančnosť konania, rozhodovanie v senátoch a podobne. To, že miera oprávnení generálneho prokurátora vyplývajúcich z § 363 je neadekvátna, až priam nebezpečná, dokazuje tiež fakt, že o to, koho nominant sa stane generálnym prokurátorom, viedli politické strany vždy ostré boje. Jeden z legitímne zvolených generálnych prokurátorov dokonca nebol bývalým prezidentom do funkcie menovaný, pričom bývalý prezident vtedy konal jednoznačne v rozpore s ústavou, čo potvrdil aj Ústavný súd Slovenskej republiky. Aj počas vládnutia predchádzajúcej vládnej koalície boli zaznamenané viaceré vyjadrenia vrcholných predstaviteľov štátu, že vplyv na generálneho prokurátora v kombinácii so súčasným znením § 363 je účinnou poistkou proti trestnému stíhaniu alebo odsúdeniu osôb, ktoré majú priamy alebo nepriamy vplyv na generálneho prokurátora. Je neprípustné, aby v právnom štáte ktokoľvek požíval beztrestnosť. Podľa súčasného znenia zákona a v kontexte vyššie uvedeného tomu tak môže byť, stačí, ak si niekto dostatočne silne zaviaže generálneho prokurátora a následne sa môže stať v podstate nedotknuteľným, nech by spáchal akýkoľvek trestný čin. Ďakujem. [13:21] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne a dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský ústavnoprávny výbor, pánovi poslancovi Dostálovi. Nech sa páči. [13:21] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne. Otváram všeobecnú rozpravu, do ktorej sa nikto neprihlásil písomne. Chcem sa teda spýtať, či sa niekto ešte chce prihlásiť ústne. Nie je tomu tak, v tom prípade evidujem, že sa hlási pán navrhovateľ. Pán poslanec Vančo, prosím, máte slovo. [13:21] Ondrej Dostál – Vystúpenie v rozprave 141. Vážený pán predsedajúci, vážené kolegyne, vážení kolegovia, dovoľte, aby som podľa § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku Národnej rady vystúpil v prvom čítaní ako spravodajca určený ústavnoprávnym výborom k uvedenému návrhu novely Trestného poriadku. Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Predseda Národnej rady vo svojom rozhodnutí navrhol, aby návrh zákona prerokoval ústavnoprávny výbor, ktorý navrhol aj ako gestorský výbor s tým, aby gestorský výbor prerokoval návrh zákona do 32 dní od jeho prerokovania v prvom čítaní. Zo znenia návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej právnej úpravy, o ktorej hovoril pán predkladateľ vo svojom vystúpení a týka sa § 363 Trestného poriadku a toho, aby sa právna úprava nastavila tak, aby tento paragraf nebol zneužívaný, respektíve aby bolo rozhodnutie generálneho prokurátora preskúmateľné. Ako spravodajca určený navrhnutým gestorským výborom odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. Odporúčam zároveň návrh zákona prideliť ústavnoprávnemu výboru vrátane určenia tohto výboru ako gestorského a lehoty na prerokovanie zákona vo výbore v zmysle uvedeného rozhodnutia predsedu Národnej rady. Pán podpredseda, otvorte, prosím, všeobecnú rozpravu. [13:23] Branislav Vančo – Vystúpenie v rozprave Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ako som uviedol aj vo svojom úvodnom, úvodnom slove, generálny prokurátor je v rámci systému trestného práva Slovenskej republiky už teraz neobmedzený, neobmedzený panovník. Po tom, čo sme mali možnosť vidieť návrhy zákonov tejto vládnej koalície, či už promafiánsky balíček, alebo, alebo novela zákona o ochrane oznamovateľov protispoločenskej činnosti, vidíme, že vládna koalícia chce ešte posilniť tohto neobmedzeného panovníka, z ktorého chce urobiť v podstate boha. My sme sa rozhodli ísť v Progresívnom Slovensku opačnou cestou, pretože vidíme, že generálny prokurátor, a to nielen ten súčasný, ale aj v minulosti, alebo špeciálny prokurátor, ktorý je dnes vo väzení, naozaj vedia účinne mariť trestné konania, zametať kauzy pod koberec. A ak by tejto vládnej koalícii išlo o spravodlivosť a účinné stíhanie trestnej činnosti, tak by nepostupovali tak ako, tak, ako navrhujú, nenavrhovali by také návrhy zákonov, ale podporovali by obmedzenie právomocí generálneho prokurátora, pretože, pretože ten... pretože táto funkcia sa naozaj stala, stala toxickou. Ja sa budem v tejto, v tejto rozprave venovať dôvodom, detailným dôvodom, prečo, prečo je nevyhnutné tento § 363 upraviť, tak ako, tak, ako navrhujeme, a zároveň obmedziť právomoci generálneho prokurátora. Tým prvým dôvodom je, že akým spôsobom bol vlastne, sa vyvíjal tento paragraf. No, v dôvodovej správe v roku, v roku 2005 sa počítalo s tým, že pôjde o mimoriadny opravný prostriedok. Postupom času sa to však zmenilo a dnes z neho máme opravný prostriedok, ktorý môže využiť ktokoľvek. Ten vývoj sa začal meniť, alebo teda ten paragraf sa začal meniť po tom, čo počas Radičovej vlády došlo k zákazu negatívnych pokynov, pretože sa chcelo zamedziť tomu, aby nadriadení prokurátori zmarili trestné konania, ktoré, ktoré dozorujú ich podriadení prokurátori. Vtedy zastupujúci generálny prokurátor, respektíve námestník, ktorý bol vtedy aj zastupujúci generálny prokurátor, Tichý doplnil do interného nariadenia Generálnej prokuratúry aj možnosť, aby sa tento paragraf mohol použiť aj v prípade uznesenia o vznesení obvinenia, na ktoré sa dovtedy, teda ktorý sa dovtedy mohol použiť len vo veľmi obmedzenom, obmedzenom rozsahu. To bol krok, ktorý mal vlastne zabezpečiť, aby aspoň generálny prokurátor mal tú moc zmariť trestné konanie, ak nejaký prokurátor, či už krajskej, alebo okresnej prokuratúry, sa snaží v spolupráci s políciou vyšetrovať kauzu, ktorá teda nie je vhodná, aby sa, aby sa vyšetrovala. Následne v roku 2015 počas jednofarebnej vlády SMER-u parlament schválil zmenu Trestného poriadku v podobe, ktorú, akú poznáme dnes, s tým, že, s tým, že z § 363 vypadla tá zásadná podmienka, že sa môže použiť iba v prípade podstatného porušenia zákona, ktoré by mohlo ovplyvniť rozhodnutie vo veci. Vtedy sa vlastne stalo, alebo teda tam je základ toho, že sa z § 363 stal nie mimoriadny, ale riadny, alebo teda opravný prostriedok, ktorý môže využiť každý, pretože tam nie je tá podmienka zásadného, zásadnej nezákonnosti, ktorá by mohla ovplyvniť to trestné konanie, to znamená, že akákoľvek hlúposť, akákoľvek maličkosť, ktorá sa stane, tak môže byť zámienkou na to, aby generálny prokurátor zrušil napríklad uznesenie o vznesení obvinenia. Ale, samozrejme, vieme, že, že k takýmto, takýmto prípadom dochádza a dochádza, ako som povedal, aj v tých, v tých najväčších kauzách, kde úplne maličké chyby, alebo, alebo aj chyby, alebo teda veci, ktoré ani nie sú chybami, ktoré nemajú vplyv na, na trestné konanie, na zákonnosť trestného konania, tak boli vytiahnuté, aby pomocou nich dali to vyšetrovanie na začiatok a tým aj zmarili, pretože, pretože niektoré úkony sú neopakovateľné, zároveň to má vplyv na svedkov, celkovo na, na čas konania, ak sa predlžuje, tak, samozrejme, že, že sa zmenšuje rapídne šanca na to, že sa úspešne vyšetrí, že sa dostane na súd a aj dôjde k nejakému spravodlivému, spravodlivému rozsudku. Ako som povedal, v dnešnej dobe môže požiadať o trišesťtrojku naozaj každý, čiže nemôžme hovoriť o mimoriadnom opravnom prostriedku. Hovorím to preto a zdôrazňujem, pretože, že niektorí, niektorí advokáti napríklad sa v rámci verejného diskurzu opierali o to, že, že nemôže byť súdom preskúmavaný alebo ďalšou inštanciou preskúmavaný, preskúmané rozhodnutie, ktoré rozhoduje o mimoriadnom opravnom prostriedku. To už, to už jednoducho, jednoducho neplatí. A preto aj my si dovoľujeme navrhnúť, aby mali možnosť o rozhodnutiach podľa § 363 rozhodovať súdy. Dnes jednoducho tieto rozhodnutia nemôžu byť efektívne preskúmané, pretože, pretože áno, stále sa časť odbornej obce tvári, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, čo som pred chvíľou niekoľkými spôsobmi vyvrátil. V demokratickej spoločnosti, v právnom štáte by mala byť vždy možnosť, aby o akejkoľvek veci, akomkoľvek rozhodnutí orgánu verejnej moci rozhodoval súd najmä v prípade, pretože tu ide o trestnú činnosť, ide o najzávažnejšie, najzávažnejšie prípady, ktoré súdy prejednávajú, pretože, pretože samozrejme, sú tam poškodení, ktorí, ktorí jednoducho, ak sa nedovolajú spravodlivosti prostredníctvom prokuratúry, tak... a teda generálny prokurátor zruší trebárs obvinenie, tak jednoducho nemajú, nemajú možnosť sa obrátiť na súd, nemá nikto takú možnosť, ale to konanie sa už v mnohých prípadoch, v mnohých prípadoch nezačne. Preto je, preto je podľa nás veľmi dôležité, aby, aby tieto rozhodnutia podľa § 363 mal možnosť efektívne preskúmať súd s tým, že ten návrh budú môcť podať policajti alebo prokurátori. Zároveň vraciame do, do znenia toho paragrafu to podstatné porušenie, tú podmienku podstatného porušenia, pretože, pretože naozaj častokrát dochádza k tomu, že akákoľvek zámienka sa dá nájsť v tom spise, aby mohol generálny prokurátor povedať, že áno, toto je, toto je chyba, ktorá, teda ide o nezákonnosť a následne môžeme, môžeme zrušiť rovno, rovno celé obvinenie. Ak má opravovať rozhodnutia generálneho prokurátora súd, bolo by to oveľa efektívnejšie, ako keby, navyše, ak by kontrolu zákonnosti vyšetrovania, pardon, ak by vykonávali kontrolu zákonnosti vyšetrovania rovno sudcovia pre prípravné konanie bez zásahov generálneho prokurátora. To je, to je niečo, čo ide až nad rámec tohto návrhu, ale každopádne, ak chceme zachovať ten § 363, tak, tak stále by tam mala byť tá ingerencia súdu, ktorý aj v rámci prípravného konania, samozrejme, takisto rozhoduje, napríklad v prípade, v prípade väzby. a tie argumenty o tom, že nejde o efektívne riešenie, sú jednoducho lož, pretože, pretože aj teraz sa rozhoduje o väzbe, zároveň v rámci prípravného konania sú, sú prísne lehoty a tie súdy to teda v drvivej väčšine prípadov stíhajú, stíhajú, stíhajú bez problémov. Takže, takže tie námietky, že ak by sme pridali do kontroly zákonnosti prípravného konania priamo, priamo súdy, jednoducho neobstojí. To, čo je, to, čo je tam závažnejšie, je, že, že § 363 jednoducho obsahuje príliš veľké riziko zneužitia a zároveň žiadne riziko vyvodenia zodpovednosti za jeho nesprávne použitie. Trestný zákon poskytuje generálnemu prokurátorovi a jeho zástupcom obrovský priestor na zneužitie, avšak nenesú a nemusia niesť žiadnu, žiadnu zodpovednosť, ak náhodou rozhodnú zle. Ale to sa, samozrejme, samozrejme, nedozvieme, pretože, pretože nikto, žiaden orgán nie je, nie je oprávnený povedať, že pochybili. Ak vám zákon svojou vágnou formuláciou poskytuje možnosť urobiť čokoľvek, nemôže vám hroziť žiadny trest, prečo to potom nevyužívať alebo nezneužívať, najmä ak je vaše celkové postavenie a kompetencie také silné, že ste vlastne neohrozený vládca, ktorý sa nikomu nemusí zodpovedať. Ja považujem tento dnešný stav za obrovské zlyhanie celej politickej reprezentácie, ktorá toto dovolila alebo zapríčinila, pretože tento stav má obrovské následky na spravodlivosť a pocit elementárnej spravodlivosti všetkých ľudí, ktorí na Slovensku žijú. Pokiaľ ide ešte o tú, tú filozofiu tej, toho § 363, ktorá teda je konečným nejakým rozhodnutím v podstate v niektorých prípadoch, kde sa už nepodarí obnoviť, obnoviť to, to trestné stíhanie alebo, alebo prípravné konanie, tak je to v rozpore s tým, že o zákonnosti má s definitívnou platnosťou a účinnosťou rozhodovať, rozhodovať iba súd. Tu sa dostávame aj k tej, k tej motivácii politickej reprezentácie mať svojho generálneho prokurátora. Vždy to tak, vždy to tak bolo. Pamätáme si, pamätáme si tie obrovské boje napríklad aj za Radičovej vlády. Vtedy dokonca pani premiérka podala demisiu alebo teda musela naozaj použiť všetku svoju váhu, aby nedošlo k zvoleniu jedného človeka za... alebo k opakovanému zvoleniu vtedajšieho generálneho prokurátora a bolo to veľmi vážne. A možno s výnimkou toho, čo sme zažili posledné, posledné dva mesiace, tak ja si nepamätám, že by, že by zúrila taká, taká vojna alebo taká bitka v parlamente, ako keď išlo o zvolenie generálneho prokurátora. Každopádne v právnom štáte je nemysliteľné, aby o zákonnosti rozhodoval s konečnou platnosťou jeden človek, ktorý je navyše dosadený, dosadený politikmi, namiesto nezávislého a nestranného súdu. Pokiaľ ide o posledné tri roky a o generálneho prokurátora, ktorý sám mal problém s tým, ako sa aplikuje § 363, ako je nastavený, hovoril o tom, že tento paragraf spôsobuje v trestných konaniach šarapatu, a hovoril aj o tom, že je potrebné ho, je ho potrebné upraviť a minimálne vrátiť, vrátiť sa do znenia spred roka 2015, kedy ho jednofarebná vláda SMER-u zmenila. Stalo sa to, že, že pán generálny prokurátor Žilinka zmenil názor, ale nielen to. Začal využívať túto svoju právomoc spôsobom, a to v citlivých kauzách, spôsobom, ktorý bol a je nedôveryhodný, nedokázal vysvetliť a presvedčiť verejnosť aj odbornú, aj laickú o tom, že tieto jeho rozhodnutia sú namieste a sú správne. Navyše dopustil sa aj závažného excesu, ktorý potvrdil aj Ústavný súd, a to, že aplikoval § 363 v prípade, v ktorom ho aplikovať vôbec, vôbec nemal, pretože nešlo, nešlo o prípad, kde by bolo vznesené obvinenie voči konkrétnej, voči konkrétnej osobe, ale len vo veci. Generálny prokurátor hrubo porušil ústavu, hrubo prekročil svoje právomoci a na tomto prípade vidíme, aký on je veľký pán na Slovensku. V podstate ktokoľvek iný by hrubo porušil svoje právomoci a ústavu, tak by musel niesť zodpovednosť. Nielen politickú u politikov, ale aj disciplinárnu alebo trestnoprávnu. Generálnemu prokurátorovi sa však nič nestalo. Aj preto dávame návrh na zmenu § 363, pretože je vágny, pretože je ľahko zneužiteľný a zároveň ten, kto vydáva rozhodnutia podľa tohto paragrafu, je nepostihnuteľný. S kolegyňami Zuzanou Števulovou a Luciou Plavákovou predkladáme aj iný návrh zákona, ktorý sa týka disciplinárnej zodpovednosti generálneho prokurátora. Takže verím, že aj toto bude ďalšia vec, ktorá, ktorá pomôže tomu, aby, aby na Slovensku sme nemali, alebo sme naozaj mali generálneho prokurátora, a nie neobmedzeného, neobmedzeného panovníka. Máme tu ešte argumenty, ktoré, ktoré zaznievajú v tom, v tom verejnom diskurze, a chcem sa im ešte v skratke venovať. Jedným z nich je, že rozhodnutím podľa § 363 sa nedá vyšetrovanie zmariť. Ten, kto to hovorí, buď klame, alebo, alebo nevie, o čom hovorí. Tvrdenie, že pomocou § 363 nie je možné zmariť vyšetrovanie, sa objavuje často u tých, ktorým nejakým spôsobom vyhovuje súčasný stav. Zatiaľ som nepočul ani jeden argument, prečo by malo byť toto tvrdenie pravdivé. Pre opačné tvrdenie je však argumentov viacero. Za prvé, vyšetrovanie je možné vďaka tomuto paragrafu alebo rozhodnutiu podľa tohto paragrafu je možné extrémne natiahnuť. Generálny prokurátor môže vrátiť to konanie na začiatok ixkrát a kedykoľvek, čo samotné, samozrejme, má vplyv na to, či sa nejaká vec podarí vyšetriť, alebo nie. Samotné to, to natiahnutie. Za druhé, niektoré úkony a dôkazy sú neopakovateľné a ak sa začne vyšetrovať odznova, už sa nedajú znova použiť. Za tretie, ak sa vyšetrovanie začína stále odznova, môžu kľúčoví svedkovia prestať vypovedať či už zo strachu, alebo jednoducho stratia trpezlivosť. Áno, generálny prokurátor nezmarí tým jedným úkonom celé vyšetrovanie, ale vie naozaj účinne pôsobiť v týchto troch veciach tak, aby k tomu zmareniu naozaj došlo. Ďalším, ďalším argumentom pre, pre zúženie právomoci generálneho prokurátora, je, že podľa, podľa našich analýz nemá, nemá v Európe generálny prokurátor, nikde v Európe takúto, takéto silné postavenie, takúto silnú, takúto silnú právomoc. Spomínal som nález Ústavného súdu, ktorý teda hovoril o tom, že generálny, súčasný generálny prokurátor hrubo porušil svoje kompetencie a aj ústavu, a v tomto náleze Ústavný súd vykonal komparáciu právnej úpravy ôsmich štátov – nemeckej, rakúskej, francúzskej, talianskej, španielskej, slovinskej a chorvátskej – a ani v jednej nenašiel podobný inštitút. V uvedených štátoch najvyšší prokurátor jednoducho nemôže zrušiť rozhodnutie nižšieho prokurátora. Zástancovia § 363 tiež často argumentujú, že v Českej republike môže najvyšší štátny zástupca zrušiť nezákonné rozhodnutie nižšieho štátneho zástupcu, zabúdajú však dodať, že najvyšší štátny zástupca môže zrušiť iba rozhodnutia o nestíhaní podozrivého, v zastavení trestného stíhania alebo postúpení veci. Teda aby štátni zástupcovia nemohli zametať kauzy pod koberec, tak, tak je to nastavené. A zase tu máme argument, ktorý je falošný, ktorý, ktorý je používaný účelovo, aby sedel do obrany toho súčasného nastavenia, ale v skutočnosti, v skutočnosti v Českej republike je to nastavené úplne, úplne naopak, ako je to v našom § 363. Napríklad aj v Taliansku, kde má prokuratúra podobné ústavné postavenie, čiže je to, je to orgán sui generis, ktorý je nezávislý, tak si dali záležať na tom, aby, aby toto, toto postavenie, ktoré je naozaj špeciálne, aby bolo nejakým spôsobom vyvážené kontrolnou právomocou ostatných zložiek moci, najmä súdnou. Jednoducho ak my si povieme, že dobre, takýmto spôsobom budeme mať nastavenú prokuratúru, ktorá bude nezávislá, v podstate sa nikomu nezodpovedá v rámci, v rámci trebárs politiky alebo, alebo ostatných zložiek moci, no tak potom nemôžme čakať, že tá prokuratúra bude nezávislá v skutočnosti. Ono sa bude diať to, že, že sa to vymkne spod kontroly a že ten orgán nebude nezávislý, ale, ale bude uplatňovať svojvôľu alebo bude vyhovovať nejakým neformálnym tlakom, pretože, pretože tlak zákona alebo tlak súdnej moci a kontrola súdnej moci jednoducho, jednoducho ak tam nie je, tak, tak vyvoláva pocit, že môžete, že môžete všetko. Posledná vec, ktorej by som sa chcel venovať, lebo to tu tiež zaznieva, že prokurátor je pánom trestného konania, čo, čo je pravda, ale na Slovensku uplatňujeme túto doktrínu úplne absurdným spôsobom, pretože nie, prokurátor nemusí byť absolútnym pánom trestného konania. Dokonca by ani nemal, aspoň nie v modernom demokratickom štáte. V krajinách, kde prokuratúra funguje v súlade s verejným záujmom na stíhanie kriminality vrátane najzávažnejšej kriminality a kriminality na najvyšších miestach, majú v trestnom konaní prepracovaný precízny systém bŕzd a protiváh, aby sa vyhli tomu, že má vyšetrovanie pod palcom jeden orgán alebo nebodaj jeden človek. Tieto brzdy a protiváhy spočívajú v kombinácii právomoci súdu kontrolovať zákonnosť prípravného konania a silnej inštitucionálnej a verejnej kontroly prokuratúry. Na Slovensku, žiaľ, nemáme ani jednu z týchto vymo... z týchto vymožeností. Preto sme pripravili tento návrh, návrh zákona s tým, že, s tým, že v podstate sa venujeme trom veciam, a to je teda, v prvom rade náš návrh zakladá právo podať sťažnosť voči uzneseniu generálneho prokurátora o zrušení právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní podľa § 363 a zároveň určujeme orgán, ktorý je oprávnený o tejto sťažnosti rozhodnúť. Ide teda o súdy, no a cieľom je umožniť preskúmanie uznesenia generálneho prokurátora v prípravnom konaní nezávislým súdom. Takisto priznávame prokurátorovi a policajtovi podať túto sťažnosť proti uzneseniu generálneho prokurátora v prípravnom konaní. Teda to sú oprávnené osoby, ktoré, ktoré, ktoré môžu v rámci, v rámci tohto konania podať sťažnosť a vlastne umožniť prieskum zákonnosti súdom. Tak ako som spomínal, do § 363 ods. 1 dopĺňame tú právnu úpravu, ktorá vypadla v roku 2015, aby sa vlastne vykompenzoval ten zákaz negatívnych pokynov, a teda generálny prokurátor by podľa nášho návrhu bol oprávnený vydať uznesenie o zrušení právoplatného rozhodnutia v prípravnom konaní, iba ak teda tam bolo závažné, závažné porušenie, závažná nezákonnosť, ktorá má vplyv na trestné konanie. No a zároveň, zároveň vylučujeme, čo je, čo je podobný cieľ ako, ako návrh poslancov za stranu SaS, vylučujeme, aby generálny prokurátor mohol, mohol zrušiť uznesenia o vznesení obvinenia. Pretože ako som spomínal vo svojom vystúpení pred chvíľou, naozaj ak sa vracia na začiatok to konanie, pričom išlo, išlo o nezákonnosť, ktorá nemala vplyv na celé trestné konanie, na zákonnosť celého konania, tak jednoducho to za prvé nedáva zmysel a za druhé naozaj to vytvára obrovský priestor na zneužívanie. Čiže, čiže, čiže tie čiastkové veci bude môcť zrušiť pre nezákonnosť, ale nie celé, celé obvinenie. V neposlednom rade, v neposlednom rade navrhujeme, aby podanie sťažnosti voči rozhodnutiu generálneho prokurátora malo, malo odkladný účinok. Ďakujem vám za pozornosť. (Potlesk.) [13:51] Michal Šimečka – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne. Na vaše vystúpenie budú štyria kolegovia a kolegyne reagovať s faktickými poznámkami, ale než im dám slovo, tak by som chcel pozdraviť študentov a študentky ôsmeho ročníka Cirkevnej základnej školy Romualda Zaymusa zo Žiliny, ktorí mali možnosť nás dnes navštíviť a sedia hore. (Potlesk.) A ako prvý vystú... ako prvá vystúpi s faktickou poznámkou pani poslankyňa Števulová. Prosím, máte slovo. [13:59] Zuzana Števulová – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem. Ďakujem ti, kolega Vančo, za veľmi podrobné a dôležité odôvodnenie tohto nášho návrhu a som aj rada, že si spomenul aj ten druhý návrh, ktorý podávame. Naozaj je podľa mňa potrebné vnímať tento balíček vo svojej komplexnosti, jednak ten návrh, ktorý sa týka sporného § 363 a jeho limitácie, ale teda aj ďalšia vec, ktorej sa teda neskôr budeme venovať, a to je práve zníženie kvóra na podanie disciplinárneho návrhu vo vzťahu ku generálnemu prokurátorovi, keďže aj vzhľadom na tie skúsenosti, ktoré máme najmä teda v posledných mesiacoch a rokoch aj s pôsobením generálneho prokurátora, je podľa nás nanajvýš vhodné a nevyhnutné, aby to kvórum bolo upravené. Ďakujem ti ešte raz a myslím si, že aj ten náš návrh, aj návrh kolegov zo SaS je veľmi dôležitý a vládna koalícia by oba mala vlastne posunúť do druhého čítania a spraviť nevyhnutné úpravy. [13:59] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Pani poslankyňa Lucia Plaváková. [14:00] Lucia Plaváková – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem veľmi pekne za slovo a aj ďakujem kolegovi Vančovi, že takto podrobne uviedol tento náš návrh zákona. Myslím si, že je naozaj už hádam všetkým jasné, že taká veľká koncentrovaná moc v rukách jednej osoby vyvoláva také dopady, ktoré nie sú akceptovateľné v právnom štáte, obzvlášť keď je to v súvislosti s trestnými konaniami. A ja sa aj tak pýtam, že v podstate prečo by malo generálnemu prokurátorovi prekážať, že jeho rozhodnutia by boli preskúmateľné. Ak je presvedčený o tom, že ich robí správne, tak potom sa nemá prečo súdneho preskúmania báť. Ďakujem. [14:00] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Pán poslanec Jaroslav Spišiak. [14:01] Jaroslav Spišiak – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem za slovo. O tom, že treba obmedziť právomoci generálneho prokurátora, by som tu mohol rozprávať celé dni konkrétne prípady, v ktorých ten generálny prokurátor zmaril, znemožnil efektívne postupovať. Namiesto toho poviem aspoň jeden taký najvypuklejší, dúfam, že to stihnem. Identifikovali sme osobu, ktorá si ale hľadá vraha nájomného na vykonanie päť vrážd. Podsadili sme mu policajného agenta, súdom určeného. Objednal si vraždu, vyplatil vraždu, objednal si druhú vraždu, vyplatil vraždu, povedal, že mám pre teba ešte prácu , len teraz musíš chvíľu počkať. Potom sme ho zadržali, súd ho umiestnil do väzby. On cez advokátov vyčlenil 30 miliónov na to, aby sa to nejako vyriešilo. Ja som si myslel, že neexistuje to vyriešiť, lebo je nahrávka objednávky, jednej, druhej, zaistené peniaze, ktoré vyplatil v jednej, druhej veci, policajný agent ako svedok, nie kajúcnik, policajný agent, policajt. Čuduj sa svete, generál to vyu... vlastne generálny prokurátor využil svoje kompetencie tak, že tá osoba je doteraz nevinná. Toto dokáže generálny prokurátor! Toto by som vedel rozprávať tu celé dni. Generálneho prokurátora treba obmedziť právne a nepridávať mu ešte kompetencie, lebo to je veľmi zlý trestnoprávny systém a nie demokratický. Tak stihol som to skôr, jak som si myslel. (Potlesk.) [14:01] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Pán poslanec Richard Glück. [14:02] Richard Glück – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne. V prvom rade, pán kolega, ďakujem za slušný príspevok. Chcel by som sa vás však opýtať, nakoľko mám pocit, že máte tendenciu vykresľovať osobu generálneho prokurátora ako nejakého všemožného pána, faktom však je, že o všetkých rozhodnutiach, alebo teda o rozhodnutiach podľa § 363 nerozhoduje len generálny prokurátor, rozhodujú o tom prokurátori trestného úseku na Generálnej prokuratúre. Faktom je, že generálny prokurátor ich podpisuje. V ďalšom hovoríte, že podľa vás nie je správne, že generálny prokurátor v zmysle dnešnej úpravy môže zrušiť rozhodnutie prokurátora alebo policajta, ktorým bol porušený zákon. Ako potom chcete, pán kolega, docieliť, aby súd mohol náležitým spôsobom rozhodnúť vo veci, keď v prípravnom konaní boli urobené značné chyby? A nie je ani pravdou to, že po aplikácii § 363 je tá vec v koši. Môže sa začať v konaní nanovo, odstránia sa chyby a takýmto spôsobom sa môže na súde rozhodnúť tak, aby sme neboli svedkami ospravedlnení ministerstva spravodlivosti a to, že sa budeme musieť odškodňovať osobám, ktorým boli porušené zákonné, ktorým boli porušené práva obvinených v trestných konaniach. Ďakujem. [14:02] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Pán poslanec Ondrej Dostál si žiada vystúpiť ešte v rámci rozpravy. Nech sa páči. [14:04] Ondrej Dostál – Vystúpenie v rozprave Vážené kolegyne, vážení kolegovia, rád by som zareagoval na to, čo tu zaznelo, a asi by mi nestačila faktická, a teda v poslednej faktickej by som rád zareagoval aj na tú faktickú pána poslanca Glücka, na ktorú som už vôbec nemohol reagovať. A, no ono to nie je tak, že generálny prokurátor len podpisuje, čo mu pripravia na úseku trestnom a len tak prídu za ním a on, on to podpíše. Aj z toho, o akých prípadoch sa rozhodovalo a ako sa rozhodovalo, je zrejmé, že evidentne tam jeho zásah a jeho zodpovednosť, zodpovednosť boli. A čo je teda ešte možno ďalší problém, že on často ani nepodpisuje, že to prenesie na, na svojho námestníka, aby to urobil miesto neho, a ani sa len, ani sa len pod to nepodpíše. A samozrejme, že súdy nakoniec rozhodnú o tom, že či, či aj samotné trestné stíhanie v prípravnej fáze bolo vedené v súlade so zákonom, alebo, alebo nebolo vedené v súlade so zákonom. A k tomu, čo ste hovorili v rámci svojej faktickej poznámky, teda že, že veď ak generálny prokurátor použije § 363, tak to predsa neznamená, že končí trestné stíhanie, tak k tomu sa už, myslím, vyjadril dostatočne obsiahlo a presvedčivo aj pán poslanec Vančo, kde hovoril, že áno, že z formálneho hľadiska to neznamená, že prostredníctvom § 363 môže generálny prokurátor povedať, že končím trestné stíhanie a už nemôžete pokračovať. Ale keď on zruší vznesenie obvinenia, zruší tie úkony, ktoré tomu predchádzali, alebo dokonca zruší aj samotné uznesenie o začatí trestného stíhania, tak reálne to môže znamenať, že to zastaví, že, lebo niektoré úkony sú neopakovateľné. Niekedy sa ten čas naťahuje tak, že, že nemôže sa reálne dopracovať, dopracovať k výsledku to trestné stíhanie. Však boli sme svedkami toho v uplynulom volebnom období, ako sa naťahovalo trestné stíhanie práve vďaka uplatňovaniu § 363. A to bolo len že reálne, že niečo je na papieri, niečo je formálne a niečo je de facto. A de facto áno, de facto tie tristošesťdesiattrojky znamenali v niektorých prípadoch úplné zastavenie toho trestného stíhania. A teraz, ak by nadobudla účinnosť vami schválená novela Trestného zákona, tak by to znamenalo možnosť zastavenia nielen de facto, ale aj vzhľadom na zákon, a teda vzhľadom na to, ako ste upravili premlčanie. A teraz nemyslím to skrátenie premlčacích lehôt, ale tú drobnú úpravu, ktorá sa dostala do, do Trestného zákona schválením, schválením pozmeňujúceho návrhu pána poslanca Gašpara. Ja som o tom chcel hovoriť v treťom čítaní, ale ste skrátili rozpravu, takže som sa k tomu nedostal, takže som rád, že teraz mám príležitosť sa k tomu vyjadriť, lebo to súvisí aj s § 363. Dnes vo vzťahu k vzneseniu obvinenia ustanovenie § 87 ods. 3 písm. a), to je jeden z dvoch spôsobov prerušenia, prerušenia premlčania, ktoré, ktorý, ktorým začne plynúť nová premlčacia doba, znie: "Premlčanie trestného stíhania sa prerušuje vznesením obvinenia pre trestný čin, o ktorého premlčanie ide, ako aj po ňom nasledujúcimi úkonmi orgánu činného v trestnom konaní, sudcu pre prípravné konanie alebo súdu smerujúcemu k trestnému stíhaniu páchateľa." Odsek 4 potom hovorí, že prerušením premlčania sa začína nová premlčacia doba. Čiže ak sa čin vyšetruje, je vznesené obvinenie, tak sa, voči konkrétnemu páchateľovi, tak sa preruší tá premlčacia doba a začne premlčacia doba plynúť nanovo. Čo ste vy schválili na návrh, na návrh pána poslanca Gašpara, myslím, že to bolo až v tom, v tej poslednej verzii jeho návrhu, bolo, že "premlčanie trestného stíhania sa prerušuje vznesením obvinenia pre trestný čin, o ktorého premlčanie ide, ako aj po ňom nasledujúcimi riadnymi úkonmi orgánu činného v trestnom konaní, sudcu pre prípravné konanie alebo súdu, smerujúcimi k trestnému stíhaniu obvineného", teraz pozor, "okrem prípadu, ak obvinenie bolo následne zrušené". Ale obvinenie následne zrušené nerušia iba samotné orgány činné v trestnom konaní, čo, ale čo sa, samozrejme, môže stať, ak dospejú k tomu, že, že teda nebolo dôvodné, ale aj mnohé obvinenia boli zrušené práve rozhodnutím generálneho prokurátora podľa § 363. Čiže tým, čo ste schválili, ste vlastne umožnili generálnemu prokurátorovi prostredníctvom § 363 rozhodovať o vine, lebo on keď uplatní § 363, zruší obvinenie, druhýkrát ho zruší, v tejto chvíli je to nepreskúmateľné, to rozhodnutie, ak by bol schválený návrh pána poslanca a jeho kolegýň z Progresívneho Slovenska, tak by to bolo preskúmateľné, ale teraz je to nepreskúmateľné. Čiže aj keby to bolo že úplne svojvoľné, tak sa tým, tak sa tým neprerušuje premlčanie a neprerušuje sa premlčanie a jednoducho sa to premlčí. Čiže generálny prokurátor mal teraz tú právomoc iba de facto, lebo už tam bolo vznesené obvinenie, ale teraz vďaka tomuto mimoriadnemu opravnému prostriedku v takom rozsahu, v akom ho tu máme od roku 2015, keď došlo k zmene tej pôvodnej právnej úpravy, a vďaka pozmeňujúcemu návrhu pána poslanca Gašpara, o ktorej som nemohol hovoriť už v treťom čítaní, ale teda bezprostredne to súvisí, dostal generálny prokurátor právomoc de facto rozhodovať o vine, resp. nevine trestne stíhanej osoby, čo teda je v rozpore s ústavou podľa môjho názoru, lebo o vine a treste má rozhodovať iba súd. A tuto to nie je iba také, že už sa to nedá, lebo boli úkony, ale jednoducho zruším, zruším, nie je prerušené obvinenie, lebo je tu výnimka okrem prípadu, ak obvinenie bolo následne zrušené. Vrátane zrušenia podľa paragrafu 363. Čiže k návrhu zákona, o ktorom práve rokujeme, myslím si, že je to dobrý návrh zákona aj z hľadiska toho, o čom som hovoril, alebo, alebo z hľadiska tej možnosti preskúmania tohto rozhodnutia generálneho prokurátora. Chcem teda len pripomenúť, že boli aj iné návrhy, ktoré uvažovali s tým, ako by sa vtiahli súdy do rozhodovania o § 363. Napríklad jeden z takých najmiernejších bol, že, že generálny prokurátor by nemohol uplatniť § 363 v tých prípadoch, keď už vec posúdil súd. To sú väzobné stíhania, kde okrem splnenia dôvodov väzby súdy majú posudzovať a posudzujú aj dôvodnosť trestného stíhania, a teda keď súd posúdil trestné stíhanie ako, ako dôvodné, súd, tak už by, už by generálny prokurátor nemal povedať, že, že samotné trestné stíhanie je nedôvodné a nemal by v takých prípadoch rozhodovať. To bol jeden z variantov, o ktorých sa uvažovalo ešte v čase, keď žili sme v nejakých naivných predstavách, že by sme predsa len mohli SME Rodinu, aby, aby súhlasila so zmenou § 363, alebo že by sme Igora Matoviča presvedčili, že aj, aj bez Borisa Kollára môžme, môžme to zmeniť. No, nepodarilo sa. Druhá možnosť, a tu by som dal na zamyslenie, že či by skôr nebolo lepšie vrátiť sa, vrátiť sa k tej pôvodnej úprave, ktorá bola v starom Trestnom zákone, alebo teda k niečomu podobnému, teda že generálny prokurátor by nerozhodoval, ale keby chcel takýmto spôsobom rozhodnúť, tak by dal návrh Najvyššiemu súdu, čiže by sa to otočilo v porovnaní s tým, čo, čo navrhujete. A nevýhodou by bolo, že by bol Najvyšší súd tým, tým zaťažený a možno by musel riešiť aj väčšie množstvo prípadov, ale to by bolo, samozrejme, na generálnom prokurátorovi, to by nebolo na každom obvinenom alebo každom poškodenom, aby sa, aby sa v takejto veci obracal na Najvyšší súd. Výhodu, výhodou by ale teda bolo, že, že teda nedošlo by k tomu rozhodnutiu bez toho, aby rozhodol o tom súd, lebo v tomto prípade o tom, k takémuto rozhodnutiu príde, rozhodne o tom, o tom najprv generálny prokurátor a nie každé rozhodnutie generálneho prokurátora sa potom musí dostať na súd, lebo v niektorých prípadoch nebude toho, kto by sa naňho obrátil. A nielen teda z dôvodu, že, že je, zjavne bol porušený zákon a nie je, nie je dôvod spochybňovať rozhodnutie generálneho prokurátora, ale aj keď je dôvod spochybňovať rozhodnutie generálneho prokurátora, tak to musí niekto urobiť. Môže to urobiť podľa vášho návrhu aj policajt alebo, alebo prokurátor, čo, opakujem, je zlepšenie oproti súčasnému stavu, že aspoň niekto, ale prokurátori s výnimkou prokurátorov Úradu špeciálnej prokuratúry sú hierarchicky podriadení generálnemu prokurátorovi, a teda nie som si celkom istý, do akej miery by, by prokurátori využívali možnosť dávať opravné prostriedky voči rozhodnutiu generálneho prokurátora, ktorý stojí v hierarchii úplne, úplne nad nimi a sú, sú mu, sú mu podriadení, a rovnako, rovnako policajti, ktorí sú takisto súčasťou nejakej, nejakej hierarchickej štruktúry, že, že nakoľko by, by chceli takýmto spôsobom vstupovať do nejakého sporu... ďakujem, ešte že to nie je kola (reakcia na poslanca, ktorý priniesol rečníkovi fľašku minerálky a pohár, povedané s pobavením) ... s generálnym prokurátorom. Z tohto hľadiska by sa mi zdalo lepšie, keby sme sa vrátili možno nie úplne, ale k niečomu na spôsob toho predchádzajúceho modelu, teda že nieže niekto sa musí proti tomu ozvať a podať sťažnosť proti rozhodnutiu generálneho prokurátora podľa § 363, ale naopak, že generálny prokurátor, keď chce urobiť niečo, čo mu dnes umožňuje § 363, tak on by mal urobiť aktívny krok smerom k súdu a nechať, nechať súd, aby rozhodol, ak sa domnieva, že bol, bol porušený, porušený zákon. A samozrejme, že nielen policajt a prokurátor sa môžu obracať so sťažnosťou na Najvyšší súd, tam, kde, tam, kde je poškodený, tak tú právomoc môže využiť, využiť aj poškodený, ale máme trestné činy, kde toho poškodeného nevieme celkom identifikovať ako napríklad fyzickú osobu, ale môže to byť napríklad štátny orgán, ak ide o nejaké korupčné trestné činy alebo, alebo majetkové trestné činy, kde opäť môže byť sporné, že či ten štátny orgán bude mať, bude mať ten záujem. A posledná vec, ku ktorej by som sa chcel vyjadriť, je, že navrhujete vylúčiť z tej možnosti postupovať podľa § 363 vo vzťahu k vzneseniu obvinenia, čo, čo je, áno, dobre, súhlasím, len, len či je to, či je to dostatočné, či, či tým to všetko pokryjeme, teda uznesenie o vznesení, o začatí trestného stíhania tým explicitne nevylúčime, aj keď by sme to mali vylúčiť už na základe toho nálezu Ústavného súdu, ktorý konštatoval, že uznesenie o začatí trestného stíhania samé osebe nie je ani v prospech, ani, ani v neprospech obvineného, a teda už ani podľa súčasného znenia zákona by nemal generálny prokurátor rušiť uznesenia o začatí trestného stíhania, ale teda možnože mne by sa zdalo lepšie ísť, ísť tou cestou, že, že skôr by sme zadefinovali, voči ktorým uzneseniam a rozhodnutiam orgánov činných v trestnom konaní môže byť použitý postup podľa § 363, čiže niečo buď, ako pán poslanec spomínal, že v Českej republike môže hlavný štátny zástupca použiť, čiže vymedziť tie, tie uznesenia, kde, kde sa to môže diať a teda tie, ktoré sú také, že končí vyšetrovanie, že sa zametá vec pod koberec, čiže, čiže o zastavení trestného stíhania, o postúpení veci, a niečo podobné je zase obsiahnuté aj v tom našom návrhu, že sa nie negatívne vymedzuje, že nemôže sa § 363 použiť voči uzneseniu o vznesení obvinenia, ale sú tam presne vymedzené tie, tie uznesenia, voči ktorým sa môže použiť. To sa mi zdá jednoznačnejšie, jasnejšie aj, aj teda menej, menej spochybniteľné nejakým dodatočným výkladom, lebo aj ten § 363 sa nejako dodatočne vykladal už pred rokom 2015 inak, ako, ako bol myslený a ako bol odôvodňovaný vtedy, keď sa stal súčasťou Trestného poriadku v roku 2005. Takže za iných okolností by som to, čo som teraz hovoril, si asi nechal na druhé čítanie, ale nie som si úplne istý, že či parlamentná väčšina umožní, aby sme o tomto návrhu takto diskutovali aj v druhom čítaní, tak som považoval za potrebné povedať tieto moje otázky a pripomienky a poznámky už v prvom čítaní, lebo aj prvé čítanie môže byť dôležité z hľadiska vyjasňovania si názorov v rámci napríklad opozície a prípravy na to, že až raz budeme mať parlamentnú väčšinu, aby sme veci zmenili, tak akým spôsobom to zmeníme. Bude to jednoduchšie, ak to budeme mať vopred vydiskutované. Ďakujem. [14:04] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Na vaše vystúpenie, pán poslanec, evidujem dve faktické poznámky. Ako prvý pán poslanec Richard Glück. Nech sa páči. [14:04] Richard Glück – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne za slovo. Pán Dostál, veľmi ťažko sa reaguje na pätnásť minút, ale skúsim to. V prvom rade, prosím vás, opravte ma, ak vám krivdím, ale kolega pán Šuca vám doniesol vodu, neviem, čo ste mu tam povedali, ale stačilo povedať ďakujem. Nič iné. Čiže to len tak na okraj. A vo vašom výstupe ste sa stotožnili s návrhom poslanca, ktorý by umožnil policajtovi preskúmať rozhodnutie generálneho prokurátora. Nie? Zle hovorím? (Reakcia z pléna.) Okej, tak potom berem späť. Pán poslanec Dostál, porušovanie zákona zo strany OČTK sa týka de facto každého jedného občana na Slovensku. Vy ste sa snažili nejakým spôsobom navodiť atmosféru, že sa to týka len nejakých vybraných káuz, ktoré, samozrejme, sa vám nepáčili, ako rozhodol generálny prokurátor, ja sa chcem opýtať, že kde ste boli v podstate doteraz, kým tieto rozhodnutia medializované neprebehli, pretože táto právna úprava je tu už mnoho rokov. No a čo sa týka tých technických záležitostí vo vzťahu k pozmeňujúcemu návrhu poslanca Gašpara, ja by som povedal len toľko, že nechápem potom, prečo pani prezidentka podpísala zákon a de facto sa stotožnila s jeho obsahom. A mohla ho vrátiť a mohli sa, mohlo sa vetom prezidentky pristúpiť ku nejakým zmenám, ktoré by aj odstránili problém, o ktorom ste vy hovorili. No a na záver sme sa asi zhodli spoločne, že o vine rozhoduje len súd, nie generálny prokurátor. Ďakujem. [14:04] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Pani poslankyňa Zuzana Števulová. [14:04] Zuzana Števulová – Vystúpenie s faktickou poznámkou Kolega Dostál, veľmi ti ďakujem aj za toto druhé zhodnotenie a odhalenie, ktoré teda zrejme nebudeš mať šancu predniesť v tom druhom čítaní, aj keď ja osobne by som bola veľmi rada, keby sa oba návrhy do druhého čítania dostali aj vzhľadom, akú búrlivú reakciu vyvolávajú na strane koalície. Určite by si to zaslúžili aj vo vzťahu k tomu, čo si hovoril, že ak by sme, teda dúfajme, niekedy mali my tú koaličnú väčšinu, tak by to bola jedna z vecí, ktorú by sme chceli zmeniť. Ale k veci. To, čo si hovoril, akým spôsobom táto koalícia tou hanebnou novelou Trestného zákona vlastne prifarila generálnemu prokurátorovi ešte v podstate možnosť rozhodovať o vine, je aj podľa môjho názoru absolútne v rozpore s ústavou a znova to ukazuje na to, ako je naozaj nevyhnutne potrebné, aby táto novela, aby o tejto novele a o jej účinnosti Ústavný súd čo najrýchlejšie rozhodol tak, že ju pozastaví, keďže tie následky, ktoré má, podľa mňa sme ešte ani počas tých dvoch mesiacov v celosti neobsiahli, lebo však si len spomeňme na všetky tie inštitúty, ktoré sa novelizujú aj v samotnom Trestnom poriadku touto novelou, ku ktorým sme sa v podstate, myslím v tej rozprave predchádzajúcej, vyjadrovali len my dvaja a nebol vôbec čas ich dopady celostne preskúmať nielen o vzťahu k tomu, čo si dnes povedal, ale ja aj pripomeniem, že tam boli aj veci, ktoré sa týkali vlastne použitia dôkazu v prospech obvineného a podobné ďalšie perly. Takže ďakujem ti veľmi pekne, že si na to upozornil, a teším sa na diskusiu v druhom čítaní, dúfajme aj s poslancami, ktorí sa budú vyjadrovať k veci. [14:04] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Poslanec Branislav Vančo, nech sa páči do rozpravy. [14:21] Branislav Vančo – Vystúpenie v rozprave Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ďakujem kolegovia, kolegyne, za vaše, za vaše faktické poznámky aj, aj kolegovi Dostálovi za jeho vystúpenie v rozprave. Pokiaľ ide, pokiaľ ide o to, čo, to, čo hovoril pán, pán Dostál, ja mu veľmi ďakujem, že nasvietil tento, tento problém a posunul ešte ďalej to, čo som ja hovoril o tom, že ako môže, ako môže v konečnom dôsledku mariť generálny prokurátor pomocou § 363 trestné konania, tak teraz podľa, ak by promafiánsky balíček vstúpil do platnosti a účinnosti, tak by to bolo ešte oveľa horšie, ako je to teraz, pretože vo svetle skracovania, významného skracovania premlčacích dôb to ten generálny prokurátor bude môcť mariť ešte úspešnejšie ako doteraz. No, pokiaľ ide o, pokiaľ ide o zrušenie obvinenia, my to považujeme za ten kľúčový, kľúčový krok v rámci prípravného konania, teda vznesenie obvinenia, kedy, kedy už to vyšetrovanie má nejakú kvalitu z hľadiska, z hľadiska obsahu, už je viac-menej jasné, jasné, o čo ide a čo sa, čo sa vyšetruje voči komu a podobne. Zároveň, zároveň podľa našej analýzy, generálny prokurátor pochybne zrušil vznesenie a rozhodnutia o vznesení obvinenia a tam boli tie, tie najväčšie pochybnosti, tam boli tie najväčšie problémy, preto sme sa na to, preto sme sa na to aj sústredili. A, samozrejme, aj ten váš, ten váš spôsob podporíme, pokiaľ bude mať šancu na, na prejdenie. Myslím si, že sú to akoby rôzne spôsoby, rôznymi spôsobmi chceme dosiahnuť, dosiahnuť to isté. A zároveň sme chceli, aby to bolo explicitne tam, tam uvedené, že jednoducho nesmie sa dotýkať, aby, aby práve pri tej výkladovej praxi aby nedošlo k tomu, že, že sa to tam nejak proste ešte dostane ako v prípade toho zastupujúceho generálneho prokurátora, resp. námestníka generálneho prokurátora Tichého, ktorý proste do toho interného, do toho interného predpisu toho, to doplnil po zákaze negatívnych pokynov. Pokiaľ ide o teda právomoc podatú, alebo právo podať sťažnosť na preskúmanie súdom, my sme vychádzali z filozofie, že chceme postupne akoby vytvárať procesnú nezávislosť radových prokurátorov. Samozrejme, bude na to treba aj odvážnych prokurátorov, lebo áno, tých, čo, tých, čo robia iba to, čo im povie ich nadriadený, alebo robia, alebo nerobia to, čo im zakáže robiť, tak, samozrejme, s takými prokurátormi si ťažko poradí akýkoľvek systém, pretože áno, ak je taký človek na mieste prokurátora, na ktorého sa aj jeho nadriadený škaredo pozrie a už a už robí to, čo mu na tých očiach vidí, tak, tak s takýmito prokurátormi ďaleko, ďaleko nezájdeme v žiadnom, v žiadnom systéme, ale, ale beriem, je to, je to férová, férová pripomienka. Zároveň ako som spomínal aj ten druhý návrh zákona, ktorý, ktorý dávame spolu s kolegyňami Števulovou a Plavákovou, kde sa venujeme možnosti alebo teda zvýšeniu šance na to, aby v prípade, že generálny prokurátor závažne pochybí, zlyhá, tak aby potom nezávislý súd ho disciplinárne stíhal, tak to tiež akoby je zase taký malý krok k tomu, aby, aby ten generálny prokurátor nemal pocit, že nad neho tu nie je a že si naozaj môže robiť čokoľvek. No a to sa potom bude prenášať aj na tých jeho krajských prokurátorov, okresných prokurátorov, tých jeho podriadených, takže, takže snažíme sa ísť v rámci svojich možností, lebo, samozrejme, reformu prokuratúry z opozície nemáme možnosť, nemáme možnosť urobiť. Takže sme sa, takže sme sa rozhodli takýmto spôsobom ísť. A pokiaľ ide o pána poslanca Glücka, ktorý opustil sálu, škoda, lebo, lebo mal som pocit, že ma veľmi nepočúval ani, ani, ani kolegu Dostála, pretože nikto nehovoril o tom, že niečo skončí v koši. Ani doslovne, ani, ani v prenesenom význame. Hovoril som o tom, že sa trestné konania dajú účinne mariť tým, že sa naťahujú, tým, že sa teda zruší vznesenia obvinenia, ide to na začiatok, niektoré dôkazy sú, sú už neopakovateľné, nevykonateľné. Svedkovia strácajú trpezlivosť aj odvahu a je to pre nich signál, že teda nejaká vyššia moc nesúhlasí s tým, aby sa takéto trestné konanie viedlo a podobne, čo môže znamenať na konci dňa aj zmarenie toho, toho účelu toho trestného konania, ktoré sa viedlo, takýmito akoby nepriamymi, nepriamymi spôsobmi. Takže, takže nehovoríme, že skončí v koši, alebo že sa zastaví. My, samozrejme, vieme čítať zákon, vieme, že sa nezastaví, vracia sa na začiatok a to je tiež obrovský problém. A v kontexte toho, čo spomínal kolega Dostál, tak je to ešte oveľa väčší problém, pretože keď sa skracujú premlčacie doby, tak to bude vedieť robiť ešte úspešnejšie, teda mariť tieto konania, keď bude, keď bude chcieť. Ja som sa pána Žilinku dotýkal čo najmenej, vyčítal som mu naozaj iba veci, ktoré, ktoré sú podložiteľné, či už jeho výroky v rámci vypočúvania, v rámci jeho kandidatúry na túto funkciu, snažil som sa byť čo najkorektnejší, bohužiaľ, on nepočúva naše výhrady o tom, že keď vydáva rozhodnutie podľa § 363, tak má urobiť maximum pre to, aby odpovedal na všetky otázky, aby vylúčil všetky pochybnosti o tom, prečo dal trišesťtrojku Kaliňákovi, Ficovi, Výbohovi, Haščákovi a tak ďalej, Pčolinskému. Sú to kauzy, ktoré naozaj sú vážne pre túto spoločnosť. Pre pocit elementárnej spravodlivosti. Tu nejde o to, že ide o smerákov, alebo, alebo SME RODINA, tu ide o to, že sú to vplyvní alebo bohatí ľudia a ak títo ľudia sa dostanú z trestných konaní na základe rozhodnutia, ktoré nie je preskúmateľné súdom, tak generálny prokurátor brutálne zlyháva, ak nie je schopný tieto rozhodnutia obhájiť a vysvetliť. A on nie je ani ochotný, takže ja som voči pánovi generálnemu prokurátorovi korektný, ako sa len dá, ale nech si svoju funkciu vykonáva v záujme spravodlivosti a nie tak, že vyzerá, že sa bojí politikov, že sa bojí bohatých ľudí. No a pokiaľ ide o tú poslednú vec, ktorú spomínal pán Glück, prezidentka sa v žiadnom prípade nestotožňuje s promafiánskym balíčkom, preto ho napáda na Ústavnom súde, preto žiada o odloženie účinnosti tohto zákona, čiže musel by som byť naozaj veľmi, mať veľmi bujnú fantáziu, až hlúpy by som musel byť, aby som si myslel, že sa pani prezidentka s týmto zákonom stotožňuje, lebo ho podpísala. Ďakujem veľmi pekne za pozornosť. (Potlesk.) [14:21] Ľuboš Blaha Na vaše vystúpenie, pán poslanec, evidujem dve faktické poznámky. Ako prvý pán poslanec Gábor Grendel, nech sa páči. [14:21] Gábor Grendel Ďakujem pekne za slovo. Pán poslanec Vančo, k tvojmu návrhu zaznelo v tejto diskusii jedno nehorázne klamstvo, na ktoré je treba reagovať a ty si na to reagoval teraz na záver svojho vystúpenia, ja ti za to ďakujem, a tým klamstvom je tvrdenie, že vraj prezidentka súhlasí s promafiánskou novelou Trestného zákona, čoho dôkazom je, že ten zákon nevetovala, ale ho podpísala. Mňa vždy dokáže fascinovať, ak politici argumentujú preukázateľnými klamstvami a myslia si o svojich voličoch, že žerú seno, že dokážu uveriť tak očividnému, preukázateľnému klamstvu, ako je to aj v tomto prípade. Takže ešte raz, po lopate, ja som vyhlásenie prezidentky republiky sledoval naživo, môže si to pozrieť ktokoľvek zo záznamu, veľmi jasne povedala, že nesúhlasí s touto novelou Trestného zákona, ale jediná cesta, ako dosiahnuť aspoň nejakú šancu, že Ústavný súd vyhlási buď celú novelu, alebo jej časti za rozporné s ústavou, že jediná cesta je tá, že zákon nevetuje, ale podpíše a vzápätí napadne na Ústavnom súde vrátane návrhu na pozastavenie účinnosti. Tak keď toto niekto vydáva za dôkaz o tom, že ona súhlasí s novelou Trestného zákona z dielne vládnej koalície, tak musí byť úplne politicky mimo. [14:25] Ľuboš Blaha Pani poslankyňa Lucia Plaváková. [14:25] Lucia Plaváková – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem veľmi pekne za slovo. Pán poslanec Grendel už povedal veľa z toho, čo som chcela reagovať, ale je dobré, že sa aj táto téma tu dostala vďaka koaličnému poslancovi, pretože podľa mňa to nie je že hlúpe, ale doslova trápne takýmto spôsobom komentovať konanie pani prezidentky, a je úplne zrejmé z toho, akým spôsobom sa rozhodovala, že jej ide o zabezpečenie možnosti pre Ústavný súd, aby mohol mať dostatočný časový priestor na to, aby rozhodol ešte pred účinnosťou tejto škodlivej, škodlivej, naozaj veľmi škodlivej novely Trestného zákona. Pani prezidentka zároveň pripomenula, že Robert Fico má v rukách aj návrh náš, ktorý sme mu doručili na úrad vlády, týkajúci sa zachovania dvadsaťročnej premlčacej doby pri znásilnení. A sedí tu niekoľko aj koaličných poslankýň a chcela by som veriť, že aspoň im na tom záleží, aby to bolo zachované, a verím, že teda máme tu ešte jeden týždeň, kedy sa bude rokovať v parlamente, tak to je posledná šanca, aby sa to stihlo pred účinnosťou novely Trestného zákona, v prípade ak Ústavný súd tú účinnosť nepozastaví. Je to jediná šanca, ako to zabezpečiť. A sedíte tu, počujete to, tak verím, že budete konať a apelovať na premiéra, aby s tým niečo robil. Ďakujem. [14:34] Ľuboš Blaha – Vystúpenie s faktickou poznámkou Na faktické poznámky bude reagovať Branislav Vančo. [14:36] Branislav Vančo – Vystúpenie v rozprave Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Ďakujem, kolega Grendel, za to, že ste na to reagovali a ešte, ešte to rozvili. Ja som v tom, v tom momente, lebo naozaj to je úžasné počuť takúto interpretáciu konania pani prezidentky. Takisto ďakujem, Lucia, že si to, že si to, že si rozvila túto tému. Je, je úplne jasné, čo si pani prezidentka myslí, je úplne jasné, že tento promafiánsky balíček chce zastaviť, pretože, pretože je to niečo, čo je v rozpore so všetkým od skráteného legislatívneho konania cez ešte dodatočné skrátenie rozpráv v rámci toho skráteného legislatívneho konania a, samozrejme, aj tie, tie veci, čo obsahuje, zrušenie Úradu špeciálnej prokuratúry, trestné sadzby znížené, kombinácia zníženia trestných sadzieb, skrátenia premlčacích dôb, a teda nielen pre, pre korupčníkov, podvodníkov a zlodejov, ale aj pre násilníkov a vrahov. To je naozaj niečo, čo je neslýchané a je úplne, úplne jasné, že prezidentka to legitímne, legitímnym spôsobom, využitím svojich právomocí chce napadnúť na súde a zastaviť to. A ja veľmi oceňujem toto rozhodnutie a aj schvaľujem ten postup, ktorý zvolila. Vďaka. [14:36] Ľuboš Blaha Do rozpravy sa prihlásil pán poslanec Ondrej Dostál ako spravodajca, nech sa páči. [14:36] Ondrej Dostál Pôvodne som chcel len reagovať na faktické poznámky, ktoré boli na moje vystúpenie, najmä teda na pána poslanca Glücka, ale teda nepochopil som, že pán navrhovateľ sa hlási do rozpravy, myslel som, že má iba faktickú, takže som nestihol dať faktickú, takže teraz to už nebude 15 minút. Pán poslanec Glück mi vyčítal, že som povedal niečo pánovi poslancovi Šucovi, ktorý mi doniesol vodu, ja som sa mu poďakoval a som mu veľmi vďačný, že si všimol, že sa mi zadrháva hlas a mi vyschlo v hrdle, akurát som teda povedal, že ďakujem, že to nie je cola, v narážke na to, že pán poslanec Hlina doniesol pánovi poslancovi Gašparovi colu, keď tu ako spravodajca niekoľko hodín uvádzal, uvádzal hlasovanie, bol v tom aj nejaký politický rozmer, ale pánovi poslancovi Gašparovi tá cola chutila a nepil tú minerálku, čo mal na jednej strane, ale tú colu, ktorú mu doniesol pán poslanec, poslanec Hlina, tak len som si na to spomenul, tak som spontánne sa poďakoval za to, že to bola minerálka a nie cola, ale naozaj som vďačný, vďačný za tú vodu. A teda to, čo ďalej povedal pán poslanec Glück, tak okrem toho, čo už aj reagovali kolegovia, tak, tak povedal, že táto právna úprava je tu už dlhé roky a kde som bol, keď, keď sa to dialo dlhé roky. No, problém je, že § 363 sa tak masívne v tak závažných a viditeľných veciach v minulosti nezneužíval, pretože v situácii, keď mala vládna moc k dispozícii Dušana Kováčika, ktorý citlivé kauzy si ponechával u seba, nerozhodoval, zametal pod koberec, no nebolo potrebné, aby generálny prokurátor tak masívne v takej, v takých závažných veciach a tak častokrát aj neodôvodnene používal § 363, preto nebola o tom rozprava. Napriek tomu, a to som hovoril ja vo svojom vystúpení k predchádzajúcemu bodu k nášmu návrhu novely, som upozornil na to, že zmenu § 363 sme mali napísanú v programovom vyhlásení vlády Igora Matoviča, vlády Eduarda Hegera. Toto bol náš zámer ešte vtedy, keď okrem malých detí a ľudí, ktorí vôbec nevnímajú politickú realitu, nikto netušil teda, teraz už všetci vedia, čo je to § 363, vtedy to nebolo vecou nejakej verejnej diskusie, napriek tomu to v tom programovom vyhlásení bolo. Pán poslanec Glück hovoril o tom, že sa zhodneme, že o vine rozhoduje len súd. No opäť asi nepočúval ani to, čo som hovoril ja, ani to, čo hovoril pán poslanec Vančo, lebo áno, je to tak podľa ústavy, malo by to tak byť, ale v realite to tak nie je. Lebo síce nie de iure, ale de facto už dnes generálny prokurátor prostredníctvom uplatnenia § 363 častokrát de facto zastaví tie trestné stíhania, lebo, lebo nie je možné v nich pokračovať, nie je možné niektoré úkony opakovať, nie je možné posunúť sa ďalej. A ja som tu upozornil na to, že v dôsledku schválenia pozmeňujúceho návrhu pána poslanca Gašpara, ktorý sa týka premlčania, ani premlčanie nebude prerušené a nezačne plynúť nová premlčacia doba len samotným vznesením obvinenia, ale iba obvinenia, ktoré nebolo zrušené. Čiže nepreskúmateľné rozhodnutie podľa § 363, prostredníctvom neho môže generálny prokurátor zrušiť obvinenie, a tým pádom sa nepreruší premlčacia doba, až sa raz premlčí ten, ten trestný čin. Čiže opäť je to ďalší krok k tomu, aby generálny prokurátor miesto súdu mohol rozhodovať, rozhodovať o vine. A teda tiež som s otvorenými ústami počúval pána poslanca Glücka, keď hovoril o tom, že pani prezidentka tým, že podpísala zákon, sa s ním stotožnila, lebo teda stáva sa mi to už častejšie, keď počúvam pána poslanca Glücka, že mám otvorené ústa, aj keď hovoril o tých, o tých znásilnených ženách, tak sa mi to stalo prvýkrát a teraz sa mi to stalo druhýkrát. Takže, takže, jasné, nie je to tak, že by sa s tým stotožnila, ona to jasne povedala. Je to jasné z toho, že to dáva na Ústavný súd. A nie je pravda ani to, čo hovoril pán poslanec Glück, že pani prezidentka predsa mohla namietať to premlčanie, o ktorom som hovoril, a že oni by s tým niečo spravili. No nespravili by nič. Jediné, s čím by boli ochotní niečo spraviť, bolo to premlčanie pri znásilneniach, kde si aj oni dodatočne uvedomili, že prestrelili, že to bola chyba, že to nemali robiť, že sa to nepáči ani ich voličom a voličkám, a tak sa to snažili hodiť na prezidentku. Ale je to vaša zodpovednosť, vy ste to navrhli, boli ste na to upozornení, napriek tomu ste to schválili a teraz máte možnosť to napraviť. Kolegyne z Progresívneho Slovenska vám pripravili návrh zákona, môžte schváliť novelu Trestného zákona v skrátenom legislatívnom konaní. Myslím si, že, myslím si, že tam by ste možno dostali aj hlasy od opozície. A posledná vec k tomu, čo teda hovoril pán poslanec Vančo. Áno, samozrejme, že treba sa usilovať o procesnú nezávislosť prokurátorov a skôr by sme mali smerovať do nejakého modelu blízkeho českému zastupiteľstvu, ale, samozrejme uznávam, že z pozície opozície takúto zásadnú zmenu, zmenu nemáme šancu presadiť. Ale áno, to je niečo, kam by sme sa mali uberať, a asi bude dobré, ak o tom budeme, budeme aj diskutovať. Len tie návrhy, ktoré riešia parciálne veci, by asi mali zohľadňovať aj tú existujúcu štruktúru, a teda aj v relatívne, v relatívne normálnejšom prostredí, kde nemusí byť ten generálny prokurátor nejaký ako podobný tomu, akým spôsobom uplatňuje napríklad § 363 súčasný generálny prokurátor Maroš Žilinka, ale taký, čo sa správa úplne, úplne korektne. No tak už len z pohľadu tej hierarchie je asi dosť ťažko predstaviteľné, uplatniteľné, že, že podriadení prokurátori budú vo výraznej miere uplatňovať opravné prostriedky voči, voči generálnemu prokurátorovi, voči ktorému nemajú ani takú procesnú nezávislosť, ako majú zastupitelia v českej, zástupcovia v Českej republike, kde, pokiaľ viem, tak ten dosah nadriadeného je iba o stupeň nižšie, nie na celú štruktúry prokuratúry, ako je to u nás. Ale áno, je to dôležitá téma, treba o nej hovoriť. Ďakujem. [14:39] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Na vaše vystúpenie, pán poslanec, evidujem tri faktické poznámky. Ako prvý, pán poslanec Gábor Grendel, nech sa páči. [14:39] Gábor Grendel – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem za slovo. Ešte k tomu podpísaniu novely Trestného zákona pani prezidentkou by som chcel doplniť do tejto mozaiky, ktorú tu skladáme ako reakciu na pána poslanca Glücka, tak postup pani prezidentky, samozrejme, súvisí aj s tým, že vládna koalícia až hystericky potrebuje urgentne doručiť beztrestnosť svojim ľuďom, a ak by v zákone nenastavili účinnosť k 15. marcu, tak by zrejme postup pani prezidentky bol iný. Keby tam bola štandardná doba účinnosti po takejto rozsiahlej rekodifikácii, povedzme o pol roka alebo začiatok budúceho roka, tak áno, pani prezidentka by pravdepodobne zákon vetovala, prišlo by to do parlamentu, tu by koaličná väčšina prelomila to veto, až potom by išiel zákon na Ústavný súd. Lenže to, že nakoniec zvolila tento postup, neštandardný postup, ale v tejto chvíli jediný možný pravdepodobne, ako dosiahnuť alebo ako dať šancu Ústavnému súdu zasiahnuť a zatiahnuť tú ručnú brzdu, bol tento. Čiže to súvisí s tou účinnosťou, ktorú veľmi zlomyseľne dali do tohto zákona koaliční poslanci v Národnej rade. Čiže opäť, už som to tu raz spomínal, je taká anekdotka, ak nemáš čo múdre povedať, radšej mlč. Mali by sa toho držať niektorí kolegovia, lebo svojimi komentármi sa naozaj zhadzujú. [14:46] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Pani poslankyňa Zuzana Števulová, nech sa páči. [14:48] Zuzana Števulová – Vystúpenie s faktickou poznámkou No, nadviažem na tvoje vystúpenie, kolega Dostál. Naozaj mne príde nesmierne cynické, že človek, ktorý si tu z celej vládnej koalície podľa mňa vyrobil najväčšiu hanbu svojím príspevkom týkajúcim sa toho, čo podľa neho si znásilnená žena všimne alebo nevšimne, si tu dovolí ešte posudzovať a v podstate dezinterpretovať dnešné vyhlásenie prezidentky, z ktorého je úplne jasné, a povedala to niekoľkokrát, však využila svoju jedinečnú právomoc tu vystúpiť, aby tejto vládnej koalícii vopred povedala, čo je problém pri tejto vládnej novele a že s ňou nebude súhlasiť, čiže treba jednoznačne tento jej postup chápať v kontexte toho, aké má vôbec procesné možnosti na to, aby táto hanebná novela nikdy nenadobudla účinnosť, a ktoré sú teda výrazne limitované tým, ako jej to vládna koalícia sťažuje. Však si spomeňme, že kompetenčným zákonom sa presunula Zbierka zákonov z úradu vlády pod ministerstvo spravodlivosti, čiže si reálne povedzme, že kto všetko má vlastne dosah na to, kedy sa čo uverejní v Zbierke zákonov a podobne. Ale teda by som chcela povedať, že jednoznačne s tebou súhlasím, že ak by aj k tomu vetu došlo, tak by nebolo cieľom ani zámerom vládnej koalície upravovať premlčanie všeobecne, pretože jedna vec je istá. V skutočnosti pri premlčaní im naozaj ide o ten jeden deň, o ten krátky časový úsek, kedy táto novela bude účinná, preto, aby to malo účinok na kauzy všetkých ich spriaznencov. A skutočne táto vládna koalícia mala vždy počas celého toho legislatívneho konania možnosť toto, teda premlčacie lehoty pri znásilnení upraviť a má ju aj teraz, stačí, keď si osvoja a v stredu na rokovaní vlády alebo aj skôr odsúhlasia, prijmú za svoje náš návrh, ktorý sme im dali. Vďaka. [14:48] Ľuboš Blaha Pani poslankyňa Lucia Plaváková, nech sa páči. [14:50] Lucia Plaváková – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem veľmi pekne za slovo. V prvom rade ešte sa vrátim teda k pani prezidentke a nevetovaniu návrhu zákona. Áno, má to určite vzťah aj k tej účinnosti, len pripomeniem, že my sme aj tu predkladali pozmeňujúci návrh, ktorého cieľom bolo posunúť tú účinnosť na prvého januára 2025 a dávali sme tak šancu koalícii vytvoriť teda aj ten dostatočný priestor, tú legisvakančnú dobu, ktorú si aj takáto rozsiahla novela zaslúži, keď už s ňou aj absolútne nesúhlasíme, aspoň aby bol ten priestor na jej implementáciu. To, samozrejme, odhlasované nebolo, ale ten priestor tu na to bol. A ďakujem tiež, pán poslanec Dostál, že si spomenul aj ten náš návrh, ktorý sme doručili Robertovi Ficovi, a teda na úrad vlády. Ja len pre záznam a pre koaličných poslancov a poslankyne uvediem, že je spravený naozaj kompletne. Je to kompletný návrh skráteného legislatívneho konania, paragrafové znenie, dôvodová správa, všetko, ktorá je nastavená legislatívne tak, že bez ohľadu na to, či novela Trestného zákona nadobudne alebo nenadobudne účinnosť, tak bude zachovaná dvadsaťročná premlčacia doba pri násilných trestných činoch, úkladná vražda, vražda, ublíženie na zdraví, znásilnenie, sexuálne násilie, sexuálne zneužívanie a obchodovanie s ľuďmi. To je niečo, na čom, dúfam, aj vám záleží a budete tlačiť na vládu, na vašu vládu, aby konala. Čas sa kráti, je to potrebné spraviť ihneď. Ďakujem. [14:50] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Na faktické poznámky bude reagovať pán poslanec Ondrej Dostál. [14:50] Ondrej Dostál – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem kolegyniam a kolegom za reakcie. Pán poslanec Grendel, áno, aj ja sa stotožňujem s tým, že postup pani prezidentky je rozumný, logický a správny a niet dôvod ho dezinterpretovať tak, ako to urobil pán poslanec Glück, žiaľ, tu nie je. Ja som sa tak tešil, že sa konečne niekto z koalície zapája do rozpravy, ale tak už povedal si a odišiel. A ako pani poslankyňa Števulová upozornila, však pani prezidentka nemusela dávať najavo nesúhlas s touto novelou tým, že by ju vetovala. Veď ona prišla do parlamentu a vystúpila v štádiu prerokovania toho návrhu zákona. Toto pani prezidentka, nepamätám si, že by niekedy urobila, resp. viem, že takéto niečo nikdy neurobila. A pokiaľ si pamätám, tak ani žiadna predchádzajúca hlava štátu to neurobila, že by do schvaľovania zákona vstúpila už v tejto fáze. Ale podľa toho, čo povedala pani poslankyňa Števulová, to sa mi zdalo také výstižné, lebo ten postreh pána poslanca Glücka k tomu, čo si všímajú znásilnené ženy, bol asi rovnako presný ako jeho postreh k tomu, ako sa pani prezidentka stotožnila alebo nestotožnila s mafiánskym balíčkom. Pani poslankyňa Plaváková, ja teda viem, že ste dali ten návrh na vládu aj návrh na úpravu premlčacích lehôt pre tie vymedzené trestné činy, aj návrh na skrátené legislatívne konanie. A zákon síce hovorí, že skrátené legislatívne konanie je možné, keď sú ohrozené základné práva, ale asi je pre koalíciu rozdiel, či sú ohrozené základné práva zlodejov, podvodníkov a korupčníkov, alebo znásilnených žien. (Potlesk.) [14:50] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Pán poslanec Branislav Vančo, opäť do rozpravy, nech sa páči. [14:50] Branislav Vančo – Vystúpenie v rozprave Ďakujem, pán predsedajúci, a ďakujem opätovne všetkým, ktorí vystúpili v tejto rozprave, keďže ide o naozaj, naozaj dôležitú vec. A zopakujem, že z opozície nemôžeme urobiť reformu prokuratúry napriek tomu, že slovenská prokuratúra naozaj nevyhnutne, a už včera bolo neskoro, potrebuje zásadnú, zásadnú reformu. My sme pristúpili vo svojich návrhoch zákonov k tomu tak, že aspoň tie, tie najhoršie veci a ktoré sa dajú, ktoré sa dajú urobiť aj bez komplexnej úpravy a ktoré zároveň sú chorými prvkami toho celého systému, trestného systému tohto štátu, či už je to § 363, alebo je to faktická neohrozenosť generálneho prokurátora, keďže, keďže za jeho zlyhania nemôže byť fakticky vyvodená zodpovednosť v rámci, v rámci disciplinárneho konania, tak týmito návrhmi sa snažíme aspoň po kúskoch, krok po kroku zlepšiť ten stav, ktorý je, ktorý je systémovo naozaj, naozaj katastrofálny. Pokiaľ ide o to, čo hovoril kolega, kolega Dostál ohľadom, ohľadom teda tej možnosti podať sťažnosť voči rozhodnutiu podľa § 363 policajtom alebo prokurátorom, úplne chápem jeho, jeho obavy. Na druhej strane práve, aj práve preto sme alebo navrhujeme aj, aj teda, aby to nebola len trebárs sťažnosť generálnemu prokurátorovi, lebo mohli sme aj o tom uvažovať, že vlastne generálny prokurátor by rozhodoval dvakrát v tej istej veci v rámci akoby autoremedúry s tým, že oni dodatočne vysvetlia napríklad, že prečo si myslia, že ten postup alebo ten dôkaz je zákonný, aj napriek tomu, že on rozhodol, že je nezákonný. Aj takáto možnosť tu bola a naozaj to sme vyhodnotili, že by bolo niečo, čo, čo by v tomto, v tomto uzavretom monokratickom systéme prokuratúry nefungovalo. A preto sme sa rozhodli ísť tou cestou preskúmania týchto rozhodnutí súdom. Čiže, číže tí policajti a prokurátori tam nezostanú akoby sami v tom proti svojim nadriadeným alebo proti generálnemu prokurátorovi, ale, ale budú sa môcť oprieť o súd a rozhodnutie, rozhodnutie súdu. A ono by to malo pôsobiť aj tak preventívne, lebo jedna vec je, že sa nejaké rozhodnutie, teda ten súd preskúma rozhodnutie generálneho prokurátora, ktoré, ktoré bude teda nesprávne, a teda ho zruší, aj to je možnosť. A, samozrejme, bude treba tú, tú odvahu tých policajtov a prokurátorov také niečo urobiť. Na druhej strane ide aj o taký preventívny krok, pretože už keď ten generálny prokurátor vie, že tam je súd, ktorý to môže preskúmať, pretože vždy sa nájdu odvážni policajti aj prokurátori, aj v tých najhorších systémoch, tak jednoducho bude musieť si dávať väčší, väčší pozor, akým spôsobom uplatňuje túto, túto právomoc. Takže ďakujem ešte raz za túto, za túto rozpravu, ktorú, ktorá je naozaj dôležitá, a ja verím, že, že minimálne sme presvedčili týmto návrhom všetkých poslancov a poslancov opozície, a budem dúfať, že sa nájde zopár poslancov a poslankýň koalície, aby sme mohli minimálne rozvíjať túto diskusiu o tom, keďže teda aj v rámci koalície tú zaznelo za posledné týždne veľakrát, že im záleží na spravodlivosti, na ľudských právach, tak aby sme hovorili o tom, že prokuratúra potrebuje reformu, a rozprávali sa o tom, aká by tá reforma mala byť, čo sa má zlepšiť, aby v tomto štáte spravodlivosť fungovala oveľa lepšie, aby sa tu ľudia cítili bezpečnejšie, aby prokurátori a prokurátorky mali prostredie, v ktorom, v ktorom jednak môžu fungovať nezávisle, zároveň sú kontrolovaní a je vyvodzovaná zodpovednosť za ich zlyhania. Ďakujem ešte raz. (Potlesk.) [14:54] Ľuboš Blaha Na vaše vystúpenie, pán poslanec, evidujem jednu faktickú poznámku. Pán poslanec Gábor Grendel, nech sa páči. [14:54] Gábor Grendel – Vystúpenie s faktickou poznámkou Kiež by to tak bolo, ako si povedal na záver svojho vystúpenia, pán poslanec, ale obávam sa, že je tu veľké riziko, že na Slovensku ešte dlho nebudeme žiť v takej spravodlivej spoločnosti, najmä ak prezidentské voľby vyhrá Peter Pellegrini. A teraz to hovorím preto, lebo sa mi zdá, že vo vládnej koalícii dnes ráno rozdávali nejaké halucinogénne hríby pravdepodobne, pretože rovnaké halucinácie, ako povedal pán poslanec Glück vo svojej faktickej poznámke, šíri na sociálnych sieťach predseda parlamentu Peter Pellegrini, ktorý pomaly vyčíta prezidentke Čaputovej, že nevetovala zákon a nevrátila ho do parlamentu. Tak po tom všetkom, čo tu zaznelo v rozprave v prvom čítaní, druhom čítaní, vo výboroch, v treťom čítaní, v skrátenej rozprave, v skrátenom legislatívnom konaní, po tom všetkom, čo sme tu dennodenne, čo dennodenne, deň a noc upozorňovali vládnu koalíciu, čo hrozí v prípade schválenia novely Trestného zákona, po tom všetkom má ešte niekto tú drzosť z koaličných politikov vyčítať prezidentke, že zákon nevetovala. Tak takúto schizofréniu som ešte naozaj nezažil. [14:59] Ľuboš Blaha – Vystúpenie s faktickou poznámkou Takže pokiaľ pán poslanec nebude reagovať, tak vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chce k rozprave zaujať stanovisko navrhovateľ? Nie. Pán spravodajca chce, takže nech sa páči. Pán poslanec Dostál, nech sa páči. [15:01] Ondrej Dostál – Vystúpenie spoločného spravodajcu Ja som chcel oznámiť termín hlasovania, ale ten je všeobecne známy, že to bude v utorok 27. februára o jedenástej hodine, keďže dovtedy sa hlasovať nebude a asi ani potom sa už hlasovať nebude. Ale teda aby som ešte zareagoval na rozpravu a využil, využil právo spravodajcu, tak by som zareagoval na to, čo povedal vo faktickej pán poslanec Gábor Grendel. No obávam sa, že to nie sú žiadne halucinogénne hríby, že sú to proste noty, ktoré dostali všetci koaliční predstavitelia. Len opakujú a budú opakovať teraz tú mantru, že pani prezidentka je zodpovedná za to, že podpísala novelu, ktorú si oni vymysleli, napísali, pripravili, predniesli, priniesli ju do parlamentu, pretlačili ju cez parlament a napriek všetkým upozorneniam nielen zo strany opozície, ale aj zo strany pani prezidentky, zo strany odbornej verejnosti, zo strane európskych inštitúcií si ju schválili a teraz chceli, aby niečo, čo oni pokazili, za nich niekto iný naprával. Nie, je to ich vlastná zodpovednosť, môžu mať v tých notách napísané čokoľvek, myslím si, že toto je každému normálne uvažujúcemu človeku jasném kto to spôsobil a kto za to nesie zodpovednosť. A je to vládna koalícia, nie pani prezidentka. (Potlesk.) [15:01] Ľuboš Blaha Prerušujem rokovanie o tomto bode. Budeme pokračovať prvým čítaní o návrhu poslanca Oskara Dvořáka na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Návrh zákona má parlamentnú tlač 114, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 142. Dávam teraz slovo poslancovi Oskarovi Dvořákovi, aby návrh zákona uviedol. Nech sa páči pán poslanec. (Rokovanie v prvom čítaní o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Oskara Dvořáka na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 578/2004 Z. z. o poskytovateľoch zdravotnej starostlivosti, zdravotníckych pracovníkoch, stavovských organizáciách v zdravotníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov , tlač 114.) [15:03] Oskar Dvořák – Vstup predsedajúceho Ďakujem veľmi pekne za slovo, pán predsedajúci. Ja sa pokúsim byť teda stručnejší, vzhľadom na pokročilejšiu piatkovú hodinu a teda aj pozornosť poslancov a účasť poslancov. Ale chcel by som teda vysvetliť aspoň ten základný princíp, že o čo mi ide. Tento samotný zákon rieši podmienky tzv. rezidentského štúdia. A aby som vysvetlil, ako prebieha nejaké to základné vzdelávanie lekárov a lekárok, tak oni, samozrejme, po tom, ako dokončia svoju lekársku fakultu, svoje medicínske vzdelávanie na vysokej škole, oni nemôžu hneď samostatne nastúpiť do praxe, prichádza na rad tzv. atestačné štúdium. A potom máme dva typy nejakých tých ciest základných, čo si tí lekári a lekárky vyberajú a buď chcú ísť teda do nemocníc, čo je na Slovensku stále tá väčšinová požiadavka, že chcú ísť pracovať, majú tam nejakú zamestnaneckú istotu a podobne, alebo, a potom je tá druhá cesta, že chcú ísť pracovať do ambulancie. A pôvodne vznikalo rezidentské štúdium na to, aby ľudí, alebo lekárov, lekárky, ktorí sa rozhodnú ísť do ambulancie, do lekárskeho povolania, tak aby im zabezpečilo to atestačné vzdelávanie v nemocniciach, aby mali nejakú, nejakú garanciu praxe, aby, aby sa uľahčil vstup lekárov do toho ambulantného sektora. Teda pôvodne slúžilo samotné rezidentné štúdium na to, aby dostalo čo najviac ľudí do ambulantného sektora. Ja len spomeniem, že toto je aj zároveň v súlade s tou cestou, ktorou sa uberajú západné krajiny, že sa snažia vymýšľať mechanizmy, ako dostať čím viac lekárov do ambulancií, pretože aby bol nejaký skorší záchyt chorôb, a s tým súvisia aj tieto motivačné nástroje. Neskôr sa toto rezidenčné štúdium začalo deformovať, pretože tie najzákladnejšie špecializácie, pre ktoré to bolo určené, boli práve pediatri v ambulanciách a potom všeobecní lekári. To sú, to sú lekári, ktorí idú čisto, ktorí už keď teda niekto vie, že chce ísť do ambulancie, tak už teda jasne vie, že v tej nemocnici nebude pôsobiť, ale zároveň je extrémne dôležité, aby poznal teda ten chod nemocnice, akí pacienti prichádzajú. Čiže rezidentské štúdium vzniklo aj na to, aby zabezpečilo primárne na Slovensku tú, ten, tú atestačnú prípravu do tej ambulancie pre pediatrov a všeobecných lekárov, ktorí tam budú pôsobiť. Neskôr sa to začalo tak trošku deformovať a začalo sa tam, začalo sa to používať ako tzv. preplácanie tej atestačnej praxe, lebo ona nie je úplne zadarmo, musia si to tí lekári vybaviť. A začalo sa to používať ako nejaký motivačný mechanizmus, že zaplatím vlastne tú atestačnú prípravu pre tie najviac nedostatkové špecializácie. Začalo sa to rozširovať, rozširovať a ten pôvodný zmysel toho rezidenčného štúdia, by som povedal, že sa až tak trošku oslaboval. No a donedávna bolo povolené aj to, že keď niekto chce teda vykonávať toto rezidentské štúdium, tak keďže ide do ambulancie, tak môže ho zamestnať buď samotná ambulancia, alebo ho môže, alebo ho môže zamestnávať aj samotná, alebo nemocnica. Je nutno povedať, že väčšinovo teda rezidenti boli zamestnaní nemocnicami a tú možnosť toho zamestnania v tej ambulancii nejaká menšia časť lekárov zamestnávateľov využívala. Ja som to hodnotil, a teda aj, aj vyjadrenia hlavných odborníčok, hlavných odborníkov teda napríklad pediatrie, ktorí pôsobili, ktorí pôsobia teda hlavne v tom ambulantnom sektore, zdôrazňovali to, že tá možnosť toho, aby bol ten rezident zamestnaný v tej ambulancii, vytvára aj nejaké puto toho budúceho lekára, lekárky a zvyšuje to nejaké aj jeho vedomo... alebo nie vedomosti, ale skôr také naviazanie na tú ambulanciu, že tým pádom aj ten samotný lekár, ktorý ho zamestnáva v tej ambulancii, má k nemu tiež také väčšie puto, lebo má nejakú vidinu toho, že ten človek pôjde k nemu pracovať, má lepšiu motiváciu, aby mu predstavil ten kmeň, tú prácu samotnú, ukázal mu, ako funguje ambulancia, to je podnikateľský subjekt, všetky tie ambulancie sú prakticky súkromné, a tým pádom ja toto vnímam ako, ako pozitívne opatrenie. Čo, čo zároveň chcem skritizovať, je, že za minulej vlády, keď sa tu zvyšovali takzvané, takzvaný platový automat pre nemocničných lekárov, tak sa prepašovala takáto malá formulka, ktorú si vtedy veľa ľudí nevšimlo z laickej verejnosti, že sa zakázalo to, aby rezidenti mohli byť zamestnávaní aj ambulantnými poskytovateľmi. Ja okrem toho, že by som tu vedel oveľa dlhšie rozprávať o tom, prečo si myslím, že, že je výhodné mať zamestnávateľov v ambulanciách tých rezidentov, tak zároveň považujem aj za nesprávny ten spôsob, akým to prebehlo. Lebo keď si pozrieme tie dôvodové správy vtedy, tak je jasné, že to bolo iba pod nejakým jasným, pod nejakým nátlakom vtedy odborárov, ktorí si teda vládu položili na lopatkym a teda popritom, že prišlo k nejakému zvýšeniu tých platových automatov v nemocniciach, tak množstvo ďalších opatrení tam bolo teda zavedených. A jedno z tých opatrení zavedených bolo práve to, že rezidenti už sa nemôžu zamestnávať v ambulanciách. No a keď si pozriete tú samotnú dôvodovú správu, tak vlastne tam zistíte, že tam nie sú žiadne argumenty, žiadne dáta. Je tam napísané len, že toto je požiadavka lekárskeho odborového združenia, a tým pádom nemali sme nejakú odbornú diskusiu. Preto ja v tomto návrhu zákona navrhujem to, aby sa vrátila možnosť toho, aby aj ambulantní poskytovatelia mohli zamestnávať rezidentov. A vzhľadom na to, že aký máme obrovský nedostatok práve pediatrov, primárnych pediatrov v ambulanciách aj všeobecných lekárov, vzhľadom na to, že nemocničné povolanie je momentálne oveľa atraktívnejšie, vzhľadom na to, že západné krajiny idú práve podporou ambulantných lekárov a ambulancií, tak ja si myslím, že toto je jeden z nástrojov. Samozrejme, nezachráni to tú ambulantnú sféru, ale myslím si, že je to jeden z tých nástrojov, ako priblížiť to ambulantné povolanie ľuďom a trošku ich nalákať do tých samotných ambulancií, čo by malo byť naším cieľom, tak idú západné krajiny: skorý záchyt, lacnejšie liečenie a podobne. Ďakujem veľmi pekne. (Potlesk.) [15:03] Ľuboš Blaha Dávam teraz slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre zdravotníctvo, poslancovi Petrovi Stachurovi. Nech sa páči. [15:03] Peter Stachura Ďakujem, pán predsedajúci. Vážené pani poslankyne, páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bol určený gestorským výborom Národnej rady pre zdravotníctvo za spravodajcu k návrhu uvedeného zákona, tlač číslo 114. Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada vo všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Odporúčam, aby výbory prerokovali predmetný návrh zákona v druhom čítaní do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní. Prosím, pán predseda, otvorte všeobecnú rozpravu. [15:03] Ľuboš Blaha Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy neevidujem žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Máme jednu prihlášku, a to od pána poslanca Tomáša Szalaya, ktorému týmto udeľujem slovo, nech sa páči. [15:06] Tomáš Szalay – Vystúpenie v rozprave Vážený pán predsedajúci, dámy a páni, príjemné piatkové popoludnie. Máme tu pred sebou návrh, ktorým sa kolega Dvořák pokúša opraviť, čo táto snemovňa pokazila v decembri 2022 po štrajku lekárov, ktorým si, kde si vydieraním, naozaj vydieraním ľudí tejto krajiny a vydieraním tejto snemovne vytrucovali bezprecedentné navýšenie miezd, za ktoré slovenskí pacienti nič nedostali, len predĺžené čakacie doby na poskytnutie zdravotnej starostlivosti a zníženú výkonnosť nemocníc. A pri, ja to musím podčiarknúť, bolo to hanebné zlyhanie Hegerovej vlády a bola to bezpodmienečná kapitulácia Hegerovej vlády voči požiadavkám výpalníkov z Lekárskeho odborového združenia. A nezostalo len pri tom, že sme v zdravotníctve stovky miliónov eur presmerovali z ambulancií do nemocníc. Ambulantný sektor dnes živorí a dnes v ambulantnom sektore je problém sa dostať k termínu u špecialistu, sú tam poplatky a tak ďalej. Nielen to sa stalo, ale zároveň Hegerova vláda bezprecedentným spôsobom kapitulovala aj pred ďalšími požiadavkami lekárskych odborárov, bohu vďaka, že nie pred všetkými, že niektoré zostali len v memorande, ako napríklad trestná stíhateľnosť riaditeľov nemocníc za to, že nemajú dostatok personálu. Ale jedna z tých vecí, ktorá sa tam dostala, je teda zrušenie rezidentského programu v ambulanciách. Je to taká nočná mora Petra Visolajského, nemocničného pediatra, ktorý si myslí, že v ambulantnej pediatrii sa nič nerobí, že sa tam ľudia flákajú a je dôležité, aby sa budúci pediater naučil naozaj pracovať a to sa môže naučiť vraj len v nemocnici. Je to nezmysel. Je to nezmysel a dokazujú to úspešné prípady úspešných rezidentských praxí v ambulanciách slovenských lekárov, či už všeobecných lekárov pre dospelých, alebo všeobecných lekárov pre deti. Strana Sloboda a Solidarita nesúhlasila s tým, aby Hegerova vláda kapitulovala pred požiadavkami odborárov, a strana Sloboda a Solidarita sa opakovane pokúšala opraviť chyby, ktoré sa do zákona dostali. Čiže okrem iného aj tento rezidentský program sa v minulom volebnom období pokúšala moja kolegyňa Janka Bittó Cigániková opraviť. Neúspešne. Tak hádam sa to teraz podarí Oskarovi. Čo ma jedine mrzí, je, že ste nás nezobrali na tú listinu, že by sme sa pod to podpísali, keďže to bola aj naša téma v predchádzajúcom volebnom období. Hádam nabudúce už bude tá spolupráca konštruktívnejšia a lepšia. Ničmenej tento návrh podporujem, pretože si myslím, že je dôležité, aby mali poskytovatelia ambulantnej starostlivosti možnosť rezidentov zamestnávať, aby sa títo rezidenti učili pracovať v ambulantných podmienkach. Dokonca ako krajský lekár pre Bratislavský samosprávny kraj sme to mali a máme stále v schválenej stratégii, že chceme robiť krajské rezidentské miesta. Len krajské rezidentské miesta nemôžem robiť, keď nemám nemocnicu. V Bratislave, bohužiaľ, teda kraj nemá nemocnicu vlastnú, krajskú. A dá sa to urobiť len v prípade, keď to bude naozaj povolené v zákone. Čiže budem veľmi rád, vážená snemovňa, keď tento zákon podporíte a pomôžete tým vyriešiť mnohé ďalšie problémy. Jeden z mnohých ďalších problémov je, že nemáme dostatok ambulantných lekárov, ktorí by mohli v tých ambulanciách pracovať dostatočné množstvo hodín a v prípade, že tam bude mať rezidenta, tak tento rezident po istom čase dokáže pracovať aj samostatne, má na telefóne svojho, svojho školiteľa a vieme tak vyriešiť časť problémov s nedostatkom pracovnej sily. A ešte jeden moment by sme tu mohli prípadne potom neskôr odhaliť, a to je slúženie ambulantnej pohotovostnej služby. V prípade služieb na APS-kách, ktoré v prípade pediatrie minulý rok boli veľmi turbulentné, a dokonca hrozilo, že sa bude musieť snemovňa kvôli tomu párkrát stretnúť, pediatri štrajkovali. No, tak kým v ambulantnej pohotovostnej službe pre dospelých platí, že túto službu môžu slúžiť aj neatestovaní lekári v prípade, že sú prijatí, sú v nejakom procese atestácie, majú za sebou ukončených, ukončenú nejakú časť toho rezidentského vzdelávania alebo atestačného vzdelávania, v pediatrii to zatiaľ možné nie je. A to spôsobuje, že na tých pediatrických pohotovostiach môžu slúžiť tým pádom dnes len atestovaní pediatri, ktorých je menej, stále menej, a nemôžu tam slúžiť takí, ktorým povedzme do tej atestácie chýba jeden rok. V prípade dospelákov to možné je, v prípade detí to možné nie je. A takých lekárov je dnes dosť, ktorí sú v rezidentskej príprave, chceli by slúžiť akútne veci, chceli by to ohmatať, ale kým nemajú tú atestáciu, tak im to zákon neumožňuje. Takže toto by sme mohli spolu s tým rezidentským programom spolu prehnať v tomto zákone. Preto vás takisto chcem poprosiť, aby ste podporili Oskarovu aktivitu. Ďakujem. [15:06] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Na vaše vystúpenie, pán poslanec, evidujem dve faktické poznámky. Ako prvý pán poslanec Oskar Dvořák. [15:09] Oskar Dvořák – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem za podporu. Ja by som, ja by som chcel zdôrazniť a doplniť teda kolegu Szalaya v tom, a chcem to naozaj zdôrazniť, že to, že niekto bude teraz zamestnaný v ambulancii, že ho bude zamestnávať aj ambulancia, nielen nemocnica, zároveň tam zostáva tá možnosť, že môže byť zamestnaný v nemocnici, to neznamená, že my nejak meníme tú prax. Ten človek, aj keď bude zamestnaný v ambulancii, tak to znamená, že rovnako bude musieť cirkulovať v nemocnici, rovnako bude musieť absolvovať všetky predpísané náležitosti, ktoré mu teraz v súčasnosti dáva zákon, len mne prekáža to, že... viete, aj samotná... ja si pamätám, že jednou z najväčších predvolebných tém bolo, že tu máme obrovskú pediatrickú krízu, ako nevieme pediatrov dostať do ambulancií, ako, ako nevieme všeobecných lekárov dostať do ambulancií. Oproti ostatným vyspelým krajinám my máme dvojnásobne menej oproti celkovému počtu, čo sa týka percent lekárov, ktorí sa rozhodnú ísť do ambulancií. A už tobôž do tých všeobecných a pediatrických. A my, síce je to kvapka v mori, sa to môže zdať ako kvapka v mori, ale pre tých ľudí je to dôrazný signál, že štát chce podporovať, aby to, aby šli do ambulancií. No a my, naopak, ideme úplne opačným smerom a začneme robiť kroky na to, aby sme to ešte sťažovali, aby, aby sme im ukazovali, že tak tie ambulancie nie sú asi také preferované, že možno predsa len by sme mohli ísť, by ste mohli ísť do tých nemocníc. A ja si myslím, že tie nemocnice momentálne majú oveľa väčšie garancie pre tých lekárov, čo sa týka začínajúcich, zamestnanecké pomery a podobne, garantované platy, že naozaj musíme sa zamyslieť nad tým, že keď chceme fungovať ako zdravotníctvo ako vyspelé západné krajiny, tak potrebujeme prichádzať s opatreniami, ktoré tých lekárov, naopak, budú lákať do tých ambulancií. Ďakujem. [15:09] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Pán poslanec Peter Stachura. [15:12] Peter Stachura – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem. Ďakujem, Tomáš, za vystúpenie. Možno jednu vec by som si dovolil ťa trošku napomenúť, že nehovor výpalníci, akokoľvek to človek, možno človeka zvádza, ale predsa sú to kolegovia, ktorí reagovali alebo využili svoje zákonné možnosti. Takže ak chceme nejakú novú politickú kultúru, tak snažme sa takéto expresívne výrazy nepoužívať. Môj taký, dobrá rada. Čo sa týka tých ostatných vecí, ktoré si spomínal, tak ja súhlasím, že tú APS-ku treba riešiť ako, aj tomu rezidentskému programu a APS-ke by sme sa mali venovať komplexne, nielen robiť také čiastkové úchytky, hej, že tuná trošku prilepíme, tu to zmeníme. My máme tiež plán alebo program, ako to nastaviť lepšie, ale je to predsa len zodpovednosť vládnej koalície, ktorá má na to aj možnosti v rámci ministerstva a svojich kolegov, takže očakávame od nich, že prídu nejaké, nejaké návrhy, ako zoptimalizovať celú túto situáciu ohľadom APS-iek, ale nakoniec aj toho rezidentského programu. No a k tým ešte možno niektorým veciam, kde by sme potrebovali ešte trochu viac odbornej diskusie, sa vyjadrím teraz v rozprave. Ďakujem. [15:12] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Pán poslanec Tomáš Szalay bude reagovať na faktické poznámky. [15:17] Tomáš Szalay – Vystúpenie s faktickou poznámkou Áno, ja len, ďakujem, veľmi stručne. V zásade sme sa zhodli na tom, že, že je to potrebné urobiť, je to dobrý nápad, aj so spravodajcom, aj s navrhovateľom. Azda by som možno skomentoval tých výpalníkov. Ja si asi nebudem dávať pozor na svoj slovník a budem toto slovo v súvislosti s Lekárskym odborovým združením používať pravidelne, pretože nepovaž... ostatné slová by boli eufemizmami. Pamätám si ten rok 2011 pri prvom štrajku lekárov, kde si vyštrajkovali vyššie mzdy, a tie konkrétne anekdoty, ktoré z tohto obdobia mám, mnou natoľko otriasli, že o niektorých kolegoch medzi lekármi si nemyslím, že sú to kolegovia, sú to naozaj výpalníci. [15:17] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Do rozpravy sa prihlásil pán poslanec Peter Stachura ako spravodajca. [15:19] Peter Stachura – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem veľmi pekne, pán predsedajúci. Vážené pani poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, dovoľte aj mne pár bodov k tomuto, k tomuto návrhu povedať a trošku ozrejmiť ešte teda na koniec, predpokladám, rokovacieho dňa aj túto zdravotnícku tému. Najprv chcem poďakovať Oskarovi, že prišiel s takouto, s takýmto návrhom, nakoniec je tu už široká diskusia o tom, že čo je správne, či naozaj tento model, ktorý tu už bol, potom sa zmenil, alebo to, čo navrhlo Lekárske odborové združenie, a teda nechať zamestnanie zamestnávateľa v nemocniciach. Dovoľte mi povedať možno zopár takých bodov, kde by sme mali odborne a vecne diskutovať. Prvá vec je, je rozdiel, či hovoríme o lekároch, ktorí prichádzajú do praxe, to znamená vyštudovali, práve skončili školu, a teda rozhodli sa napríklad od prvého momentu, že idú teda robiť všeobecného lekára, tak takýto lekár celkom prirodzene musí začať v nemocnici a celkom prirodzene jedine nemocnica dokáže mu zabezpečiť to najoptimálnejšie vzdelávanie. Samozrejme, že časť tohto vzdelávania všeobecného lekárstva je naviazaná na ambulanciu, a to nepopieram, ale keďže celý alebo väčšina tohto vzdelávania prebieha v nemocniciach, tak si myslím, že dáva zmysel, aby zamestnávateľom bola práve nemocnica, pretože tá potom tohto kolegu vie lepšie uplatniť možno aj v nočných službách alebo má naňho väčší dosah. Neviem si celkom predstaviť, keby takýto mladý začínajúci lekár, ktorý skončil práve školu, tak sa zamestná v nejakej vybranej ambulancii a začne teda ambulancia diktovať nemocnici a bude ho posielať teda na tie povinné kolečká do nemocnice, ale nebude mať možnosť napríklad nemocnica ho zapojiť do služieb, alebo nebude ho vedieť nejakým spôsobom posúvať v tom nemocničnom systéme, či už na urgentný príjem, alebo na nejakú ambulanciu, ktorú má a tak ďalej. Čiže tuná si myslím, že mohli by sme sa pozrieť aj na okolité krajiny a tam väčšinou to tak nebýva. Väčšinou je skutočne tým zamestnávateľom nemocnica. A spomeniem dva príklady, ktoré sú mne blízke, či už je to rakúsky systém, alebo nemecký. Preto si aj myslím, že táto, táto čiastková zmena veľmi nezmení ten rezidentský program, čo by sme si veľmi priali, a, žiaľ, nemyslím si aj, že by, ani že by takýmto spôsobom sme zásadne zmenili tú žalostnú situáciu v našich ambulanciách. Aj keď sa pozrieme, že koľko tých ambulantných lekárov bolo zamestnaných v ambulanciách, tak to bolo veľmi nízke číslo. Čo sa týka, čo sa týka tej, toho rakúskeho modelu, tak každý začínajúci lekár, teda po skončení štúdia, ide na deväť mesiacov na tzv. common trunk, alebo takú základnú bázu, u nás sa to volala niekedy, volalo niekedy cirkulácia, že si musel obehnúť tie základné oddelenia, no a potom sa môže po tých deviatich mesiacoch rozhodnúť, že čo ďalej. A má viacero možností, môže mať možnosť, že ide na tzv. špitál turnus, to znamená, že sa rozhodne dobrovoľne, že chce byť všeobecným lekárom, ale veľakrát sa rozhodujú takto aj kolegovia, ktorí možno v budúcnosti nevylučujú, že tým všeobecným lekárom by sa mohli stať, hlavne v takých špecializáciách ako anesteziológia a iné, a predsa je iné študovať všeobecného lekára, keď som mladý a robiť si kolečká a robiť si služby a tak ďalej, ako keď už mám 40-45 rokov, zrazu zistím, že napríklad anesteziológia nie je nič pre mňa, alebo už som tak unavený, že chcem ísť do praxe a chcem mať všeobecnú prax, tak vlastne to využívajú práve na to, že si odcirkulujú ten turnus a potom im stačí už doplniť len prax v ambulancii a následne môžu ísť do praxe. Čiže myslím si, že toto je celkom fajn model, hlavne pre týchto mladých lekárov, a sú zamestnancami nemocnice, čiže... A potom, po tých 27 mesiacoch toho špitál turnusu, musia dorobiť 12-mesačnú prax v ambulancii alebo, druhá varianta je, že si idú dorábať napríklad internú medicínu, tak si dorobia tú špecializáciu. Čo je dôležité a čo si myslím, že v slovenskom systéme dosť absentuje, je, že sa započítavajú jednotlivé veci, teda ak ste začali robiť všeobecné, všeobecné lekárstvo, tak tá časť atestačného štúdia sa môže započítavať aj do internej a môže sa započítavať aj do iných špecializácií. U nás to trošku tak hapruje, nie je to celkom dobre, dobre nastavené. No a veľmi podobne je to aj v Nemecku, pokiaľ skončí mladý lekár, tak neexistuje, že by začal v ambulancii, že by sa zamestnal v ambulancii, musí sa zamestnať v nemocnici, musí si vlastne odkrútiť tú celú svoju základnú prax, aby nabral dostatok vedomostí, a až následne môže ísť do ambulancie. A verte mi, dáva to skutočne zmysel, aby, aby vedel adekvátne reagovať. A my chceme nielen teda mať dosť všeobecných lekárov, tak to je naše zbožné želanie, ale chceme, aby tí všeobecní lekári mali určitú kvalitu, aby sa vedeli starať o našich pacientov, a v ideálnom prípade možno aj uvažovať nad tým, že raz budeme mať nejakého rodinného lekára, ktorý nebude odmietať pediatrického pacienta len preto, že je pediatrický, ale že sa bude vedieť postarať o bežné veci aj v tejto kategórii našich pacientov. Čiže myslím si, že je veľmi dôležité dbať na to, aby tá kvalita výučby v nemocniciach bola dôležitá, ehm, bola, bola nastavená správne. A môžme sa poučiť naozaj z týchto okolitých krajín, ako to robia ony. Všetko je teda, samozrejme, aj o tom tútorovi, kto sa im venuje, či majú na to aj finančné možnosti, aj akým spôsobom prebieha táto výuka rezidenta, ale je to nastavené skutočne z môjho pohľadu veľmi dobre. Čiže je to také dvojsečné teraz aj tento návrh. Viem si to predstaviť napríklad, ak je to starší kolega, ktorý povedzme je chirurg, skončil svoju chirurgickú, teda má, je, je chirurg a chce ísť do ambulancie a potrebuje si dorobiť niektoré veci, ktoré mu chýbajú, no tak tam si viem predstaviť, že sa zamestná v ambulancii a dorába si to z tej ambulancie, ale u tých mladých lekárov, myslím si, že to nie je správna cesta, žeby sme im dovolili, že sa môžu zamestnať aj v ambulancii, keď, keď končia školu. Čiže, tu by som možno aj, Oskar, navrhoval možno ešte takú širšiu diskusiu, že teda ako to urobiť, aby to dávalo, aby to dávalo taký zmysel aj, aj mne, no. A že teda mne, ale ako dávam to do diskusie, do takej odbornej, vecnej roviny, aby sme sa nad tým zamysleli, že čo je správne. No a nebudem už ďalej ďalších kolegov tuná unavovať, lebo nakoniec asi zdravotníctvu sa tu venujeme tak traja, takže s mnohými tu asi diskutovať veľmi nebudem. Takže za mňa toľko a ďakujem veľmi pekne ešte raz za možnosť vystúpiť. [15:20] Peter Stachura – Vystúpenie v rozprave . [15:21] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Na vaše vystúpenie, pán poslanec, evidujem dve faktické poznámky. Ako prvý pán poslanec Oskar Dvořák. [15:21] Oskar Dvořák – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ja budem veľmi stručný a chcem naozaj zdôrazniť to, čo som hovoril viackrát, že obsah toho vzdelávania sa nemení. Mení sa tá formálna väzba, kto je iba zamestnávateľom, čiže, čiže, tu, či je zamestnaný v ambulancii, alebo v nemocnici, ten lekár musí absolvovať rovnakú cestu tým systémom, aby sa dostal do tej ambulancie. Rozdiel, ja súhlasím s tým, že mala by tu byť diskusia o širšej reforme toho vzdelávania a túto diskusiu by mala viesť asi ministerka a mala by nám predstaviť nejaké, nejaké zákony. Zatiaľ žiadne zdravotnícke zákony okrem odkladu reformy som teda v parlamente nevidel, preto je zaujímavé, že opozícia tu sama so sebou diskutuje o tom, že ako by ministerstvo vlastne malo robiť širšiu reformu, a my tu robíme nejaké opatrenia za ne. A druhá vec, to, čo si hovoril aj o tých zahraničných prístupoch, že tam sú zamestnávatelia iba výhradne nemocnice, ale zároveň rozdiel medzi Slovenskom a zahraničím je ten, že oni majú oveľa viac motivačných prístupov a zároveň aj na fakultách už sa viac učia napríklad o tom, že čo je to napríklad práca v ambulancii, že tam oveľa viac majú tých ako kebyže spôsobov, ktoré ženú tých ľudí do tých ambulancií, ktoré, ktoré ich ako kebyže zvýhodňujú. Tuto na Slovensku nemáme nič. Tuto, tuto, tuto vlastne tým, že prvýkrát, že čo sa s nejakou prácou stretne lekár, aj teoreticky, aj prakticky, je iba v nemocnici. My zároveň nemáme nikoho, kto by mal záujem na to, vysvetliť tomu lekárovi, že naozaj choď do ambulancie, to nie je len medicína, to je aj podnikateľské riziko, to je aj to, že sa musíš aktívne starať, robiť nejakú prevenciu, aktívne pracovať komunitne s tou, s tou, s tým svojím kmeňom. Čiže ja čo hovorím, je, že to je podľa mňa vec pohľadu, že čo chceme ako kebyže ktorú, ktorú z tých pút chceme zvýhodňovať, zosilňovať. Ja si myslím, že v súčasnosti je nutné zosilňovať to puto na tú ambulanciu, pretože tam naozaj máme že tie najväčšie nedostatky v našom zdravotnom systéme podľa mňa. Ďakujem [15:21] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Pán poslanec Tomáš Szalay, nech sa páči. [15:29] Tomáš Szalay – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne, pár poznámok k vystúpeniu pána poslanca Stachuru. Miesta pre rezidentov, ktoré sú vďaka Lekárskemu odborovému združeniu dnes iba v nemocniciach, sú nedostačujúce. Napríklad Univerzitná nemocnica Bratislava, takto, začneme tým, že nemocnice ako také nemajú zvyčajne svoje vlastné všeobecné alebo pediatrické ambulancie určené pre kapitovaných pacientov, to znamená, ten rezident sa v rámci nemocnice nemá kde oboznámiť s tou prácou, jedine že môže ísť naozaj na obvod k nejakému inému pediatrovi alebo všeobecnému lekárovi. Univerzitná nemocnica v Bratislave tuším šesť rezidentov dokáže stroviť pre dospelých, hej, teda všeobecných lekárov pre dospelých, šesť za rok, viac si ich nedokážu prehnať svojimi kapacitami, to znamená, my máme aj kapacitný problém, ktorý by nám, samozrejme, bol vyriešený, kebyže umožníme, že tým zamestnávateľom môže byť aj niekto iný. Veľmi podčiarkujem slová Oskara Dvořáka, že nič iné sa nemení, to znamená, rozsah toho vzdelávania a tak ďalej musí zostať rovnaký. A v tomto smere my, my, som si až teraz spomenul na tú argumentáciu pána Visolajského, keď navrhoval, aby sa to celé zrušilo, a my sa to snažíme teraz opraviť. Jeho argumentácia bola, že keď robia lekári rezidentský program tak, že sú zamestnaní v ambulanciách, tak tí ambulantní lekári to celé falšujú, vytvárajú virtuálnu dochádzku, aby nemuseli tí rezidenti chodiť do nemocníc a aby muklovali na, na obvode. Tak ale to znamená, že niekto porušoval platné pravidlá fungovania toho rezidentského programu a keď sa takýmto spôsobom porušujú také pravidlá, to je jedno, či je to v ambulancii, alebo aj v nemocnici, kde sa to deje rovnakým spôsobom, že sa podpisujú fiktívne účasti, tak netreba kvôli tomu vylievať, samozrejme, s vaničkou aj tú vodu. Ďakujem. [15:29] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Na faktické poznámky bude reagovať pán poslanec Peter Stachura. [15:31] Peter Stachura – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne, ďakujem za faktické poznámky k môjmu vystúpeniu. Oskar, ja s tým súhlasím, obsah a rozsah ambulantnej praxe by sme mali vedieť upravovať, nakoniec aj v iných krajinách sa výrazne mení, hej, Rakúšania začínali v deväť mesiacov povinná prax v ambulancii všeobecného lekára ako súčasť vzdelávania všeobecného lekárstva, teraz sú na 12 mesiacoch, alebo budú, to je postupne, Nemci majú 24 mesiacov, hej? A počas toho môžme sa baviť aj o tom, o obsahu, aby sa tam vedeli aj vyjadriť k tomu, ako sa vedie prax, čo to znamená nejaká tá ekonomická činnosť a tak ďalej, čiže to je všetko o nastavení toho systému, ako to má byť, a nemyslím si, že toto je vlastne ten dôvod, prečo by sme mali meniť, kto je konkrétny zamestnávateľ. Tomáš, ďakujem tiež za tvoju pripomienku. Že prečo ma ÚNB-čka šesť, to ja naozaj neviem, pre mňa to je žalostne málo, myslím si, že ako aj desať je, aj desať je na tú ÚNB-čku dosť málo, ale ja sa len obávam, že keby to bolo aj takto, tak vy, vy chcete, aby naozaj človek, ktorý skončí školu, to znamená, je úplne po škole, ho mohla zamestnať ambulancia? Akože mne to príde dosť nelogické, lebo naozaj on v tej nemocnici musí získavať tú prax, hej? (Reakcia z pléna.) No áno, len napríklad tá ambulancia mu môže povedať, že nebude robiť nočné služby, lebo to nie je zmluva, v zmluve bude že len denná služba a potom bude ho nútiť, aby chodil k ne... k tej ambulancii, alebo do tej ambulancie pracovať určitú dobu. Čiže ono je to vždy taká, taká dvojsečná zbraň a treba si to dobre zvážiť. Ako ja si zase nemyslím, že ani tá situácia, ako je teraz, že je katastrofálna, ale viem rešpektovať to, čo sme spomínali, že keď sú to ľudia, ktorí sa chcú zmeniť, že majú už nejakú atestáciu, sú starší a potom sa chcú zamestnať v ambulancii, tam si to viem predstaviť, ako možno by to bolo fajn. Tak na... (Prerušenie vystúpenia časomerom.) [15:31] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chce k rozprave zaujať stanovisko navrhovateľ? Nie je tomu tak. Pán spravodajca? Takisto nie, takže prerušujem rokovanie o tomto bode programu. Ďalším bodom programu je prvé čítanie o návrhu poslanca Oskara Dvořáka na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Návrh zákona je pod tlačou 115, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborom je v rozhodnutí č. 143. Dávam slovo poslancovi Oskarovi Dvořákovi, aby návrh zákona uviedol. Nech sa páči. (Rokovanie v prvom čítaní o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Oskara Dvořáka na vydanie zákona, ktorým sa dopĺňa zákon č. 581/2004 Z. z. o zdravotných poisťovniach, dohľade nad zdravotnou starostlivosťou a o zmene a doplnení niektorých zákonov , tlač 115.) [15:33] Oskar Dvořák – Vystúpenie v rozprave Ďakujem veľmi pekne za slovo. Vážené kolegyne, vážení kolegovia, druhý zákon, ktorý ja predkladám, sa venuje tzv. manažmentu pacienta alebo trošku aj ceste pacienta. Je to ten problém, ktorý som tu spomenul aj v predošlom, predošlom príspevku, že je mi naozaj ľúto, že tu musia stáť opoziční poslanci a diskutujú iba opoziční poslanci prakticky o tom, ako plniť vládne, vládne sľuby alebo vládne priority, pretože ja keď si pozriem programové vyhlásenie vlády v časti Zdravotná politika, tak tá je slovom pacient naplnená od A po Z, od začiatku po koniec. Pacient bude stredom celého snaženia, chceme vrátiť pacienta do centra poskytovania zdravotnej starostlivosti, chceme určiť cestu pacienta, chceme zlepšiť manažment pacienta, no ale zatiaľ teda som nevidel žiadne návrhy, nevidel som ani diskusiu o tom, že by ministerstvo teda niečo navrhovalo. Čiže toto je, ja to, ja to beriem ako prvú lastovičku. Chcem ukázať aj ministerstvu, ale aj odbornej obci, že jedna z najväčších, najväčších problémov je dostupnosť zdravotnej starostlivosti. A nie, neni to často ibaže tá fyzická dostupnosť, o tej by sa veľa vedelo rozprávať, o tej personálnej kríze, ktorú tu máme v zdravotníctve, ale o tej dostupnosti samotnej, že si predstavte situáciu, ktorá je podľa mňa bežná a zažívajú ju tisícky, tisíce Slovákov, Sloveniek. Prídete k všeobecnému lekárovi alebo máte nejakú zdravotnú ťažkosť, v tom lepšom prípade sa k tomu všeobecnému lekárovi dostanete. Vyjdete z dverí von, skončíte s výmenným lístkom k špecialistovi a neviete, teda máte tam napísaného iba špecialistu a aké vyšetrenie sa požaduje, a vy teraz neviete, kam sa obrátiť, neviete vôbec, čo urobiť, keď niekoho náhodou aj poznáte, že niekam sa chcete obrátiť, tak máte plno, alebo, ja neviem, musíte čakať mesiace na nejaký termín, prípadne musia byť nejaké, za poplatok sa viete možno dostať k tomu lekárovi. To je obrovský problém. Čo sa týmto zákonom snažím ja adresovať, je to, že, že niekto by tu mal, snažím sa zaviesť povinnosť, že niekto by tu mal mať zodpovednosť za tú cestu alebo za ten manažment pacienta. V súčasnom systéme, v ktorom si ja myslím, ako je nastavený, by túto zodpovednosť mali mať práve zdravotné poisťovne. Žiaľ, zdravotné poisťovne majú stále najlepšie dáta o poskytovateľoch, majú najlepšie dáta o zmluvách, o kapacitách týchto poskytovateľov, vedia priamo vplývať na tie kapacity, vedia, na povinnosti tých poskytovateľov cez tie zmluvné podmienky. Ja si myslím, že jedna z tých povinností, a už to niektoré poisťovne aj v komunikácii s vyššími územnými celkami napríklad neformálne využívajú, ak sa na nich obrátia a je problém zohnať nejakého lekára, tak sprostredkovávajú. Ja si myslím, že jedna z tých povinností, lebo ten zákon dneska definuje, že zdravotné poisťovne majú povinnosť, a on je veľmi vágny, hovorí o tom, že majú povinnosť zabezpečiť nejakú zákonnú dostupnosť pre pacientov, nie je tam zadefinované, čo tá dostupnosť má byť. Ja si myslím, že jedno z tých dostupností je aj to, aby sa ten človek vôbec k lekárovi dostal, pretože veľmi pekne sa môžme tu baviť o kvalite, čo je to kvalita zdravotnej starostlivosti, ale ak sa k tomu lekárovi ani nedostanete, tak to je nulová kvalita. To je, to môžme hovoriť o úplnej absencii kvality a o úplnej absencii dostupnosti. Takže ja týmto zákonom navrhujem, aby sa zaviedla povinnosť pre zdravotné poisťovne zabezpečiť poistencom a poistenkám termín u konkrétnym špecialistov, ak si ho nevedia zabezpečiť sami a požiadajú o to, aby im ho zdravotná poisťovňa zabezpečila. Ako som už spomínal, som presvedčený o tom, že v zdravotnej poisťovni majú najlepší prehľad o tom, akú majú zabezpečenú sieť, aké majú kapacity tí lekári, a neurčuje sa im momentálne ani konkrétny spôsob, môžu si určiť, či to budú vybavovať nejakými informačnými systémami, alebo inými systémami, ktoré si oni zabezpečia, nejaké procesy, to už nechávame na nich úplnú voľnosť. Ale myslím si, že sú tým najvhodnejším adeptom na to, aby toto mohli zabezpečovať. Ďakujem. [15:33] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Ďakujem pekne, pán poslanec. Teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre zdravotníctvo, poslancovi Petrovi Stachurovi, ale ešte predtým som videl procedurálny návrh, dobre som videl? Pán poslanec Stuška, nech sa páči, či? (Reakcia z pléna.) Stiahnuté, výborne, dobre, dohodnuté. Takže, pán poslanec Peter Stachura, nech sa páči. [15:36] Peter Stachura Vážený pán predsedajúci, vážené panie poslankyne, vážení páni poslanci, vážení prítomní, v súlade s § 73 ods. 1 zákona o rokovacom poriadku som bol určený gestorským výborom Národnej rady pre zdravotníctvo za spravodajca k návrhu uvedeného zákona, tlač č. 115. Návrh zákona spĺňa z formálnoprávnej stránky náležitosti uvedené v rokovacom poriadku a v legislatívnych pravidlách tvorby zákonov. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky a Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre zdravotníctvo a odporúčam, aby výbory prerokovali predmetný návrh zákona v druhom čítaní do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní. Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu. [15:36] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Otváram všeobecnú rozpravu. Do rozpravy som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Nie je tomu tak, takže... a predsa len tomu tak je. Takže nech sa páči, pán poslanec Tomáš Szalay. [15:40] Tomáš Szalay – Vystúpenie v rozprave Je pokročilý čas. Budem sa snažiť byť stručný, nevyužijem celú, aby ste stihli aj reagovať. Vážený pán predsedajúci a zvyšok snemovne, dámy a páni. Oskar, ďakujem pekne za tento návrh zákona, ktorým sa pokúšaš riešiť zdravotnú politiku v tejto krajine namiesto ministerstva zdravotníctva. Je pravdou, že tu by mal byť na ťahu regulátor, teda ministerstvo, s nejakou komplexnejšou úpravou, ale aj táto malá úprava je snahou vytvoriť priestor pre objednávanie pacientov a predvídateľnosť termínov, ktoré môžu dostať u lekárov. No, je to chvályhodná vec, a preto to chcem akože pochváliť. Na druhej strane si strašne uvedomujem limity, ktoré toto riešenie, ktoré toto riešenie prináša. Skúsenosť totiž zdravotných poisťovní je bohatá. Zdravotné poisťovne vedia, že pre ich klientov, pre ich poistencov je dôležité mať možnosť byť objednaný na, na termín. Problémom pre implementáciu takéhoto niečoho je absencia legislatívy, áno. Snažíme sa ju nejakým spôsobom nahradiť, ale v prvom rade a predovšetkým absencia motivácie na strane poskytovateľov zdravotnej starostlivosti poskytovať časť svojich termínov v prospech nejakého objednávkového, plánovacieho a podobného systému. Teraz nehaním tých poskytovateľov, ktorí si to vedia predstaviť, ktorí to robia, ktorí keby nemali objednávkové a plánovacie systémy, tak by už dávno skončili v krachu. Hovorím o všetkých tých zubároch, ktorí, samozrejme, že fungujú spôsobom, že si svojich pacientov plánujú, lebo inak by to nebolo zvládnuteľné. Hovorím o hromade ambulancií a nielen ambulancií, skrátka pracovísk, kde to funguje, ale potom je významná časť pracovísk, ktoré hovoria, že si to nevedia predstaviť, nevedia, ako by to urobili. A ja ich teraz nejdem ich mikromanažovať, že, chlapci, takto to máte robiť, ja len hovorím, že také subjekty tu sú, nie je ich málo, dokonca si myslím, že tvoria väčšinu toho sektora, a im nedokáže zdravotná poisťovňa akože ich prinútiť k ničomu, aby, aby poskytovali svoj kalendár pre prospech objednávkových systémov. A moja otázka znie, ako môžme teda od zdravotnej poisťovne vyžadovať niečo, na čo ona nemá nástroj voči svojim zmluvným partnerom, pretože tí zmluvní partneri povedia, že oni to nie sú predsa povinní, povinní prevádzkovať. Urobím takú paralelu, pretože je tu taký, taká snaha urobiť štátny objednávkový systém a kedykoľvek zaznie informácia o tom, že poďme sa rozprávať o štátnom objednávkovom systéme cez NCZI, tak si len pozrite, otvorte si ten facebook, že akým spôsobom reaguje ten sektor na takéto nápady, veľkým odmietaním, lebo sa toho boja, lebo je to niečo neznáme, lebo možno niektorí z tých lekárov dokážu za to objednávanie vyberať peniaze a toto im hrozí, že by niekto videl a pozeral na prsty a tak ďalej a tak ďalej. Je tam milión iných dôvodov, ale podstata je, že to tí lekári tak ľahko nechcú. Že im, že to bude teda dlhá cesta, kým sa dostaneme k tomu, že prelomíme túto, toto odmietanie, ale nie je možné dovtedy dávať čierneho Petra zdravotným poisťovniam, že vy to musíte zabezpečiť, ale vaši poskytovatelia, ktorí tie termíny musia na konci dňa poskytnúť, nie sú povinní takéto niečo urobiť. Čiže z môjho pohľadu je to dobré, treba to riešiť. Úplne nultá vec je používať elektronický výmenný lístok, Druhá vec, ktorá sa musí stať, ale ktorá sa nedeje, je povinný zápis poskytnutej povinnej zdravotnej starostlivosti do ezdravia. Tu si dovolím takú kacírsku vec na to, že je piatok 15.46 h, tak si to môžem dovoliť povedať. Domnievam sa, že najmenej 20 % zdravotnej starostlivosti poskytovanej na Slovensku nie je zapísaných nikde. Všetka zdravotná starostlivosť, ktorá sa poskytuje u súkromných poskytovateľoch, ktorí nemajú zmluvy so zdravotnými poisťovňami, nemá ten poskytovateľ dôvod a motiváciu s výnimkou toho, že je to zákonná povinnosť, niečo z toho písať a posielať do ezdravia. My nevieme, akým spôsobom je poskytovaná, koľko zdravotnej starostlivosti sa v tejto krajine poskytuje. Vieme iba to, čo je platené z verejného zdravotného poistenia. Netušíme, čo sa deje mimo tohto rezortu, a tento súkromný paralelný sektor, samozrejme, rastie. Čiže zápis do ezdravia a, samozrejme, zdieľanie informácií medzi špecialistami, medzi nemocnicami a tak ďalej, čo dnes stále nefunguje. Bez toho sa nedostaneme ďalej. No a zmerajme to čakanie u tých špecialistov. Netušíme, koľko sa čaká. Sú to anekdoty. Môžme si otvoriť internet, môžme skúsiť otázky, sú to anekdoty, ktoré sa líšia v čase aj v mieste. Ak mi poviete, že chcete kardiológa, pošlem vás do Piešťan, lebo ho dostanete ten termín o týždeň, ale v Bratislave ho dostanete o tri mesiace, ale je to koľko(?), trištvrte hodiny jazdy autom. Čiže poďme zmerať tie čakačky. No a objednávanie používajme tam, kde je problém. Nie je problém všade. Je hromada vecí, ktoré fungujú dnes bez toho, že by sme museli do toho sa rýpať, ale riešme to tam, kde je problém. A problém je, tu už to bolo povedané, prvovyšetrenia u špecialistov. Pacient sa nevie dostať na prvovyšetrenie u špecialistov. Z môjho pohľadu by poisťovňa mala za prvovyšetrenie platiť omnoho vyššiu sumu, aby vytvorila motiváciu poskytovateľa poskytovať prvovyšetrenia, ale toto by mal byť ten reťazec, na ktorého konci potom bude riešenie pre, pre našich pacientov. Čiže nemá byť to riešenie že pre všetkých, že všetci od zajtra musíte poskytovať tie termíny, poďme to riešiť per partes. Verím, že na to bude čas v druhom čítaní, keď sa tento zákon dostane do druhého čítania. Myslím si, že Oskar chce riešiť zmysluplný problém. Snaží sa ho riešiť zospodku, keďže nie je ministrom, ale budem rád, keď dáme tomuto nápadu šancu. [15:40] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Na vaše vystúpenie evidujem jednu faktickú poznámku, pán poslanec Oskar Dvořák. [15:42] Oskar Dvořák – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem veľmi pekne za tento príspevok. Súhlasím s tým, je to taká prvá lastovička, pretože aj to, čo si, Tomáš, ty spomínal, čo sú čakacie lehoty a objednávanie, sú to trošku dve separátne veci, pretože objednávanie vie fungovať aj bez tých čakacích lehôt. Ale áno, keby som, keby sme boli v exekutíve a mali by sme túto debatu, ktorú tu, zase ministerku tu, žiaľ, nevidím na túto debatu, tak by sa malo postupovať presne týmto spôsobom. Idem merať čakacie lehoty, idem si odmerať, kde to je najkom... najzložitejšie. Je rozdiel medzi špecializáciami, ale je rozdiel možno aj pri, aj v jednej špecializácii medzi praxami. Niekto môže mať väčšiu prax, niekto menšiu, niekto sa viac špecializuje na disperzarizáciu, niekto na prvovyšetrenia, niekto možno si to vie horšie manažovať, niekto lepšie. Čo tento návrh, v čom sa snaží urobiť takú tú, takú tú prvú lastovičku, je to, že necháva relatívne veľkú voľnosť tým poisťovniam aj poskytovateľom. Nemyslím si, že by to mal robiť štát, že by tlačil na tých samotných poskytovateľov, pretože tí poskytovatelia sú prakticky súkromní. On to nevie priamo implementovať, tiež by ich musel iba reguláciou naháňať. Tu priamu, ten priamy vplyv na tých poskytovateľov tých ambulantných najväčší má stále tá poisťovňa v súčasnosti. Samozrejme, sú tu nejaké pokusy, aby sme, si to spomenul, aby sme urobili nejaký objednávkový systém štátny, okej, v poriadku. Počul som, zaregistroval som to ja aj v minulosti, že ministerstvo sa snažilo, ale vnímam toto ako prvú lastovičku. Je to relatívne všeobecný návrh, ktorý necháva voľnosť tým samotným poisťovniam, aby si zadefinovali, ako to chcú urobiť. Necháva voľnosť aj tým samotným poskytovateľom. Nemusí každý fungovať v tom, aby si mal hneď informačný systém. Niekedy je aj lepšie to, keď niekto aspoň využíva nejaké objednávanie telefonické do zošita, je to stále lepšie v mnohých prípadoch, ako nerobiť žiadne objednávanie. Pretože je úlohou aj tých poisťovní, ale aj nás politikov, aj z toho samotného ministerstva vysvetliť tým samotným poskytovateľom, že je aj vo vašom záujme, aby ste tých pacientov lepšie manažovali a objednávali, ušetríte svoj čas a šetríte náklady, aby sa to neskomplikovalo, aby nečakali v tej čakárni každý deň. Ďakujem. [15:42] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Pán poslanec Tomáš Szalay bude reagovať. [15:48] Tomáš Szalay – Vystúpenie s faktickou poznámkou Ďakujem pekne. Vlastne s touto faktickou poznámkou som úplne, úplne súhlasil a, a, a reagoval by som otázkou, na ktorú môžeš potom niekedy ako navrhovateľ odpovedať v nejakom vlastnom, vlastnom výstupe. V § 15 ods. 1 písm. a) sa za slová "zabezpečila poistencom dostupnosť zdravotnej starostlivosti" vkladajú slová "vrátane termínu vyšetrenia, ak o to poistenec požiada". Toto je podstata tejto novely. A teraz ide o to, že ja som ten poistenec, ja požiadam poisťovňu o termín vyšetrenia a teraz, čo s tým dokáže urobiť poisťovňa, keď tí poskytovatelia, ktorí to vyšetrenie poskytujú, nie poisťovňa poskytuje vyšetrenie, poskytovatelia poskytujú to vyšetrenie, keď tí poskytovatelia ten termín vyšetrenia nie sú ochotní poskytnúť. Akože tam sa poisťovňa môže aj rozglejiť na kolomaž a keďže je to jej povinnosť, tak nesplnenie tejto povinnosti je potom zrejme sankcionované na inom mieste v tom zákone. Čiže môj problém je v tom, že čo sa stane, keď nie je jednoducho tá služba k dispozícii alebo keď nie sú ochotní poskytovatelia tú službu poskytovať. [15:48] Ľuboš Blaha Pán poslanec Peter Stachura vystúpi v rozprave, nech sa páči. [15:50] Peter Stachura – Vystúpenie v rozprave Ďakujem, pán predsedajúci. Nemáme veľa času achceli sme ešte prerokovať jeden bod, takže to skrátim, aby sme boli, aby sme boli rýchli. Veľká vďaka za tento návrh, lebo myslím si, že je veľmi dôležitý. Vťahuje do manažmentu pacienta poisťovňu, to, čo potrebujeme. A súhlasím aj s tým, čo hovoril pán poslanec Szalay, že tých vecí, ktoré treba nastaviť, je veľa. A mňa tiež mrzí, že tu opozícia navrhuje nejaké riešenia, lebo toto riešenie manažmentu pacienta v ambulanciách sa dá urobiť jedine ako komplexné. To je veľmi ťažko robiť takto, že strieľame odboku, že tu trochu, tam trochu. Toto je povinnosťou ministerstva zdravotníctva, aby prišlo s komplexným plánom, ako chce nastaviť situáciu, lebo tá situácia je, to horí vyslovene. Nemôžme si dovoliť nechať takto, takýto divoký systém, ako je teraz. Niekde sa vyberajú poplatky, niekde sa nevyberajú poplatky, niekde sa dá dostať k pacientovi, niekde sa nedá dostať k pacientovi, niekde je, niekde je nejaká dokumentácia, niekde nie je. Tu žalostne Slovensko potrebuje jednu veľkú reformu manažmentu pacienta a časťou tejto reformy určite je, a to som presvedčený, to, čo navrhuje Oskar Dvořák. A to je, že tá poisťovňa musí vedieť poskytnúť tento termín pacientovi, ak o to požiada. A opäť, nemáme veľa času, čiže preskočím to, čo som chcel tuná trošku širšie povedať, že ako to majú nastavené v Nemecku, ten príklad s tým číslom 116, 117, kde si zavolá akýkoľvek občan, ktorý má problém si nájsť špecialistu, a hľadajú mu do šiestich týždňov ďalší termín. Je relatívne ľahko okopírovateľný, samozrejme, prispôsobiť ho treba na slovenské pomery. Niektoré poisťovne, napríklad Union, aby som bol konkrétny, už robí takýto nejaký manažment pacienta, čiže tie poisťovne aj interne už pracujú. Samozrejme, nie v tom rozsahu, keby, keby teda začal každý žiadať o termín, tam by to asi nefungovalo, tam by trebalo nastaviť mnoho procesov. Ale vo všeobecnosti ja budem odporúčať aj kolegom, aby sme hlasovali za tento, za tento zákon, a ďakujem, že si ho pripravil. Ďakujem pekne všetkým za pozornosť. [15:51] Oskar Dvořák – Vystúpenie v rozprave Ja to, ja to využijem na tú, na tú len otázku, na odpoveď otázky, keďže už som nemal priestor. Je to samozrejmé, samozrejme, je to, tá otvorenosť toho návrhu dáva voľnosť aj interpretácie, pretože keby som robil ad absurdum príklady, tak niekto by žiadal termíny na urgentný príjem, tak to by nemohlo fungovať. Čiže zároveň predpokladá sa tam aj nejaká súčinnosť toho samotného poistenca aj tej poisťovne a tá poisťovňa, samozrejme, má nárok si to zadefinovať, si to vynucovať cez tie samotné zmluvy, keď, keď uzatvára zmluvy so samotnými poskytovateľmi. A zároveň druhý krok, samozrejme, v tomto zákone je to, ako sa to robilo napríklad pri reforme nemocníc, že sa dajú zadefinovať podzákonné normy, ktoré určujú už konkrétne nejaké nároky, pri ktorých špecializáciách to má zmysel a kde nie. Takže ďakujem. [15:51] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Chce k rozprave zaujať stanovisko navrhovateľ? Nech sa páči, môžte. [15:51] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Pán spravodajca sa chce vyjadriť k rozprave? Predpokladám, že nie, takže prerušujem rokovanie o tomto bode. (Reakcia z pléna.) Ach, som si vás nevšimol, už som prerušil. Bude to potrebné? Chcete to určite? Nie, dobre, v poriadku. Ospravedlňujem sa, nevšimol som si. Kolegovia čakajú, takže som aj dúfal, že sa nebudete hlásiť. Nasledujúcim bodom programu by malo byť prvé čítanie o návrhu poslankyne Lucie Plavákovej, ale pani navrhovateľka tu nie je a sama ma požiadala, aby teda stratila poradie, takže posledné štyri minúty využijeme na pána poslanca Valáška, ktorý má návrh zákona na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov. Návrh zákona je uverejnený ako tlač 161, návrh na jeho pridelenie na prerokovanie výborov je v rozhodnutí č. 158. A dávam teraz slovo poslancovi Tomášovi Valáškovi, aby návrh zákona uviedol. Nech sa páči. (Rokovanie v prvom čítaní o návrhu poslanca Národnej rady Slovenskej republiky Tomáša Valáška na vydanie zákona, ktorým sa mení a dopĺňa zákon Národnej rady Slovenskej republiky č. 46/1993 Z. z. o Slovenskej informačnej službe v znení neskorších predpisov , tlač 161.) [15:51] Tomáš Valášek Vďaka, pán predsedajúci, len päť sekúnd na dovysvetlenie. Keďže tu nebudem, väčšinu budúceho týždňa som na zahraničnej pracovnej ceste, poprosil som aj kolegov a týmto im aj ďakujem, či viem ten zákon predložiť ešte dnes, lebo potom na tejto schôdzi už asi nebude šanca. Zákon, ktorý predkladám, a nedávam svoje štvorstranové, svoj štvorstranový príhovor, ušetrím vás, zákon, ktorý predkladám, mení spôsob výberu riaditeľa Slovenskej informačnej služby. Zhodou okolností to vyšlo tak, že zrovna tento týždeň je to dosť ožehavá téma. Náš postoj k výberu pána nominanta v tejto vláde poznáte. Máme za to, že nespĺňa ani odborné, ani osobnostné predpoklady na výkon tejto funkcie, pretože Slovenská informačná služba a jej vojenský ekvivalent Vojenské spravodajstvo nie sú hocijakými inštitúciami. Sú nielenže ušami a očami tejto krajiny, sú to ony, tieto dve služby, ktoré by nás mali v prvom rade a chronologicky ako prvé informovať, keď sa deje niečo nekalého a je ohrozená či bezpečnosť, či prosperita. Sú výnimočné tiež tým, že, samozrejme, nástroje, ktoré majú k dispozícii, sú mimoriadne ľahko zneužiteľné. Preto máme za to, že osoby, ktoré sú vyberané na post ich riaditeľa či riaditeľky, musia spĺňať mimoriadne vysoké štandardy. A skrátim vám, vynechám vám tú historickú lekciu, ako to všelijako v minulosti bolo, len dodám, že práve na poste riaditeľa SIS boli ľudia, ktorí mali opletačky aj so zákonom, aj s väzením. Toto nie je spôsob alebo toto nebola história, ktorú si služba zapíše za uši. Doplácame v konečnom dôsledku na ten nekvalitný spôsob výberu my všetci, lebo jednak, samozrejme, do Slovenskej informačnej služby ani do jej ekvivalentu vo Vojenskom spravodajstve potom nechodia tí talentovaní, ktorí to myslia so službou dobre a ktorým v prvom rade leží na srdci záujem tohto štátu. Doplácame na to my všetci, lebo potom tie služby si nerobia svoju prácu dobre. Čo navrhujeme, veľmi rýchle. Nie je to žiadna dramatická zmena, ale bola by to zmena k lepšiemu. Možno malá, ale ako prvý krok dôležitá. Navrhujeme, aby boli aj riaditelia na... kandidáti na riaditeľa SIS vypočutí v osobitnom výbore pre kontrolu SIS po vzore, mimochodom, Česka, Maďarska a Poľska. Nerobíme si žiadne ilúzie, že toto zastaví možnosti alebo zoberie všetky možnosti vládam nominovať svojich nominantov. To očakávanie je, že vrhneme trošku viac svetla aspoň pre ten vybraný kruh ľudí, ktorí sú v tom výbore, o tom, či ten človek spĺňa osobnostné predpoklady, profesionálne a či, samozrejme, je aj, či ten človek má aj, je spe... má, môžme od neho očakávať, že si tú prácu bude vykonávať poctivo. Dodávam, že sme sa tu nechali inšpirovať príkladom z iných krajín. Neobjavujeme tu, alebo nie znovu obnovujeme tu koleso a za normálnych okolností by sa stalo len toľko, že by ten človek bol vypočutý v par... vo výbore. Mimochodom tak, ako sa to deje už teraz napríklad pri výbere riaditeľa Policajného zboru. Týmto mi dovoľte vzhľadom na čas to moje, to moje vystúpenie ukončiť. Pán predsedajúci, odovzdávam vám späť slovo. [15:51] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Teraz dávam slovo spravodajcovi, ktorého určil navrhnutý gestorský výbor pre obranu a bezpečnosť, poslancovi Gáborovi Grendelovi. A ešte predtým by som upozornil technikov, aby, myslím, že tam je nejaká chyba technická z hľadiska čísla tlače alebo bodu, aby to upravili, aby bolo všetko kóšer. Nech sa páči, pán poslanec Grendel. [15:52] Gábor Grendel Ďakujem za slovo, pán predsedajúci. Vážené panie poslankyne, páni poslanci, v súlade so zákonom o rokovacom poriadku som bol určený výborom za spravodajcu k uvedenému návrhu zákona, tlač 161. Predkladám informáciu k predloženému návrhu zákona. Návrh spĺňa náležitosti podľa rokovacieho poriadku a legislatívnych pravidiel tvorby zákonov. Súčasťou predloženého návrhu je aj stanovisko ministerstva financií a Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky. Zo znenia uvedeného návrhu zákona je zrejmý účel navrhovanej úpravy. Vychádzajúc z oprávnení, ktoré pre mňa ako spravodajcu vyplývajú z § 73 zákona o rokovacom poriadku, odporúčam, aby sa Národná rada po všeobecnej rozprave uzniesla na tom, že návrh zákona prerokuje v druhom čítaní. V súlade s rozhodnutím predsedu Národnej rady navrhujem, aby návrh zákona prerokovali Ústavnoprávny výbor Národnej rady Slovenskej republiky, Osobitný kontrolný výbor Národnej rady Slovenskej republiky na kontrolu činnosti Slovenskej informačnej služby a Výbor Národnej rady Slovenskej republiky pre obranu a bezpečnosť. Za gestorský výbor navrhujem Výbor Národnej rady pre obranu a bezpečnosť. Odporúčam, aby predmetný návrh zákona výbory prerokovali do 30 dní a v gestorskom výbore do 32 dní od prerokovania návrhu zákona v Národnej rade Slovenskej republiky v prvom čítaní. Skončil som. Prosím, pán predsedajúci, otvorte všeobecnú rozpravu. [15:54] Ľuboš Blaha – Vstup predsedajúceho Otváram všeobecnú rozpravu, do ktorej som nedostal žiadnu písomnú prihlášku. Pýtam sa, či sa chce niekto prihlásiť do rozpravy ústne. Nie je tomu tak, takže vyhlasujem všeobecnú rozpravu za skončenú. Navrhovateľ ani spravodajca k neexistujúcej rozprave asi nebudú zaujímať stanovisko, takže prerušujem rokovanie o tomto bode programu. A týmto by sme skončili dnešný program, keďže je šestnásta hodina a jedna minúta. Budeme pokračovať tlačou 166 v utorok ráno o deviatej hodine. Želám pekný víkend. (Prerušenie rokovania o 15.56 hodine.)