Dôvodová správa (204 KB)

DÔVODOVÁ SPRÁVA A. Všeobecná časť Na rokovanie Národnej rady Slovenskej republiky sa predkladá vládny návrh zákona o medzinárodnej justičnej spolupráci v trestných veciach (ďalej len „návrh zákona“). Podnetom na predloženie návrhu zákona je úloha vyplývajúca ministerstvu spravodlivosti z Plánu legislatívnych úloh vlády Slovenskej republiky na rok 2025. Slovenská republika v čase, keď vstúpila do Európskej únie (ďalej len „EÚ“) prijala koncept „vzájomného uznávania justičných rozhodnutí“ ako základný kameň justičnej spolupráce v trestných veciach deklarovaný Radou Európskej únie. V roku 2005 prijala Slovenská republika koncept transpozície aktov EÚ formou samostatných zákonov. Tento koncept sa prejavil ako opodstatnený, najmä s poukazom na odlišný právny základ (vzájomné uznávanie) a skutočnosť, že nástroje justičnej spolupráce v rámci EÚ sú založené na priamom styku justičných orgánov členských štátov EÚ. V súčasnosti, pri náraste počtu osobitných zákonov, úprava medzinárodnej justičnej spolupráce v trestných veciach stratila prehľadnosť. Navyše, transpozícia nástrojov EÚ sa neuskutočnila v jednotnej legislatívnej línii. Preto je potrebné definovať pojmy a postupy, zohľadniť súčasný vývoj a trendy, judikatúru Súdneho dvora EÚ, Európskeho súdu pre ľudské práva a v neposlednom rade reagovať aj na problémy aplikačnej praxe. Rovnako je potrebné zohľadniť skutočnosť, že právne nástroje EÚ sa z hľadiska ich zapracovania, resp. začlenenia do právneho poriadku Slovenskej republiky líšia časovým momentom ich účinnosti a tým i obdobím, ktoré je pre ich využitie v praxi možné relevantne vyhodnotiť. Cieľom predkladaného návrhu zákona je konsolidácia právnej úpravy medzinárodnej justičnej spolupráce v trestných veciach, ktorej účelom je, aby sa sprehľadnilo a zjednodušilo využívanie nástrojov a inštitútov využívaných v právnom styku s cudzinou a aby sa odstránili nedostatky aplikačnej praxe. Návrh zákona bol vypracovaný na základe spolupráce Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky s Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“). Spolupráca s uvedenými subjektmi spočívala vo vecných rokovaniach a odborných diskusiách. Návrh zákona sa predkladá do opätovného medzirezortného pripomienkového konania, pričom prvé medzirezortné pripomienkové konanie začalo v októbri 2023. Predkladaný návrh zákona reflektuje pripomienky, ktoré boli uplatnené v prvom medzirezortnom pripomienkovom konaní a zároveň predstavuje dôkladnejšie prepracované znenie vychádzajúce z jednotlivých rokovaní s generálnou prokuratúrou a najvyšším súdom. Nová právna úprava medzinárodnej justičnej spolupráce v trestných veciach predstavuje revíziu jednotlivých osobitných zákonov upravujúcich medzinárodnú justičnú spoluprácu v trestných veciach v potrebnej miere a doplnenie a prepracovanie piatej časti Trestného poriadku, ktorá sa zrušuje a preberá do návrhu zákona. Podkladom pre túto revíziu bola analýza implementácie práva EÚ ako aj medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná tak, aby boli jej orgány schopné dodržať medzinárodné záväzky Slovenskej republiky. Nová úprava zohľadňuje aj vývoj judikatúry medzinárodných súdov a v neposlednom rade aj Ústavného súdu Slovenskej republiky. 2 Jedným z dôvodov pre spracovanie komplexnej samostatnej právnej úpravy je aj zjednotenie oblasti justičnej spolupráce v trestných veciach s členskými štátmi EÚ, ktorá je z hľadiska jej osobitnej povahy a systematiky oblasťou s osobitnou dôležitosťou z hľadiska frekvencie jej využitia zo strany justičných orgánov. Dôvodom pre samostatnú úpravu tejto časti sú i spoločné východiská z hľadiska aplikácie hlavných atribútov právneho priestoru EÚ, a to najmä zásady vzájomného uznávania justičných rozhodnutí a úzko previazaných prvkov, ako vzájomná dôvera justičných orgánov členských štátov EÚ a ich priamy styk. Samostatná, jasne špecifikovaná právna úprava (okrem iného i terminologicky) môže napomôcť praktikom a osobám so záujmom o uvedenú oblasť trestného konania odlíšiť postupy aplikované v rámci princípu vzájomného uznávania justičných rozhodnutí od postupov aplikovaných cestou štandardnej medzinárodnej spolupráce v trestných veciach (t. j. právna pomoc vo vzťahu k tretím štátom). Zároveň upravuje novú formu justičnej spolupráce v trestných veciach, ktorou je priama spolupráca príslušných orgánov s poskytovateľmi vybraných služieb v digitálnom priestore za účelom zabezpečenia elektronických dôkazov. Na rozdiel od justičnej spolupráce s členskými štátmi EÚ, spolupráca s tretími štátmi naďalej zostáva štandardnou „medzištátnou“ doménou medzinárodnej spolupráce charakterizovanou najmä stykom medzi ústrednými orgánmi dotknutých spolupracujúcich štátov, v slovenských podmienkach Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky a generálnej prokuratúry. Právna úprava justičnej spolupráce v trestných veciach bude mať povahu lex specialis k ustanoveniam zákona č. 300/2005 Z. z. Trestného zákona v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný zákon“) a k ustanoveniam zákona č. 301/2005 Z. z. Trestného poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „Trestný poriadok“), ktoré sa budú aplikovať subsidiárne. Návrh zákona pozostáva z piatich častí, pričom prvá časť obsahuje všeobecné ustanovenia, druhá časť upravuje justičnú spoluprácu s tretími štátmi a tretia časť justičnú spoluprácu s členskými štátmi. Štvrtá časť sa zaoberá spoluprácou s európskymi a medzinárodnými orgánmi a agentúrami. Piata časť obsahuje splnomocňovacie, prechodné, záverečné a zrušovacie ustanovenia. Návrh zákona má negatívne rozpočtovo zabezpečené vplyvy na rozpočet verejnej správy. Návrh zákona nemá vplyv na limit verejných výdavkov, nemá sociálne vplyvy ani vplyv na manželstvo, rodičovstvo, rodinu a deti, taktiež nemá vplyvy na podnikateľské prostredie, vplyvy na životné prostredie, vplyvy na informatizáciu spoločnosti a ani vplyvy na služby verejnej správy pre občana. Návrh zákona je v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, ústavnými zákonmi a ostatnými všeobecne záväznými právnymi predpismi Slovenskej republiky, medzinárodnými zmluvami a inými medzinárodnými dokumentmi, ktorými je Slovenská republika viazaná, ako aj s právom EÚ. Tento zákon nadobúda účinnosť 18. augusta 2026, okrem § 1 ods. 1 a 3, § 2 písm. a) až m), § 3 až 10, § 12 až 17, § 19 až 107, § 109 až 111, § 114 až 156, § 165 až 416, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2028. Návrh zákona nie je predmetom vnútrokomunitárneho pripomienkového konania. 3 B. Osobitná časť PRVÁ ČASŤ K § 1 Ustanovenie upravuje predmet zákona a jeho vzťah k iným zákonom, menovite k Trestnému poriadku a k zákonu č. 91/2016 Z. z. o trestnej zodpovednosti právnických osôb a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ustanovenie upravuje rozsah aplikácie zákona a definuje ho vymedzením postupov príslušných orgánov pri realizácii justičnej spolupráce v trestných veciach, či už vo vzťahu k tretím štátom alebo vo vzťahu k členským štátom EÚ alebo iným subjektom (agentúry EÚ, INTERPOL, medzinárodné súdy). Vymedzenie povahy konania v zmysle zákona má vplyv aj na iné aspekty procesu vykonávania justičnej spolupráce v trestných veciach, napr. vzťah k narábaniu so spismi, pričom subsidiárne použitie Trestného poriadku má rovnako aplikačný význam aj vzhľadom na veľmi úzke prepojenie na účel samotného trestného konania. Odsek 3 reaguje na inštitúty a postupy, ktoré sú upravené v druhej časti návrhu tak, aby sa mohli uplatniť v postupoch justičných orgánov aj vo vzťahoch medzi členskými štátmi EÚ primeraným spôsobom, ktorý nebude v rozpore so samotnou treťou časťou (ide napr. o postupy cezhraničného sledovania). K § 2 Toto ustanovenie reflektuje v odseku 1 princíp subsidiarity zákonnej úpravy voči úprave v medzinárodných zmluvách, ktorý charakterizoval úpravu právneho styku s cudzinou aj v minulosti, pričom výnimkou je zoznam derogovaných medzinárodných zmlúv v ustanovení § 107, ktoré sa v dôsledku transpozičnej povinnosti SR neuplatňujú vo vzťahoch členských štátov EÚ. K § 3 Ustanovenie definuje niektoré pojmy, ktoré zákon používa vo všetkých svojich častiach. Ide najmä o pojmy: medzinárodná zmluva, cudzí orgán, medzinárodný súd, slovenský orgán, justičný orgán, ústredný orgán, dožiadaný a dožadujúci štát, trest odňatia slobody, cudzie rozhodnutie, záruka vzájomnosti, prokurátor a obvyklý pobyt. Písmenom a) sa na účely tohto zákona zavádza rozšírená definícia medzinárodnej zmluvy, ktorá zahŕňa aj zmluvy medzi EÚ a inými štátmi, ktoré majú vzťah k predmetu zákona. Súčasťou medzinárodnej zmluvy aj z hľadiska záväznosti je vyhlásenie alebo výhrada štátov alebo iných subjektov, ako napr. EÚ. Písmená e) a f) upravujú definíciu justičného a ústredného orgánu vychádzajúc pritom z požiadaviek ustanovení o nástrojoch justičnej spolupráce v trestných veciach. Špecifikácia konania ministerstva spravodlivosti ako príslušného orgánu podľa osobitného predpisu má osobitný význam z hľadiska niektorých úkonov, ktoré sú podstatné pre riadne plnenie povinností vyplývajúcich zo zákona zohľadňujúc účel týchto povinností. Ide o zákon č. 18/2018 Z. z. o ochrane osobných údajov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, konkrétne § 3 ods. 3 zákona. Písmeno n) vymedzuje pojem obvyklý pobyt aplikovaný v oblasti trestného práva so zameraním na justičnú spoluprácu, pričom ide o rámcové vymedzenie. Pri jednotlivých inštitútoch bude jeho obsah posudzovaný na základe relevantných aspektov života, napr. pri majetkových rozhodnutiach pôjde hlavne o finančné a majetkové aspekty, pri inštitúte 4 odovzdania na výkon trestu odňatia slobody pôjde o sociálne a emocionálne väzby jedinca k istému štátu alebo teritóriu. K § 4 Ustanovenie upravuje postup pre poskytnutie záruky vzájomnosti, ktorá je z hľadiska obsahovej náplne vysvetlená už v § 2 písm. k) zákona, pričom obsahuje úlohy a súčinnosť hlavných aktérov v situáciách, v ktorých nie je k dispozícii právny základ vo forme medzinárodnej zmluvy. Pri poskytovaní a akceptovaní vzájomnosti je potrebné vychádzať nielen z účelu a podmienok konkrétnej veci, ale za súčinnosti rezortu zahraničných vecí a európskych záležitostí posúdiť aj komplexný kontext prípadu z hľadiska situácie a podmienok v konkrétnej krajine (napr. stav právneho štátu a dodržiavanie základných práv). Záväznosť vyhlásenia o vzájomnosti je kľúčová z hľadiska poskytnutia stability justičných vzťahov pri existencii obdobných podmienok a rovnako aj pre dôveryhodnosť poskytnutia takejto záruky z hľadiska jej vyhodnotenia cudzím štátom. Informácie o všetkých poskytnutých zárukách, ktoré ministerstvo spravodlivosti poskytlo, budú zverejnené pre oprávnené orgány na webovom sídle ministerstva. K § 5 V ustanovení je upravený jeden zo základných princípov justičnej spolupráce v trestných veciach. Okrem ochrany Ústavy Slovenskej republiky a právneho poriadku Slovenskej republiky (ďalej len „SR“) sa poskytuje ochrana aj ďalším významným chráneným záujmom. Ide o dodržiavanie tých pravidiel a zásad, ktoré sú dôležité pre fungovanie celej spoločnosti a dodržiavania základných ľudských práv a slobôd. Toto rozšírenie je dané skutočnosťou, že pri vybavovaní žiadostí cudzieho štátu môže dôjsť k situácii, kedy by vybavenie žiadosti mohlo napr. ohroziť alebo znemožniť trestné stíhanie v SR, prípadne by došlo k poskytnutiu skutočností, ktoré sú predmetom utajenia a pod. K § 6 Ustanovenie upravuje príslušnosť súdov a prokuratúry podľa tohto zákona. V odseku 1 stanovuje, že príslušným súdom je súd, ktorý vedie trestné konanie. Ustanovenie je aj reakciou na iniciatívu zo strany slovenských súdov, ktorá sa týka „zníženia“ rozhodovacej právomoci v prvom stupni z krajských súdov na okresné súdy v sídle kraja; v prípade Bratislavy a Košíc na mestské súdy. Pokiaľ je dožiadaným orgánom alebo justičným orgánom vykonávajúceho štátu slovenský súd, konanie v prvom stupni vykonáva súd podľa § 16 ods. 1 Trestného poriadku prostredníctvom samosudcu, v druhom stupni to môže byť aj predseda senátu. Uvedené má opodstatnenie najmä s ohľadom na uskutočnený všeobecný prechod trestnej agendy v r. 2006 na úroveň okresných súdov. Rovnako skutočnosť, že krajské súdy sú v súčasnosti v tejto agende odvolacími súdmi poskytuje predpoklady pre vznik legislatívnej úpravy systémovej povahy pre to, aby nimi boli aj v oblasti medzinárodnej justičnej spolupráce v trestných veciach. Okresné súdy teda konajú a rozhodujú o najzávažnejších formách trestnej činnosti v prvom stupni, a tým pádom aj o prípadoch s potenciálne vysokým dosahom v oblasti zásahu do základných práv dotknutých osôb, čo rovnako predstavuje vhodný predpoklad, že aj v agende predmetu úpravy tohto zákona budú predstavovať záruku zachovanie základných práv osôb. Najvyšší súd by sa mal z hľadiska jeho kapacít ťažiskovo venovať primárne dovolacej agende a zjednocujúcej činnosti, nemal by byť odvolacím orgánom v agende ako konanie EZR a MZR a tak dosiahnuť stav, ktorý panuje v iných členských štátoch. Odseky 3 a 4 upravujú príslušnosť prokuratúry. Odsek 5 upravuje situácie napr. dočasne zvýšeného nápadu. 5 K § 7 Ustanovenie bez zmeny preberá zásadu z piatej časti Trestného poriadku, pričom vychádza z toho, že ak zákon neustanovuje niečo iné, všetky rozhodnutia súdu majú formu uznesenia. K § 8 Ustanovenie zakotvuje princíp, že je možné prijať aj žiadosť zaslanú telefaxom, prípadne aj e-mailom, ak nie sú pochybnosti o autenticite takejto žiadosti. Ustanovenie reaguje predovšetkým na súčasné trendy a najmä anticipuje vývoj v tejto oblasti do budúcnosti. K § 9 Ustanovenie upravuje formy komunikácie pre účely aplikácie zákona, pričom základnou formou je styk medzi ústrednými orgánmi. Priamy styk justičných orgánov predstavuje možnosť, ktorá je výsledkom vzájomnej dôvery a vychádza z nástrojov medzinárodného alebo európskeho práva. Komunikácia prostredníctvom diplomatických kanálov je naďalej vnímaná ako dôveryhodná, no v praxi sa častejšie využívajú iné pružnejšie formy komunikácie. Jednou z týchto foriem je elektronická komunikácia, ktorá umožňuje oveľa rýchlejší prenos informácií. Podmienkou jej použitia je však jednak dôveryhodnosť z hľadiska autenticity odosielateľa a obsahu dokumentov a rovnako bezpečnosť komunikačného kanálu. Tento prenos dokumentov a informácií je v mimoriadnych situáciách, ako napr. pandémia alebo vojnový konflikt, jedinou komunikačnou cestou, ktorá nahrádza tradičnú poštovú komunikáciu, ktorá je za takýchto okolností znemožnená alebo obmedzená. V rámci EÚ je možné pozorovať v tejto oblasti dynamický vývoj, no aj vzťahy s tretími krajinami v oblasti justičnej spolupráce si čoraz viac vyžadujú operatívnosť komunikácie. Situácie, v ktorých prevažuje pochybnosť ohľadom elektronicky doručených dokumentov alebo je náročné s vyššou mierou dôveryhodnosti overiť ich, je opodstatnené očakávať doručenie originálov, čo môže mať dôsledky v oblasti počítania lehôt. K § 10 Ustanovenie upravuje postavenie Národnej ústredne INTERPOL pri vykonávaní inštitútov právnej pomoci. Predovšetkým sa jej prostredníctvom zasielajú žiadosti o právnu pomoc v naliehavých prípadoch (odsek 1), ale zároveň sa jej prostredníctvom dojednávajú s cudzím orgánmi termíny a miesta prevzatia alebo odovzdania osôb (odsek 2). Pokiaľ ide o zasielanie a prijímanie žiadostí vo vzťahu k štátom používajúcim Schengenský informačný systém, je možné pre tieto účely komunikovať prostredníctvom Národnej ústredne SIRENE. Do ustanovenia bol doplnený aj „iný príslušný útvar Policajného zboru pre účely osobitného predpisu“ vyplývajúci z potreby rozšírenia príslušných orgánov, napr. z dôvodu prijatia 2. dodatkového protokolu k Budapeštianskemu dohovoru o počítačovej kriminalite. K § 11 Odsek 1 reaguje na praktické problémy pri vykonávaní úkonov justičnej spolupráce v trestných veciach, keď poskytnutie informácií o činnosti slovenských orgánov môže ohroziť výsledok trestného konania v danej veci v dožadujúcom štáte. Ustanovenie spája princíp ochrany poskytnutých informácií (princíp dôvernosti informácií) a princíp nepoužitia poskytnutých informácií na iné účely, než na ktoré boli poskytnuté (princíp špeciality). K § 12 6 Ustanovenie upravuje zásadu špeciality vo vzťahu k dôkazom a informáciám, ktoré boli zabezpečené cestou spolupráce justičných orgánov v trestných veciach. Uplatnenie zásady je viazané jednak na prípady, keď táto povinnosť vyplýva priamo z medzinárodnej zmluvy, ako aj na tie prípady, v ktorých cudzí orgán poskytnutie týchto informácií a dôkazov dodržaním zásady špeciality vyslovene podmienil. Nejedná sa teda o všeobecnú zásadu medzinárodného obyčajového práva. Predmetné ustanovenie na jednej strane ukladá povinnosť slovenským justičným orgánom žiadať cudzie orgány o súhlas s použitím už zabezpečených dôkazov a informácií, pokiaľ je ich použitie potrebné na iný účel, než je účel, na ktorý boli poskytnuté (napr. v inom konaní) a taktiež im ukladá povinnosť upozorniť cudzie orgány, že informácie a dôkazy budú môcť na iný účel použiť len na základe predchádzajúceho súhlasu slovenských justičných orgánov – súdov a prokuratúr. V prípade doručenia takejto žiadosti zo strany cudzieho justičného orgánu bude vecou slovenských orgánov, aby preskúmali, či by bolo možné informácie a dôkazy poskytnúť aj za situácie a podmienok opísaných v žiadosti. Rozhodnúť o tejto žiadosti bude na ústredných orgánoch, pokiaľ iné ustanovenia návrhu neupravujú iný postup. Pokiaľ ide o formu a rozsah žiadosti aplikujú sa ustanovenia medzinárodnej zmluvy a primerane aj aspekty pôvodnej žiadosti. K § 13 Ustanovenie upravuje jednu z kľúčových zásad pri realizácii právnej pomoci, a to použitie dôkazov, pričom upravuje možnosť vykonávať právnu pomoc v cudzine v zmysle požiadaviek právneho poriadku SR a tým docieliť stabilnú dôkaznú situáciu v konaní v SR. Rovnako však upravuje aj použiteľnosť vykonaných dôkazov v súlade s právnym poriadkom vykonávajúceho štátu a poskytovanie dôkazov zabezpečených v trestnom konaní v SR vo vzťahu k cudzím justičným orgánom. K § 14 Ustanovenie upravuje situácie, v ktorých sa slovenský justičný orgán v rámci trestného konania dozvie o skutočnostiach, ktoré by mohli byť užitočné pre cudzí štát pre začatie alebo vykonanie trestného konania. V týchto prípadoch poskytne slovenský orgán sám z vlastnej iniciatívy informáciu cudziemu štátu. V odseku 2 je upravená situácia v opačnom smere. K § 15 Ustanovenie komplexne upravuje otázky preberania a odovzdávania osôb a vecí. Príslušnosť je daná útvarom Policajného zboru určeným ministrom vnútra. Vzhľadom na doterajšie skúsenosti sa upravuje ich vecná a miestna príslušnosť flexibilným spôsobom (odsek 1), pričom sa inšpiruje doterajšou filozofiou úpravy tejto otázky v Trestnom poriadku. Tieto orgány osobu odovzdávanú do cudziny preberajú od ústavov na výkon väzby alebo na výkon trestu odňatia slobody. Doplnenie odseku 3 vyplynulo z praktických skúseností najmä Národnej ústredne INTERPOL. Ide najmä o prípady, v ktorých došlo k lokalizácii osoby, avšak vzhľadom na vnútroštátny právny poriadok cudzieho štátu, resp. absenciu bilaterálnej zmluvy alebo akéhokoľvek právneho základu, ktorý by umožňoval extradičné konanie, nemôže prísť k naplneniu účelu zákona a zatýkací rozkaz sa nevykoná. Návrh vyplýva aj z konkrétnych situácií, keď po lokalizácii osoby v cudzom štáte bol priamo týmto štátom navrhnutý spôsob odovzdania osoby mimo extradičného konania, a to hlavne prostredníctvom deportácie 7 z vlastného územia, či už príslušníkmi štátu, z ktorého sa osoba vyhosťuje na územie SR alebo prevzatím si osoby priamo policajnými orgánmi SR v štáte, ktorý osobu vyhosťuje. Obmedzenie osobnej slobody počas preberania, odovzdania, ale najmä prevozu zabezpečujú policajné orgány donucovacími prostriedkami, ktoré im poskytuje predovšetkým druhá hlava zákona č. 171/1993 Z. z. o Policajnom zbore v znení neskorších predpisov. K § 16 Vzhľadom na to, že osoby sa podľa tohto zákona odovzdávajú a preberajú so súhlasom a na základe dohody štátov, nie sú pochybnosti o totožnosti takejto osoby a o záujme o jej vstup na územie alebo o opustenie územia štátu. Nedostatok cestovného dokladu alebo víza preto nemôže byť prekážkou realizácie odovzdania. K § 17 Ustanovenie komplexnou formou upravuje úhradu nákladov právnej pomoci vo vzťahu k cudzine. Základný princíp je ten, že náklady sú hradené zo štátneho rozpočtu SR a uhrádza ich orgán, ktorému vznikli. Toto vychádza zo základného princípu medzinárodných zmlúv v tejto oblasti, že každý štát znáša náklady, ktoré vznikli pri vykonávaní právnej pomoci na jeho území. Viaceré medzinárodné zmluvy však obsahujú výnimky z daného pravidla. Odsek 2 a 3 reaguje na takéto situácie, pričom upravuje aj situáciu, ktorá vznikne poskytnutím právnej pomoci na mimozmluvnom základe. V takých prípadoch nie je možné vychádzať z princípu, že každý štát znáša svoje náklady, ale je potrebné počítať s možnosťou, že štát, ktorý právnu pomoc vykonal, si uplatní úhradu nákladov, ktoré mu vznikli vykonaním právnej pomoci. Špecificky je v rámci odseku 4 upravená náhrada nákladov, ktoré vznikli prevozom osoby (alebo veci) územím tretieho štátu. Odsek 5 upravuje špecifickú situáciu spojenú s odovzdaním osoby na výkon trestu odňatia slobody do iného štátu z pohľadu nákladov, ktoré znáša SR, za predpokladu, že iná úprava nie je obsiahnutá v medzinárodnej zmluve alebo v zákone, pričom však ide len o vyjasnenie už doterajšej praxe pri realizácii takýchto úkonov medzinárodnej spolupráce. K § 18 Ustanovenie venované prekladom predstavuje sumarizáciu prípadov a hlavne všeobecného pravidla, ktoré upravuje realizáciu prekladov v prípadoch, v ktorých slovenský orgán je v pozícii orgánu štátu pôvodu. Odsek 4 naopak upravuje použitie štátneho jazyka na účel prijatia žiadostí a iných relevantných písomností slovenskými orgánmi, pokiaľ nie je inak upravené v medzinárodných zmluvách alebo iných zdrojoch práva vrátane vyhlásení SR k nim. Východiskom pre vyhotovovanie prekladov je ich vypracovanie prekladateľom, avšak v prípadoch a za podmienok upravených osobitným predpisom, ktorým je vyhláška MS SR, sú za takéto preklady považované aj strojový preklad, ktorý zabezpečí súd. Pre uľahčenie vypracovania prekladov a obmedzenie nákladov na preklady osvedčení pri nástrojoch EÚ sa odporúča slovenským justičným orgánom použiť verzie osvedčení v jazykových verziách zverejnených v Úr.v. a na webovom sídle Európskej justičnej siete pre trestné veci, a to aj cieľom predchádzať odlišným prekladom jednotlivých označení položiek týchto formulárov. Osobitný predpis je predpokladom pre certifikovaný strojový preklad, ktorý bude z hľadiska bezpečnosti a ochrany osobných údajov tvoriť efektívny postup pre preklady v a z určených cudzích jazykov, pričom je predpoklad, že zoznam jazykov v osobitnom predpise bude predmetom rozširovania, a to v závislosti od možností technických riešení. 8 K § 19 Ustanovenie upravuje postup v situáciách, v ktorých je nevyhnutné overiť písomnosti na účel realizácie justičnej spolupráce v trestných veciach, a to aj v súčinnosti s rezortom zahraničných vecí a európskych záležitostí. DRUHÁ ČASŤ PRVÁ HLAVA K § 20 Toto ustanovenie definuje právnu pomoc pre účely medzinárodnej spolupráce v trestných veciach. K § 21 Tento diel rieši otázky spojené so žiadosťami slovenských orgánov zasielanými do cudziny. Odsek 1 rieši pôsobnosť ústredných orgánov pri odosielaní žiadostí o právnu pomoc do cudziny. Odsek 2 zdôrazňuje subsidiaritu zákonnej úpravy odseku 1 s výnimkou žiadostí policajtov. Títo musia svoje žiadosti do cudziny zasielať vždy len prostredníctvom prokurátora bez ohľadu na úpravu v medzinárodnej zmluve. K § 22 Toto ustanovenie určuje obsahové a formálne náležitosti žiadosti o právnu pomoc zasielanej do cudziny. K § 23 Toto ustanovenie vymedzuje situáciu, kedy príslušný slovenský orgán môže vydať rozhodnutie, na základe ktorého sa vykoná v cudzine úkon, ktorý nemožno dosiahnuť bez rozhodnutia slovenského orgánu. K § 24 Doručovanie písomností osobám na území iného štátu priamo poštou, bez zapojenia orgánov tohto štátu, je zásahom do suverenity cudzieho štátu, preto sa môže realizovať len tam, kde to dovoľuje medzinárodná zmluva. K § 25 Ustanovenie upravuje situácie, kedy môže byť doručenie v prípade výnimočných okolností realizované prostredníctvom zastupiteľského úradu Slovenskej republiky v cudzom štáte. Žiadosť o doručenie v týchto prípadoch bude zo strany prokuratúry prebiehať prostredníctvom generálnej prokuratúry a žiadosť súdov prostredníctvom ministerstva spravodlivosti. Odsek 2 vymedzuje, čo môže vykonávať zastupiteľský úrad Slovenskej republiky. Odsek 3 stanovuje, že doručenie písomností prostredníctvom zastupiteľského úradu má rovnaké právne účinky ako v prípadoch, kedy je doručenie realizované justičným orgánom. 9 K § 26 Každý štát vykonáva úkony právnej pomoci na svojom území v zásade na základe a podľa svojho právneho poriadku. Dožadujúci štát musí potom akceptovať takýto úkon ako platný, aj keby nebol vykonaný v súlade s jeho právnym poriadkom. Na druhej strane, ak úkon nebol vykonaný v súlade s právny poriadkom dožiadaného štátu, ale napriek tomu bol vykonaný spôsobom, ktorý zodpovedá požiadavkám právneho poriadku SR, nie je dôvod jeho platnosť neakceptovať. To platí o to viac, že cudzí orgán môže úkon vykonať na žiadosť slovenských orgánov podľa slovenského právneho poriadku alebo priamym použitím medzinárodnej zmluvy platnej medzi oboma štátmi. K § 27 Žiadosť o predvolanie podľa odseku 1 sa musí doručiť formou žiadosti o právnu pomoc bez použitia donucovacích opatrení. Odsek 2 a 3 je vymedzením rozsahu a podmienok procesnej imunity osoby predvolanej z cudziny. K § 28 Odsek 1 obsahuje základný princíp, že úkony právnej pomoci vykonávajú slovenské orgány podľa slovenského právneho poriadku. To znamená, že môžu vykonať na základe žiadosti cudzích orgánov v zásade všetko to, čo môžu vykonať sami v trestnom konaní vedenom v Slovenskej republike. Okrem toho môžu slovenské orgány vykonať úkon postupom, ktorý je upravený v medzinárodnej zmluve a ktorého úprava v slovenskom právnom poriadku absentuje, a to priamou aplikáciou medzinárodnej zmluvy (napr. videokonferencia alebo telefonický výsluch upravené v Druhom dodatkovom protokole k Európskemu dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach). Práve vzhľadom na to, že pôjde o postup neupravený v slovenskom právnom poriadku, vyžaduje sa, aby prokurátor zodpovedný za zabezpečenie vykonania právnej pomoci rozhodol aj o modalitách vykonania takéhoto úkonu. Doplnenie osobitnej definície cudzích orgánov bolo potrebné z hľadiska deficitov SR pri hodnotení plnenia niektorých medzinárodných záväzkov. Odsek 2 upravuje možnosť postupu podľa cudzích právnych predpisov, ak ich použitie nie je v rozpore so záujmami chránenými ustanovením § 5. Odsek 3 upravuje požiadavku obojstrannej trestnosti činu, ktorého sa právny úkon týka, v kontexte poskytovania právnej pomoci podľa Trestného poriadku. Odsek rozširuje preskúmanie obojstrannej trestnosti aj na právne pomoci, na vykonanie ktorých je potrebné vydanie príkazu súdu alebo orgánu činného v trestnom konaní, nakoľko aj v týchto prípadoch dochádza k závažným zásahom do základných práv a slobôd dotknutých osôb. K § 29 Ustanovenie rieši príslušnosť na prijímanie žiadostí o právnu pomoc z cudziny. Odsek 1 priznáva pôsobnosť na prijímanie žiadostí z cudziny ministerstvu spravodlivosti. Doplnenie príslušnosti o možnosť adresovať dožiadania na vykonanie právnej pomoci aj o generálnu prokuratúru, pokiaľ ide o vec v predsúdnom konaní, reaguje na úpravy v medzinárodných zmluvách, ktoré sú však integrálne prepojené na vyhlásenia SR k nim (definícia príslušných orgánov). Odsek 2 upravuje situáciu, kedy je predmetom žiadosti o právnu pomoc úkon, ktorý má v celom rozsahu vykonať súd. V tomto prípade zašle ministerstvo spravodlivosti túto žiadosť okresnému súdu, v ktorého obvode sa má úkon vykonať, inak ju zašle generálnej prokuratúre. 10 Odsek 3 upravuje okolnosti, v ktorých zabezpečuje vykonanie žiadosti o právnu pomoc súd. V týchto prípadoch zašle generálna prokuratúra túto žiadosť okresnému súdu, v ktorého obvode sa má úkon vykonať. K § 30 Ustanovenie rieši príslušnosť na vybavovanie žiadostí o právnu pomoc z cudziny. Odsek 1 upravuje vo všeobecnosti príslušnosť krajskej prokuratúry na vybavenie žiadostí o právnu pomoc. Odsek 2 špecifikuje prípady, v ktorých bude príslušná okresná prokuratúra, ak pôjde v rámci právnej pomoci výlučne o doručenie písomností alebo ak je v štáte pôvodu vedené iné ako trestné konanie. Odsek 3 upravuje právomoc generálnej prokuratúry určiť príslušnú krajskú prokuratúru na vybavenie žiadosti o právnu pomoc. Odsek 4 upravuje zabezpečenie vybavenia žiadosti o právnu pomoc mimo obvod príslušnej krajskej prokuratúry. V prípade, že nie je možné určiť príslušnosť na zabezpečenie vybavenia žiadosti o právnu pomoc podľa vyššie uvedených ustanovení, príslušnou prokuratúrou bude Krajská prokuratúra v Bratislave (odsek 6). K § 31 Ustanovenie rieši príslušnosť na vybavovanie žiadostí o právnu pomoc z cudziny v súdnom konaní. Vo všeobecnosti upravuje príslušnosť okresného súdu na vybavenie žiadostí o právnu pomoc. K § 32 Ak slovenský orgán na vykonanie úkonu (dôkazu) v rámci trestného konania v SR potrebuje príkaz súdu, bude takýto príkaz potrebovať aj na vykonanie tohto úkonu pre cudzí orgán (odsek 1). Odsek 2 stanovuje, že na vykonanie úkonu právnej pomoci je potrebné rozhodnutie súdu o prípustnosti vykonania takéhoto úkonu. Súd súčasne rozhodne, akým spôsobom sa úkon právnej pomoci vykoná (či ho vykoná prokurátor, súd, či budú prítomní zástupcovia dožadujúceho orgánu, aký stupeň samostatnosti týmto zástupcom pri vykonaní úkonu povolí a pod.). Odsek 3 určuje vecnú a miestnu príslušnosť súdu. K § 33 Ustanovenie upravuje situácie, v ktorých príslušné slovenské orgány odmietnu vykonať žiadosť o právnu pomoc. Ide o taxatívny výpočet dôvodov vymedzených v písm. a) až g). Odsek 2 stanovuje povinnosť slovenskému orgánu informovať o odmietnutí vykonania úkonu právnej pomoci príslušný cudzí justičný orgán aj s uvedením dôvodu odmietnutia. K § 34 Odsek 1 určuje základnú zásadu možnosti postupu cudzích orgánov na území SR pri absencii medzinárodnej zmluvy. Na úkony zastupiteľských úradov (s výnimkou doručovania písomností vlastným občanom a výsluchu osôb, ktoré sa dostavia dobrovoľne bez použitia akéhokoľvek donútenia) sa vyžaduje predchádzajúci súhlas ministerstva spravodlivosti (odsek 2). Odsek 3 obsahuje špecifickú úpravu účasti orgánov cudzieho štátu pri výkone úkonov 11 právnej pomoci v SR rovnako, ako aj iných osôb (účastníci konania, svedkovia, poškodení a pod.). K takejto účasti sa vyžaduje súhlas prokurátora príslušného na vybavenie úkonu alebo súdu, ak úkon právnej pomoci bude sám vykonávať. K § 35 Ustanovenie komplexným spôsobom rieši doručovanie písomností adresátom v SR. Za určitých podmienok zjednodušuje možnosť doručenia adresátovi poštou (odsek 1 a 2). Možnosť náhradného doručenia až na druhý pokus reaguje na požiadavky obsiahnuté v právnom poriadku mnohých štátov a má predísť potrebe opakovanej žiadosti o doručenie zo strany dožadujúceho orgánu. Odsek 2 reaguje na princíp obsiahnutý v § 58 zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom v znení neskorších predpisov. Povinnosť zabezpečiť preklad do slovenského jazyka má doručujúci orgán výlučne v prípade, že medzinárodná zmluva neukladá dožadujúcemu orgánu takýto preklad k písomnosti pripojiť, ale zároveň ukladá záväzok doručiť písomnosť riadne. Ide teda o riešenie rozporu medzi právom účastníka odmietnuť prijať písomnosť, ak nie je v jazyku, ktorému rozumie a nedostatkom povinnosti cudzieho orgánu takýto preklad pripojiť. Je tu nebezpečenstvo, že ak by účastník prevzatie odmietol, doručenie by napriek tomu malo v dožadujúcom štáte účinky, pretože tento štát dodržal spôsob doručenia upravený medzinárodnou zmluvou. V záujme ochrany adresáta musí teda zodpovednosť za preklad prevziať SR (odsek 2). Dôležité je, že táto povinnosť sa týka výlučne situácií upravených medzinárodnou zmluvou. Pri absencii medzinárodnej zmluvy je vždy možné preklad vyžadovať od dožadujúceho štátu. Posledná veta odseku 2 sa týka situácií, v ktorých medzinárodná zmluva ukladá povinnosť preklad pripojiť, ale preklad pripojený k doručovanej písomnosti nebol. Odsek 3 upravuje osobitnú formu doručovania - osobné doručenie. Pre osobné doručenie ako osobitnú formu doručenia platí tiež primerane odsek 2, ak doručujúci orgán nemal povinnosť pripojiť preklad, zabezpečí ho doručujúci orgán. Ak takúto povinnosť nemal, môže adresát písomnosti odmietnuť prevziať. K § 36 Ustanovenie upravuje postup pri výsluchu osoby pod prísahou na žiadosť cudzieho orgánu a text prísah. K § 37 Odsek 1 upravuje možnosť slovenského justičného orgánu požiadať o vykonanie výsluchu bližšie špecifikovaných osôb cudzí orgán, ak nie je možné toto zabezpečiť v SR. Odsek 2 obsahuje náležitosti takejto žiadosti s uvedením dôvodu, pre ktorý nie je vhodné alebo možné vypočutie osoby v SR s doslovným znením ustanovení právnych predpisov SR, podľa ktorých sa pri výsluchu bude postupovať. K § 38 Ustanovenie upravuje v ýsluch prostredníctvom videokonferenčného zariadenia na základe žiadosti cudzích orgánov. Ide o výsluch osôb prostredníctvom videokonferencie alebo telefónu v prípadoch, kedy tento nie je možné alebo vhodné vykonať na území cudzieho štátu. Na vykonanie výsluchu obvineného sa vždy vyžaduje jeho súhlas. Pred začatím výsluchu justičný orgán vykonávajúci úkon overí totožnosť vypočúvanej osoby a primerane ju poučí podľa právneho poriadku Slovenskej republiky. Žiadosť cudzieho justičného orgánu musí 12 obsahovať doslovné znenie ustanovení právnych predpisov cudzieho štátu, podľa ktorých sa má výsluch vykonať, ak to nie je súčasťou žiadosti, vyžiada si justičný orgán ich doplnenie. K § 39 Odsek 1 upravuje možnosť vykonávať odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky na území Slovenskej republiky z cudzieho štátu. V tomto prípade je na rozhodovanie o udelení súhlasu s vykonaním odpočúvania alebo s jeho pokračovaním príslušný Mestský súd Bratislava I; ak je v cudzom štáte vykonávajúcom odpočúvanie vedené prípravné konanie, rozhodne na návrh prokurátora Krajskej prokuratúry v Bratislave. Súhlas s vykonaním odpočúvania alebo s jeho pokračovaním možno udeliť iba pri splnení podmienok uvedených v § 115 Trestného poriadku. Odsek 2 upravuje opačnú situáciu, t. j. možnosť zo Slovenskej republiky vykonávať odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky na území cudzieho štátu. Zároveň stanovuje povinnosť prokurátora a po podaní obžaloby súdu informovať cudzí štát o predpokladanom alebo vykonávanom odpočúvaní. K § 40 Zmena úpravy procesu schvaľovania žiadostí cudzích orgánov o prevoz osoby územím SR umožní v prípade, ak nastanú praktické podmienky vyžadujúce revíziu postupu tohto schvaľovania, flexibilnejšiu úpravu prostredníctvom interného normatívneho aktu rezortu spravodlivosti, pri ktorom posúdenie a udelenie súhlasu nebude realizované výhradne ministrom. Právna úprava prevozu sa dopĺňa o príklady prípadov, v ktorých sa povolenie neudelí, vzhľadom na to, že takáto aspoň deklaratórna úprava absentuje v platnej úprave. Pre úplnosť sa upravuje aj prelet nad územím SR a status lietadla prevážajúceho osobu nad územím SR pre účely medzipristátia. Rovnako sa upravuje aj postup a podmienky pre žiadosti o prevoz cudzím územím slovenských orgánov. K § 41 I keď ide o úkon právnej pomoci, ktorý vyžaduje žiadosť justičného orgánu, jeho realizácia je výslovne daná policajným orgánom, ktoré za určitých okolností môžu cezhraničné sledovanie alebo prenasledovanie robiť aj bez predchádzajúceho súhlasu cudzích orgánov. Špecifikáciu cudzieho orgánu zabezpečuje, resp. určuje vyhlásenie zmluvného štátu. Na ukončenie sledovania podľa odseku 3 sa primárne použije medzinárodná zmluva. V prípade, ak to medzinárodná zmluva neustanovuje, použije sa lehota 5 hodín pre udelenie predbežného súhlasu. Siedmy odsek upravuje možnosť slovenským orgánom (pri § 42 orgánom cudzieho štátu) uskutočňovať vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov v súlade s ustanoveniami medzinárodnej zmluvy, ktorej je SR zmluvnou stranou. Ide predovšetkým o Tretí dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej právnej pomoci v trestných veciach, konkrétne k jeho čl. 3, ktoré však SR zatiaľ nie je zmluvnou stranou. Záznamové zariadenia (GPS, audio atď.) sú účinnými nástrojmi v boji proti najzávažnejším formám nadnárodnej trestnej činnosti. Aktuálne sa upravuje rozsah výlučnej právomoci EÚ ohľadom jednotlivých ustanovení protokolu a rovnako možností pre členské štáty EÚ uplatniť výhrady resp. vyhlásenia. K § 42 13 Ustanovenie obsahuje úpravu pasívnej formy cezhraničného sledovania, ktoré môže byť vykonané v urgentnej alebo riadnej forme. Predpokladom vykonania tohto úkonu je existencia medzinárodnej zmluvy. Podmienkou realizácie cezhraničného sledovania cudzích orgánov na území SR je predchádzajúce povolenie slovenských justičných orgánov, ktoré je vydané na základe žiadosti o právnu pomoc. Druhý odsek upravuje urgentnú formu cezhraničného sledovania, kedy z objektívnych dôvodov nie je možné zabezpečiť predchádzajúci súhlas slovenských orgánov s pokračovaním sledovania na území SR, nakoľko cudzie orgány prekročenie hranice nepredpokladajú. V takom prípade sú cudzie orgány povinné o prekročení hranice ihneď informovať Prezídium policajného zboru, prípadne iný orgán uvedený vo vyhláseniach SR k medzinárodnej zmluve a následne musia cudzie justičné orgány, pokiaľ budú výsledky sledovania použité ako dôkaz v trestnom konaní, požiadať o dodatočné povolenie s vykonaním úkonu na základe žiadosti o právnu pomoc. Na ukončenie sledovania podľa tohto odseku sa primárne použije medzinárodná zmluva. V prípade, ak to medzinárodná zmluva neustanovuje, použije sa lehota 5 hodín pre udelenie predbežného súhlasu. Na vybavenie žiadostí týkajúcich sa cezhraničného sledovania cudzích štátov je výlučne príslušná Krajská prokuratúra Bratislava. Dôvodom je špecifickosť tohto úkonu, pričom práve špecializácia jednej prokuratúry na tento úkon by mala pomôcť kvalitnému vybavovaniu žiadostí cudzích orgánov. Ďalším dôvodom pre určenie príslušnosti jednej prokuratúry sú i praktické ťažkosti s určením miestne príslušnej prokuratúry v prípadoch, kedy cudzie orgány nevedia určiť miesto prechodu hranice. Šiesty odsek upravuje možnosť slovenským orgánom (pri § 42 orgánom cudzieho štátu) uskutočňovať vyhotovovanie obrazových, zvukových alebo obrazovo-zvukových záznamov v súlade s ustanoveniami medzinárodnej zmluvy, ktorej je SR zmluvnou stranou. Ide predovšetkým o Tretí dodatkový protokol k Európskemu dohovoru o vzájomnej právnej pomoci v trestných veciach, konkrétne k jeho čl. 3, ktoré však SR zatiaľ nie je zmluvnou stranou. Záznamové zariadenia (GPS, audio atď.) sú účinnými nástrojmi v boji proti najzávažnejším formám nadnárodnej trestnej činnosti. Aktuálne sa upravuje rozsah výlučnej právomoci EÚ ohľadom jednotlivých ustanovení protokolu a rovnako možností pre členské štáty EÚ uplatniť výhrady resp. vyhlásenia. K § 43 Ustanovenie o spoločnom vyšetrovacom tíme reaguje na prax a ťažiskové postavenie prokurátora, ktorý má v spoločnom vyšetrovacom tíme vedúce postavenie a rovnako vypúšťa povinné prerokovanie zriadenia tímu s ministrom spravodlivosti, ktoré procesne nezodpovedá potrebe pružného vytvorenia tejto formy koordinovaného a inštitucionalizovaného vyšetrovania, avšak z hľadiska informovanosti o ich činnosti bude poskytovaná ministerstvu raz ročne správa, s cieľom poskytnúť prehľad o kľúčových údajoch pre vyhodnocovanie realizácie trestnej politiky štátu v oblasti cezhraničnej spolupráce a prítomnosti/spolupráci a jej formách s orgánmi iných štátov, a to počet SVT a štátov, ktoré sa zúčastňujú ich práce. K § 44 Ustanovenie upravuje situácie týkajúce sa vykonávania úkonov spoločného vyšetrovacieho tímu. Ustanovenie reaguje na prax v činnosti justičných orgánov, v zmysle ktorej je nevyhnutné pre efektívne stíhanie cezhraničnej formy trestnej činnosti zriadiť koordinovaný systém súčinnosti medzi OČTK. Právnym základom býva často medzinárodná zmluva. Ak ide o vykonanie úkonov trestného konania v inom štáte než je ten, ktorý sa spoločného vyšetrovacieho tímu zúčastňuje, je potrebné zaslať žiadosť o právnu pomoc (odsek 14 2). K § 45 Ustanovenie upravuje pôsobenie spoločného vyšetrovacieho tímu na území SR, ako aj povinnosti členov tohto tímu. Ustanovenie reaguje aj na potrebu riadenia SVT a upravuje povinnosti jej členov. O nemožnosti priamej účasti na vyšetrovacom úkone zo strany člena SVT môže byť rozhodnuté z dôležitých dôvodov, a to vzhľadom na nevyhnutnosť bezprostredného účelu zriadenia SVT. Medzi takéto dôvody je možné začleniť časový prvok, ktorý môže spôsobiť nemožnosť opakovať takýto úkon neskôr alebo napr. riziko straty účelu úkonu z dôvodu osobitosti prítomnosti cudzieho člena SVT. Rovnako upravuje obmedzenia pôsobenia cudzích členov SVT na území SR, ktoré vyplývajú z obmedzení ich právomocí. K § 46 Tento inštitút je osobitnou formou právnej pomoci z dôvodu, že osoba, ktorej osobná sloboda je v SR obmedzená, nemôže slobodne vycestovať a zúčastniť sa na konaní v cudzine, na ktoré bola predvolaná. Na účely zabezpečenia jej účasti na úkone v cudzine preto treba súčinnosť orgánov SR. Dočasne odovzdať možno osobu, ktorá je vo väzbe na účely trestného konania v SR alebo vo výkone trestu odňatia slobody uloženého slovenským súdom. Dočasne možno odovzdať osobu do cudziny bez ohľadu na jej štátne občianstvo, preto možno dočasne odovzdať aj občana SR. Ustanovenie taxatívne nešpecifikuje dôvody, na ktoré sa môže osoba dočasne odovzdať do cudziny, ale obsahuje všeobecnú indikáciu, že musí ísť o odovzdanie na účely dokazovania. Dočasným odovzdaním osoby do cudziny sa v SR neprerušuje trestné stíhanie, ani sa osoba neprepúšťa z väzby či z výkonu trestu odňatia slobody. Odsek 2 obsahuje základné zákonné podmienky uplatnenia inštitútu dočasného odovzdania, ktoré sa použijú v rozsahu, v ktorom nemá prednosť medzinárodná zmluva. K § 47 Odsek 1 stanovuje, že o dočasnom odovzdaní rozhoduje minister spravodlivosti na základe súhlasu súdu alebo v prípravnom konaní prokurátora. Súčasťou rozhodnutia ministra spravodlivosti je aj určenie lehoty, v ktorej dožadujúci štát musí osobu vrátiť na územie SR. Odsek 2 upravuje jeden z technických aspektov realizácie dočasného odovzdania, t. j. vydanie príkazu na premiestnenie osoby do cudziny príslušným súdom. Kritérium miestnej príslušnosti okresného súdu je určené miestom výkonu väzby alebo trestu odňatia slobody. K § 48 Ak sa do cudziny dočasne odovzdal odsúdený počas výkonu trestu odňatia slobody v SR, doba strávená vo väzbe v cudzine sa započíta do dĺžky výkonu trestu odňatia slobody v SR. Ak sa do cudziny dočasne odovzdala osoba z výkonu väzby v SR, doba strávená vo väzbe v cudzine sa síce nezapočíta do lehôt väzby (odsek 1), avšak započíta sa do výkonu trestu, ktorý sa jej uloží v trestnom konaní. Proti rozhodnutiam o nezapočítaní väzby podľa odseku 1 a o započítaní väzby podľa odseku 2 sú prípustné sťažnosti, ktorá nemajú odkladné účinky. K § 49 V tomto prípade sa osoba nachádza vo väzbe alebo výkone trestu v dožadujúcom štáte. Podstatou inštitútu je, že dočasné odovzdanie sa uskutočňuje zo štátu, ktorého orgány požiadali o právnu pomoc, na územie štátu, ktorého orgány majú právnu pomoc vykonať. Účelom je zabezpečiť, aby sa osoba mohla zúčastniť na vykonaní požadovaného úkonu právnej pomoci. V podstate to znamená, že ak by v trestnom konaní v SR vznikla potreba vykonať úkon právnej pomoci v cudzine za prítomnosti obvineného, ktorý je vo väzbe v SR, slovenské orgány by 15 mohli požiadať dožiadaný štát o dočasné odovzdanie tejto osoby, aby mohla byť prítomná pri vykonaní úkonu právnej pomoci. Ide teda o žiadosť pridruženú k žiadosti slovenských orgánov o vykonanie dôkazu v cudzine. K § 50 Podnet na dočasné prevzatie osoby z cudziny môže dať prokurátor (v štádiu prípravného konania) alebo súd (po podaní obžaloby). Žiadosť do cudziny je oprávnené podať ministerstvo spravodlivosti. Obsahom žiadosti prokurátora alebo súdu, ktorú predkladajú ministerstvu spravodlivosti, je označenie účelu, na ktorý sa prítomnosť osoby požaduje (svedecká výpoveď na hlavnom pojednávaní, konfrontácia, a pod.), dátum alebo časové obdobie, v ktorom je prítomnosť osoby potrebná v SR. Ustanovenie upravuje jeden z technických aspektov zabezpečenia prevzatia osoby z cudziny. Bez ohľadu na to, či o odovzdanie žiadal prokurátor alebo súd, musí súd rozhodnúť o tom, že osoba odovzdaná z cudziny bude počas pobytu v SR vo väzbe. Toto rozhodnutie urobí súd, ktorý je miestne a vecne príslušný v danej trestnej veci. Na účely fyzickej realizácie prevzatia je nevyhnutné, aby súd v uznesení o väzbe súčasne uviedol, že väzba sa začína dňom prevzatia. Odsek 3 sa uplatní vtedy, ak cudzí orgán žiada o vykonanie úkonu právnej pomoci v SR, a súčasne požiada, aby sa na úkone mohla zúčastniť osoba, ktorá je v dožadujúcom štáte vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody. K § 51 Zaistenie veci sa robí vždy na žiadosť cudzieho orgánu a jeho účelom je následné odovzdanie zaistenej veci. Odsek 2 upravuje špecificky možnosť odložiť odovzdanie zaistenej veci, ak je potrebná v trestnom konaní v SR. Odklad odovzdania sa vzťahuje výlučne na trestné konanie, ktoré sa už pred slovenskými orgánmi vedie, nie na prípadné budúce konania. Prvá veta odseku 3 určuje základnú normu postupu. Dožiadaný orgán požiada pri odovzdaní veci dožadujúci orgán o jej vrátenie, len čo už nebude v cudzine potrebná. Výnimku z tohto základného pravidla obsahuje druhá veta, ktorá umožňuje dožiadanému orgánu vzdať sa tohto práva, napríklad ak vec nie je v SR potrebná na účely trestného konania a nepatrí nikomu v SR. Dožiadaný orgán môže namiesto vrátenia veci súhlasiť s tým, aby sa vec vrátila vlastníkovi, najmä ak je jej vlastník v dožiadanom štáte. Odsek 4 rozširuje použitie odseku 1 až 3 aj na odovzdanie veci, ktorá bola zaistená u vyžiadanej osoby v rámci extradičného konania na žiadosť cudzích orgánov. Dožiadaným orgánom je v tomto prípade na účely odseku 2 a 3 krajský súd, ktorý rozhoduje o prípustnosti vydania. K § 52 Ustanovenie upravuje prípady, kedy je možné zaistiť peňažné prostriedky na účely ich vrátenia vlastníkovi, ak je nepochybné, že nepatria majiteľovi účtu, na ktorom sa nachádzajú. O ich zaistení rozhoduje prokurátor. Odsek 2 upravuje ďalšie možnosti rozhodovania prokurátora. Sudca pre prípravné konanie je v zmysle odseku 3 príslušný na rozhodovanie o vrátení peňažných prostriedkov. K § 53 Na postup podľa tohto ustanovenia sa vyžaduje zmluvná vzájomnosť. Účelom predbežného zaistenia je predovšetkým budúca realizácia výkonu trestu prepadnutia majetku alebo veci uložená cudzím majetkovým rozhodnutím. Musí ísť vždy o majetok, ktorý sa nachádza na území SR, je určený na spáchanie trestného činu, na jeho spáchanie bol použitý 16 alebo je výnosom z trestnej činnosti a predpokladá sa jeho prepadnutie alebo zhabanie. Účelom tohto inštitútu je zaistenie majetku vždy len na účely trestného konania. Ustanovenie upravuje osobitne pôsobnosť orgánov pri vykonaní tohto úkonu právnej pomoci. Vzhľadom na závažnosť účelu použitia tohto inštitútu sa vyžaduje rozhodnutie súdu. Súd rozhoduje na návrh prokurátora. Odsek 2 upravuje osobitne miestnu príslušnosť okresného súdu na rozhodovanie o zaistení majetku. Odsek 4 upravuje ukončenie predbežného zaistenia majetku. Súd, ktorý rozhodol o zaistení, zruší opatrenie vždy na základe informácie dožadujúceho orgánu, že tento na zaistení už ďalej netrvá, alebo na základe podmienok uvedených v medzinárodnej zmluve. Druhá veta ustanovenia má ochranný charakter a je určená na odstránenie tvrdosti zákona v situácii, ak dožadujúci štát v primeranom čase nepožiadal o výkon svojho majetkového rozhodnutia. Ak v cudzine vydané právoplatné majetkové rozhodnutie existuje a neobsahuje výrok, ktorého výkon sa zaistením majetku zabezpečoval (trest prepadnutia majetku alebo veci, zhabanie veci) alebo dožadujúci štát o výkon takéhoto svojho rozhodnutia v primeranom čase vôbec nepožiadal, je dôvodné o nutnosti ďalšieho trvania tohto opatrenia pochybovať a zaistenie majetku možno zrušiť. Pri posudzovaní primeranosti doby musí súd brať do úvahy aj skutočnosť, že nárok v tomto prípade bude uplatňovať cudzí štát, preto za primeranú dobu na účely tohto ustanovenia treba považovať dobu, ktorá zodpovedá vyhotoveniu a zhromaždeniu potrebných písomností a ich prekladov na podanie žiadosti SR o výkon cudzieho majetkového rozhodnutia podľa použiteľnej medzinárodnej zmluvy. K § 54 Ustanovenie reflektuje potrebu upraviť možnosť súdu rozhodnúť na návrh prokurátora o zaistení majetku veci alebo inej majetkovej hodnoty na území SR na žiadosť cudzieho orgánu, ak je trestné stíhanie v dožadujúcom štáte vedené pre trestné činy patriace do pôsobnosti Medzinárodného trestného súdu podľa Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu a predpokladá sa uloženie trestu prepadnutia majetku, prepadnutia veci alebo zhabanie veci, a dožadujúcim štátom bola zaručená vzájomnosť. Aj v tomto prípade vznikla potreba legislatívnej zmeny z dôvodu uplatňovania sankčného mechanizmu voči Ruskej Federácii na žiadosť orgánov, s ktorými v predmetnej veci nemá SR uzatvorenú medzinárodnú zmluvu. K § 55 Zasielanie informácií z registra trestov sa upravuje ako osobitná forma právnej pomoci, pričom sa stanovuje príslušnosť generálnej prokuratúry na prijatie takejto žiadosti. DRUHÁ HLAVA K § 56 Odsek 1 upravuje právomoc generálnej prokuratúry na rozhodovanie o žiadostiach iných štátov. Z ustanovenia je vypustená povinnosť informovať ministerstvo spravodlivosti. Ide o reakciu na prax a požiadavku, aby nebola podrobovaná činnosť prokuratúry kontinuálnemu informovaniu ministerstva spravodlivosti o prevzatých trestných konaniach na žiadosť cudzích orgánov, čo predstavovalo prvok záťaže pri náročnom výkone iných úloh v agende spolupráce s cudzími štátmi. Odsek 2 upravuje ďalší postup po prijatí žiadosti cudzieho štátu. Odsek 3 upravuje dôsledky rozhodnutia o prevzatí trestného stíhania na úkony urobené v dožadujúcom štáte. Inšpiruje sa princípom obsiahnutých v Európskom dohovore o odovzdávaní trestného konania. 17 Odsek 4 rieši dopad odvolania žiadosti zo strany dožadujúceho štátu. Toto ustanovenie potvrdzuje princíp priority trestnoprávnej jurisdikcie štátu, v ktorom trestné konanie začalo a jeho cieľom je zabrániť dvojnásobnému postihu osoby vzhľadom na uplatňovanie princípu ne bis in idem . Odseky 5 a 6 sú vyjadrením potreby ministerstva spravodlivosti disponovať pre plnohodnotné napĺňanie svojich zákonných právomocí údajmi, ktoré budú autentické a komplexné. Toto vyhodnocovanie informácií má význam v situáciách, ktoré prináša medzinárodná spolupráca (napr. vojenské konflikty), avšak aj z hľadiska posudzovania realizácie plnenia poskytnutých záruk medzi štátmi. K § 57 Odsek 1 vyjadruje základnú premisu "vzdania" sa trestnoprávnej jurisdikcie slovenských orgánov. Odsek 2 upravuje právomoc na rozhodovanie, ktorá je daná osobne ministrovi spravodlivosti, vzhľadom na závažnosť dopadu vzdania sa vlastnej trestnoprávnej jurisdikcie štátu. Odsek 3 prostredníctvom príkladov určuje, v ktorých prípadoch je podanie podnetu na odovzdanie zmysluplné. Účelom doplnenia odseku 3 je, aby bolo pri odovzdaní konania zohľadnené štádium trestného konania, vzhľadom na to, že pri žiadosti o prevzatie konania, ktoré dovŕšilo neskoršie procesné štádium by nutnosť vyhodnocovať resp. opakovať dôkazy zo strany cudzieho orgánu mohla viesť k ohrozeniu spravodlivého konania. Zmena rovnako znamená rozšírenie možných dôvodov a obmedzení na odovzdanie konaní tak, aby žiadosť neznamenala prieťahy v konaní a rovnako, aby sa predišlo paralelnému konaniu za rovnaký skutok v inom štáte. Odseky 4 a 5 riešia praktické dôsledky rozhodnutia dožiadaného štátu prevziať odovzdávané trestné konanie na právomoc slovenských orgánov pokračovať v trestnom konaní (výkone trestu) v SR. "Strata" právomoci slovenských orgánov konať v trestnej veci, ktorú odovzdali do cudziny, sa viaže až na moment rozhodnutia cudzieho orgánu, že trestné konanie preberá, pretože až potom je dôvodné vzdať sa výkonu trestnoprávnej jurisdikcie. Pretože pri nezmluvnej úprave, ktorá je podstatou tohto zákonného ustanovenia, nemá dožiadaný štát povinnosť trestné konanie vôbec prevziať. To však nemá brániť možnosti slovenských orgánov v dôvodných prípadoch požiadať o odovzdanie trestnej veci do cudziny. K § 58 Ustanovenie upravuje prípady, kedy ide o odovzdanie trestného konania vedeného proti cudziemu štátnemu príslušníkovi, ale nachádzajúcemu sa vo väzbe v Slovenskej republike. Odovzdanie sa môže uskutočniť, len za taxatívne vymenovaných podmienok a v prípade, ak ide o trestný čin, ktorý je taxatívne vymedzený v písm. d), body 1-3. Odsek 2 upravuje náležitosti žiadosti o prevzatie trestného konania. Odsek 3 upravuje realizáciu odovzdania osoby cudziemu orgánu po udelení jeho súhlasu s prevzatím trestného konania aj osoby. K § 59 Toto ustanovenie rieši jeden špecifický aspekt výkonu právomoci slovenských orgánov, keď bol trestný čin spáchaný v cudzine a slovenské orgány by si mohli založiť právomoc na konanie uplatnením princípu personality alebo univerzality. V takýchto prípadoch však 18 primárnu trestnoprávnu právomoc majú cudzie orgány. Niektoré medzinárodné zmluvy umožňujú v záujme hospodárnosti konania v takýchto situáciách komunikáciu medzi zainteresovaným štátmi za účelom rozhodnutia, ktorý štát trestné konanie vo veci vykoná. Toto ustanovenie určuje príslušnosť generálnej prokuratúry vysloviť sa, či slovenské orgány budú v takomto prípade svoju subsidiárnu právomoc vykonávať alebo nie. TRETIA HLAVA K § 60 Ustanovenie stanovuje, že súdom príslušným na konanie a rozhodovanie v prípade extradícií je súd príslušný na trestné konanie a v prípravnom konaní súd podľa § 24 Trestného poriadku. K § 61 Mechanizmus vydávania medzinárodného zatýkacieho rozkazu (ďalej len „MZR“) sa modifikoval tak, aby nastal istý automatizmus z hľadiska uplynutia jedného roka od vydania vnútroštátneho zatykača bez naplnenia jeho účelu. Tým sa zabezpečí, že nebude nevyhnutné, aby sa preukazovalo naplnenie podmienky, že obvinená osoba sa zdržiava v zahraničí. Odsek 2 však poskytuje aj možnosť nečakať na uplynutie ročnej lehoty v prípade, že sú k dispozícii indície o pobyte obvineného v zahraničí. Zmena podmienok vydania MZR predstavuje efektívnejšie zabezpečenie prítomnosti hľadaných osôb, ako aj zjednotenie postupov jednotlivých súdov v situáciách, keď nemožno prítomnosť daných osôb zabezpečiť na základe vnútroštátneho príkazu na zatknutie. Odseky 3 až 5 upravujú obsahové náležitosti MZR. Koncept MZR vychádza z zaužívaného postupu a obsahových náležitostí, ktoré sú v medzinárodných zmluvách a praxi justičných orgánov. Náležitosti MZR z hľadiska zamerania a rozsahu nepredstavujú výraznú zmenu oproti platnému stavu, avšak nový koncept „automatizmu“ ich vydávania už zmenu predstavuje a vychádza zo zaužívaných modelov v iných jurisdikciách a rovnako z praxe justičných orgánov. Koncept z tohto pohľadu tvorí integrálnu súčasť postupov a modelov, ktoré predpokladajú aj medzinárodné zmluvy viacstrannej povahy v oblasti spolupráce štátov pri vydávaní hľadaných osôb a rovnako aj prax policajných zložiek a Interpolu. Upravujú sa tiež formálne náležitosti zatýkacieho rozkazu (odsek 6) a žiadosti o prevoz vyžiadanej osoby (odsek 7). K § 62 Ustanovenie upravuje situácie, kedy súd MZR, aj keď sú inak splnené podmienky uvedené v § 61, nevydá. Znenie písmena c) reaguje na praktické ekonomické aspekty uplatňovania tohto inštitútu a písmena d) na humanitárne aspekty. Odsek 2 upresňuje, že skutočnosti uvedené v odseku 1 sú dôvodom na odvolanie MZR, ak nastali po jeho vydaní. K § 63 Ustanovenie upravuje deklaratórne formy vyžiadania osoby z cudziny, na ktoré je príslušné Ministerstvo spravodlivosti SR (ďalej len „ministerstvo spravodlivosti“). Odsek 3 výslovne reaguje na nevyhnutnosť efektívnej spolupráce medzi príslušným súdom a ministerstvom spravodlivosti, pričom ministerstvo spravodlivosti na základe priamej komunikácie s cudzím orgánom, prípadne na základe skúseností zo spolupráce s konkrétnym štátom, určí detaily potrebných podkladov. Ide často o formu dokumentov, ktoré z hľadiska 19 formy alebo obsahu nie sú úplne obvyklé pre náš systém práva, avšak sú kľúčové pre plynulé konanie o žiadosti SR na vydanie osoby, ktoré prebieha v cudzom štáte. Zásadnú podmienku pre úspešné naplnenie žiadosti SR predstavuje preklad do iného jazyka. Je potrebné v tejto súvislosti vnímať, že dodatočné úsilie, ktoré často nie je úplne obvyklé pre vnútroštátne konanie, resp. náklady zo strany slovenských orgánov, predstavujú podstatný praktický aspekt s cieľom naplnenia spravodlivosti a ide o jediné dôsledné sledovanie samotného účelu trestného konania, ktorým je zákonný záujem štátnych orgánov na odhaľovaní, stíhaní a trestaní trestnej činnosti, a to bez ohľadu na to, či toto úsilie má cezhraničný rozmer. K § 64 Toto ustanovenie umožňuje, aby žiadosť o predbežnú väzbu mohol okrem ministerstva spravodlivosti podať aj súd, ktorý vydal MZR alebo ktorý je príslušný na jeho vydanie. Ak žiadosť podal súd, musí o tom bezodkladne informovať ministerstvo spravodlivosti, aby mohlo následne pripraviť žiadosť o vydanie. K § 65 Úprava v tomto ustanovení súvisí s možnými obmedzeniami, ktorými vydávajúci štát môže podmieniť vydanie osoby do SR. Odsek 2 upravuje špecifickú situáciu, keď štát vydanie osoby na trestné stíhanie do SR podmieňuje spätným odovzdaním na výkon trestu odňatia slobody v prípade jej odsúdenia. Odsek 3 reaguje na situáciu, ktorá môže vzniknúť v dôsledku absencie obojstrannej trestnosti niektorých trestných činov, ktoré boli predmetom žiadosti o vydanie, resp. pre ktoré bol uložený trest, na ktorého výkon bola osoba vyžiadaná. Odsek 4 je formulovaný tak, aby reflektoval ustanovenie čl. 3 Druhého dodatkového protokolu k Európskemu dohovoru o vydávaní. Ak by slovenské orgány garanciu možnosti nového konania neposkytli, dožiadaný štát by osobu nevydal. Zrušenie pôvodného rozsudku sa bude vždy týkať iba výrokov týkajúcich sa vydanej osoby a nebude mať vplyv na výroky rozsudku týkajúce sa iných osôb odsúdených tým istým rozsudkom. Doplnenie ustanovenia odseku 4 písm. b) bolo zapracované z dôvodu precizovania povinnosti súdov SR v záujme riadneho plnenia medzinárodných záväzkov, nakoľko obnova konania v zmysle Trestného poriadku nepredstavuje dostatočnú záruku na nové prejednanie veci a rozhodnutí prijatých v neprítomnosti osôb, požadovanú na základe medzinárodného práva a justičnej spolupráce. Odseky 5 a 6 sa viažu na konanie podľa odseku 4 a bližšie upravujú otázku príslušnosti, opravných prostriedkov a ich účinkov. K § 66 Ustanovenie upravuje zánik platnosti MZR. Najčastejším dôvodom zániku jeho platnosti je jeho realizácia vydaním osoby z cudziny (ods. 1 písmeno a)). Druhým dôvodom je jeho odvolanie. Súd odvolá MZR, ak zanikli alebo neexistovali dôvody pre jeho vydanie. Ďalším dôvodom na zánik MZR je vydanie nového zatýkacieho rozkazu v tej istej veci (ods. 1 písm. c)). Odsek 3 stanovuje, že po odvolaní MZR je možné vydať v tej istej veci nový MZR. Odsek 4 je poriadkovým ustanovením, ktoré súvisí so skutočnosťou, že dotknuté orgány musia byť včas informované o všetkých relevantných zmenách. K § 67 20 Ustanovenie obsahuje úpravu lex specialis k ustanoveniu § 15 odsek 1. Ide o situáciu, v ktorej útvar Policajného zboru osobu vydávanú z cudziny neodovzdá najbližšiemu útvaru Zboru väzenskej a justičnej stráže, ale súdu. Účelom dodania osoby súdu je nevyhnutnosť rozhodnúť o väzbe. Osoba sa dodá súdu, ktorého sudca vydal zatýkací rozkaz. Ak bol výkon trestu už nariadený, osoba sa odovzdá príslušnému ústavu na výkon väzby. Ustanovenie rieši aj praktický aspekt situácie, kedy voči vydávanej osobe boli rôznymi súdmi vydané zatýkacie rozkazy v rôznych trestných veciach (nedošlo k spojeniu vecí). V takej situácii preberajúci útvar Policajného zboru odovzdá vydanú osobu tomu súdu, ktorý označí ministerstvo spravodlivosti. Toto ustanovenie nemá žiadny vplyv na príslušnosť súdu. Ide o poriadkové ustanovenie smerujúce k tomu, aby v štádiu vydania osoby nedochádzalo k zbytočným sporom o príslušnosť, ak je zo zákona daná príslušnosť viacerých súdov. Ministerstvo spravodlivosti takýto pokyn urobí po konzultácii s príslušnými súdmi a všetky zainteresované súdy o svojom závere primerane informuje. Odsek 2 určuje postup po dodaní vydanej osoby súdu a lehoty na rozhodnutie o väzbe. Osobe sa do výkonu trestu započíta doba, po ktorú bola vo väzbe v cudzine pre ten istý skutok. Okrem toho sa jej do výkonu trestu započíta aj doba strávená prevozom na územie SR (odsek 4). K § 68 Toto ustanovenie upresňuje použitie a dôsledky tzv. zásady špeciality. Odsek 2 určuje výnimky z aplikácie tejto zásady. Písmená a) až c) sú tradičnými princípmi, ktoré sú prevzaté z Európskeho dohovoru o vydávaní. V písmene a) uvádzaná možnosť opustiť územie znamená, že neexistovali žiadne objektívne skutočnosti, ktoré by vydanej osobe bránili územie SR opustiť. Písmeno d) je možnosťou, ktorá sa v štátoch uplatňuje spravidla v súvislosti so zjednodušeným vydávacím konaním. Odsek 3 upresňuje, že slovenské orgány môžu robiť opatrenia, ktoré prerušujú plynutie premlčacej doby. Ustanovenie odseku 4 rozširuje možnosti pre vydanú osobu vzdať sa zásady špeciality, pokiaľ to pripúšťa právo štátu, z ktorého bola vydaná. Podmienka výsluchu osoby k zásade špeciality súdom, ktorý MZR vydal, je v praxi veľmi problematicky aplikovateľná, preto ustanovenie rozširuje možnosti vykonania výsluchu aj vo vzťahu k súdu, ktorý vedie trestné konanie, v ktorom bol MZR vydaný . Odsek 5 má interpretačný charakter a reaguje na potreby praxe. Odsek 6 upravuje spôsob podávania žiadosti o súhlas a jej obsah. Odsek 7 rozširuje použitie celého ustanovenia aj na prípady už uloženého trestu odňatia slobody. K § 69 Ustanovenie rieši dôsledky situácie, v ktorej dožiadaný štát síce vydanie povolí, ale odloží ho z dôvodu, že osobu potrebuje na ukončenie trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody v tomto štáte. V takomto prípade majú slovenské súdy možnosť dať podnet ministerstvu spravodlivosti, aby sa osoba dočasne odovzdala na územie SR na vykonanie úkonov potrebných na ukončenie trestného stíhania. Zákonná požiadavka, aby súd vo svojej žiadosti uviedol úkony, na ktoré sa prítomnosť osoby vyžaduje, nie je určená ministerstvu spravodlivosti, ale cudzím orgánom, ktoré budú o žiadosti rozhodovať. Preto by mali byť opísané čo najzrozumiteľnejšie, nielen odkazom na slovenské zákonné ustanovenia, ktoré cudzí orgán nepozná. Súd môže vyžiadať osobu na jeden deň alebo na časové obdobie (napr. na 21 vykonanie hlavného pojednávania). K § 70 Úvodné ustanovenie pre oblasť vydania do cudziny reaguje na potrebu určenia príslušnosti na prijatie žiadosti cudzích orgánov. Rovnako obsahuje aj určenie prokuratúry, ktorá je príslušná na konanie podľa tohto dielu tak, aby nevznikli pochybnosti ohľadom príslušnosti počas celého konania o vydaní. Ustanovenie odseku 3 upravuje príslušnosť súdu, ktorá je naviazaná na príslušnosť prokuratúry podľa odseku 2. Odsek 4 reaguje na potrebu zveriť celé konanie jednému príslušnému orgánu, a to aj v prípadoch, kedy v priebehu konania nastali okolnosti, ktoré by za iných okolností predstavovali dôvod na zmenu miestnej príslušnosti (napr. zmena obvyklého pobytu). Preto doterajšie špecifické ustanovenia o kritériách pre príslušnosť súdov v niektorých fázach konania boli vypustené z textu návrhu a platí úvodné všeobecné ustanovenie. K § 71 Odsek 1 a 2 upravujú náležitosti žiadosti o vydanie a možnosť vyžiadania doplnkových informácií. Ustanovenie obsahuje náležitosti žiadosti o vydanie v situáciách, v ktorých nie je právnym základom medzinárodná zmluva alebo ich táto neupravuje. Ustanovenie je potrebné vnímať aj v súvislosti so všeobecnou zásadou zakotvenou v § 9 ods. 3, pričom aj v prípade, keď medzinárodná zmluva upravuje postup spočívajúci v predložení originálov písomností, môžu okolnosti alebo ustálená prax s konkrétnou krajinou naznačovať, že zasielanie v listinnej forme nie je nevyhnutnou podmienkou akceptácie žiadosti z hľadiska začatia konania. Moderná doba, ktorá prináša aj technické možnosti vo forme dôveryhodnej a bezpečnej elektronickej komunikácie, by mala nájsť vyjadrenie vo flexibilnejšej úprave, ktorá zároveň zachová možnosť v nevyhnutnej miere overiť autentickosť zaslaných informácií. K § 72 Ustanovenie v odseku 1 obsahuje základnú definíciu extradičného trestného činu. Definícia sa opiera o Európsky dohovor o vydávaní a je v súlade s právnymi úpravami iných štátov. Odsek 2 premieta definíciu na už uložený trest odňatia slobody. Pri skúmaní prípustnosti vydania na výkon trestu musí teda súd najprv skúmať, či bol trest uložený za trestný čin podľa odseku 1 a následne, či je splnená podmienka dĺžky trestu podľa odseku 2. K § 73 Toto ustanovenie upravuje podmienky doplnkového vydania. Jeho podstata spočíva v tom, že ak je vydanie povolené čo len pre jeden trestný čin, potom treba orgánom dožadujúceho štátu dať možnosť vydanú osobu stíhať aj pre iné trestné činy, ktoré sami o sebe nie sú extradičnými trestnými činmi. Účelom je to, aby dožadujúci štát mal možnosť vykonať trestné konanie proti vydanej osobe v plnom rozsahu. K § 74 Ustanovenie, ktoré stanovuje podmienky neprípustnosti vydania, reaguje na prax justičných orgánov a judikatúru, v zmysle ktorej prokurátor už vo fáze predbežného vyšetrovania skúma dôvody zamietnutia vydania osoby. Dôvody v písm. c), e) a f) predstavujú limity stanovené záväzkami SR v oblasti ľudských práv a humanitárneho práva. Súčasne písmeno a) tohto ustanovenia zavádza možnosť vydať aj vlastného občana, ak tento so svojím vydaním súhlasí. K § 75 22 Odsek 1 vyjadruje podstatu účelu predbežného vyšetrovania. Nevyhnutné je v tejto súvislosti venovať pozornosť aj prípadu C-182/15 Petruhhin a ak SR dostane žiadosť o vydanie občana iného členského štátu Európskej únie od tretieho štátu, musí o tejto žiadosti neodkladne informovať členský štát, ktorého je daná osoba štátnym príslušníkom, a na žiadosť domovského členského štátu musí tohto občana Európskej únie odovzdať tomuto domovskému štátu, ak má domovský štát právomoc stíhať danú osobu za skutky spáchané mimo svojho územia. Domovský štát vydá EZR, ktorý má v rámci EÚ prednosť pred dohodami o vydávaní s tretími štátmi. 2 stanovuje príslušnosť prokurátora. Odsek 3 upravuje jedno zo základných práv vyžiadanej osoby - právo na obhajcu. Odsek 4 upravuje ďalšie procesné práva vyžiadanej osoby: právo byť vypočutá a právo na doručenie žiadosti o jej vydanie. Táto osobitná úprava práv vyžiadanej osoby reaguje na skutočnosť, že vyžiadaná osoba nemá vo vydávacom konaní postavenie obvineného, a preto jej neprináležia práva, ktoré priznáva Trestný poriadok obvinenému. Odsek 5 upresňuje primerané použitie noriem o výkone väzby aj na výkon predbežnej, resp. vydávacej väzby. Judikatúra európskych súdov bude však naďalej predmetom metodických aktivít ministerstva spravodlivosti v oblasti súdnych orgánov. K § 76 Odsek 1 reaguje na skutočnosť, že po začatí predbežného vyšetrovania môže nastať potreba vyžiadanú osobu zadržať, aby nedošlo k zmareniu účelu vydávacieho konania. Odsek 2 vyjadruje skutočnosť, že k zadržaniu osoby, ktorá je v medzinárodnom pátraní na základe zatýkacieho rozkazu súdu iného štátu, dochádza najčastejšie ešte pred začatím predbežného vyšetrovania a v rámci operatívnej činnosti polície. Toto ustanovenie dáva policajtom zákonné oprávnenie hľadanú osobu zadržať a upravuje podmienky, za ktorých tak môžu učiniť. Odsek 3 upravuje dôsledky zadržania pre prokurátora a upravuje dĺžky lehôt v závislosti od závažnosti spáchaného trestného činu. K § 77 Odsek 1 upravuje účel predbežnej väzby. Doplnenie vymedzenia časového momentu v odseku 1, od ktorého nastávajú účinky doručenia žiadosti o vydanie osoby, má účel spočívajúci v posilnení právnej istoty z pohľadu trvania predbežnej väzby, a teda zachovania základných práv žiadanej osoby. Vzhľadom na to, že ministerstvo spravodlivosti je orgánom určeným na doručenie žiadosti o vydanie osoby, je doručenie tomuto ústrednému orgánu určujúcim okamihom z hľadiska počítania doby predbežnej väzby. Odsek 3 upravuje maximálne trvanie predbežnej väzby. Odsek 4 upravuje možnosť, aby v prípade, že osoba je prepustená z predbežnej väzby, boli jej zároveň uložené primerané obmedzujúce opatrenia na zabránenie zmarenia účelu extradície. Odsek 6 stanovuje možnosť opakovaného vzatia osoby do predbežnej väzby. K § 78 Odsek 1 určuje podmienky pre rozhodnutie súdu o vzatí osoby do vydávacej väzby a súčasnej aj jej účel: zabezpečiť prítomnosť vyžiadanej osoby v konaní na účely posúdenia podmienok prípustnosti vydania a splnenia medzinárodného záväzku SR. Odsek 2 upravuje obligatórnu vydávaciu väzbu v prípade, že vyžiadaná osoba súhlasila s vydaním alebo ak súd rozhodol o prípustnosti vydania. 23 Odsek 3 stanovuje prepustenie osoby z vydávacej väzby, ak zanikli dôvody vydávacej väzby, ako aj nahradenie väzby obmedzovacími opatreniami v zmysle Trestného poriadku, aby nedošlo k zmareniu účelu konania o vydaní osoby. V praxi pôjde najmä o prípady, kedy má osoba na území SR obvyklý pobyt alebo iné okolnosti naznačujú, že nebude mať záujem vyhýbať sa vydávaciemu konaniu so zohľadnením iných prípadných súbežných podstatných faktorov (ako napr. zjavne vysoko nepravdepodobné vydanie kvôli úrovni právneho štátu v žiadajúcom štáte). Odsek 4 obsahuje komplexnú úpravu okolností, za ktorých dôjde k prepusteniu vyžiadanej osoby z vydávacej väzby. Na rozdiel od predbežnej väzby, ktorej maximálna dĺžka je obmedzená priamo v zákone, vydávacia väzba nie je časovo obmedzená. Základným dôvodom prepustenia je realizácia vydania odovzdaním osoby orgánom štátu, ktorý o jej vydanie požiadal, odvolanie žiadosti o vydanie štátom, ktorý žiadal o vydanie alebo prepustenie osoby z vydávacej väzby po právoplatnom rozhodnutí súdu o neprípustnosti vydania alebo po rozhodnutí ministra o nepovolení vydania. Ustanovenie v odseku 5 upravuje situácie, ktoré nie je možné predvídať a v ktorých nie je možné dodržať lehotu na prepustenie osoby z vydávacej väzby po rozhodnutí ministra o povolení vydania bez ohrozenia účelu vydávacieho konania. 60-dňová lehota mala pôvodne za cieľ poskytnúť jednak dostatočný priestor pre všetky opatrenia smerujúce k realizácii vydania osoby cudziemu štátu a najmä obmedziť dĺžku vydávacej väzby na nevyhnutnú mieru v súlade s judikatúrou ESĽP. Ide najmä o prípady výskytu nepredvídateľných okolností, ktoré technicky znemožňujú realizáciu prevozu (napr. prírodné katastrofy, pandemické stavy). Napriek uvedenému návrh obsahuje termínové obmedzenie, ktoré by malo poskytovať časový priestor pre nevyhnutné dodatočné opatrenia v situácii, ktorá si ich vyžaduje. Odsek 6 predstavuje z hľadiska reality v extradičných konaniach prelom smerom k posilneniu právnej istoty, pokiaľ ide o zachovanie základných práv osôb vo vydávacej väzbe. Napriek tomu, že medzinárodné záväzky v uvedenej oblasti nestanovujú maximálnu dobu takejto väzby, judikatúra ESĽP limituje dobu vydávacej väzby na nevyhnutne potrebný čas na účel extradičného konania vo vykonávajúcom štáte za súčasnej podmienky potrebnej aktivity vnútroštátnych orgánov konajúcich vo veci, napr. Shiksaitov v. Slovenská republika z 10. decembra 2022 (č. 56751/16 a 33762/17), A. a ďalší proti Spojenému kráľovstvu [GC], č. 3455/05, ods. 164, ECHR 2009; Saadi proti Spojenému kráľovstvu [GC], č. 13229/03, ods. 72 – 74, ECHR 2008. Je samozrejme potrebné brať do úvahy aj okolnosti, ktoré majú významný dopad na toto konanie a dokonca predstavujú prekážku prijatia rozhodnutia (napr. konanie o azylovom statuse). Každopádne je možné vnímať dvojročnú lehotu ako stimul pre plynulosť konania, avšak so zachovaním priestoru pre posúdenie všetkých kľúčových aspektov pre rozhodnutie o vydaní alebo nevydaní osoby. K § 79 Ustanovenie upravuje situáciu, keď sa vyžiadaná osoba nachádza vo väzbe v súvislosti s jej trestným stíhaním slovenskými orgánmi alebo vo výkone trestu odňatia slobody uloženého slovenským súdom a je vzatá vo vydávacej väzby. V týchto prípadoch bude vydávacia väzba spočívať. K § 80 Odsek 1 upravuje možnosť opravného prostriedku proti rozhodnutiu o väzbe. Odsek 2 stanovuje, že sťažnosť prokurátora má odkladný účinok. Odsek 3 rieši praktický aspekt informovanosti ministerstva spravodlivosti v celom extradičnom konaní. K § 81 24 Podstata zjednodušeného vydávacieho konania je v jeho podmienení súhlasom vyžiadanej osoby. Jeho dôsledkom je procesné zjednodušenie vyjadrené v odseku 4 ustanovenia. Zjednodušenie spočíva v tom, že súd nerozhoduje o prípustnosti vydania. O vydaní rozhoduje po ukončení predbežného vyšetrenia minister spravodlivosti. Súd však naďalej musí rozhodnúť o vydávacej väzbe. Odsek 1 upravuje povinnosť prokurátora poučiť vyžiadanú osobu o možnosti a dôsledkoch zjednodušeného vydávacieho konania. Odsek 2 vyjadruje previazanosť zjednodušeného vydávacieho konania na uplatnenie zásady špeciality. Len v prípade, že medzinárodná zmluva upravuje takúto možnosť, sa vydávanej osobe umožní vzdať sa uplatnenia zásady špeciality. Odsek 3 upravuje formálnu stránku vyjadrenia súhlasu vyžiadanej osoby. Ak vydávaná osoba neudelí súhlas na vydanie alebo ho odvolá, uskutoční sa "riadne" vydávacie konanie, t. j. súd musí konať o prípustnosti vydania (odsek 5). Minister spravodlivosti môže taktiež kedykoľvek predložiť vec súdu, a ten môže požiadať príslušnú prokuratúru o doplnenie predbežného vyšetrovania (odsek 6). K § 82 Odsek 1 vyjadruje základný princíp "riadneho" extradičného konania, a to právomoc súdu rozhodnúť, či sú splnené podmienky na vydanie vyžiadanej osoby. Súd pri rozhodovaní o prípustnosti vydania do určitého štátu musí predovšetkým skúmať, či sa žiada vydanie pre extradičný trestný čin. Prípustnosť vydania sa totiž vyslovuje vo vzťahu k trestnému činu, nie k účelu vydania t. j. vydaniu na trestné stíhanie alebo na výkon trestu. Odsek 4 upravuje neverejnosť rozhodovania. Súčasne však obsahuje ďalšie špecifické procesné práva vyžiadanej osoby v extradičnom konaní. Odsek 4 upravuje možnosť podania opravného prostriedku proti rozhodnutiu súdu a určuje osoby oprávnené na jeho podanie. Sťažnosť je prípustná iba proti výroku o prípustnosti vydania. Odsek 5 upravuje príslušnosť v odvolacom konaní a jeho priebeh. Pokiaľ súd právoplatne rozhodne, že vydanie nie je prípustné, ministerstvo spravodlivosti to oznámi štátu, ktorý požiadal o vydanie (odsek 7). K § 83 Odsek 1 odstraňuje neopodstatnený byrokratický postup spočívajúci v nevyhnutnej duplikácii negatívneho stanoviska k vydaniu osoby zo strany ministra spravodlivosti po právoplatnom súdnom rozhodnutí o neprípustnosti jej vydania do cudzieho štátu, keďže rozhodnutie súdu je pre ministra spravodlivosti záväzné. Preto zachovávajúc základné princípy konania o vydávaní a v snahe dosiahnuť vyššiu mieru pružnosti konania bude postačovať, ak ministerstvo spravodlivosti negatívne rozhodnutie súdu k vydaniu osoby v právoplatnej verzii zašle príslušnému orgánu cudzieho štátu. Týmto postupom sa eliminuje aj občasná prax niektorých cudzích orgánov, ktoré po doručení informácie o rozhodnutí o nevydaní osoby zo strany ministra spravodlivosti (po rozhodnutí súdu o neprípustnosti vydania) žiadajú (aj opakovane) o revíziu rozhodnutia ministra spravodlivosti v línii úvah, ktoré sa spájajú s predstavou o diskrécii stanoviska predstaviteľa rezortu spravodlivosti vo vzťahu k predchádzajúcim rozhodnutiam súdov v SR. Odsek 2 vymedzuje dôvody, pre ktoré môže minister spravodlivosti nepovoliť vydanie, aj keď súd vyslovil prípustnosť, a to z dôvodov, ktoré neduplikujú vyhodnocovanie situácie a žiadosti zo strany súdu. Ide o dôvody, ktoré vychádzajú z okolností, ktoré sa podstatne 25 zmenili v porovnaní s fázou, v ktorej žiadosť skúmal príslušný súd alebo pokiaľ ide o okolnosti, ktoré sú zhmotnením tzv. politického korektívu, ktorý je opodstatneným a obvyklým zohľadnením postavenia ministra spravodlivosti v procese finálneho skúmania žiadosti o vydanie. O povolení vydania ministerstvo spravodlivosti informuje vyžiadanú osobu a príslušný cudzí orgán (odsek 3). Odsek 4 upravuje povinnosť ministerstva spravodlivosti v prípade nepovolenia vydania informovať vyžiadanú osobu a cudzí orgán a zároveň povinnosť upozorniť na možnosť odovzdania trestného konania do SR, ak je osoba občanom SR alebo sa na jeho území zdržiava. Ak príslušný dožadujúci orgán nepožiada Slovenskú republiku o prevzatie trestnej veci do 3 mesiacov od oznámenia podľa odseku 4, prokuratúra môže trestné stíhanie zastaviť alebo prerušiť (odsek 5). K § 84 Toto ustanovenie by sa malo uplatňovať vo výnimočných prípadoch, v ktorých začalo vydávacie konanie, avšak je vopred zrejmé, že by vydanie nebolo povolené, bez ohľadu na rozhodnutie súdu vo veci. Ide o prípady, kedy by povolenie vydania bolo v rozpore so základnými zásadami demokratického a ústavného zriadenia Slovenskej republiky alebo zahranično-politickými prioritami Slovenskej republiky. Toto nové oprávnenie by malo umožniť predísť zdĺhavým konaniam v situáciách, keď napr. štát, ktorý je v ozbrojenom konflikte so spojeneckým štátom, žiada o vydanie občana spojeneckého štátu. Obzvlášť, ak takýto štát nie je viazaný medzinárodne uznávanými dohovormi v oblasti ochrany základných ľudských práv. Odsek 3 upravuje povinnosť ministerstva spravodlivosti v prípade nepovolenia vydania informovať vyžiadanú osobu a cudzí orgán a zároveň povinnosť upozorniť na možnosť odovzdania trestného konania do SR, ak je osoba občanom SR alebo sa na jeho území zdržiava. Ak príslušný dožadujúci orgán nepožiada Slovenskú republiku o prevzatie trestnej veci do 3 mesiacov od oznámenia podľa odseku 3, prokuratúra môže trestné stíhanie zastaviť alebo prerušiť (odsek 4). K § 85 Je bežne uplatňovanou praxou v SR, že osoba, ktorá je vo väzbe alebo výkone trestu v SR, nebude fakticky vydaná do cudziny skôr než splní svoje "povinnosti" voči SR, t. j. pokiaľ sa neukončí trestné konanie v SR, resp. pokiaľ neukončí výkon už uloženého trestu (odsek 1). Odklad vydania podľa odseku 1 by však nemal brániť cudzím orgánom ukončiť vlastné konanie v primeranom čase, preto sa umožňuje dočasné odovzdanie osoby. Ak osoba bola počas dočasného odovzdania v dožadujúcom štáte odsúdená pre trestné činy, pre ktoré bolo vydanie povolené a následne vrátená na územie SR, aby mohla dokončiť výkon tu uloženého trestu, nie je po skončení odkladu vydania na jej faktické vydanie do dožadujúceho štátu potrebná nová žiadosť o vydanie, i keď došlo k zmene účelu vydania: vydanie bolo povolené v štádiu trestného stíhania a realizované bude už po právoplatnosti rozsudku. Toto je dané tým, že prípustnosť vydania i jeho povolenie sa vždy viaže ku konkrétnym trestným činom, nie účelu vydania. Odsek 4 odkazuje na úpravu inštitútu dočasného odovzdania osoby upravenú v § 46 až 48. Odseky 5 a 6 reagujú na špecifickú praktickú situáciu, ktorá môže nastať v dôsledku dočasného odovzdania. Toto riešenie sleduje predovšetkým účel hospodárnosti konania a vynaložených nákladov. K § 86 26 Ustanovenie upravuje ako postupovať, ak viaceré štáty súčasne požiadajú o vydanie tej istej osoby. Ak bude v konaní figurovať aj Medzinárodný trestný súd, stret žiadosti o odovzdanie zo strany Medzinárodného trestného súdu a žiadostí o vydanie zo strany iných štátov upravuje čl. 90 Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 333/2002 Z. z.). Nakoľko ide o zmluvu podľa čl. 7 ods. 5 Ústavy Slovenskej republiky, ktorá má prednosť pred zákonmi Slovenskej republiky, bude mať prednosť aj pred týmto zákonom. K § 87 Ide o ustanovenie, ktoré priznáva ministrovi spravodlivosti osobitné oprávnenie rozhodnúť v kontexte povolenia vydania do cudziny o upustení od výkonu trestu odňatia slobody alebo jeho zvyšku. K § 88 Ide o ustanovenie, ktoré rieši dve samostatné situácie, ktoré súvisia s verejnoprávnou podstatou extradície a zásadou špeciality. Odsek 1 špecifikuje tieto dve situácie, písmeno a) otázku dodatočného súhlasu a písmeno b) otázku re-extradície. Odsek 2 upravuje vecnú príslušnosť na konanie. Zároveň stanovuje, že zjednodušené vydávacie konanie sa nepoužije. Vzhľadom na to, že vydávaná osoba v čase rozhodovania podľa tohto ustanovenia už nie je na území SR, stratilo zjednodušené vydávacie konanie v kontexte konania o dodatočný súhlas svoje opodstatnenie. Odsek 3 stanovuje, akým spôsobom rozhoduje súd a aké sú opravné prostriedky. K § 89 Ustanovenie je doplnené o odkaz na Dohodu medzi EÚ a Islandskou republikou a Nórskym kráľovstvom o vydávacom konaní medzi členskými štátmi EÚ a Islandom a Nórskom, ktorá rovnako ako dohoda medzi EÚ a Spojeným kráľovstvom, využívajú princípy a prvky upravené v európskom zatýkacom rozkaze. Ustanovenie aj svojím umiestnením reaguje na skutočnosť, že napriek tomu, že ide o tretie štáty (nečlenské štáty EÚ), je nastavenie spolupráce s nimi svojou povahou blízke spolupráci s členskými štátmi EÚ (s istými výnimkami). Je však potrebné prioritne aplikovať ustanovenia medzinárodných zmlúv a subsidiárne režim európskeho zatýkacieho rozkazu (ďalej len „EZR“). Odsek 2 priamo upravuje možnosť zo strany generálnej prokuratúry a ministerstva spravodlivosti súčinnosť pri uľahčovaní práce praktikov a zároveň odlišuje ich pôsobenie v závislosti od ich postavenia. ŠTVRTÁ HLAVA K § 90 Odsek 1 upravuje všeobecnú otázku účinkov cudzieho trestného rozhodnutia na území SR. Výkon cudzieho rozhodnutia vyžaduje, aby bolo najprv uznané slovenským súdom. Odsek 2 upravuje, ktoré výroky cudzieho rozhodnutia možno uznať. Odsek 3 upravuje priame účinky (bez uznania) cudzieho rozhodnutia, ktoré nadväzuje na už uznané cudzie rozhodnutie. Pôjde o situácie, kedy pôvodným uznaným rozhodnutím bola vyslovená vina, avšak v dôsledku mimoriadneho opravného prostriedku v štáte pôvodu došlo k zmene výroku o vine cudzieho rozhodnutia, teda k vysloveniu neviny. V takom prípade uznávanie takéhoto rozhodnutia nie je zmysluplné a je v prospech odsúdeného, aby takéto nové rozhodnutie malo priame účinky, a to nielen v kontexte výkonu trestu v SR, ale aj na účely evidencie v registri trestov. K § 91 27 Toto ustanovenie obsahuje podmienky uznania cudzieho rozhodnutia. Uznať rozhodnutie možno len vtedy, ak sú splnené všetky podmienky vymedzené špecificky v zákone. Znenie odseku 1 písm. a) vyjadruje skutočnosť, že medzinárodné zmluvy obsahujú možnosť alebo povinnosť uznania alebo výkonu cudzieho rozhodnutia. Odsek 1 písm. b) upravuje skutočnosť, že rozhodnutie musí byť v štáte pôvodu právoplatné, resp. v štátoch, ktoré nepoznajú inštitút "právoplatnosti", že proti nemu už nemožno podať riadny opravný prostriedok. Odsek 2 stanovuje dodatočné podmienky, ktoré musia byť splnené, aby došlo k uznaniu cudzieho majetkového rozhodnutia. Ustanovenia, ktoré upravujú podmienky uznania cudzieho rozhodnutia boli v odseku 4 doplnené o možnosť uznania cudzieho rozhodnutia vydaného v konaní vedenom pre trestné činy patriace do pôsobnosti Medzinárodného trestného súdu podľa Rímskeho štatútu Medzinárodného trestného súdu, pričom podmienka existencie medzinárodnej zmluvy môže byť nahradená zárukou vzájomnosti. Táto úprava umožňuje uznať rozhodnutia orgánov štátov, v súvislosti s trestnými konaniami pre trestné činy v pôsobnosti Medzinárodného trestného súdu, s ktorými SR nemá uzatvorenú medzinárodnú zmluvu. Táto potreba vyvstala po ozbrojenom konflikte na Ukrajine a uložení sankcií Ruskej Federácii v súvislosti s viacerými žiadosťami orgánov dožadujúcich štátov, pre vykonanie ktorých, nemali slovenské orgány právny základ. K § 92 Odsek 1 obsahuje základný princíp uznania cudzieho rozhodnutia, a to premenu sankcie. Súčasne upravuje aj základnú zásadu premeny sankcie, ktorou je nezhoršenie postavenia odsúdeného. Odsek 2 upravuje, ako výnimku z odseku 1, možnosť rozhodnutia, že sa bude pokračovať vo výkone sankcie uloženej cudzím súdom bez jej premeny, ak jej druh a dĺžka trvania sú zlučiteľné so slovenským právnym poriadkom. Táto možnosť je však možná len pri treste odňatia slobody a ochranného opatrenia. U iných trestov (uvedených v § 90 ods. 2 písm. c) a e) takýto postup nie je vôbec možný. Taktiež nie je možný, ak bolo cudzie rozhodnutie uznané len pre niektorý z viacerých trestných činov, pretože v takom prípade musí súd vždy rozhodnúť o treste primeranom pre uznaný trestný čin, a to je možné jedine postupom podľa odseku 1. Všeobecné ustanovenia o premene trestu sú doplnené o špecifikáciu zásady zamedzenia premeny trestu na iný trest alebo ochranné opatrenie. Odsek 3 upravuje zásadu, ktorá má odstrániť riziko neprimerane vysokého trestu odňatia slobody a zároveň poskytnúť možnosť prevziať výkon trestu odňatia slobody v opodstatnených prípadoch. Odsek 4 je špeciálnym ustanovením pre uznávanie cudzích majetkových rozhodnutí a upravuje otázku vlastníckych práv k prepadnutému majetku. Odseky 5 až 9 bližšie upravujú konanie o uznaní cudzích majetkových rozhodnutí. Odsek 7 o vrátení majetku sa neuplatňuje bezvýhradne automaticky, pričom napr. zákon č. 416/2002 Z. z. o navrátení nezákonne vyvezených kultúrnych predmetov v znení neskorších predpisov bude mať v opodstatnených prípadoch prednosť. K § 93 Pri uznávaní cudzích rozhodnutí je na uznanie príslušný súd podľa § 16 ods. 1 Trestného poriadku, v ktorého obvode má odsúdený trvalý pobyt, posledný trvalý pobyt alebo v ktorého 28 obvode sa zdržiava alebo má sídlo. Súd rozhoduje rozsudkom po oboznámení sa so stanoviskom prokurátora. Uznávanie cudzieho rozhodnutia nie je konaním o vine a treste, ale ide o nostrifikačné konanie sui generis a z tohto dôvodu sa neriadi všeobecnými zásadami trestného konania. Druhá veta odseku 1 reflektuje požiadavku praxe vychádzajúcu zo situácií, kedy ministerstvo spravodlivosti na posúdenie formálnych a najmä vecných náležitostí návrhu na uznanie cudzieho majetkového rozhodnutia potrebuje informácie týkajúce sa subjektov konania od iných orgánov, prevažne v súvislosti so sídlom, bydliskom, štátnou príslušnosťou, informáciami z obchodného registra a informáciami z iných registrov. Odsek 2 upravuje príslušnosť súdu. Za účelom väčšej efektivity a eliminácie zamietnutí návrhov na uznanie cudzieho majetkového rozhodnutia zavádza ustanovenie možnosť vypočuť dotknuté osoby zo strany súdu (odsek 3). Odsek 5 upravuje možnosť podania opravného prostriedku. K § 94 Ustanovenie rieši účinky res iudicata uznaného cudzieho rozhodnutia a dáva ho na úroveň rozsudku slovenského súdu. Uznané cudzie rozhodnutie bude mať účinky res iudicata , bude relevantné pri posudzovaní recidívy, a pod. Odsek 2 doplňuje praktický dopad uznania, ak sa cudzie rozhodnutie týka viacerých odsúdených. Odsek 3 reaguje na inštitút jednotného pokračovacieho trestného činu. Uznanie cudzieho rozhodnutia, ktoré odsúdeného odsúdilo pre čiastkové útoky pokračovacieho trestného činu, pre ktorý ho stíhajú orgány SR, nemôže byť samo o sebe prekážkou ďalšieho trestného stíhania. Môže však byť dôvodom pre zastavenie trestného stíhania. Odsek 4 upravuje zákaz výkonu uznaného cudzieho rozhodnutia, ak pominul dôvod, pre ktorý k uznaniu došlo. Tento zákaz trvá len potiaľ, pokiaľ došlo v odsudzujúcom štáte k riadnemu ukončeniu výkonu uloženého trestu. K § 95 Ide o praktické ustanovenie, ktoré má zabrániť úniku osoby, ktorá je na území SR a voči ktorej sa má vykonať trest z cudzieho rozhodnutia, v medziobdobí do právoplatnosti rozsudku o uznaní a možnosti nariadenia výkonu tohto trestu. Vzhľadom na tento špecifický účel väzby podľa tohto ustanovenia, nie je súd dôvodmi väzby podľa § 71 Trestného poriadku viazaný. K § 96 Odsek 1 podmieňuje výkon uznaného rozhodnutia súhlasom ministerstva spravodlivosti. Keďže ministerstvo spravodlivosti môže svoj súhlas udeliť až potom, ako bolo cudzie rozhodnutie uznané, nemožno výkon nariadiť hneď po uznaní. Odseky 2 a 3 upravujú vecnú a miestu príslušnosť súdov na nariadenie výkonu uznaného cudzieho rozhodnutia. Súd príslušný podľa Trestného poriadku, je príslušný na rozhodovanie o všetkých súvisiacich otázkach výkonu až po zahladenie odsúdenia. Táto koncentrácia úkonov na jednom súde je nevyhnutná z dôvodu potreby komunikácie medzi cudzími orgánmi, ministerstvom spravodlivosti a súdom až do úplného ukončenia veci. Odsek 4 rieši praktické otázky realizácie odovzdania odsúdeného na výkon trestu na územie SR. Nariadenie výkonu pred odovzdaním rieši otázku právneho postavenia odovzdanej osoby po jej odovzdaní, a to, že ide o osobu dodávanú do výkonu trestu. Odsek 5 upravuje postup pri započítaní väzby a už vykonaného trestu odňatia slobody v cudzine. 29 Odsek 6 rieši priame účinky niektorých rozhodnutí odsudzujúceho štátu, ktoré majú dopad na výkon trestu. Dôležité je, že účinky v SR nadobúdajú až vtedy, keď druhý štát slovenské orgány o nich v každom individuálnom prípade informoval. K § 97 Jednou z kľúčových zmien v oblasti vzťahov s tretími krajinami je možnosť uplatniť inštitút prevzatia výkonu trestu odňatia slobody z iných krajín bez existencie podmienky spočívajúcej v právnom základe založenom na existencii medzinárodnej zmluvy. Táto kategorická podmienka predstavuje z hľadiska praxe prekážku v možnosti začať konať o prevzatí slovenských občanov, ktorí vykonávajú trest odňatia slobody, na územie SR. V niektorých prípadoch tak dochádza k znemožneniu efektívnej resocializácii páchateľov, ale i k ohrozeniu ich zdravia alebo dokonca životov v podmienkach vo väzniciach, ktoré nemajú možnosť poskytnúť väzňom základné potreby. Medzi zásadné podmienky pre uplatnenie tohto inštitútu patrí súhlas odsúdenej osoby, a to aj s ohľadom na lepšie naplnenie podmienky lepšej resocializácie v domovskej krajine, pokiaľ ide o záujem sa do nej vrátiť (odsek 2). Vzhľadom na niektoré skúsenosti s náročnou verifikáciou autentickosti súhlasu je užitočné využiť, pokiaľ je to možné, súčinnosť príslušného zastupiteľského úradu SR v zahraničí. Dôležitou súčasťou je aj poskytnutie poučenia odsúdenej osobe o následkoch vyjadrenia vôle a rovnako aj obmedzenia možnosti späťvzatia súhlasu s výkonom trestu odňatia slobody v SR. Podrobnosti ohľadom náležitostí a podmienok uplatnenia tohto inštitútu budú upravené vo vnútornom normatívnom akte ministerstva spravodlivosti. Odsek 1 upravuje pôsobnosť na rozhodovanie o prevzatí osoby na výkon trestu na územie SR. Odsek 4 reaguje na situácie, keď sa odsúdený v čase podania žiadosti už nachádza na území štátu, do ktorého sa výkon odovzdáva. K § 98 Ide o zrkadlové ustanovenie k § 97. Upravuje nevyhnutné otázky pôsobnosti pri rozhodovaní (odsek 1), legitimácie na podanie návrhu (odsek 2), praktického postupu pri odovzdaní (odsek 3) a dôsledkov odovzdania na výkon trestu v SR (odsek 4). Pre prípad, že odsúdený sa bez vykonania trestu v cudzine vráti na územie SR a slovenské orgány budú vo výkone trestu pokračovať, započíta sa odsúdenému trest vykonaný v cudzine. Odsek 2 reaguje na prípady, v ktorých odsúdení v niekoľkých cykloch udeľovali a sťahovali súhlas so svojím odovzdaním na výkon trestu odňatia slobody do domovského štátu, pričom tým častokrát paralyzovali konanie o odovzdaní. Odsek 5 upravuje primerané použitie tohto inštitútu aj v prípadoch, kedy sa osoba už nachádza na území vykonávajúceho štátu. K § 99 Ide o ustanovenie, ktoré umožňuje tri spôsoby postupu: prevzatie zodpovednosti za sledovanie správania odsúdeného počas skúšobnej doby ("dohľadu"), sledovanie správania odsúdeného a následné rozhodnutie o výkone trestu, ak sa odsúdený neosvedčil alebo prevzatie výkonu celého trestu. Nasledujúce ustanovenia riešia len prvé dve možnosti, pretože prevzatie výkonu celého trestu sa môže uskutočniť na základe ustanovení druhého oddielu tejto hlavy. Upravuje otázku pôsobnosti pri rozhodovaní o žiadosti iného štátu, rozsahu tohto rozhodnutia, ako aj hlavnej podmienky rozhodnutia (uznania cudzieho rozhodnutia). K § 100 30 Odsek 1 upravuje vecnú a miestu príslušnosť súdu na zabezpečenie sledovania správania odsúdenej osoby. V tomto ustanovení sa v zmysle medzinárodných zmluvných štandardov pre túto oblasť špecifikoval druh pobytu odsúdenej osoby na trvalý, posledný trvalý, alebo kde sa osoba zdržiava, a to s cieľom posilniť primárny cieľ tohto inštitútu spočívajúceho v lepšej sociálnej rehabilitácii v prostredí, v ktorom má reálne a stabilné spoločenské a iné väzby. Odsek 2 reaguje na nevyhnutnosť informovať cudzie orgány o relevantných skutočnostiach. Odsek 3 upravuje postup súdu pri ukončení činnosti súdu, ak bolo rozhodnuté výlučne o prevzatí dohľadu. Odsek 4 upravuje postup súdu v prípade, že bolo rozhodnuté o prevzatí aj právomoci na rozhodnutie, či sa odsúdený v skúšobnej dobe osvedčil, resp. či sa trest vykoná. K § 101 Ide o zrkadlové ustanovenie k § 99, ktoré dáva súdu možnosť podať návrh na to, aby cudzie orgány sledovali správanie odsúdeného v skúšobnej dobe alebo aby aj rozhodovali vo veci výkonu podmienečného trestu. Keďže ide o inštitút, ktorý sa bude uplatňovať výlučne pri existencii medzinárodnej zmluvy, zákonná úprava neobsahuje bližšiu úpravu podmienok, pretože tieto vyplývajú priamo z úpravy v medzinárodnej zmluve. Upravuje preto len nevyhnutné otázky pôsobnosti pri rozhodnutí o žiadosti a dôsledkoch odovzdania pre slovenské orgány (§ 102). K § 102 Ustanovenie rieši dôsledky pre slovenské orgány, ak iný štát prevezme zodpovednosť za sledovanie správania sa odsúdeného alebo výkon podmienečného trestu. K § 103 Vykonaniu cudzieho majetkového rozhodnutia predchádza jeho uznanie slovenským súdom. Cudzie rozhodnutie môže byť v Slovenskej republike uznané len na základe medzinárodnej zmluvy, ktorá obsahuje možnosť alebo povinnosť uznávania alebo výkonu cudzích rozhodnutí. Majetok, ktorý je predmetom takéhoto uznávacieho konania sa nestáva uznaním cudzieho majetkového rozhodnutia automaticky majetkom Slovenskej republike, ale súd v uznávacom rozhodnutí určí komu a v akom rozsahu prepadnutý majetok, jeho časť alebo vec pripadne. Pri prevzatí majetku z cudziny je príslušným orgánom MS SR, alebo na základe jeho žiadosti PPZ. Obdobný model sa navrhuje aplikovať aj pri odovzdaní majetku do cudziny. V prípade, že súd rozhodne o potreby uzatvorenia samostatnej dohody (či už z vlastnej iniciatívy alebo na podnet ministerstva), výkon majetkového rozhodnutia sa riadi takouto dohodou. Odsek 1 upravuje odovzdanie majetku, jeho časti alebo veci oprávnenej osobe v cudzom štáte na základe dohody, ktorú uzatvára ministerstvo spravodlivosti s príslušným orgánom cudzieho štátu. Odsek 2 upravuje situáciu, ak nedôjde k uzavretiu dohody. V tomto prípade sa môže majetok speňažiť a výnos po odpočítaní nákladov sa odovzdá buď dožadujúcemu cudziemu štátu alebo priamo oprávnenej osobe v cudzom štáte. Príslušný slovenský orgán informuje o odovzdaní majetku, jeho časti alebo veci súd a ministerstvo spravodlivosti, ktoré následne informuje dožadujúci orgán. K § 104 31 Ide o ustanovenie, ktoré zavádza úpravu určujúcu príslušné orgány na prevzatie majetku podľa cudzieho majetkového rozhodnutia, ktorými sú ministerstvo spravodlivosti alebo útvar Policajného zboru. V prípade, že oprávnená osoba nie je známa, postupuje sa v zmysle zákona č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov. Ustanovenie odseku 3 stanovuje postup odovzdania finančných prostriedkov (ak dôjde k ich speňaženiu) na samostatne vedený účet zriadený za účelom odškodňovania obetí trestných činov. Osobitný režim vo vzťahu k tomuto ustanoveniu predstavuje postup pri osobitnom druhu majetku, akým sú predmety kultúrneho dedičstva. Zákon č. 207/2009 Z. z. o podmienkach vývozu a dovozu predmetu kultúrnej hodnoty a o doplnení zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. K § 105 Prvý odsek upravuje postup vyplatenia náhrady škody, ktorá vznikla osobe v dôsledku nezákonného rozhodnutia súdu SR, avšak bola vyplatená štátom, ktorý uznal a vykonal rozhodnutie SR. Takýto regresný nárok je možné uplatniť na základe žiadosti cudzieho štátu adresovanej Ministerstvu spravodlivosti SR, ktoré má za splnenia určitých podmienok právomoc žiadosti vyhovieť, nevyhovieť alebo požiadať o jej doplnenie. Odsek 2 upravuje situáciu, kedy ministerstvo spravodlivosti môže žiadať o úhradu časti vyplatenej náhrady škody v rozsahu, v ktorom za jej spôsobenie zodpovedá cudzí štát. K § 106 Ustanovenie predstavuje premietnutie zásady, ktorá našla uplatnenie aj v niektorých medzinárodných dohovoroch, ako napr. Dohovore Organizácie Spojených národov proti nadnárodnej organizovanej trestnej činnosti, v zmysle ktorej, ak štát poskytne právnu pomoc, ktorá by svojou povahou, významom alebo rozsahom znamenala významnú alebo dokonca rozhodujúcu hodnotu pre úspešnosť vnútroštátneho konania v dožadujúcom štáte s vyústením do prepadnutia majetku alebo veci, je možné uzavrieť dohodu o zdieľaní resp. rozdelení výnosov. Rozdelenie výnosov resp. jeho pomer je na dohode týchto štátov. Vykonávajúci štát každopádne v prípade poskytnutej právnej pomoci bude profitovať aj vo forme finančného ocenenia poskytnutej súčinnosti, ktorá viedla k úspešnému vykonaniu vnútroštátneho konfiškačného príkazu. SR patrí medzi malú skupinu štátov, a to aj v prostredí Rady Európy, ktoré nedisponujú právnym základom pre rozdelenie výnosov tohto druhu, pričom právny základ vo forme vnútroštátnej právnej úpravy predstavuje už vo fáze konzultácií podmienku pre uzavretie dohody. Ministerstvo spravodlivosti je orgánom, ktorý uzatvára tieto dohody a disponuje aj evidenciou poskytnutých záruk vzájomnosti v obdobných prípadoch. Odsek 1 upravuje obe alternatívy, t. j. keď je SR štátom, ktorý požadoval právnu pomoc, ale aj štátom, ktorý poskytol právnu pomoc, ktorá mala význam pre prepadnutie veci alebo majetku. Odsek 2 upravuje záruku vzájomnosti, ktorá je kľúčová pre uzavretie dohody ako takej. TRETIA ČASŤ PRVÁ HLAVA K § 107 Ustanovenie pozostávajúce zo zoznamu jednotlivých medzinárodných zmlúv vzťahujúcich sa na inštitúty v príslušných hlavách tretej časti zákona prináša jasnejšie a 32 všeobecne platné pravidlo rozsahu ich použitia resp. ich nahradenia. Ustanovenie obsahuje princíp derogácie z uplatňovania vymenovaných medzinárodných zmlúv, ktorý vyžaduje, aby sa pri vzťahoch s inými členskými štátmi EÚ neuplatňovali v celistvosti alebo v tých ich častiach, ktoré upravujú postupy pokryté už v právnych aktoch EÚ. Tento záväzok neuplatňovať vymedzené medzinárodné zmluvy je prítomný priamo v právnych aktoch EÚ ako napr. Rámcové rozhodnutie Rady z 13. júna 2002 o európskom zatykači a postupoch odovzdávania osôb medzi členskými štátmi (2002/584/SVV) ( Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 19/ zv. 6; Ú. v. ES L 190, 18.7.2002) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2002/584/SVV v platnom znení“), Rámcové rozhodnutie Rady 2008/909/SVV o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozsudky v trestných veciach, ktorými sa ukladajú tresty odňatia slobody alebo opatrenia zahŕňajúce pozbavenie osobnej slobody, na účely ich výkonu v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 327, 5.12.2008) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2008/909/SVV v platnom znení“) , Smernica Európskeho parlamentu a Rady 2014/41/EÚ z 3. apríla 2014 o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach ( Ú. EÚ L 130, 1.5.2014) v platnom znení (ďalej len „smernica 2014/41/EÚ v platnom znení“). Uvedené právne nástroje EÚ totiž vo vymedzenom segmente justičnej spolupráce poskytujú flexibilnejšiu a efektívnejšiu spoluprácu v porovnaní so „štandardnými“ metódami a tento zoznam neuplatniteľných právnych základov poskytuje nielen usmernenie pre praktikov, ale predstavuje najmä transpozičnú povinnosť SR. Neuplatňuje sa princíp subsidiarity vnútroštátnej právnej úpravy vo vzťahu k medzinárodných zmluvám, ako je to v doteraz platnom Trestnom poriadku. Medzinárodné zmluvy z oblasti justičnej spolupráce sa uplatnia v rozsahu upravenom týmto ustanovením. Od týchto zmlúv je však potrebné odlíšiť iné medzinárodné zmluvy (napríklad z oblasti ľudských práv a základných slobôd), ktoré majú prednosť pred zákonom. Ministerstvo spravodlivosti (po dvojstranných rokovaniach s inými členskými štátmi EÚ, resp. po vnútroštátnych rokovaniach) môže vyhlásiť vzájomnosť použitia jazykov. Podstatou takýchto vyhlásení je skutočnosť, že justičný orgán štátu pôvodu môže vo vzájomnom styku s orgánom štátu, ktorý vykonáva žiadosť, používať svoj úradný jazyk bez toho, aby potrebné dokumenty boli preložené do úradného jazyka tohto štátu, alebo ak má viacero úradných jazykov, tak do jedného z nich (napr. Belgicko má tri úradné jazyky). K § 108 Všeobecné ustanovenie, ktoré upravuje vymedzenie štátu pôvodu a vykonávajúceho štátu a je potrebné ho spájať s pojmom "členský štát", štandardne ide o ktorýkoľvek členský štát EÚ, ale tiež aj o tie nečlenské štáty, ktoré k niektorým nástrojom EÚ, napr. k rámcovému rozhodnutiu 2002/584/SVV v platnom znení pristúpili (napr. Island, Nórsko a Švajčiarsko). V prípade rozhodnutia alebo príkazu na predloženie elektronických dôkazov je vykonávajúcim štátom, štát, v ktorom má sídlo určená prevádzkareň alebo v ktorom má sídlo alebo pobyt právny zástupca podľa § 3 zákona .... Z. z. o niektorých administratívnych opatreniach súvisiacich so zhromažďovaním elektronických dôkazov v trestnom konaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Uvedeným ustanovením a transponuje čl. 3 ods. 3 smernice Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2023/1544 z 12. júla 2023, ktorou sa stanovujú harmonizované pravidlá určovania určených prevádzkarní a vymenúvania právnych zástupcov na účely zhromažďovania dôkazov v trestnom konaní (Ú. v. EÚ L 191, 28.7.2023) (ďalej len „smernica o zhromažďovaní e-dôkazov“) , ktorý členským štátom prikazuje zabezpečiť, aby rozhodnutia a príkazy spadajúce do rozsahu pôsobnosti stanovenej v článku 1 ods. 2 tejto smernice o zhromažďovaní e-dôkazov, boli zaslané určenej prevádzkarni určenej alebo právnemu zástupcovi vymenovanému na tento účel v súlade s odsekom 1 tohto článku. Konkrétne pôjde o európske vyšetrovacie príkazy, žiadosti o právnu pomoc zasielané na základe Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej 33 únie, vypracovaného Radou EÚ v súlade s článkom 34 Zmluvy o Európskej únii a príkazy zasielané v súlade s nariadením Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2023/1543 z 12. júla 2023 o európskych príkazoch na predloženie elektronických dôkazov a európskych príkazoch na uchovanie elektronických dôkazov v trestnom konaní a na výkon trestu odňatia slobody v nadväznosti na trestné konanie (Ú. v. EÚ L 191, 28. 7. 2023) (ďalej len „nariadenie o e- dôkazoch“). K § 109 Ide o štandardné ustanovenie a pilier nástrojov EÚ v oblasti vzájomného uznávania, ktoré bude mať prostredníctvom všeobecnej uplatniteľnosti povahu základného východiska, kedy justičný orgán SR ako vykonávajúci orgán neskúma obojstrannú trestnosť skutku uvedeného v osvedčení. Pri vybraných kategóriách trestných činov uvedených v odseku 2 súd neposudzuje splnenie podmienky obojstrannej trestnosti. Na to, aby justičný orgán štátu pôvodu zaradil trestný čin do niektorej z uvedených kategórií trestných činov sa nevyžaduje, aby sa pomenovanie alebo znaky trestného činu zhodovali v jeho právnom poriadku a v právnom poriadku vykonávajúceho štátu. Stačí zaradenie uvedeného konania orgánom štátu pod niektorú kategóriu konaní v skôr uvedenom výpočte trestných činov. Označenému typu konania musí taktiež zodpovedať popis skutku a jeho právnej kvalifikácie, ktoré sú uvedené v osvedčení a pre ktoré bolo rozhodnutie v inom členskom štáte EÚ vydané. K § 110 Ustanovenie upravuje vzájomný styk medzi justičnými orgánmi, ktorý je na rozdiel od úpravy styku s tretími štátmi, priamy. To platí aj pre zasielanie písomností s výnimkou prípadov, kedy právny poriadok štátu pôvodu alebo vykonávajúceho štátu vyžaduje, aby sa písomnosti zasielali prostredníctvom ústredného orgánu. Na zistenie príslušného vykonávajúceho justičného orgánu je možné požiadať o súčinnosť ministerstvo spravodlivosti, kontaktné body Európskej justičnej siete alebo Eurojust. Odsek 2 upravuje spôsob zasielania písomností, ktorým je buď pošta alebo iná bezpečná forma umožňujúca vyhotovenie písomného znenia za splnenia podmienky overenia hodnovernosti. K § 111 Tento paragraf stanovuje, že justičný orgán pri overovaní skutočností podľa § 109 vychádza z údajov uvedených v rozhodnutí alebo osvedčení o vydaní rozhodnutia, a ak je to potrebné aj z dodatočných informácií poskytnutých justičným orgánom štátu pôvodu na základe žiadosti justičného orgánu alebo na základe vlastného zistenia. K § 112 Explicitne sa upravuje zásada pri vykonávaní nástrojov vzájomného uznávania v trestných veciach spočívajúca v tom, že náklady, ktoré vznikli slovenskému orgánu v konaní podľa tohto zákona, znáša štát a uhradí ich zo svojho rozpočtu orgán, ktorému vznikli. Týmito nákladmi môže byť napríklad poštovné, náklady na preklad a pod. Vychádza sa pritom zo zásady, že každý štát znáša tie náklady, ktoré vznikli na jeho území. K § 113 Paragraf upravuje lehoty, na ktoré sa vzťahuje Nariadenie rady (EHS, EURATOM) č. 1182/71 z 3. júna 1971, ktorým sa stanovujú pravidlá pre lehoty, dátumy a termíny ( Mimoriadne vydanie Ú. v. EÚ, kap. 1/zv.1; Ú. v. ES L 124, 8.6.1971). K § 114 34 Účelom tohto ustanovenia je upraviť postup slovenských orgánov (prokuratúry a súdov) v prípadoch, keď možno dôvodne predpokladať, že sa v inom členskom štáte EÚ vedie alebo viedlo trestné konanie pre ten istý skutok proti tej istej osobe; cieľom je zabrániť nepriaznivým následkom vedenia prípadného súbežného trestného konania v dvoch alebo viacerých členských štátoch EÚ. V prípade, že sa príslušným orgánom členských štátov nepodarí dosiahnuť konsenzus o sústredení trestného konania, mali by mať možnosť pokračovať v trestnom konaní vo veci akéhokoľvek trestného činu, ktorý patrí do ich vnútroštátnej právomoci. V odseku 1 sa upravuje postup slovenského orgánu a rozsah žiadaných informácií od príslušného orgánu členského štátu EÚ (informácie o štádiu prebiehajúceho trestného konania a o povahe konečného rozhodnutia). Možnosť použiť kontaktné body Európskej justičnej siete (ďalej len „EJN“) alebo Eurojustu za účelom zistenia príslušného orgánu členského štátu EÚ je upravená v odseku 2. V odseku 3 sú upravené náležitosti žiadosti o poskytnutie informácií o tom, či sa v danom členskom štáte EÚ vedie alebo viedlo trestné konanie proti tej istej osobe pre ten istý skutok, ktorý je predmetom trestného konania vedeného v SR. Príslušným na vybavenie žiadosti orgánu členského štátu EÚ o poskytnutie informácií týkajúcich sa vedenia súbežného trestného konania v SR je podľa odseku 4 prokurátor alebo súd, ktorý vedie alebo viedol súbežné trestné konanie v SR alebo ktorého rozhodnutím takéto trestné konanie skončilo. V prípade, že žiadosť orgánu členského štátu EÚ o poskytnutie informácie je doručená nepríslušnému orgánu, ten žiadosť postúpi príslušnému orgánu; o tejto skutočnosti vyrozumie žiadajúci orgán, v opačnom prípade sa žiadosť postúpi generálnej prokuratúre. Následne je upravený postup generálnej prokuratúry v prípade, ak zistí, resp. nezistí vedenie súbežného trestného konania v SR. Ustanovenie odseku 5 upravuje rozsah informácií, ktoré poskytne príslušný organ v odpovedi na žiadosť orgánu členského štátu EÚ o poskytnutie informácie o vedení súbežného trestného konania. Lehoty na vybavenie žiadosti sú upravené v odseku 6. V prípade nemožnosti dodržania stanovených lehôt sa vyrozumie orgán členského štátu EÚ a poskytne sa mu informácia o tom, kedy bude možné žiadosť vybaviť. Odsek 7 upravuje povinnosť slovenského orgánu začať konzultácie s príslušným orgánom členského štátu EÚ s cieľom zabrániť nepriaznivým následkom vedenia prípadného súbežného trestného konania v dvoch alebo viacerých členských štátoch EÚ. Odsek 8 upravuje postup slovenského orgánu, ak v rámci konzultácie s príslušným orgánom členského štátu EÚ dospeje k záveru o neúčelnosti pokračovania trestného stíhania v SR. Pre prípad nedosiahnutia konsenzu o sústredení trestného konania v jednom štáte sa ustanovuje povinnosť slovenského orgánu informovať príslušný orgán členského štátu EÚ o výsledku konania vedeného v SR. V odseku 9 sa upravuje oprávnenie slovenského orgánu v rámci postupu podľa tohto ustanovenia neposkytnúť informácie, ak by ich poskytnutie bolo v rozpore s ochranou záujmov štátu podľa § 5 alebo s bezpečnosťou osôb. K § 115 Ustanovenie upravuje situáciu, kedy je možné použiť informácie získané v rámci medzinárodnej policajnej spolupráce z iného členského štátu ako dôkaz v trestnom konaní. 35 Musí to však byť len na základe súhlasu justičného orgánu tohto štátu. Odsek 2 zrkadlovo upravuje túto situáciu. Odsek 3 taxatívne stanovuje prípady, kedy súhlas nemožno udeliť. K § 116 Ustanovenia § 43 až 45 sa primerane použijú aj pre spoločný vyšetrovací tím zriadený s iným členským štátom. DRUHÁ HLAVA K § 117 V ustanovení sa vymedzuje postup orgánov SR pri vydávaní a vykonávaní európskeho vyšetrovacieho príkazu (ďalej len „EVP“) a s tým súvisiace konanie. K § 118 Vymedzujú sa základné pojmy, ktoré sa v tejto hlave používajú v súlade s ustanoveniami smernice 2014/41/EÚ v platnom znení ako: EVP, štát pôvodu, vykonávajúci štát, vydávajúci orgán, vykonávajúci justičný orgán, záznam o preskúmaní EVP a vyšetrovací úkon. K § 119 Ustanovujú sa podmienky pre vydanie a výkon EVP pre orgány SR. Orgány SR môžu vydať EVP pod podmienkou, že ide o zabezpečenie dôkazu v trestnom konaní. Zákonná úprava teda vylučuje akékoľvek iné konanie pre účely použitia EVP. K § 120 Upravujú sa podmienky, za akých možno EVP vydať a určujú sa orgány SR oprávnené na vydanie EVP. V konaní pred súdom je príslušným vydávajúcim orgánom predseda senátu alebo sudca, v prípravnom konaní je to prokurátor. Výnimkou je vydávanie EVP na účely dočasného odovzdania osoby nachádzajúcej sa vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody na území SR do vykonávajúceho štátu, t. j. do iného členského štátu, na účely zabezpečenia dôkazu podľa § 135 ods. 1, kedy oprávneným orgánom na vydanie EVP je výlučne súd. Doplnenie ustanovenia o postup, keď sa EVP vydáva v prípravnom konaní na účel vykonania úkonu, ktorý je v prípravnom konaní oprávnený povoliť alebo nariadiť iba súd, sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora overí EVP, bolo motivované hlavne rozhodnutím SDEÚ v veci C‑724/19. Avšak z hľadiska rozsahu poskytuje obmedzenie rizika, že aj iné žiadosti o vykonanie EVP okrem získania údajov o prenose dát a polohe týkajúcich sa telekomunikačnej prevádzky, by mohli byť spochybnené alebo dokonca odmietnuté. Odsek 3 vymedzuje podmienky, ktoré musia byť splnené na vydanie EVP do iného členského štátu v každom jednotlivom prípade. Vydávajúci orgán SR je povinný pred vydaním EVP posúdiť nevyhnutnosť a primeranosť požadovaného vyšetrovacieho úkonu a tiež, či vyšetrovací úkon, ktorý sa prostredníctvom EVP žiada, by bolo možné vykonať na území SR za podobných podmienok. Ak tieto podmienky splnené nie sú, vykonávajúci orgán členského štátu môže navrhnúť použitie iného vhodného vyšetrovacieho úkonu, prípadne EVP úplne odmietne alebo vráti späť. K § 121 Odsek 1 obsahuje obligatórne náležitosti EVP. Odsek 2 upravuje ďalšiu náležitosť, ktorú európsky vyšetrovací príkaz musí obsahovať, avšak iba v určitých prípadoch - a to, ak možno trestný čin, ktorého sa európsky vyšetrovací príkaz týka, priradiť do jednej alebo viacerých kategórií trestných činov uvedených v § 109 ods. 2, označí sa táto skutočnosť v 36 európskom vyšetrovacom príkaze. Také priradenie v európskom vyšetrovacom príkaze prispieva k uľahčeniu spolupráce orgánov. Pri žiadaní iného členského štátu o vykonanie vyšetrovacieho úkonu môže dôjsť k situácii, že na tento vyšetrovací úkon už bol EVP vydaný tým istým orgánom, a preto sa v odseku 3 v súvislosti s takou možnosťou upravuje povinnosť uviesť túto skutočnosť (skutočnosť, že ide o doplnenie skôr vydaného EVP) v EVP v záujme vytvorenia efektívnejšej spolupráce členských štátov. Odsek 4 vymedzuje spôsob zasielania EVP, ktorý bližšie špecifikuje § 110 zákona. Vyžaduje sa podmienka možnosti vyhotovenia písomného znenia zaslanej písomnosti s možnosťou overenia hodnovernosti. Odsek 5 upravuje zabezpečenie prekladu EVP súdom alebo prokurátorom do jazyka podľa § 154, t. j. buď do štátneho jazyka daného členského štátu alebo aj do iného jazyka, ak členský štát svojim vyhlásením adresovaným Rade EÚ umožnil zasielanie EVP aj v inom jazyku. K § 122 V odseku 1 sa stanovuje príslušnosť orgánov SR ako vykonávajúcich justičných orgánov. Na konanie o EVP vydanom orgánom iného členského štátu je príslušná krajská prokuratúra, v ktorej obvode sa má požadovaný vyšetrovací úkon vykonať. Ak nemožno určiť príslušný orgán, zašle nepríslušný orgán EVP generálnej prokuratúre, ktorá EVP pridelí príslušnej prokuratúre podľa povahy veci. V odseku 2 sa stanovuje, že ak je potrebné vykonať úkon súdom z dôvodu jeho použiteľnosti v trestnom konaní v štáte pôvodu, predloží prokurátor v tejto časti EVP na vybavenie okresnému súdu, v ktorého obvode sa má úkon vykonať. Odsek 3 upravuje situáciu, keď sa v rámci EVP žiada výlučne o vyšetrovací úkon, ktorý má vykonať súd. V tomto prípade je na jeho vybavenie príslušný súd, v obvode ktorého sa má úkon vykonať. Odsek 4 vymedzuje špeciálnu príslušnosť pre súdy v prípade, keď sa na vykonanie vyšetrovacieho úkonu uvedeného v EVP vyžaduje podľa právneho poriadku SR príkaz súdu. V takom prípade je príslušným súdom súd podľa § 16 ods. 1 Trestného poriadku v obvode krajskej prokuratúry, ktorá zabezpečuje vybavenie EVP. Vo vzťahu ku Krajskej prokuratúre Bratislava je príslušný Mestský súd Bratislava I a vo vzťahu ku Krajskej prokuratúre Košice Mestský súd Košice. Odsek 5 upravuje možnosť využitia inštitútu dožiadania v rámci prokuratúry. Ustanovenie umožňuje efektívnejšie zabezpečenie vybavenia EVP a prispieva k rýchlosti konania. Odsek 6 upravuje príslušnosť na vybavenie EVP v inom ako trestnom konaní. K § 123 Toto ustanovenie zavádza povinnosť potvrdiť prijatie EVP a zaslať daný formulár vydávajúcemu orgánu. Táto povinnosť platí aj pre nepríslušného prokurátora alebo súd. V zmysle zákona teda každý orgán, ktorému sa EVP doručil, potvrdí jeho prijatie. Zároveň v prípade, ak je EVP doručený nepríslušnému orgánu, ten ho okrem potvrdenia prijatia postúpi príslušnému orgánu a informuje o tejto skutočnosti vydávajúci orgán členského štátu. Ak nie je možné jednoznačne určiť príslušný orgán, nepríslušný orgán, ktorému bol EVP doručený, ho zašle generálnej prokuratúre v zmysle § 122 ods. 1 za účelom určenia príslušnosti. Lehota na 37 zaslanie potvrdenia o doručení EVP je vo všetkých prípadoch sedem dní odo dňa doručenia EVP. K § 124 Odsek 1 zavádza formálny postup pri skúmaní vykonateľnosti EVP. Na tento účel je určený záznam o preskúmaní EVP, ktorý vykoná príslušný súd alebo prokurátor. Obligatórne náležitosti záznamu o preskúmaní EVP v trestných veciach upravuje odsek 3. Lehota na posúdenie, či EVP možno vykonať alebo nie (t. j. rozhodne sa o ňom iným spôsobom) je primárne určená v EVP orgánom štátu pôvodu, ak taká lehota uvedená nie je, platí všeobecná 30 dňová lehota odo dňa, kedy bol príkaz doručený príslušnému vykonávajúcemu orgánu. Odsek 2 upravuje lehotu v prípade omeškania (nedodržania lehoty v odseku 1), v ktorej vykonávajúci justičný orgán musí o EVP rozhodnúť a s tým súvisiacu informačnú povinnosť. Odsek 3 upravuje náležitosti záznamu o preskúmaní EVP. K § 125 V ustanovení sa taxatívne vymedzujú prípady, kedy súd alebo prokurátor vráti vydávajúcemu orgánu EVP, a to bez rozhodnutia. V odseku 2 sa zavádza povinnosť súdu alebo prokurátora pri vrátení EVP odôvodniť svoj postup. Odsek 3 upravuje postup v prípade, ak je EVP neúplný alebo má iné formálne nedostatky. V takom prípade vykonávajúci justičný orgán požiada vydávajúci orgán o dodatočné informácie alebo o odstránenie nedostatkov a určí mu lehotu na také doplnenie informácií, resp. odstránenie nedostatkov. Ak táto lehota dodržaná nie je, vykonávajúci justičný orgán EVP vráti vydávajúcemu orgánu bez vybavenia. K § 126 V odseku 1 a 3 sa stanovujú fakultatívne dôvody pre odmietnutie EVP. V odseku 4 sa upravuje možnosť súdu alebo prokurátora pred samotným odmietnutím výkonu EVP vyžiadať si v niektorých prípadoch od príslušného vydávajúceho orgánu stanovisko vo vzťahu k určeným dôvodom odmietnutia, prípadne potrebné doplňujúce informácie. V odseku 6 je upravená forma rozhodnutia o odmietnutí EVP, ktorým je opatrenie. K § 127 Upravuje sa postup slovenských orgánov ako vykonávajúcich orgánov pri možnosti vzdania sa výsady alebo imunity voči dotknutej osobe. V druhej vete sa stanovuje, že v prípade, ak je na vzdanie sa výsady alebo imunity príslušný orgán iného členského štátu alebo tretieho štátu, medzinárodnej organizácie alebo EÚ, príslušný súd alebo prokurátor informuje o tejto skutočnosti vydávajúci orgán členského štátu. Vydávajúci orgán členského štátu sám požiada o to, aby sa príslušný orgán voči dotknutej osobe vzdal výsady alebo imunity. Príslušný súd alebo prokurátor, ktorý vybavuje daný EVP, ďalej pokračuje vo vybavovaní EVP až po tom, ako ho vydávajúci orgán členského štátu informuje o výsledku jeho žiadosti a EVP možno vybaviť. K § 128 Stanovujú sa podmienky (dodržanie formálnych náležitostí a postupov uvedených v EVP, dodržanie lehôt), ktoré je potrebné pri výkone EVP dodržať. 38 Všeobecné ustanovenie v odseku 1 odkazuje na dodržiavanie formálnych náležitostí a postupov uvedených v EVP, pokiaľ tie nie sú v rozpore s právnymhporiadkom SR z hľadiska zásad základnej povahy . V opačnom prípade vykonávajúci justičný orgán SR o tom informuje vydávajúci orgán členského štátu. Odseky 4 a 5 upravujú lehotu na vybavenie EVP, ktorá sa primárne určuje individuálne pri každom EVP, a to vydávajúcim orgánom, ak však taká lehota uvedená nie je, zákonná úprava určuje všeobecnú lehotu na vybavenie EVP 90 dní odo dňa vykonania záznamu o preskúmaní EVP (§ 124 ods. 1). Ak lehotu určenú vydávajúcim orgánom ani všeobecnú lehotu 90 dní slovenský orgán nemôže dodržať, informuje o tom vydávajúci orgán so zámerom spoločnej dohody o vhodnom čase na vybavenie EVP. K § 129 Upravuje sa možnosť použiť iný vyšetrovací úkon za podmienok uvedených v zákone v tom prípade, ak by sa takým úkonom dosiahol rovnaký výsledok a tento úkon by v menšej miere zasahoval do práv dotknutej osoby ako vyšetrovací úkon uvedený v EVP. Cieľom uvedeného ustanovenia je zaručiť použitie čo najvhodnejšieho a najprimeranejšieho vyšetrovacieho úkonu v každom prípade, teda aj vtedy, ak vydávajúci orgán členského štátu požiada o iný vyšetrovací úkon, ale slovenský orgán po posúdení EVP podľa podmienok a právneho poriadku SR zistí, že by bolo vhodné použiť iný vyšetrovací úkon. O takom zistení slovenský orgán informuje vydávajúci orgán členského štátu ešte pred jeho vykonaním. K § 130 V odseku 1 sa stanovuje prípad, kedy EVP nie je možné vykonať a zároveň v odseku 2 sa vymedzujú výnimky z uplatňovania odseku 1. EVP sa vykoná vždy, ak bol vydaný za účelom získania informácie alebo dôkazu, ktorý má vykonávajúci justičný orgán už k dispozícii, ak ho možno podľa právneho poriadku SR na účely iného konania poskytnúť, získania údajov z evidencií a informačných systémov policajných orgánov alebo justičných orgánov, do ktorých má vykonávajúci justičný orgán priamy prístup, vykonania výsluchu osoby, zistenia totožnosti používateľa určitého telefónneho čísla alebo IP adresy alebo vykonania vyšetrovacieho úkonu podľa právneho poriadku SR, ktorý nevyžaduje vydanie rozhodnutia justičného orgánu a nezasahuje do základných ľudských práv a slobôd. K § 131 Upravuje sa možnosť odkladu výkonu EVP. Slovenský orgán bezodkladne informuje vydávajúci orgán štátu pôvodu o odklade výkonu EVP s uvedením dôvodu odkladu a predpokladanej doby odkladu, pričom po odpadnutí dôvodu na odklad výkonu bezodkladne zabezpečí vybavenie EVP. K § 132 Upravuje sa možnosť zástupcov orgánu štátu pôvodu a iných osôb zúčastniť sa vyšetrovacieho úkonu vykonávaného na území SR za účelom zabezpečenia dôkazu. Takejto žiadosti by sa malo vyhovieť vždy, okrem prípadov, kedy by došlo k rozporu s právnym poriadkom SR z hľadiska dodržiavania základných práv a slobôd alebo by sa tým narušili bezpečnostné záujmy SR. Zástupcovia štátu pôvodu a iné osoby sú v súvislosti s vykonávaním vyšetrovacieho úkonu na území SR viazaní právnym poriadkom SR. K § 133 Upravuje sa spôsob odovzdania dôkazov zabezpečených na základe EVP. Odovzdávanie dôkazov sa uskutočňuje v súlade s právnym poriadkom SR. Zákonná úprava za 39 účelom pružnejšieho a rýchlejšieho konania umožňuje aj priame odovzdanie dôkazu v prípade, ak sa takého dôkazu zúčastnil zástupca orgánu štátu pôvodu na území SR. Taký dôkaz sa odovzdá priamo tomuto zástupcovi orgánu štátu pôvodu, ak o to vydávajúci orgán v EVP požiada alebo ak sa na tom vydávajúci orgán so slovenským orgánom dohodli. K § 134 Proti EVP a opatreniu vydanému podľa tohto zákona (t. j. záznam o preskúmaní EVP a odmietnutie EVP) nie je opravný prostriedok prípustný. EVP je v zmysle tohto zákona chápaný ako žiadosť. Na jeho vykonanie je potrebné vydanie rozhodnutia justičného orgánu (príkaz súdu), to znamená, že proti nemu je podanie opravného prostriedku bezpredmetné. V odseku 2 sa upravuje informačná povinnosť vykonávajúceho justičného orgánu voči vydávajúcemu orgánu o podaní opravného prostriedku proti vyšetrovaciemu úkonu, a tiež o výsledku konania o takom opravnom prostriedku. K § 135 Ustanovenia § 135 a 136 osobitne upravujú dočasné odovzdanie osoby na účely zabezpečenia dôkazu do iného členského štátu. Ustanovenie § 135 upravuje vydanie EVP na účely dočasného odovzdania osoby nachádzajúcej sa vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody na území SR do vykonávajúceho štátu (iného členského štátu). EVP za účelom dočasného odovzdania osoby možno vydať iba vtedy, ak sú splnené všeobecné podmienky na vydanie EVP podľa § 120 ods. 3 (t. j. vtedy, ak je to nevyhnutné a primerané na účely trestného konania a vyšetrovací úkon uvedený v EVP by bolo možné za obdobných podmienok vykonať na území SR), a zároveň ak osoba nemá v konaní v cudzine postavenie obvineného, s dočasným odovzdaním súhlasí a dočasné odovzdanie by nepredĺžilo trvanie väzby, ktorá sa vykonáva na území SR alebo výkon trestu odňatia slobody vykonávaného na území SR. Príslušným orgánom SR na vydanie a vykonanie EVP je výlučne iba súd. Odsek 3 ustanovuje, že príslušným súdom na vydanie alebo vykonanie EVP je súd, v ktorého obvode je osoba vo väzbe alebo výkone trestu odňatia slobody. Odsek 4 upravuje potrebu dohody medzi vydávajúcim orgánom a vykonávajúcim štátom o primeranej lehote, v ktorej musí byť dočasne odovzdaná osoba vrátená do SR. K § 136 Ustanovenie upravuje vykonanie EVP na účely dočasného odovzdania osoby nachádzajúcej sa vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody na území SR do štátu pôvodu (iného členského štátu). Zmena ustanovenia, ktorá znamená odklon od obligatórneho odmietnutia vykonať EVP na účely dočasného odovzdania osoby, ktorá je vo väzbe alebo výkone trestu odňatia slobody v prípadoch, v ktorých nie je dôvod pre obmedzenie vo forme odmietnutia vykonať EVP pri rozhodovaní justičného orgánu. Na dôvody odmietnutia sa však aj naďalej vzťahuje režim upravený v § 126. Odsek 3 rovnako sleduje plný súlad transponovaných ustanovení so smernicou 2014/41/EÚ v platnom znení, a to vo vzťahu k poskytnutiu celého rozsahu oprávnení osobe vo výkone trestu alebo vo väzbe, a to so zreteľom na ich zraniteľné postavenie. K § 137 a 138 Ustanovenia § 137 a 138 osobitne upravujú dočasné prevzatie osoby na účely zabezpečenia dôkazu na územie SR. Ustanovenie § 137 upravuje vydanie EVP na účely 40 dočasného prevzatia osoby nachádzajúcej sa vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody v inom členskom štáte na účely zabezpečenia dôkazu na území SR. Ustanovenie § 138 upravuje vykonanie EVP na účely dočasného prevzatia osoby nachádzajúcej sa vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody v štáte pôvodu na účely zabezpečenia dôkazu na území SR. K § 139 Vydávajúci orgán SR môže vydať EVP na účel výsluchu prostredníctvom technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu, a to podozrivého, obvineného, svedka alebo znalca nachádzajúceho sa na území vykonávajúceho štátu. V tomto prípade môže byť vydávajúcim orgánom súd aj prokurátor. Výsluch uskutočňuje orgán, ktorý EVP vydal. Orgány vykonávajúceho štátu pri výsluchu iba dohliadajú na to, aby neboli porušovaný právny poriadok vykonávajúceho štátu najmä v oblasti práva na spravodlivé konanie. Alternatívou je uskutočňovanie výsluchu vykonávajúcim orgánom pod vedením vydávajúceho orgánu SR podľa Trestného poriadku. Odsek 3 upravuje situáciu, ktorá v praxi môže nastať, a to nemožnosť vykonania výsluchu prostredníctvom technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu z dôvodu nedostatočnej technickej vybavenosti. V takom prípade orgán vykonávajúceho štátu môže využiť technické prostriedky na uskutočnenie výsluchu prostredníctvom technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu orgánu SR. K § 140 Ak sú splnené podmienky pre výkon EVP za účelom uskutočnenia výsluchu podozrivého, obvineného, svedka alebo znalca nachádzajúceho sa na území SR prostredníctvom technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu podľa právneho poriadku SR, vykonávajúci orgán SR - súd alebo prokurátor umožní vydávajúcemu orgánu uskutočnenie takého výsluchu. Výsluch prostredníctvom technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu uskutočňuje vydávajúci orgán alebo sa uskutočňuje pod jeho vedením podľa právneho poriadku štátu pôvodu. Súd alebo prokurátor je však pri výsluchu prítomný a dbá na to, aby počas jeho priebehu nebol porušený právny poriadok SR vo väzbe najmä na právo na spravodlivé konanie . Ustanovenie upravuje aj povinnosť prerušenia výsluchu, prípadne ukončenia výsluchu v prípade, ak by došlo k porušeniu právneho poriadku SR a takýto stav by sa neodstránil. K § 141 Ak sú splnené podmienky pre výkon EVP za účelom uskutočnenia výsluchu svedka alebo znalca nachádzajúceho sa na území SR formou telefonickej konferencie a ak nie je možné použiť iné prostriedky na vykonanie výsluchu a uskutočniť výsluch prostredníctvom technických zariadení určených na prenos zvuku a obrazu, vykonávajúci orgán SR - súd alebo prokurátor umožní vydávajúcemu orgánu uskutočnenie takého výsluchu. K § 142 Vydávajúci orgán SR - súd alebo prokurátor môže EVP vydať aj na účely zistenia informácií o majiteľovi účtu v banke alebo finančnej inštitúcii nachádzajúcej sa na území iného členského štátu alebo osobe, ktorá má dispozičné právo k účtu a o ďalších informáciách v súvislosti s týmto účtom alebo informácie o transakciách na účte vedenom v banke alebo finančnej inštitúcii počas určitého časového obdobia, vrátane informácií o účtoch, z ktorých alebo na ktoré boli tieto transakcie vykonané. 41 K § 143 Vykonávajúci orgán SR - súd alebo prokurátor poskytne na základe EVP vydávajúcemu orgánu informácie o majiteľovi účtu v banke alebo finančnej inštitúcii nachádzajúcej sa na území SR alebo osobe, ktorá má dispozičné právo k účtu a o ďalších informáciách v súvislosti s týmto účtom alebo informácie o transakciách na účte vedenom v banke alebo finančnej inštitúcii počas určitého časového obdobia, vrátane informácií o účtoch, z ktorých alebo na ktoré boli tieto transakcie vykonané. Zákon však za účelom zabezpečenia dodržiavania bankového tajomstva podľa právneho poriadku SR ustanovuje, že tieto informácie súd alebo prokurátor poskytne iba v takom rozsahu, v akom sú tieto informácie známe dotknutej banke alebo finančnej inštitúcii (odsek 2 a 3) a zavádza povinnosť mlčanlivosti pre daný prípad (odsek 4). K § 144 Vydávajúci orgán SR môže EVP vydať aj na účely vykonania vyšetrovacieho úkonu na území iného členského štátu, ktorý zahŕňa zhromažďovanie dôkazov v reálnom čase, priebežne a počas určitej doby, a to najmä ak ide o: sledovanie bankových alebo iných finančných transakcií, ktoré sa vykonávajú prostredníctvom jedného alebo viacerých určených účtov, kontrolovanú dodávka a sledovanie osôb a vecí. EVP za účelom vykonania vyšetrovacieho úkonu možno vydať až po splnení podmienok na vydanie príkazu v obdobnom vnútroštátnom prípade podľa právneho poriadku SR, a teda po predchádzajúcom príkaze vydanom podľa príslušných ustanovení Trestného poriadku. Na konanie súvisiace s výkonom EVP vydaného za účelom sledovania je oprávnený príslušný orgán vykonávajúceho štátu. Súd alebo prokurátor s ním dohodne potrebné opatrenia týkajúce sa požadovaného vyšetrovacieho úkonu. K § 145 Riadenie, kontrolovanie a vykonanie úkonov súvisiacich s výkonom EVP vydaného na účely vykonania vyšetrovacieho úkonu na území SR zabezpečuje vykonávajúci orgán SR. Súd alebo prokurátor zabezpečí také konanie príslušným orgánom podľa právneho poriadku SR. Odsek 2 stanovuje, že príslušným orgánom je Krajská prokuratúra Bratislava. Odsek 4 vymedzuje povinnosť v prípade EVP vydaného za účelom sledovania bankových alebo iných finančných transakcií, ktoré sa vykonávajú prostredníctvom jedného alebo viacerých určených účtov predložiť EVP aj banke alebo finančnej inštitúcii, u ktorej je vedený dotknutý účet. K § 146 Vydávajúci orgán SR môže EVP vydať aj na účely zabezpečenia spolupráce s iným členským štátom pri utajenom vyšetrovaní vykonaním predstieraného prevodu alebo použitím agenta (vystupujúceho utajene alebo pod legendou). Na konanie súvisiace s výkonom utajeného vyšetrovania je oprávnený príslušný orgán vykonávajúceho štátu; pred samotným vydaním EVP sa súd alebo prokurátor dohodne s vykonávajúcim orgánom na potrebných opatreniach týkajúcich sa utajeného vyšetrovania (najmä dobu trvania utajeného vyšetrovania a podmienky použitia a právne postavenie agenta). K § 147 42 Ak sú splnené podmienky pre výkon EVP na účely zabezpečenia spolupráce pri utajenom vyšetrovaní podľa tohto zákona so SR, predstieraný prevod alebo použitie agenta na území SR, súd alebo prokurátor EVP vykoná a pri jeho výkone postupuje podľa ustanovení § 112 a 117 Trestného poriadku. Súd alebo prokurátor zabezpečí konanie súvisiace s výkonom EVP vydaného na účely zabezpečenia spolupráce pri utajenom vyšetrovaní so SR príslušným orgánom podľa právneho poriadku SR. K § 148 Súd alebo prokurátor môže EVP vydať aj na účely odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky v inom členskom štáte, ak sa vyžaduje technická pomoc tohto členského štátu, a to buď priamym prístupom k telekomunikačnej prevádzke vo vykonávajúcom štáte zo SR alebo odpočúvaním a záznamom telekomunikačnej prevádzky vo vykonávajúcom štáte. EVP za účelom odpočúvania telekomunikačnej prevádzky možno vydať až po splnení podmienok na vydanie príkazu v obdobnom vnútroštátnom prípade podľa právneho poriadku SR. K § 149 Ak sú splnené podmienky pre výkon EVP na účely odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky v SR s technickou pomocou SR, vykonávajúci orgán, v tomto prípade prokurátor, EVP vykoná a pri jeho výkone postupuje primerane podľa ustanovení § 115 Trestného poriadku. Na zabezpečenie vybavenia EVP na účely odpočúvania a záznamu telekomunikačnej prevádzky v SR s technickou pomocou SR je príslušná Krajská prokuratúra Bratislava. Odpočúvanie telekomunikačnej prevádzky sa môže vykonať dvomi spôsobmi: priamym prístupom k telekomunikačnej prevádzke v SR zo štátu pôvodu alebo odpočúvaním a záznamom telekomunikačnej prevádzky v SR. O spôsobe výkonu odpočúvania telekomunikačnej prevádzky sa vždy dohodnú vydávajúci a vykonávajúci orgán. K § 150 V tomto prípade nie je potrebné vydávať EVP. Ak bol vydaný príkaz na cezhraničné odpočúvanie, prokurátor alebo súd informuje orgán tohto členského štátu o takom odpočúvaní bez zbytočného odkladu po tom, ako sa dozvie, že sa odpočúvaná osoba počas odpočúvania nachádza, bude nachádzať alebo nachádzala na území tohto členského štátu. K § 151 Na rozhodovanie o udelení súhlasu s odpočúvaním a záznamom telekomunikačnej prevádzky, ktorý je, bol alebo má byť vykonaný z iného členského štátu na území SR bez technickej pomoci SR alebo s jeho pokračovaním a na súvisiace úkony, je príslušný výlučne iba súd. Príslušným súdom je Mestský súd Bratislava I. K § 152 Vydávajúci orgán SR môže EVP vydať aj na účely zaistenia veci nachádzajúcej sa vo vykonávajúcom štáte, ktorá má byť použitá ako dôkaz na území SR. EVP za účelom zaistenia veci možno vydať až po splnení podmienok na vykonanie takého úkonu podľa právneho poriadku SR. K § 153 43 Vykonávajúci orgán SR posúdi, či sú splnené podmienky pre výkon EVP na účely zaistenia veci nachádzajúcej sa na území SR, ktorá má byť použitá ako dôkaz v štáte pôvodu a informuje o tom vydávajúci orgán. Zákon v tomto prípade upravuje skrátenú lehotu na posúdenie podmienok pre vykonanie a informovanie vydávajúceho orgánu, a to 24 hodín od doručenia EVP, ak je to možné, v každom prípade však bezodkladne v záujme dodržiavania zásady rýchlosti konania. K § 154 EVP sa preloží v súlade s § 18 a zasiela sa orgánu vykonávajúceho štátu. K § 155 Ustanovuje sa, že náklady ktoré vznikli pri vykonávaní EVP na území SR znáša SR. V zmysle smernice 2014/41/EÚ v platnom znení náklady, ktoré vzniknú pri vykonávaní EVP znáša vždy vykonávajúci štát. Zákon však v súlade so smernicou 2014/41/EÚ v platnom znení umožňuje v prípadoch, keď sú tieto náklady mimoriadne vysoké, kontaktovať vydávajúci orgán. Takisto vykonávajúci orgán iného členského štátu môže kontaktovať vydávajúci orgán SR, ak považuje náklady za mimoriadne vysoké. V takom prípade môže vydávajúci orgán SR rozhodnúť o späťvzatí EVP alebo o znášaní nákladov, ktoré sa považujú za mimoriadne vysoké. Osobitná úprava je pri znášaní nákladov pri dočasnom odovzdaní osoby do iného členského štátu a jej vrátení na územie SR a dočasnom prevzatí osoby na územie SR a jej vrátení do iného členského štátu, kedy náklady znáša SR (odsek 3). K § 156 V odseku 1 sa upravuje povinnosť ministerstva spravodlivosti vo vzťahu k prokuratúram, súdom a príslušným orgánom členských štátov poskytovať na ich žiadosť súčinnosť pri postupe podľa tohto zákona. Súčinnosť ministerstva spravodlivosti sa predpokladá najmä v prípadoch potreby zistenia príslušného orgánu v inom členskom štáte EÚ alebo overenia podmienok podľa právneho poriadku členského štátu alebo SR na účely uznania EVP, ale aj v iných prípadoch. V odseku 2 sa upravuje povinnosť prokuratúry a súdov poskytovať na žiadosť ministerstva potrebné informácie v súvislosti s aplikáciou zákona. Týmto ustanovením sa zabezpečuje potreba ministerstva spravodlivosti disponovať niektorými informáciami súvisiacimi s konaním podľa tohto zákona, napríklad na štatistické účely (ide najmä o informácie o zaslaných EVP, prijatých EVP a vykonaných EVP). TRETIA HLAVA Tretia hlava upravuje novú formu justičnej spolupráce v trestných veciach, ktorou je priama spolupráca príslušných orgánov s poskytovateľmi vybraných služieb v digitálnom priestore za účelom zabezpečenia elektronických dôkazov. Spolupráca sa riadi postupmi podľa nariadenia o e-dôkazoch. Tento nástroj je možné použiť len medzi členskými štátmi Európskej únie ako alternatívu k európskemu vyšetrovaciemu príkazu alebo Dohovoru o vzájomnej pomoci v trestných veciach medzi členskými štátmi Európskej únie, vypracovaného Radou v súlade s článkom 34 Zmluvy o Európskej únii (MLA 2000), pokiaľ predmetom európskeho príkazu na predloženie elektronických dôkazov alebo európskeho príkazu na uchovanie elektronických 44 dôkazov (ďalej len „európsky príkaz“) budú elektronické dôkazy uchovávané poskytovateľom služieb definovaným v článku 2 ods. 3 typom poskytovaných služieb a pre trestné činy podľa článku 5 ods. 4 a článku 6 ods. 3. Cieľom nariadenia o e-dôkazoch je zefektívniť (urýchliť) získavanie elektronických dôkazov v trestnom konaní medzi členskými štátmi EÚ, a to najmä zavedením priamej komunikácie medzi vydávajúcim orgánom v jednom členskom štáte a poskytovateľom služieb resp. jeho určenou prevádzkarňou alebo právnym zástupcom v inom členskom štáte prostredníctvom bezpečného a spoľahlivého decentralizovaného informačného systému (článok 19 nariadenia o e-dôkazoch) a stanovením lehôt na uchovanie alebo predloženie elektronických dôkazov. Príslušné orgány a poskytovatelia služieb na tento účel budú musieť zaviesť referenčný informačný softvér. Elektronické dôkazy sú podľa článku 3 ods. 8 nariadenia o e-dôkazoch údaje o účastníkovi, prevádzkové údaje alebo obsahové údaje uchované poskytovateľom služieb alebo v mene poskytovateľa služieb v elektronickej podobe v čase prijatia osvedčenia o európskom príkaze týmto poskytovateľom služieb. Tento nástroj sa teda vzťahuje len na údaje, ktoré poskytovateľ uchováva v čase prijatia európskeho príkazu. Nie je ho preto možné použiť na odpočúvanie alebo sledovanie v reálnom čase. Európsky príkaz je možné vydať aj za účelom zabezpečenia výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s obmedzením osobnej slobody v trvaní najmenej 4 mesiacov v nadväznosti na trestné konanie, ak sa odsúdený vyhýba spravodlivosti a trestné konanie sa uskutočnilo v jeho prítomnosti. Nariadenie o e-dôkazoch je priamo záväzné a uplatniteľné vo všetkých členských štátoch s výnimkou Dánska, ktoré má opt-out podľa Protokolu (č. 22) o postavení Dánska (Ú. v. EÚ C 326, 26.10.2012, s. 299 – 303). Z tohto dôvodu táto hlava upravuje len tie pravidlá a postupy, ktoré sú nevyhnutné pre zabezpečenie riadneho vykonávania nariadenia o e-dôkazoch bez toho, aby boli ustanovenia nariadenia o e-dôkazov duplikované. K § 157 Ustanovenie § 157 upravuje pôsobnosť. V odseku 1 je upravené základné pravidlo, v zmysle ktorého sa nariadenie o e-dôkazoch uplatňuje priamo, bez opakovania postupov upravených nariadením o e-dôkazoch v tomto zákone, avšak so subsidiárnou podporou tohto zákona a Trestného poriadku. Odsek 2 vymedzuje teritoriálnu pôsobnosť nariadenia o e-dôkazoch, ktorým sú viazané všetky členské štáty Európskej únie okrem Dánska. Odsek 3 upresňuje terminológiu, v zmysle ktorej európskym príkazom rozumieme dva typy príkazov a to (i) európsky príkaz na predloženie dôkazov a (ii) európsky príkaz na uchovanie dôkazov. Nariadenie o e-dôkazoch dopĺňa smernica o zhromažďovaní e-dôkazov. Smernica o zhromažďovaní e-dôkazov upravuje administratívne opatrenia, ktoré vytvárajú predpoklady na vykonávanie nariadenia o e-dôkazoch. Nakoľko nariadenie o e-dôkazoch a smernica o 45 zhromažďovaní e-dôkazov vytvárajú jeden funkčný celok, je potrebné oba nástroje vnímať komplementárne. Odsek 4 zohľadňuje práve túto skutočnosť. K § 158 Ustanovenie § 158 vymedzuje orgány príslušné na vydanie európskeho príkazu na predloženie elektronických dôkazov, ako aj orgány príslušné na vydanie európskeho príkazu na uchovanie elektronických dôkazov. Orgány príslušné na vydanie oboch európskych príkazov sa líšia v závislosti od štádia trestného konania (konanie pred súdom, prípravné konanie). Na rozdiel od orgánov príslušných na vydanie európskeho príkazu na uchovanie elektronických dôkazov, orgány príslušné na vydanie európskych príkazov na predloženie elektronických dôkazov sa odlišujú aj v závislosti od typu údajov (elektronických dôkazov) a rozdiely sú determinované intruzívnosťou ich zásahu do základných práv a slobôd dotknutých osôb. Uvedené rozdiely rešpektujú filozofiu nariadenia o e-dôkazoch a ustálenú judikatúru Súdneho dvora EÚ. Vychádzajú z princípu, že najmenej intruzívnym zásahom sú príkazy o (dočasné) uchovanie údajov na účely trestného konania a z hľadiska typológie údajov údaje o účastníkoch alebo údaje požadované výlučne na identifikáciu používateľa v rámci vyšetrovania konkrétneho trestného činu (napr. IP adresy, prístupové čísla a súvisiace informácie). Definičné vymedzenie oboch pojmov je stanovené priamo nariadením o e-dôkazoch v čl. 3 v bode 9 (pre údaje o účastníkoch) a v bode 10 (pre údaje požadované výlučne na účely identifikácie používateľa). V nadväznosti na uvedené teda platí, že za intruzívnejšie zásahy sú považované príkazy na poskytnutie prevádzkových údajov (definičné vymedzenie prevádzkových údajov je v čl. 3 ods. 11) a najintruzívnejšími zostávajú naďalej príkazy o vydanie obsahových údajov (definičné vymedzenie obsahových údajov je v čl. 3 ods. 12). V praxi bude pravdepodobne najnáročnejšie posudzovanie IP adresy, prístupového čísla alebo súvisiacej informácie, ktoré môže byť tak údajmi určenými výlučne na identifikáciu používateľa, ako aj o prevádzkovými údajmi. Toto rozlíšenie zrejme bude vedieť urobiť až priamo dožiadaný poskytovateľ služieb a v prípade, ak by poskytovaný údaj z technických dôvodov poskytoval širší okruh informácií než tie, ktoré slúžia výlučne na identifikáciu používateľa a mohol by slúžiť na určenie spôsobu jeho života, mal by na túto skutočnosť upozorniť vydávajúci a/alebo vnútroštátny orgán príslušný na prijímanie oznámení iných členských štátov (t. j. krajskú prokuratúru, v ktorej obvode je určená prevádzkareň alebo právny zástupca) v rámci konzultačných mechanizmov predvídaných nariadením o e-dôkazoch. Nakoľko nariadenie o e-dôkazoch vyžaduje, aby orgány príslušné na vydanie európskych príkazov mali obdobné oprávnenia aj podľa vnútroštátneho práva, predkladateľ súčasne pristúpil k prehodnoteniu vnútroštátnej právnej úpravy (Prvá časť, štvrtá hlava zaistenie osôb a vecí a piata hlava zabezpečenie informácií). Hlavnou motiváciou bolo urýchliť konanie a tým zvýšiť šance na dostupnosť e-dôkazov v digitálnom prostredí. V zmysle vyššie uvedeného teda: - orgánom príslušným na vydanie európskeho príkazu na predloženie e-dôkazov, ktorými sú údaje o účastníkoch alebo údaje požadované výlučne na identifikáciu používateľa je v konaní pred súdom predseda senátu a v prípravnom konaní prokurátor alebo policajt (odsek 1); 46 - orgánom príslušným na vydanie európskeho príkazu na predloženie e-dôkazov, ktorými sú prevádzkové údaje (okrem údajov požadovaných výlučne na identifikáciu používateľa) alebo obsahové údaje je v konaní pred súdom predseda senátu a v prípravnom konaní sudca pre prípravné konanie na návrh prokurátora (odsek 2); - orgánom príslušným na vydanie európskeho príkazu na uchovanie e-dôkazov je v konaní pred súdom predseda senátu a v prípravám konaní prokurátor alebo policajt (odsek 3). Súčasne platí, že v prípravnom konaní európsky príkaz vydaný policajtom na predloženie alebo na uchovanie údajov musí vždy potvrdiť prokurátor (§ 158 ods. 1 písm. b a § 158 ods. 3 písm. b). Uvedené neplatí iba výnimočne v naliehavých prípadoch, kedy policajt môže vydať európsky príkaz aj bez predchádzajúceho potvrdenia prokurátora. Takto vydané európske príkazy však musia byť potvrdené prokurátorom do 48 hodín od ich vydania, inak strácajú platnosť. Nariadenie o e-dôkazoch v článku 3 ods. 18 považuje za naliehavé len tie situácie kedy je bezprostredne ohrozený život, fyzická integrita alebo bezpečnosť osoby alebo kritická infraštruktúra, ak by jej narušenie alebo zničenie viedlo k bezprostrednému ohrozeniu života, fyzickej integrity alebo bezpečnosti osoby, vrátane vážneho ohrozenia poskytovania základných dodávok pre obyvateľstvo alebo výkonu základných funkcií štátu. Odsek 5 súčasne zabezpečuje, že súdom príslušným vydať takýto príkaz pred začatím trestného konania alebo v prípravnom konaní je súd podľa § 16 ods. 1 Trestného poriadku, Špecializovaný súd alebo súd podľa § 16 ods. 2 Trestného poriadku, čím sa zabezpečuje súlad s vnútroštátnym konaním, kde obdobné príkazy na predloženie takýchto údajov v zmysle § 24 Trestného poriadku vydávajú len tieto konkrétne súdy. K § 159 Ustanovenie § 159 určuje orgán príslušný na prijatie oznámenia o európskom príkaze. Navrhuje sa, aby ním bola krajská prokuratúra, v ktorej obvode je určená prevádzkareň alebo právny zástupca poskytovateľa služieb. Nariadenie o e-dôkazoch zavádza novú priamu formu spolupráce medzi justičnými orgánmi a poskytovateľmi služieb v cezhraničnom kontexte. Európske príkazy vydané alebo validované justičným orgánom jedného členského štátu sú teda priamo zasielané poskytovateľovi služieb (adresátovi) v inom členskom štáte bez toho, aby boli v samostatnom konaní uznané justičným orgánom v členskom štáte adresáta európskeho príkazu. Práve tento priamy spôsob cezhraničnej spolupráce s poskytovateľmi služieb si vyžiadal zavedenie dodatočných záruk v prípadoch, kedy dochádza k intruzívnejším zásahom do základných práv a slobôd – teda v prípadoch, kedy sú vydávané príkazy na predloženie prevádzkových alebo obsahových údajov. V takýchto prípadoch sa súčasne so zaslaním európskeho príkazu adresátovi (určenej prevádzkarni alebo právnemu zástupcovi poskytovateľa služieb) zasiela európsky príkaz súčasne aj orgánu príslušnému na prijatie oznámenia o európskom príkaze, teda príslušnej krajskej prokuratúre. Tá má 10 dní na jeho posúdenie a prípadné uplatnenie dôvodov odmietnutia. Adresát európskeho príkazu s jeho plnením čaká na vyjadrenie príslušnej krajskej prokuratúry. V prípade, ak sa príslušná krajská prokuratúra nevyjadrí, poskytne požadované e-dôkazy (údaje) vydávajúcemu orgánu. Výnimky 47 v tomto postupe sú možné iba v naliehavých prípadoch podľa čl. 3 ods. 18 (pozri aj čl. 8 ods. 4 a čl. 10 ods. 4 nariadenia o e-dôkazoch). K § 160 Ustanovenie § 160 upravuje bližšie postup tzv. náhradného vykonania európskeho príkazu. Ide o jedno z ustanovení, kde bolo potrebné bližšie upraviť postup na vykonávanie nariadenia o e-dôkazoch . Nariadenie o e-dôkazoch upravuje osobitný (náhradný) postup na vykonanie európskeho príkazu (článok 16) pre prípady, kedy nedôjde k uchovaniu alebo predloženiu požadovaných dôkazov adresátom európskeho príkazu bez toho, aby tento uviedol dôvody akceptované vydávajúcim orgánom. Tento postup má viesť buď k úspešnému vydaniu alebo uchovaniu e-dôkazov, alebo k uloženiu pokuty adresátovi príkazu, prípadne v odôvodnených prípadoch súčasne aj poskytovateľovi služieb. Nariadenie o e-dôkazoch predpokladá, že justičný orgán príslušný na náhradné vykonanie európskeho príkazu uzná takýto príkaz bez ďalších formalít. Z daného dôvodu sa navrhuje, aby rozhodnutie o uznaní malo formu opatrenia. Pri následnom rozhodnutí o vykonaní však už príslušný orgán rozhoduje formou uznesenia. Na rozdiel od európskeho vyšetrovacieho príkazu v prípade európskych príkazov nedochádza k ich nahradeniu vnútroštátnym príkazom. V odseku 1 sa upravuje príslušný orgán na náhradné vykonanie príkazu (vykonávajúci orgán), ktorým v zmysle nariadenia o e-dôkazoch musí byť ten istý orgán, ktorý je určený na prijímanie oznámení o európskych príkazoch (pozri čl. 3 ods. 17, čl. 16 ods. 10). Týmto orgánom má byť krajská prokuratúra, v ktorej obvode je určená prevádzkareň alebo právny zástupca (ďalej len „príslušná krajská prokuratúra). Článok 16 ods. 2 nariadenia o e-dôkazoch ukladá povinnosť „uznať bez ďalších formalít“ európsky príkaz a prijať opatrenia potrebné na jeho vykonanie. V nadväznosti na uvedené odsek 2 upravuje povinnosť príslušnej krajskej prokuratúry rozhodnúť v prípade, ak nie sú dôvody na odmietnutie podľa článku 16 ods. 4 nariadenia o e-dôkazoch, o jeho uznaní opatrením. Súčasne príslušná krajská prokuratúra o prijatom opatrení informuje vykonávajúci orgán a zašle európsky príkaz adresátovi (odsek 4). Adresáta v súlade s požiadavkou nariadenia o e-dôkazoch v článku 16 ods. 3: a) vyzve na dodatočné splnenie povinností uložených európskym príkazom, b) poučí o možnosti uplatnenia dôvodov odmietnutia pri európskom príkaze na predloženie e- dôkazov podľa článku 16 ods. 4 písm. a) – f) a pri európskom príkaze na uchovanie e-dôkazov podľa článku 16 ods. 5 písm. a) – e), c) poučí o možnosti uloženia pokuty podľa § 163 tohto zákona a d) informuje o náhradnej lehote (na splnenie európskeho príkazu alebo uplatnenie dôvodov na odmietnutie). Predkladateľ súčasne upravuje, že náhradná lehota na plnenie európskeho príkazu alebo na uplatnenie dôvodov na odmietnutie nemôže byť kratšia ako tri pracovné dni. Príslušná krajská prokuratúra stanoví lehotu podľa posúdenia konkrétnych okolností prípadu a komplexnosti žiadosti. Cieľom predkladateľa je umožniť splniť európsky príkaz v náhradnej 48 lehote s ohľadom na osobitné dôvody neplnenia adresáta, nie umožniť neodôvodnené alebo neprimerané predĺženie lehoty. Preto sa stanovuje iba minimálna (a nie maximálna) lehota náhradného plnenia. V prípade existencie dôvodov na odmietnutie podľa článku 16 ods. 4 nariadenia o e- dôkazoch (odsek 3), príslušná krajská prokuratúra európsky príkaz odmietne a bezodkladne oznámi svoje rozhodnutie vydávajúcemu orgánu a adresátovi. Urobí tak rovnako formou opatrenia. Ak adresát uplatní dôvody odmietnutia podľa nariadenia o e-dôkazoch citované vyššie (odsek 5), príslušná krajská prokuratúra bezodkladne o nich rozhodne uznesením. V prípade uznania niektorého z dôvodov odmietnutia uplatnených adresátom (odsek 6) príslušnou krajskou prokuratúrou, táto po konzultácii s príslušným vydávajúcim orgánom vykonanie európskeho príkazu odmietne a informuje o tom adresáta a príslušný vydávajúci orgán. V prípade ich neuznania (odsek 7), príslušná krajská prokuratúra v prípade nesplnenia príkazu v náhradnej lehote uloží adresátovi pokutu podľa § 163 tohto zákona. Na umožnenie splnenia príkazu adresátom sa upravuje v ods. 6 prerušenie plynutia náhradnej lehoty na plnenie európskeho príkazu. Náhradná lehota teda neplynie od momentu doručenia informácie adresáta o uplatnení dôvodu odmietnutia až do vydania rozhodnutia príslušnej krajskej prokuratúry o uznaní/neuznaní dôvodu odmietnutia. Uvedená úprava má umožniť plnenie povinností podľa európskeho príkazu adresátom v prípade, ak si uplatní niektorý dôvod odmietnutia a príslušná prokuratúra sa s jeho názorom nestotožní a jeho dôvod neuzná. K § 161 Ustanovenie § 161 upravuje postup preskúmania v prípade konfliktu povinností. Článok 17 nariadenia o e-dôkazoch upravuje osobitným postupom (spoločne s článkom 10 ods. 8 a 9 nariadenia o e-dôkazoch) situácie konfliktu právnych poriadkov. V takýchto prípadoch má adresát možnosť podať na osobitnom osvedčení (príloha III nariadenia o e- dôkazoch) odôvodnenú námietku do 10 (kalendárnych) dní po dni, keď adresát prijal európsky príkaz na predloženie dôkazov. Uvedený postup nie je možné uplatniť vo vzťahu k príkazom na uchovanie e-dôkazov. Odsek 1 upravuje v súlade s existujúcimi právomocami príslušnosť najvyššieho súdu, ktorý rozhoduje na neverejnom zasadnutí. Odsek 2 upravuje nemožnosť podania opravného prostriedku. K § 162 Ustanovenie § 162 upravuje bližšie uplatniteľné opravné prostriedky vo vzťahu k dotknutým osobám. Nariadenie upravuje princíp, v zmysle ktorého patria dotknutej osobe rovnaké opravné prostriedky ako podľa vnútroštátneho práva. V tomto ohľade sa navrhuje zavedenie obdobného opravného prostriedku, aký je upravený v § 116 ods. 4 Trestného poriadku (Oznámenie údajov o telekomunikačnej prevádzke), avšak na rozdiel od § 116 ods. 4 Trestného poriadku sa navrhuje, aby o tomto opravnom prostriedku rozhodoval príslušný krajský súd. 49 Lehoty sa počítajú rovnako ako podľa vnútroštátneho práva v obdobnom prípade. Začiatok počítania plynutia lehoty sa viaže na čl. 13 ods. 1 nariadenia o e-dôkazoch, v zmysle ktorého sa musí bezodkladne informovať osoba, ktorej údaje sa požadujú, ibaže by uvedené ohrozilo trestné konanie (v takých prípadoch je možný odklad v súlade s čl. 13 ods. 2 nariadenia o e-dôkazoch). K § 163 Ustanovenie § 163 upravuje bližšie ukladanie pokút za nesplnenie povinností podľa nariadenia. Nariadenie o e-dôkazoch upravuje v článku 16 povinnosť uložiť sankcie podľa článku 15 za nesplnenie povinností podľa nariadenia adresátom. Súčasne smernica o zhromažďovaní e-dôkazov v čl. 1 ods. 1 (vykonávanie rozhodnutí) v spojení s článkom 3 ods. 5 (spoločná a nerozdielna zodpovednosť) a s článkom 16 ods. 10 nariadenia o e-dôkazoch požaduje upraviť možnosť uloženia sankcie aj poskytovateľovi služieb v prípadoch opakovaného porušenia povinností vyplývajúcich z nariadenia adresátom (t. j. určenou prevádzkarňou alebo právnym zástupcom). Pokiaľ pri nesplnení povinnosti podľa nariadenia o e-dôkazoch ide o povinnosť uložiť sankciu, v prípade spoločnej a nerozdielnej zodpovednosti v zmysle čl. 3 ods. 5 smernice o zhromažďovaní e-dôkazov uvedené vnímame ako možnosť. Vo vnútroštátnom práve je za nesplnenie príkazu podľa § 91 alebo § 116 Trestného poriadku možné uložiť poriadkovú pokutu podľa § 70 Trestného poriadku. Porušenie európskeho príkazu je porušením povinnosti obdobného charakteru. Nariadenie o e-dôkazoch harmonizuje maximálnu výšku sankcie, ktorou sú 2% celkového celosvetového ročného obratu poskytovateľa služieb za predchádzajúci finančný rok. Nakoľko sa poriadková pokuta podľa vnútroštátneho práva ukladá aj pre iné typy porušení než sú neplnenia európskych príkazov, predkladateľ sa rozhodol zaviesť osobitný typ pokuty podľa tohto zákona a nemeniť súčasné ustanovenia o poriadkových pokutách v Trestnom poriadku. Toto ustanovenie je súčasne transpozičným ustanovením článku 3 ods. 5 smernice o zhromažďovaní e-dôkazov. Odsek 1 upravuje príslušný orgán na ukladanie pokuty (príslušnú krajskú prokuratúru) a maximálnu výšku sankcie. Odsek 2 upravuje možnosť uloženia pokuty poskytovateľovi služieb v prípade, ak určená prevádzkareň, alebo právny zástupca opakovane neplní povinnosti podľa nariadenia o e-dôkazoch. V tomto prípade by sa uplatnila spoločná a nerozdielna zodpovednosť podľa čl. 3 ods. 5 smernice o zhromažďovaní e-dôkazov. Odsek 3 definuje v súlade so zákonom o mediálnych službách, ktorý sa využil aj na implementáciu nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2022/2065 o jednotnom trhu s digitálnymi službami a o zmene smernice 2000/31/ES (akt o digitálnych službách) (Ú. v. EÚ L 277, 27.10.2022) v platnom znení, celosvetový ročný obrat. Odsek 4 upravuje, že pri ukladaní sankcie platí, že každá pokuta musí byť primeraná, ale aj účinná a odrádzajúca. Odsek 5 upravuje opravné prostriedky. 50 Odsek 6 zavádza informačnú povinnosť o uložených pokutách a ich výške tak, aby Rada pre mediálne služby mohla plniť úlohy ústredného orgánu podľa čl. 6 smernice o zhromažďovaní e-dôkazov. K § 164 Ustanovenie § 164 upravuje jazykový režim na prijímanie oznámení a príkazov v prípade náhradného vykonania, teda v akom jazyku bude príslušná krajská prokuratúra prijímať európske príkazy. Ide o štandardné ustanovenie. ŠTVRTÁ HLAVA K § 165 Táto hlava upravuje postup slovenských justičných orgánov pri vydávaní, uznávaní a vykonávaní príkazu na zaistenie majetku vo vzťahu ku všetkým členským štátom v závislosti na právnom základe EÚ, ktorý sa na nich vzťahuje a je pre nich záväzný. Pri aplikácii tejto hlavy (ako aj pri iných ustanoveniach návrhu) sa subsidiárne použije Trestný poriadok (napr. spôsob výkonu rozhodnutí). K § 166 Predkladá sa súbor nových ustanovení s cieľom poskytnúť úpravu pre komplexné a jednoznačné uplatnenie nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1805 o vzájomnom uznávaní príkazov na zaistenie a príkazov na konfiškáciu (Ú. v. EÚ L 303, 28.11.2018) v platnom znení (ďalej len „nariadenie (EÚ) 2018/1805 v platnom znení“) vo vzťahu k príkazom na zaistenie, pokiaľ sa vydávajú alebo majú uznať vo vzťahu k členským štátom viazaných týmto právnym aktom EÚ. Zmienené nariadenie (EÚ) 2018/1805 v platnom znení predstavuje komplexný katalóg postupov a pravidiel s priamym účinkom, avšak pre naviazanie na postup a určenie vnútroštátnych orgánov spôsobom, ktorý nebude selektívny z hľadiska uplatniteľnosti, návrh zákona obsahuje rozsahom a povahou k nariadeniu (EÚ) 2018/1805 v platnom znení komplementárny zoznam pravidiel. K § 167 Ide o štandardné ustanovenie pre nástroje vzájomného uznávania vo vzťahu k uplatneniu podmienky obojstrannej trestnosti s výnimkou, ktorú upravuje čl. 3 nariadenia (EÚ) 2018/1805 v platnom znení. K § 168 Ustanovením sa vymedzuje príslušný orgán, pokiaľ je Slovenská republika štátom pôvodu, pričom v zásade sa nemení platný právny stav a je ním buď prokurátor alebo sudca pre prípravné konanie alebo súd. Ide aj o notifikačnú povinnosť vyplývajúcu z nariadenia (EÚ) 2018/1805 v platnom znení, ktorá má však aj presah do povinnosti vykonať za Slovenskú republiku vyhlásenie týkajúce sa príslušného orgánu. K § 169 Príslušný slovenský orgán má notifikačnú povinnosť vo vzťahu k vykonávajúcemu orgánu v prípade vrátenia majetku poškodenému a rovnako aj povinnosť súčinnosti s cieľom vrátiť majetok poškodenému. K § 170 51 Ustanovením sa definuje príslušný orgán, pokiaľ je Slovenská republika vykonávajúcim štátom, a tým je prokurátor okresnej prokuratúry s miestnou väzbou na výskyt dotknutého majetku. K § 171 Ustanovenie poskytuje príslušnému prokurátorovi ako vykonávajúcemu orgánu zoznam možností rozhodnutia a aj náležitosti a podmienky opravného prostriedku proti nemu. Pokiaľ ide o prípad použitia čl. 26 nariadenia (EÚ) 2018/1805 v platnom znení (doručenie viacerých príkazov na zaistenie od rôznych členských štátov), má byť rozhodnutie o tom, ktorý príkaz sa vykoná opatrený aj odôvodnením a aplikovanými rozhodnými kritériami. K § 172 Ustanovenie obsahuje možnosti odložiť výkon príkazu na zaistenie podľa nariadenia (EÚ) 2018/1805 v platnom znení a povinnosť informovať orgán štátu pôvodu o iných obmedzujúcich opatreniach vo vzťahu k predmetnému majetku. K § 173 Upravuje sa príslušný orgán, ktorý je definovaný v § 170 na účel zabezpečenia výkonu správy zaisteného majetku, ktorý môže byť zverený aj inej právnickej alebo fyzickej osobe. K § 174 Na zdieľanie mimoriadne vysokých nákladov spojených s výkonom príkazu na zaistenie majetku v Slovenskej republike je príslušný orgán podľa § 170 a na konzultácie o tomto postupe, avšak v inom členskom štáte, je príslušný za Slovenskú republiku orgán podľa § 168. K § 175 a 176 Generálna prokuratúra je príslušná na úhradu nákladov ako náhrady škody, ale aj na žiadosti o takéto náhrady od iného členského štátu a rovnako je súčinná v zmysle činnosti ako asistenčného orgánu. Tieto povinnosti a oprávnenia vyplývajú z povahy príkazu na zaistenie majetku a jeho výkonu v spojitosti s postavením prokuratúry v celom konaní podľa tejto hlavy. K § 177 V ustanovení sú definované základné pojmy, ktoré sa v hlave používajú. Takými pojmami sú: štát pôvodu, vykonávajúci štát, majetok, prepadnutie majetku a justičný orgán. K § 178 Odsek 1 ustanovuje, na aký účel je možné vydať príkaz na zaistenie. V odseku 2 sa zdôrazňuje zásada vzájomného uznávania rozhodnutí justičných orgánov členských štátov EÚ v trestných veciach. Ustanovenie je konštruované na zásade uplatňovania obojstrannej trestnosti - uznanie a vykonanie príkazu na zaistenie vo vykonávajúcom štáte bude možné len v prípade, ak je skutok trestným činom nielen podľa práva štátu pôvodu, ale aj podľa práva vykonávajúceho štátu, t. j. SR ako vykonávajúci štát uzná a vykoná príkaz na zaistenie vydaný v inom členskom štáte EÚ len v prípade, že skutok je trestným činom aj podľa slovenského práva (výnimka je možná len v prípade potreby zaistenia podľa odseku 4). Pri splnení podmienok uvedených v odseku 4 písm. a) až c) nie je vykonávajúci štát oprávnený posudzovať splnenie podmienky obojstrannej trestnosti, ale ak sú splnené ostatné podmienky na uznanie a vykonanie príkazu na zaistenie, 52 ktorého predmetom je zaistenie dôkazov, a nie je dôvod na odklad jeho vykonania, musí príslušný justičný orgán SR uznať a vykonať taký príkaz na zaistenie. Jedná sa o taxatívny výpočet kategórií trestných činov, pri ktorých sa neuplatňuje zásada obojstrannej trestnosti a ktoré sú totožné s právnou úpravou EZR prevzatou z rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV v platnom znení. K § 179 Upravuje sa postup slovenských orgánov, keď je SR štátom pôvodu. Príslušným justičným orgánom SR je prokurátor, sudca pre prípravné konanie alebo súd, ktorý koná vo veci podľa ustanovení Trestného poriadku. K § 180 Justičný orgán SR zasiela justičnému orgánu vykonávajúceho štátu rozhodnutie vydané podľa Trestného poriadku a spolu s ním vyplnené osvedčenie. Ďalej sa ustanovuje, aké následné kroky je potrebné justičným orgánom SR uskutočniť. K § 181 V § 181 až 191 sa upravuje postup slovenských orgánov ako justičných orgánov vykonávajúceho štátu. Slovenským justičným orgánom, ktorému sa žiadosť o uznanie a vykonanie príkazu na zaistenie adresuje, je okresná prokuratúra, v obvode ktorej sa nachádza majetok, ktorý má byť predmetom zaistenia. Aby sa zabránilo situácii, že o žiadosti o vykonanie príkazu na zaistenie by sa rozhodovalo nezávisle na viacerých okresných prokuratúrach (ak sa majetok nachádza v obvode viacerých okresných prokuratúr), okresná prokuratúra, ktorej žiadosť o vykonanie príkazu na zaistenie bola doručená, túto žiadosť zašle generálnej prokuratúre, ktorá určí miestne príslušnú okresnú prokuratúru na konanie vo veci. Prokurátor okresnej prokuratúry určenej podľa vyššie uvedeného pravidla preskúma podmienky na uznanie a vykonanie príkazu na zaistenie, pričom môže rozhodnúť tromi spôsobmi - uzná príkaz na zaistenie a zabezpečí jeho vykonanie alebo síce uzná príkaz na zaistenie, ale nariadi odklad jeho vykonania z dôvodu uvedeného v § 346 alebo rozhodne o odmietnutí uznania a vykonania príkazu na zaistenie z dôvodu uvedeného v § 184. Rozhoduje sa uznesením, proti ktorému je možné podať sťažnosť. Sťažnosťou nemožno napadnúť dôvody, pre ktoré bol príkaz na zaistenie vydaný justičným orgánom štátu pôvodu. Proti rozhodnutiu podľa odseku 3 je možné podať sťažnosť, o ktorej rozhoduje sudca pre prípravné konanie okresného súdu, v obvode ktorého je činný prokurátor, ktorý vydal napadnuté rozhodnutie. Pritom sa ustanovuje, že okresný súd buď žiadosť zamietne alebo rozhodne vo veci sám - nebude môcť vrátiť vec na nové rozhodnutie prokurátorovi. K § 182 Určuje sa orgán zodpovedný za vykonanie príkazu na zaistenie, ktorým je prokurátor. Ten môže jednotlivé zaisťovacie úkony vykonať buď sám alebo pri tých úkonoch, ktorých vykonanie neprislúcha výhradne prokurátorovi, je prokurátor oprávnený poveriť ich vykonaním policajta. Pri tých procesných úkonoch pri zaisťovaní majetku, ktoré na svoje uskutočnenie vyžadujú rozhodnutie súdu, je prokurátor povinný zadovážiť také rozhodnutie, pričom sa výslovne určuje príslušnosť súdu na tieto úkony. K § 183 53 Aby sa predišlo prieťahom v procese uznávania a vykonávania príkazu na zaistenie príslušnými justičnými orgánmi SR a zároveň sa dosiahol účel samotného príkazu na zaistenie, stanovujú sa justičným orgánom SR lehoty, v ktorých musia rozhodnúť podľa § 181 zákona. Podmienkam úplnej transpozície rámcového rozhodnutia 2003/577/SVV 22 júla 2003 o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii (Ú. v. EÚ L 196, 2.8.2003) zodpovedá vydanie rozhodnutia do 24 hodín, ak je to možné. K § 184 Taxatívnym spôsobom sa uvádzajú dôvody, pre ktoré môžu príslušné slovenské justičné orgány odmietnuť uznať a vykonať príkaz na zaistenie vydaný v inom členskom štáte EÚ. Medzi takéto dôvody patrí nesplnenie formálnych a vecných (obsahových) náležitostí žiadosti o vykonanie príkazu na zaistenie alebo nepredloženie žiadosti a tieto nedostatky neboli napriek výzve príslušného justičného orgánu SR v určenej lehote odstránené. Ďalším dôvodom na odmietnutie uznania a vykonania príkazu na zaistenie je, že takýto majetok alebo dôkazy sú vo vlastníctve, v správe alebo v držbe osoby, ktorá požíva výsady a imunity podľa medzinárodného práva (nie podľa vnútroštátneho práva), alebo, že o takom majetku alebo dôkazoch bolo už v SR v inom trestnom konaní právoplatne rozhodnuté, ako aj v prípade, že sa jedná o trestný čin, pri ktorom sa posudzuje splnenie podmienky obojstrannej trestnosti a táto podmienka nie je splnená. K § 185 Dôvody na odklad vykonania príkazu na zaistenie sú upravené taxatívne. Doba, počas ktorej sa odklad realizuje, musí byť nevyhnutne potrebná na splnenie dôvodov, pre ktoré k odkladu došlo. Rovnako ako v prípade odmietnutia uznania a vykonania príkazu na zaistenie sa stanovuje povinnosť slovenského justičného orgánu informovať justičný orgán štátu pôvodu o rozhodnutí odložiť vykonanie príkazu a dôvody, ktoré k nemu viedli. Po zaniknutí dôvodov, pre ktoré došlo k odkladu vykonania príkazu na zaistenie, príjme príslušný slovenský justičný orgán všetky potrebné opatrenia na vykonanie príkazu na zaistenie a informuje o tom justičný orgán štátu pôvodu, ktorý príkaz na zaistenie vydal. K § 186 Zaistenie majetku je opatrením predbežným, ktoré by malo predchádzať inému opatreniu smerujúcemu k prepadnutiu majetku. Z uvedených dôvodov je nutné vnímať príkaz na zaistenie ako špecifický príkaz, po ktorom alebo súčasne s ním by mala nasledovať žiadosť štátu pôvodu o prepadnutie majetku. Príkaz na zaistenie môže byť vykonaný aj ako taký sám s tým, že sa očakáva následná žiadosť o prepadnutie majetku a jej vykonanie. K § 187 V súlade so zásadou ochrany práv a slobôd sa upravuje otázka doby trvania zaistenia. Rozlišujú sa dve situácie - pri zaistení majetku trvá zaistenie do doby výkonu rozhodnutia, ktorým sa uzná rozhodnutie o prepadnutí majetku, ktorý bol zaistený, alebo do doby zrušenia zaistenia majetku. V prípade, že nedôjde na základe žiadosti justičného orgánu štátu pôvodu, ktorý príkaz na zaistenie vydal, k uznaniu rozhodnutia, ktorým bolo vyslovené prepadnutie majetku, je justičný orgán SR povinný preskúmať dôvody na ďalšie trvanie zaistenia na území SR vždy najneskôr po uplynutí šiestich mesiacov od uznania príkazu na zaistenie, a to opakovane. K § 188 54 Upravuje sa príslušnosť slovenského justičného orgánu zabezpečujúceho výkon úschovy a správy majetku zaisteného na základe uznaného a vykonaného príkazu na zaistenie. Rovnako sa upravuje postup pre prípad, keď príslušný slovenský justičný orgán nemôže vlastnými prostriedkami zabezpečiť úschovu a správu takého majetku, a to vrátane zabezpečenia takejto správy a úschovy prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, v ktorej predmete podnikania je výkon správy a úschovy vecí. K § 189 Upravuje sa príslušnosť slovenského justičného orgánu pri odovzdaní majetku do cudziny. V prípade, že je to možné, môže byť odovzdaný resp. zaslaný do cudziny poštou, ak to možné nie je, zabezpečí sa jeho odovzdanie do cudziny prostredníctvom Policajného zboru. K § 190 V záujme zabezpečenia ochrany práv fyzických osôb a právnických osôb sa upravuje otázka opravných prostriedkov dostupných na ochranu práv v súvislosti s vydaním príkazu na zaistenie s tým, že ochrany práv sa možno dovolávať na súde v štáte pôvodu. K § 191 V ustanovení sa upravuje možnosť zrušenia príkazu na zaistenie resp. obmedzenie zaistenia. Je to tak v prípade, keď SR je vykonávajúcim štátom a príslušný slovenský justičný orgán je informovaný justičným orgánom štátu pôvodu, že príkaz na zaistenie bol v štáte pôvodu zrušený resp. rozsah zaistenia bol obmedzený; v takom prípade príslušný slovenský justičný orgán zruší resp. obmedzí zaistenie majetku. Rovnako postupuje slovenský justičný orgán aj v prípade, ak pri preskúmaní trvania dôvodov zaistenia podľa § 187 zistí, že dôvody na trvanie zaistenia už pominuli, alebo ak okresný súd rozhodne o sťažnosti a z tohto rozhodnutia vyplýva potreba zrušiť alebo obmedziť zaistenie. Ak súd na základe podaného opravného prostriedku vysloví, že vydaním, uznaním alebo vykonaním príkazu na zaistenie boli porušené práva fyzickej osoby alebo právnickej osoby, zruší príslušný slovenský justičný orgán príkaz na zaistenie. K § 192 a 194 Upravuje sa otázka zodpovednosti za škodu, pričom sa vychádza zo zásady, že za škodu, ktorá vznikla vykonávajúcemu štátu pri vykonávaní príkazu na zaistenie, zodpovedá štát pôvodu okrem prípadu, ak škoda bola spôsobená zavineným konaním príslušných justičných orgánov vykonávajúceho štátu - v takom prípade zodpovedá vykonávajúci štát za škodu v rozsahu, v akom bola takým zavineným konaním príslušného justičného orgánu vykonávajúceho štátu spôsobená. Ustanovujú sa podmienky úhrady nákladov, ktoré sa vyplatili ako náhrada škody jednak, keď je SR vykonávajúcim štátom (§ 192), jednak keď je SR štátom pôvodu (§ 194). K § 193 Stanovuje sa, že osvedčenie a príkaz na zaistenie sa preložia v súlade s § 18, preklady iných písomností sa nevyžadujú. PIATA HLAVA K § 195 V odseku 1 sa vymedzuje predmet piatej hlavy, pričom pojem vydávanie v celej hlave je nahradené pojmom odovzdávanie, a to s cieľom terminologického vyjasnenia a zosúladenia 55 s konceptom a zvolenými pojmami v rámcovom rozhodnutí 2002/584/SVV v platnom znení. Tento pojem sa používa v konzistentne, pokiaľ sa týka vzťahu členských štátov. V odseku 3 sa stanovuje, že na účely tejto hlavy sú členskými štátmi aj Dánsko a Írsko. K § 196 Ustanovenie upravuje vymedzenie základných pojmov používaných v tejto hlave vo vzťahu k EZR. Ide o pojmy: tretí štát, európsky zatýkací rozkaz, štát pôvodu, vykonávajúci štát, justičný orgán štátu pôvodu, vykonávajúci justičný orgán, rozhodnutie o výkone európskeho zatýkacieho rozkazu, rozhodnutie o vykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu, ostatné písomnosti a záznam, pričom v zmysle bodu 7 písm. k) sa pod záznamom rozumejú aj ďalšie informácie, ktoré považuje orgán štátu pôvodu za potrebné (sú to všetky informácie, ktoré sú uvedené v čl. 20 ods. 3 nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1862 z 28. novembra 2018 o zriadení, prevádzke a využívaní Schengenského informačného systému (SIS) v oblasti policajnej spolupráce a justičnej spolupráce v trestných veciach, o zmene a zrušení rozhodnutia Rady 2007/533/SVV a o zrušení nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (ES) č. 1986/2006 a rozhodnutia Komisie 2010/261/EÚ (Ú. v. EÚ L 312, 7.12.2018) v platnom znení, napríklad: skutočnosť, či je daná osoba násilná, ozbrojená, predstavuje riziko samovraždy alebo hrozbu pre verejné zdravie, opatrenia, ktoré sa majú prijať v prípade pozitívnej lustrácie, registračné číslo osoby v národnom registri a ďalšie). K § 197 Ustanovenie upravuje rozsah použitia EZR a podmienky, za ktorých je možné ho vydať a vykonať. Odsek 4 stanovuje, že EZR má na území SR rovnaké právne účinky ako príkaz na zatknutie podľa Trestného poriadku. K § 198 Upravujú sa podmienky a právomoc pre vydanie EZR. Podmienka existencie predchádzajúceho príkazu na zatknutie, či MZR alebo rozhodnutia, ktorým bol právoplatne a vykonateľne uložený trest odňatia slobody v odseku 3 vyplýva z požiadaviek uvedených v čl. 8 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV v platnom znení, ale aj z formulára EZR, ktorý obsahuje povinnú časť b), kde sa vyžaduje označenie existencie niektorého z týchto rozhodnutí. Nové podmienky pre vydanie EZR sa menia obdobne ako pri ustanovení o MZR tak, aby na jednej strane bol dosiahnutý automatizmus ich vydávania (odsek 1), aby bolo odstránené bremeno vo forme preukazovania, resp. preverovania podmienok v zmysle platného stavu a rovnako aby bola zachovaná pružnosť a odklon od časovej podmienky 6 mesiacov pri preukázateľnom predpoklade o pobyte osoby v inom členskom štáte (odsek 2). V odseku 4 sa upravuje, kedy súd EZR napriek splneniu podmienky podľa odseku 1 nevydá. Odsek reaguje na nevyhnutnosť legislatívne vyjadriť zásadu primeranosti formou negatívneho vymedzenia, a to dôvodmi pre nevydanie EZR v prípadoch, ktoré by vyvolali finančné náklady, ktoré by boli v zjavnom nepomere k záujmu spoločnosti na zavŕšení trestného stíhania alebo výkonu trestu odňatia slobody. Odsek predstavuje premietnutie zásady primeranosti, a to aj z hľadiska miery zásahov do práv dotknutých osôb. Zásadu primeranosti aplikuje pri nástrojoch vzájomného uznávania vždy orgán štátu pôvodu a vyjadrenie tejto zásady v legislatívnom texte umožňuje plnú diskrečnú právomoc a rovnako zachovanie možnosti posúdiť konkrétne okolnosti prípadu v kontexte zmyslu samotného inštitútu EZR. Prax, v zmysle ktorej boli slovenskými justičnými orgánmi vydávané EZR v súvislosti so skutkami, ktoré svojou závažnosťou predstavovali skutočne marginalizované prípady (napr. 56 opakovaná krádež potravín základnej povahy), je aj pre hodnotiace mechanizmy EÚ nežiadúcou a závery naznačujú potrebnosť adekvátnej legislatívnej odpovede. V odseku 5 sa stanovuje povinnosť vyhotoviť EZR na formulári, ktorého vzor sa ustanoví podľa § 414 písm. a). V odseku 6 sa stanovujú sa všeobecné náležitosti EZR. Uvedené nebráni uviesť v EZR aj ďalšie údaje, ktoré sú relevantné pre daný prípad podľa posúdenia sudcu. V odseku 7 sa stanovujú špecifické náležitosti EZR vydaného na účely vyžiadania odsúdeného na výkon trestu odňatia slobody vo vzťahu k rozsudkom, ktoré boli vydané v konaní v neprítomnosti. Riadne vyplnenie formulára v týchto častiach predchádza žiadostiam vykonávajúcich justičných orgánov o dodatočné informácie. V odseku 8 sa upravuje postup pri vypĺňaní formulára EZR vo vzťahu k 32 kategóriám trestných činov uvedených v § 109 ods. 2. V odseku 9 sa stanovuje postup pre zaslanie EZR do vykonávajúceho štátu a vymedzujú sa orgány, ktorým súd EZR po jeho vydaní zasiela. V odseku 10 je stanovená povinnosť zaslať EZR útvaru SIRENE, ktorý, ak nie je príslušný, postúpi ho INTERPOLU. V odseku 11 sa stanovuje povinnosť súdu zabezpečiť preklad EZR do jazyka vykonávajúceho štátu po zistení miesta pobytu osoby, resp. po jej zadržaní v tomto štáte a v prípade, ak bol EZR vydaný v prípravnom konaní na návrh prokurátora, aj povinnosť súdu informovať o tejto skutočnosti príslušnú prokuratúru. V odseku 12 je stanovené, že ak vyžiadaná osoba nemá v trestom konaní vedenom na území SR zvoleného alebo ustanoveného obhajcu a justičný orgán štátu, ktorý vykonáva slovenský európsky zatýkací rozkaz, vyrozumie slovenský súd, ktorý ho vydal, o uplatnení práva vyžiadanej osoby zvoliť si obhajcu na území SR, súd je povinný poskytnúť vyžiadanej osobe zoznam obhajcov, ktorý na tento účel vedie Slovenská advokátska komora. Tento zoznam poskytne prostredníctvom toho orgánu, ktorý ho o tom vyrozumel. Úlohou zvoleného obhajcu na území SR je poskytnutie potrebnej súčinnosti obhajcovi, ktorý zastupuje vyžiadanú osobu v štáte, ktorý má vykonať európsky zatýkací rozkaz, a to najmä sprostredkovanie skutočností a informácií, ktoré by mohli ovplyvniť konanie o európskom zatýkacom rozkaze v tomto štáte, resp. vydanie rozhodnutia o odmietnutí vykonania európskeho zatýkacieho rozkazu. Zoznam obhajcov, ktorý je vyžiadanej osobe povinný poskytnúť slovenský súd, ktorý vydal európsky zatýkací rozkaz, na účely zvolenia obhajcu v SR, vedie Slovenská advokátska komora. Ide o zavedenie (implementáciu) požiadavky vyplývajúcej z čl. 10 ods. 5 druhej vety smernice Európskeho parlamentu a Rady 2013/48/EÚ z 22. októbra 2013 o práve na prístup k obhajcovi v trestnom konaní a v konaní o európskom zatykači a o práve na informovanie tretej osoby po pozbavení osobnej slobody a na komunikáciu s tretími osobami a s konzulárnymi úradmi po pozbavení osobnej slobody (Ú. v. EÚ L 294, 6. 11. 2013), v zmysle ktorého je súd, ktorý vydal európsky zatýkací rozkaz, povinný poskytnúť vyžiadanej osobe prostredníctvom príslušného orgánu štátu, ktorý vykonáva európsky zatýkací rozkaz, zoznam obhajcov, ak vyžiadaná osoba uplatnila právo zvoliť si obhajcu aj v štáte, ktorý ho vydal, a súd bol o tejto skutočnosti informovaný. K § 199 57 Upravuje sa možnosť príslušného súdu požiadať vykonávajúci justičný orgán o výsluch vyžiadanej osoby po jej zadržaní v inom členskom štáte ešte pred rozhodnutím o výkone EZR vo vykonávajúcom štáte. V odseku 2 sa upravuje možnosť príslušného súdu požiadať o dočasné prevzatie vyžiadanej osoby, ak vo vykonávajúcom štáte bolo popri rozhodnutí o vykonaní EZR súčasne rozhodnuté o odklade vydania. Upravujú sa náležitosti takejto žiadosti. V odseku 3 sa upravuje postup a podmienky dočasného prevzatia. Ustanovenie odseku 4 upravuje povinnosť súdu doručiť prevzatej osobe rozhodnutie o jej vzatí do väzby bezodkladne po jej dodaní do väzby na území SR. Keďže osoba je vzatá do väzby ešte pred jej fyzickým prevzatí slovenskými orgánmi, bez jej predchádzajúceho výsluchu, nie je možné jej rozhodnutie doručiť ešte pred realizáciou jej fyzického prevzatia. Podľa nového ustanovenia odseku 5 v prípade, ak prevzatá osoba požiada o prepustenie z väzby, bude o nej rozhodovať príslušný orgán dožiadaného štátu, keďže osoba vykonáva väzbu v tomto štáte, pričom ustanovenie ukladá povinnosť prokurátorovi v prípravnom konaní a súdu po podaní obžaloby túto žiadosť orgánu vykonávajúceho štátu doručiť. K § 200 Stanovuje sa mechanizmus a príslušnosť orgánov na prevzatie osoby a jej odovzdanie súdu. Zároveň sa vytvárajú predpoklady na odovzdanie osoby v prípade, že sa rozhodlo v inom členskom štáte o vykonaní viacerých EZR slovenských súdov. Policajnému orgánu pokyn na odovzdanie konkrétnemu súdu vydá ministerstvo spravodlivosti, ktoré zváži okolnosti prípadu; najdôležitejšie sú obsiahnuté priamo v tomto ustanovení. K § 201 Ustanovenie reaguje na možné praktické situácie, keď vykonávajúci štát vydá osobu s výhradou. V odseku 2 zákon rieši špecifickú situáciu úhrnných a súhrnných trestov, ak by bolo vydanie obmedzené len na niektorý z trestných činov. K § 202 Znenie ustanovenia reaguje na existenciu rámcového rozhodnutia 2008/909/SVV v platnom znení a na rámcové rozhodnutie Rady 2009/299/SVV o zmene a doplnení rámcových rozhodnutí 2002/584/SVV v platnom znení, 2005/214/SVV, 2006/783/SVV, 2008/909/SVV v platnom znení a 2008/947/SVV a o posilnení procesných práv osôb, podpore uplatňovania zásady vzájomného uznávania, pokiaľ ide o rozhodnutia vydané v neprítomnosti dotknutej osoby na konaní (Ú. v. EÚ L 81, 27.3.2009) v platnom znení. Ustanovenie dopĺňa legislatívnu odpoveď na čl. 4a ods. 3 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV v platnom znení, ktorého zmyslom je primerane adaptovať konanie ustanoveniam prijatým na účel zohľadnenia práv osôb odsúdených v ich neprítomnosti. Ak vyžiadaná osoba s výkonom trestu odňatia slobody, ktorý jej bol uložený v neprítomnosti nesúhlasí, súd v potrebnom rozsahu rozsudok zruší a súčasne rozhodne o väzbe a opätovne vec prejedná. K § 203 V odseku 1 sa stanovujú prípady straty platnosti EZR. Oproti aktuálne platnej právnej úprave bolo doplnené písm. a), čím je vyjadrená snaha o zavedenie automatizmu straty platnosti EZR pri jeho vykonaní na účel výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia bez 58 potreby jeho odvolávania súdom. Týmto doplnením dôjde aj k odbremeneniu administratívnej záťaže pre súdy, nakoľko nebude potrebné po dodaní odsúdeného do výkonu trestu odňatia slobody alebo zariadenia na výkon ochranného opatrenia odvolávať EZR. Odsek 2 rieši situáciu zmeny v štádiu trestného konania a nevyhnutnosť odvolať pôvodný EZR a vydať nový, ak trvajú dôvody na jeho vydanie. Účelom je predchádzať možným aplikačným problémom v súvislosti s konaním o EZR v prípadoch, ak dôjde k zmene štádia konania, alebo k zmene vecnej, resp. miestnej príslušnosti súdu. Zároveň však reaguje na praktické prípady, v ktorých by takýto postup nebol účelný. Rozhodovanie o EZR súvisí s konkrétnym skutkom. Ak už teda vykonávajúci justičný orgán obmedzil osobnú slobodu osoby na základe EZR vydaného slovenským súdom v prípravnom konaní, resp. ak rozhodol o výkone tohto EZR, prípadné zrušenie EZR z prípravného konania by viedlo k neriešiteľným situáciám. Z tohto dôvodu je nevyhnutné ponechať pôvodný EZR v platnosti, ak existujú dôvody, ktoré viedli k jeho vydaniu. Odsek 3 upravuje podmienky pre vydanie nového EZR v prípade zmeny rozhodujúcich skutočností ohľadom vnútroštátneho konania o odovzdaní osoby a pri zotrvaní na dôvodoch vydania EZR. K § 204 Odsek 1 stanovuje podmienky, za akých súd opatrením odvolá EZR. V odseku 2 zákon vymedzuje subjekty, voči ktorým má súd informačnú povinnosť vo vzťahu k odvolanému EZR. K § 205 Informačná povinnosť vo vzťahu k ministerstvu spravodlivosti v uvedených prípadoch vyplýva z rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV v platnom znení, konkrétne čl. 17 ods. 4. V prípade opakovania nedodržania stanovených lehôt zo strany konkrétneho členského štátu oznámi ministerstvo spravodlivosti túto skutočnosť Rade EÚ, ktorá môže iniciovať kontrolné mechanizmy transpozície rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV v platnom znení v danom členskom štáte. K § 206 Stanovuje sa príslušnosť na začatie konania o EZR a povinnosť podať informáciu o začatí konania. Cieľom tohto ustanovenia je prehľadnejšie upraviť príslušnosť súdov, prokuratúry a ministerstva spravodlivosti ako vykonávajúcich justičných orgánov. K § 207 Ustanovenie upravuje podmienky zadržania vyžiadanej osoby. K § 208 Ustanovenie upravuje práva vyžiadanej osoby. K § 209 Odsek 1 vyjadruje zákonný účel predbežnej väzby. Tento účel spočíva v zabezpečení prítomnosti osoby na území SR do doručenia originálu EZR s prekladom do slovenského jazyka, ak sa preklad vo vzťahu k danému členskému štátu vyžaduje. 59 V odseku 2 sa stanovujú lehoty na rozhodnutie súdu o vzatí zadržanej osoby do predbežnej väzby. Na rozhodovanie o predbežnej väzbe na návrh prokurátora je potrebné pripojiť k tomuto návrhu EZR alebo, ak ten nie je k dispozícii, záznam podľa § 196 písm. k). V odseku 3 sa stanovuje lehota, v ktorej môže prokurátor príslušnej prokuratúry podať návrh súdu, aby rozhodol o prepustení osoby z predbežnej väzby, ak nebol doručený EZR alebo doklad o jeho existencii; za doklad možno považovať kópiu EZR alebo justičným orgánom štátu pôvodu doručené identifikačné údaje vydaného EZR, ktoré preukazujú, že toto rozhodnutie existuje s popisom skutočností, prečo EZR nebol zaslaný faxom, resp. e-mailom. Uvedené prichádza do úvahy predovšetkým v prípadoch obzvlášť rozsiahlych EZR. V odseku 4 sa určuje maximálne trvanie predbežnej väzby. Ak by v tejto lehote k doručeniu originálu EZR nedošlo, súd musí osobu z väzby prepustiť. Ide o zrkadlové ustanovenie vychádzajúce z ustanovenia o väzbe pri úprave vzťahov s tretími štátmi. Odsek 5 upravuje možnosť, aby v prípade, že osoba je prepustená z predbežnej väzby, boli jej zároveň uložené primerané obmedzujúce opatrenia na zabránenie zmarenia účelu konania o EZR. V odseku 6 sa stanovuje povinnosť prokurátora predložiť návrh na vzatie osoby do vydávacej väzby, ak je počas trvania tejto väzby doručený originál EZR s prekladom do slovenského jazyka, ak sa preklad vo vzťahu k danému členskému štátu vyžaduje. V odseku 7 sú upravené dôvody prepustenia osoby z predbežnej väzby. V odseku 8 zákon určuje pravidlo umožňujúce opätovné vzatie osoby do predbežnej alebo vydávacej väzby. K § 210 V odseku 1 sa stanovuje účel vydávacej väzby a príslušný orgán na vzatie vyžiadanej osoby do vydávacej väzby. V odseku 2 sa upravuje obligatórna vydávacia väzba, ktorá prichádza do úvahy, ak vyžiadaná osoba súhlasí so svojim vydaním alebo ak súd rozhodol o vykonaní EZR. V týchto prípadoch vezme súd túto osobu do vydávacej väzby, ak tak už neurobil súd podľa odseku 1 v rámci predbežného vyšetrovania. V odseku 3 sa určujú podmienky pre prepustenie osoby z vydávacej väzby. Odsek 4 upravuje možnosť, aby v prípade, že osoba je prepustená z vydávacej väzby, boli jej zároveň uložené primerané obmedzujúce opatrenia na zabránenie zmarenia účelu konania o EZR. V odseku 5 sa stanovuje povinnosť súdu informovať justičný orgán štátu pôvodu o dĺžke trvania väzby v súvislosti s konaním o EZR. K § 211 Stanovuje sa postup v súvislosti s vydávacou väzbou, ak sa vyžiadaná osoba nachádza vo väzbe v súvislosti s trestným stíhaním slovenskými orgánmi alebo sa nachádza vo výkone trestu odňatia slobody. V odseku 2 sa stanovujú podmienky ukončenia spočívania vydávacej väzby a jej nástupu. K § 212 Ustanovenie umožňuje podať opravný prostriedok proti rozhodnutiu o väzbe, stanovuje sa, že odkladný účinok má len sťažnosť prokurátora proti rozhodnutiu o prepustení osoby 60 z väzby. Ak súd prepustí osobu z vydávacej väzby po tom, čo rozhodol o nevykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu, má sťažnosť prokurátora proti rozhodnutiu o prepustení z väzby odkladný účinok, len ak súčasne bola prokurátorom podaná sťažnosť aj proti rozhodnutiu súdu o nevykonaní európskeho zatýkacieho rozkazu. V odseku 2 sa stanovuje povinnosť súdu informovať o rozhodnutiach týkajúcich sa väzby označené subjekty. K § 213 Ustanovenie upravuje účel predbežného vyšetrovania, príslušnosť prokurátora a poučenie osoby o možnosti súhlasiť s vydaním. Oproti aktuálne platnej právnej úprave bolo doplnené v odseku 8 písm. d) Táto zmena je reakciou na výhradu Európskej komisie vo veci porušenia č. 2021/2240 ohľadom nesplnenia povinnosti SR pri transpozícii rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV v platnom znení. Odsek 10 stanovuje povinnosť prokurátora informovať o ukončení konania podľa písm. a) až e) štát pôvodu. V odseku 11 sa stanovuje povinnosť prokurátora informovať označené subjekty v prípade postupu podľa odseku 5 a v odseku 11 povinnosť prokurátora predložiť vec ministerstvu spravodlivosti v prípade, ak je pre výkon EZR potrebné zabezpečiť súhlas tretieho štátu. V odseku 12 sa stanovuje povinnosť prokurátora oboznámiť osobu, ak bol EZR vydaný na účel výkonu trestu odňatia slobody v konaní, na ktorom sa osoba osobne nezúčastnila, s obsahom EZR, ako aj poučiť ju o možnosti požiadať o predloženie kópie rozhodnutia, ktorým jej bol trest uložený. Predmetná úprava sa týka prípadov, ak sa EZR vydáva na účel výkonu trestu odňatia slobody uloženého v konaní podľa § 218 ods. 4 písm. d) návrhu zákona. K § 214 Upravuje sa možnosť výsluchu vyžiadanej osoby na základe žiadosti justičného orgánu štátu pôvodu pred rozhodnutím o výkone EZR. V odseku 2 sa stanovuje, že dohodu uzatvorí a výsluch vykoná prokurátor príslušný na vykonanie predbežného vyšetrovania. K § 215 V odseku 1 sa stanovujú náležitosti zápisnice o súhlase vyžiadanej osoby s odovzdaním. V odseku 2 sa stanovujú náležitosti uznesenia o vykonaní EZR so súhlasom vyžiadanej osoby. V odseku 3 sa stanovujú subjekty, ktorým sa uznesenie doručuje. V odseku 4 sa stanovuje, že proti rozhodnutiu prokurátora nie je prípustný opravný prostriedok. V odseku 5 sa stanovuje, v ktorých prípadoch nie je možné rozhodnúť o vykonaní EZR zo strany prokurátora napriek súhlasu udeleného vyžiadanou osobou s odovzdaním. K § 216 Ustanovenie upravuje prípady, kedy vyžiadaná osoba nesúhlasí s výkonom uloženého trestu odňatia slobody v štáte pôvodu. 61 Odseky 2 a 3 upravujú situácie, kedy justičný orgán štátu pôvodu buď súhlasí alebo nesúhlasí s odovzdaním výkonu rozhodnutia, na základe ktorého bol vydaný EZR, do SR. K § 217 V odseku 1 sa stanovuje, že o výkone EZR rozhoduje súd na návrh prokurátora po skončení predbežného vyšetrovania. Rovnako sa upravuje postup súdu pre získanie dodatočných informácií, resp. postup v prípade, ak je pre vykonanie EZR potrebné zabezpečiť súhlas tretieho štátu s ďalším vydaním. V odseku 2 sa stanovuje forma a spôsob rozhodnutia súdu. V odseku 3 sa stanovuje, v ktorých prípadoch súd rozhodne alebo môže rozhodnúť, že EZR sa nevykoná. V odseku 4 sa upravujú niektoré povinné náležitosti rozhodnutia. V odseku5 sa stanovujú osoby a príslušné orgány, ktorým súd zasiela svoje rozhodnutie. V odseku 6 sa stanovuje, že proti rozhodnutiu súdu o výkone EZR je prípustná sťažnosť prokurátora alebo vyžiadanej osoby len pre niektorý z dôvodov odmietnutia vykonania EZR a účinky sťažnosti. V odseku 7 sa stanovuje príslušnosť krajského súdu rozhodovať o sťažnosti. V odseku 8 sa stanovuje, že súd, ktorý rozhodol o vykonaní EZR, zabezpečí potrebné úkony smerujúce k odovzdaniu vyžiadanej osoby. K § 218 Ustanovenie sa upravilo s cieľom súladu s rámcovým rozhodnutím 2002/584/SVV v platnom znení, a to z hľadiska obmedzenia obligatórnych dôvodov odmietnutia vykonať EZR len na tie, ktoré upravuje uvedený predpis, a to v zmysle príslušnej judikatúry Súdneho dvora EÚ (rozsudok Súdneho dvora z 29. apríla 2021, X , C-665/20 PPU, ECLI:EU:C:2021:339). Odsek 1 upravuje obligatórne dôvody odmietnutia EZR a odsek 2 fakultatívne dôvody. Odsek 3 upravuje situáciu, kedy je vo výnimočných prípadoch možné odmietnuť vykonanie EZR z humanitárnych dôvodov alebo porušenia základného práva na spravodlivý proces z dôvodu systémových alebo všeobecných nedostatkov súdnej moci. Ide o dôvody, ktoré sú výlučne prepojené na judikatúru SDEÚ a výnimočnosť uplatnenia súvisí s konkrétnymi podmienkami uvedenými v rozhodnutiach SDEÚ. Odsek 4 dáva možnosť súdu odmietnuť vykonanie EZR vydaného na účely výkonu trestu odňatia slobody, ak bolo rozhodnutie vydané v neprítomnosti. V písm. c) a d) nejde o obnovu konania v zmysle Trestného poriadku, ale o možnosť opätovného prejednania veci, pričom zámena oboch konceptov má pôvod v nesprávnom preklade anglického pojmu retrial, ktorý bol rovnako nesprávne adaptovaný v prvotnom preklade slovenskému trestnému konaniu v rozpore so širším rozsahom anglického pojmu. Odsek 5 stanovuje, že dôvodom na odmietnutie vykonania EZR nie je ani občianstvo SR vyžiadanej osoby. K § 219 V prípade, že osoba, o ktorej odovzdanie ide, sa v čase rozhodovania súdu nezdržiava na území SR alebo jej pobyt je neznámy, súd návrh prokurátora zamietne. Voči tomuto 62 rozhodnutiu je prípustná sťažnosť prokurátora, ktorá však nemá odkladný účinok. Konanie končí právoplatnosťou tohto rozhodnutia. K § 220 Stanovuje sa lehota pre prijatie rozhodnutia o vykonaní EZR so súhlasom vyžiadanej osoby (odsek 1) a lehota pre prijatie rozhodnutia o vykonaní EZR pre ostatné prípady (odsek 2). Doplnenie ustanovenia odseku 2 je reakciou na výhradu Európskej komisie vo veci porušenia č. 2021/2240 ohľadom nesplnenia povinnosti SR pri transpozícii rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV v platnom znení. Ide o jednoznačnejšie vyjadrenie povinnosti dodržania lehôt na rozhodnutie o vykonaní EZR aj pri podaní sťažnosti s odkladným účinkom. V odseku 3 sa stanovuje postup pre predĺženie lehôt podľa odseku 1 a 2. V odseku 4 sa stanovuje postup pre prípady, ak o výkone EZR nie je možné rozhodnúť ani v rámci predĺženej lehoty. Príslušný prokurátor alebo súd je povinný o nesplnení lehoty informovať Eurojust a ministerstvo spravodlivosti aj s uvedením dôvodov, pre ktoré nebolo možné rozhodnúť v stanovenej lehote. V odseku 5 sa stanovujú dôvody, pre ktoré plynutie lehôt podľa odseku 1 až 3 spočíva a v odseku 6 kedy lehoty podľa odseku 1 až 3 začnú plynúť. K § 221 Stanovuje sa lehota pre realizáciu odovzdania osoby do členského štátu po právoplatnosti rozhodnutia o vykonaní EZR (odsek 1) a dôvody, pre ktoré sa odsek 1 neuplatní (odsek 2). Zároveň bolo doplnené, že v prípade, ak bola podaná sťažnosť, sa realizácia odovzdania osoby uskutoční najneskôr do 10 dní od rozhodnutia o sťažnosti. V odseku 3 sa stanovuje postup a lehota pre realizáciu odovzdania osoby po pominutí dôvodov v odseku 2 písm. a); odovzdanie osoby sa musí zrealizovať do 10 dní od nového termínu, ktorý bol dojednaný po pominutí dôvodov. Odsek 4 reaguje na situácie, ktoré nie sú predvídateľné z hľadiska vytvorenia stavu, ktoré sťažujú alebo znemožňujú realizáciu odovzdaní na účel vykonania EZR. Rozhodnutie o predĺžení lehoty realizácie odovzdania vzhľadom na povahu zásahu do oblasti základných práv je na justičnom orgáne. V odseku 5 sa stanovuje, v ktorom prípade sa právoplatné rozhodnutie o vykonaní EZR nevykoná. K § 222 Ustanovenie stanovuje postup pri vzdaní sa výsad a imunít. Príslušným orgánom SR sa rozumie orgán, ktorý vyžiadanej osobe výsadu alebo imunitu udelil. K § 223 Ustanovenie odseku 1 upravuje rozhodovanie v situácii stretu viacerých EZR, pri ktorom je vylúčený postup podľa § 215 – výkon EZR so súhlasom vyžiadanej osoby. V odseku 6 sa stanovuje výnimka z použitia odseku 2 až 5 pre prípady, ak súd rozhoduje o EZR vydaných justičnými orgánmi jedného štátu pôvodu. K § 224 Upravuje sa právomoc ministra spravodlivosti rozhodnúť o strete EZR a žiadosti o vydanie týkajúcej sa tej istej osoby (odsek 1). V odseku 2 sa upravuje povinnosť vykonávajúceho justičného orgánu informovať ministerstvo spravodlivosti o tejto skutočnosti a predložiť vec na rozhodnutie podľa odseku 1 po právoplatnosti rozhodnutia o vykonaní EZR 63 a rozhodnutia o prípustnosti vydania do tretieho štátu alebo iného členského štátu. Súčasne sa stanovujú kritériá pre rozhodovanie ministra spravodlivosti o strete EZR a žiadosti o vydanie (odsek 3) a postup ministerstva spravodlivosti po rozhodnutí ministra spravodlivosti o strete EZR a žiadosti o vydanie (odsek 4). V prípade, že minister spravodlivosti rozhodne, že sa vykoná EZR, súd zabezpečí potrebné úkony smerujúce k odovzdaniu osoby. K § 225 Upravujú sa podmienky rozhodnutia o odklade odovzdania. Z praktického hľadiska je potrebné poukázať na fakultatívny charakter rozhodnutia o odklade realizácie. Súd alebo prokurátor môže rozhodnúť o odklade realizácie EZR, avšak nemusí. Hoci je dôležité prihliadať na trestnoprávny záujem SR a na urýchlené ukončenie prípadnej trestnej veci vedenej na území SR, súd alebo prokurátor pri rozhodovaní o odklade vždy prihliadajú aj na závažnosť konania, ktoré je predmetom EZR a konania, ktoré by mohlo byť dôvodom pre odklad (k odkladu by napríklad nemalo dôjsť, ak sa osoba žiada pre trestný čin vraždy a na území SR je stíhaná pre menej závažný trestný čin, prípadne sa žiada o odovzdanie pre závažnejší trestný čin a v konaní v SR nie sú dané dôvody väzby). Zákon stanovuje právnu formu takéhoto rozhodnutia. Uvedená zmena vyplynula z praxe kvôli prieťahom v konaní na strane SR pri realizácii EZR. Proti uzneseniu o odklade odovzdania zákon nepripúšťa opravný prostriedok. V odseku 2 sa upravuje povinnosť súdu alebo prokurátora bezodkladne informovať úrad SIRENE alebo INTERPOL o pominutí dôvodov, ktoré viedli k rozhodnutiu o odklade vykonania EZR. V odseku 3 sa upravujú podmienky pre zrušenie rozhodnutia o odklade. K § 226 Upravujú sa podmienky a postup pre dočasné odovzdanie osoby do štátu pôvodu, ak po rozhodnutí o vykonaní EZR bolo rozhodnuté o odklade odovzdania podľa § 225 ods. 1. K § 227 Vymedzuje sa použitie zásady špeciality a okolností, za ktorých sa táto zásada neuplatní. Odsek 2 písm. a) bol doplnený o vyjasnenie pri aplikácii zásady špeciality a v upravenej verzii reaguje na nejasnosti, ktoré v praxi prinieslo znenie záveru ustanovenia. Ide o situácie, ktoré nastanú napr. po realizácii EZR z iného štátu ako vykonávajúceho. V odseku 3 sa stanovuje spôsob, podmienky a forma vyhlásenia vydanej osoby, ktorá sa nevzdala uplatnenia zásady špeciality podľa odseku 2 písm. e) v rámci konania o EZR vo vykonávajúcom štáte, o tom, že sa vzdáva uplatnenia zásady špeciality. Vydaná osoba sa môže vzdať uplatnenia tejto zásady vo všeobecnosti alebo vo vzťahu ku konkrétnym trestným činom. Súčasne sa určuje príslušnosť súdu na spísanie zápisnice o vzdaní sa uplatnenia zásady špeciality a jeho povinnosť informovať o obsahu tohto vyhlásenia, ak došlo k vzdaniu sa jej uplatnenia, vykonávajúci justičný orgán a ministerstvo spravodlivosti. V odseku 5 sa stanovuje, že zásada špeciality podľa odseku 1 nebráni slovenským orgánom robiť opatrenia, ktoré prerušujú plynutie premlčacej doby, ako aj neodkladné opatrenia na zabránenie zmarenia trestného konania. K § 228 Stanovujú sa okolnosti, za ktorých je súd povinný žiadať vykonávajúci justičný orgán o dodatočný súhlas, ak osoba bola do SR odovzdaná s uplatnením zásady špeciality (odsek 1). 64 Odsek 1 bol doplnený o povinnosť príslušného súdu informovať o dodatočnom súhlase udelenom štátom pôvodu Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže. Stanovujú sa náležitosti takejto žiadosti, spôsob jej zaslania a požiadavky na jej preklad (odsek 2). Stanovuje sa, že súd žiadosť zasiela spravidla priamo vykonávajúcemu justičnému orgánu. V prípade, že súd nedisponuje presnou adresou tohto orgánu, alebo ak je priame zaslanie inak sťažené, možno žiadosť zaslať aj prostredníctvom útvaru SIRENE alebo INTERPOL podľa príslušnosti. V odseku 3 sa stanovuje, že za dodatočný súhlas sa považuje aj žiadosť vykonávajúceho štátu o prevzatie trestného stíhania odovzdanej osoby pre trestné činy spáchané na jeho území pred odovzdaním osoby, ako aj na trestné oznámenie podané vykonávajúcim štátom. K § 229 V odseku 1 sa stanovujú okolnosti, za ktorých je možné ďalšie odovzdanie osoby do iného členského štátu na základe EZR bez súhlasu vykonávajúceho štátu. V odseku 2 sa stanovujú náležitosti a podmienky vyjadrenia súhlasu odovzdanej osoby s ďalším odovzdaním do iného členského štátu. Súčasne sa stanovujú náležitosti žiadosti o ďalšie odovzdanie a postup pri jej zasielaní (odsek 3). Stanovuje sa, že súd žiadosť zasiela spravidla priamo vykonávajúcemu justičnému orgánu. K § 230 Upravuje sa, že osobu, ktorá bola odovzdaná z členského štátu na základe EZR s uplatnením zásady špeciality, nie je možné odovzdať do tretieho štátu bez súhlasu vykonávajúceho štátu (odsek 1). Pre podanie žiadosti o súhlas vykonávajúceho štátu s následným odovzdaním do tretieho štátu sa postupuje podľa druhej časti tohto zákona prostredníctvom ministerstva spravodlivosti. V odseku 2 sa stanovuje, že záväzky SR vyplývajúce z medzinárodných zmlúv s tretími štátmi, ak osoba bola vydaná do SR z tretieho štátu s uplatnením zásady špeciality, nie sú týmto zákonom dotknuté. Pre podanie žiadosti o súhlas tretieho štátu s následným vydaním do členského štátu na základe EZR sa postupuje rovnako podľa druhej časti tohto zákona prostredníctvom ministerstva spravodlivosti. K § 231 V odseku 1 sa stanovuje, že ustanovenia prvého, tretieho a piateho dielu tretej časti sa použijú primerane aj na konanie o žiadosti iného členského štátu, ktorému bola osoba odovzdaná na základe EZR, o súhlas, aby mohol odovzdanú osobu buď 1) stíhať pre iný trestný čin, spáchaný pred odovzdaním, než pre ktorý bola osoba odovzdaná na základe EZR, alebo aby mohol byť vykonaný aj iný trest odňatia slobody, než pre ktorý bola odovzdaná, alebo 2) odovzdať do ďalšieho členského štátu na základe EZR na trestné stíhanie alebo na výkon trestu odňatia slobody. V odseku 2 sa stanovuje príslušnosť na konanie podľa odseku 1 a lehota na rozhodnutie o takejto žiadosti. V odseku 3 sa stanovujú okolnosti, za ktorých vykonávajúci justičný orgán vráti žiadosť bez rozhodnutia. V odseku 4 sa stanovuje, že na konanie o žiadosti iného členského štátu, ktorému bola osoba odovzdaná na základe EZR, o súhlas, aby mohol odovzdanú osobu vydať do tretieho štátu, sa postupuje podľa druhej časti tohto zákona. K § 232 65 Ustanovenie upravuje možnosť styku aj prostredníctvom útvaru SIRENE, ak ide o členské štáty, ktoré používajú Schengenský informačný systém a prostredníctvom Interpolu, ak ide o štáty, ktoré nepoužívajú Schengenský informačný systém. V obidvoch prípadoch je možné stýkať sa aj prostredníctvom národného člena SR v Eurojuste. K § 233 V odseku 1 sa upravuje zabezpečovanie prekladov. EZR sa zasiela vykonávajúcemu justičnému orgánu v úradnom jazyku, alebo v jednom z úradných jazykov vykonávajúceho štátu. Preklad je možné vyhotoviť aj do iného jazyka, ak vykonávajúci štát svojim vyhlásením podľa rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV v platnom znení umožnil prijatie EZR aj v inom jazyku. Preklad ostatných písomnosti, s výnimkou žiadosti o dodatočný súhlas a súhlas s ďalším vydaním, sa nevyžaduje. V odseku 2 sa stanovuje, že EZR zasielaný slovenským orgánom je potrebné zaslať v slovenskom jazyku. V odseku 3 sa stanovuje výnimka z uplatnenia odseku 1 a 2 pri postupe podľa § 107 ods. 2 vo vzťahu k úprave použitia jazykov pri vzájomnom styku orgánov na základe vzájomnosti vyhlásenej ministerstvom spravodlivosti. V súčasnosti je vzájomnosť vyhlásená vo vzťahu k Českej republike (ozn. č. 222/2005 Z. z.), Rakúskej republike (ozn. č. 558/2004 Z. z.) a Poľskej republike (ozn. č. 559/2004 Z. z.). V odseku 4 sa upravuje zabezpečovanie prekladov žiadosti o dodatočný súhlas a súhlas s ďalším odovzdaním. V odseku 5 sa stanovuje, že preklad ostatných písomnosti sa v súvislosti s konaním podľa tohto zákona nevyžaduje. K § 234 Upravuje sa postup na podanie žiadosti o prevoz a náležitosti žiadosti o prevoz (odseky 1 až 3). V odseku 5 sa upravuje príslušnosť ministerstva spravodlivosti povoľovať prevoz územím SR a podmienky obmedzenia osobnej slobody osoby počas prevozu územím SR. Upravený proces udeľovania súhlasu so žiadosťou iného členského štátu s prevozom osoby územím SR reaguje na možnosť vzniku potreby pružnejšieho procesu schvaľovania týchto žiadostí. Zároveň prijatím tejto zmeny bude zabezpečený súlad s článkom 25 odsek 1 rámcového rozhodnutia 2002/584/SVV v platnom znení, ktorý stanovuje podmienky pre udelenie súhlasu s prevozom. Doplnenie ohľadom leteckého prevozu predstavuje špecifikáciu výnimky z hľadiska posilnenia právnej istoty, pokiaľ ide o tento druh prepravy. Odsek 7 upravuje postup, ak dôjde k neplánovanému pristátiu na území SR. V tomto prípade sa príslušnému orgánu iného členského štátu poskytne primeraná lehota na zaslanie žiadosti o prevoz územím SR spolu s EZR, avšak po uplynutí 72 hodín od neplánovaného pristátia sa v súlade so zásadou suverenity SR osoba prepustí. K § 235 Ustanovenie upravuje postup pri zaistení a odovzdaní vecí zo strany vykonávajúceho justičného orgánu justičnému orgánu štátu pôvodu. K § 236 Ustanovenie upravuje znášanie nákladov pri výkone EZR. K § 237 66 Upravuje sa povinnosť ministerstva spravodlivosti a generálnej prokuratúry poskytnúť potrebnú súčinnosť pri postupe podľa tejto hlavy. ŠIESTA HLAVA K § 238 Ustanovuje sa predmet piatej hlavy, ktorým je úprava postupu slovenských orgánov pri vydávaní európskeho ochranného príkazu na jeho uznanie na území iného členského štátu EÚ a pri uznávaní európskeho ochranného príkazu a prijatí následného opatrenia na území SR. K § 239 Definujú sa základné pojmy používané v jednotlivých ustanoveniach: ochranný príkaz, európsky ochranný príkaz, následne opatrenie, chránená osoba, ohrozujúca osoba, štát pôvodu, vykonávajúci štát, justičný orgán štátu pôvodu, justičný orgán vykonávajúceho štátu. K § 240 Ustanovuje sa rozsah pôsobnosti zákona definovaním všeobecných podmienok pre vydanie európskeho ochranného príkazu na území SR. Európsky ochranný príkaz je možné vydať, ak sú splnené tieto podmienky: v trestnom konaní podľa Trestného poriadku bolo vydané rozhodnutie, ktoré je ochranným príkazom, chránená osoba plánuje alebo má pobyt na území iného členského štátu ak chránená osoba požiada o jeho vydanie. V odseku 2 sa definujú všeobecné podmienky pre jeho uznanie v SR: v inom členskom štáte EÚ bolo v trestnom konaní vydané rozhodnutie, ktoré je ochranným príkazom a chránená osoba plánuje alebo má pobyt na území SR. K § 241 Ustanovuje sa povinnosť vo vzťahu k činnosti slovenských orgánov pri postupe podľa tohto zákona, a to tým spôsobom, že orgány konajú bez zbytočného odkladu s náležitým zohľadnením naliehavosti, dátumu príchodu chránenej osoby na územie SR alebo iného členského štátu EÚ, veku chránenej osoby a stupňa ohrozenia chránenej osoby, čím sa má zamedziť bezdôvodnému meškaniu s rozhodnutím k zabezpečeniu ochrany chránenej osoby na území SR, resp. na území iného členského štátu EÚ. V písmene b) sa ustanovuje povinnosť orgánov dbať na dôvernosť vo vzťahu k miestu zdržiavania sa chránenej osoby, resp. jej kontaktov a to tým spôsobom, aby sa k týmto údajom nedostala ohrozujúca osoba, čo by mohlo viesť k zmareniu účelu celého konania. Súčasne sa ustanovuje, že podmienka dôvernosti týchto údajov sa nevzťahuje na potreby vymedzenia následného opatrenia ohrozujúcej osobe, kedy je zverejnenie takéhoto údaju nevyhnutné pre vymedzenie zákazu alebo povinnosti ohrozujúcej osobe, napr. vymedzenie zákazu zdržiavať sa v určenom mieste pobytu chránenej osoby. K § 242 Ustanovuje sa postup pri vydaní európskeho ochranného príkazu. V odseku 1 sa určuje príslušnosť pre vydanie európskeho ochranného príkazu, príslušný je súd alebo prokurátor, ktorý vydal ochranný príkaz. Súčasne sa stanovuje, že európsky ochranný príkaz sa vydáva na žiadosť chránenej osoby, resp. jej zákonného zástupcu alebo opatrovníka. V odseku 2 sa upravujú základné náležitosti pre rozhodnutie súdu alebo prokurátora o žiadosti chránenej osoby o vydanie európskom ochrannom príkaze. Z povahy veci vyplýva, že príslušný orgán pri svojom rozhodovaní posúdi najmä mieru ohrozenia chránenej osoby a dĺžku doby, počas ktorej sa chránená osoba plánuje zdržiavať na území iného členského štátu. Rozhodnutím o vydaní európskeho ochranného príkazu je buď jeho samotné vydanie alebo 67 zamietnutie, voči ktorému je prípustná sťažnosť chránenej osoby. Rozhodnutie o vydaní európskeho ochranného príkazu sa doručuje chránenej osobe (ods. 4). V odseku 5 sa upravuje právo ohrozujúcej osoby byť vypočutá pred vydaním európskeho ochranného príkazu a právo na podanie opravného prostriedku proti ochrannému príkazu, ak tieto práva nemohla ohrozujúca osoba uplatniť v konaní, ktoré viedlo k jeho vydaniu. K § 243 Predmetným ustanovením sa ustanovuje postup pre zaslanie európskeho ochranného príkazu vydaného príslušným orgánom SR do iného členského štátu EÚ podľa miesta pobytu chránenej osoby alebo kde sa zdržiava alebo sa plánuje zdržiavať. Európsky ochranný príkaz sa zasiela priamo príslušnému justičnému orgánu vykonávajúceho štátu a v kópii ministerstvu spravodlivosti. V odseku 2 sa upravujú požiadavky na preklad európskeho ochranného príkazu a v odseku 3 sa upravuje povinnosť príslušného orgánu, ktorý vydal európsky ochranný príkaz, poskytnúť dodatočné informácie na základe žiadosti justičného orgánu vykonávajúceho štátu. K § 244 Upravujú sa dôsledky zaslania európskeho ochranného príkazu na jeho uznanie do iného členského štátu EÚ vo vzťahu k výkonu ochranného príkazu podľa Trestného poriadku. Uznanie európskeho ochranného príkazu v inom členskom štáte EÚ nemá vplyv, resp. nebráni výkonu ochranného príkazu, na základe ktorého bol vydaný európsky ochranný príkaz, na území SR. Zaslaním európskeho ochranného príkazu do iného členského štátu nedochádza k odovzdaniu jeho samotného výkonu, ale len k rozšíreniu jeho aplikácie na územie iného členského štátu; ochranný príkaz ostáva na území SR po uznaní európskeho ochranného príkazu v inom členskom štáte naďalej v platnosti. Vydanie a uznanie európskeho ochranného príkazu v inom členskom štáte má za následok, že obvinený má tento zákaz naďalej platný vo vzťahu k územiu SR, ako aj k územiu iného členského štátu, ktorý ho uznal. K § 245 Upravujú sa podmienky pre zmenu, späťvzatie a zrušenie európskeho ochrannému príkazu po jeho zaslaní a uznaní v inom členskom štáte. Justičný orgán, ktorý vydal európsky ochranný príkaz, vykoná zmenu európskeho ochranného príkazu, ak v trestnom konaní dôjde k zmene ochranného príkazu, na základe ktorého bol vydaný; o tejto zmene vyrozumie chránenú osobu a súčasne nový zmenený európsky ochranný príkaz zašle príslušnému justičnému orgánu vykonávajúceho štátu. Európsky ochranný príkaz súd alebo prokurátor vezme späť, ak dôjde k zrušeniu ochranného príkazu v trestnom konaní, na základe ktorého bol európsky ochranný príkaz vydaný. V odseku 3 sa rieši situácia, ak po zaslaní a uznaní európskeho ochranného príkazu v inom členskom štáte dôjde k odovzdaniu rozhodnutia (ochranného príkazu) na jeho uznanie a výkon do iného členského štátu. Ak dôjde k odovzdaniu výkonu rozhodnutia, ich výkon na území SR už nie je možný; z uvedeného dôvodu je nutné rozhodnúť o zrušení európskeho ochranného príkazu a vyrozumieť o tom chránenú osobu a justičný orgán vykonávajúceho štátu. K § 246 68 Upravuje sa vzťah konania o európskom ochrannom príkaze ku konaniam podľa štvrtej a šiestej hlavy tretej časti, ktorými sú: uznávanie a výkon rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia nespojená s odňatím slobody alebo probačné opatrenie na účely dohľadu a odovzdávanie, uznávanie a výkon rozhodnutí o opatreniach dohľadu ako náhrade väzby, a to tým spôsobom, že ak prichádza do úvahy odovzdanie výkonu rozhodnutia (ochranného príkazu) do tohto štátu, postupuje sa prednostne podľa týchto hláv. K § 247 Ustanovuje sa povinnosť súdu alebo prokurátora bezodkladne vyrozumieť justičný orgán vykonávajúceho štátu o akomkoľvek rozhodnutí, opatrení alebo skutočnostiach, v dôsledku ktorých nemožno pokračovať vo výkone následného opatrenia prijatého na základe uznaného európskeho ochranného príkazu vo vykonávajúcom štáte. V odseku 2 sa upravuje postup v prípade, ak chránená osoba po príchode na územie SR podá žiadosť o vydanie európskeho ochranného príkazu orgánom SR vo vzťahu k ochrannému príkazu, ktorý bol vydaný v inom členskom štáte. V takomto prípade súd alebo prokurátor takúto žiadosť postúpi príslušnému orgánu členského štátu, t. j. tomu orgánu, ktorý vydal predmetný ochranný príkaz. K § 248 Upravuje sa príslušnosť na konanie o uznaní európskeho ochranného príkazu. Je ním okresný súd, v obvode ktorého sa chránená osoba zdržiava alebo sa plánuje zdržiavať. V týchto prípadoch sa príslušnosť súdu bude riadiť pobytom, ktorý udá chránená osoba pri podnete na ochranný príkaz. V odseku 2 sa určuje postup pre prípady, ak je európsky ochranný príkaz doručený súdu, ktorý nie je príslušný na konanie o jeho uznaní. V odseku 3 sa upravuje povinnosť súdu informovať ministerstvo spravodlivosti o doručení európskeho ochranného príkazu, ktorý má byť uznaný na území SR. V odseku 4 sa stanovuje postup v prípadoch, ak je chránenou osobou dieťa, a to povinnosťou informovať orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. K § 249 V odseku 1 sa upravuje postup súdu, ak doručený európsky ochranný príkaz nie je úplný, nepredstavuje dostatočný podklad pre rozhodnutie súdu alebo ak európsky ochranný príkaz nie je slovenským orgánom predložený v štátnom jazyku, resp. v jazyku podľa vzájomnosti vyhlásenej ministerstvom spravodlivosti. Ustanovuje sa postup pre rozhodnutie súdu o uznaní a výkone európskeho ochranného príkazu. Okresný súd rozhodne uznesením po písomnom vyjadrení prokurátora na neverejnom zasadnutí. Uznesenie sa vždy doručí chránenej osobe a prokurátorovi. Ak súd rozhodne, že európsky ochranný príkaz uzná, uznesenie sa doručuje aj ohrozujúcej osobe. Zároveň bola doplnená povinnosť súdu o uznaní európskeho ochranného príkazu, ako aj o jeho neuznaní, informovať aj orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. V odseku 3 sa stanovuje postup pre prípady, ak sa uznesenie, ktorým sa rozhodlo, že sa európsky ochranný príkaz uzná na území SR, nepodarí doručiť ohrozujúcej osobe. Nakoľko v týchto prípadoch pôjde o doručovanie do cudziny, predpokladá sa aj ingerencia príslušných orgánov štátu pôvodu k zisteniu pobytu ohrozujúcej osoby. Ak sa ani takýmto postupom nepodarí doručiť takéto uznesenie, súd konanie ukončí, o čom následne vyrozumie justičný orgán štátu pôvodu, prokurátora a chránenú osobu. Odsek 4 stanovuje možnosť podania opravného prostriedku, ktorým je sťažnosť. 69 K § 250 Taxatívne sa vymedzujú fakultatívne dôvody pre odmietnutie uznania európskeho ochranného príkazu na území SR. K § 251 Ustanovuje sa postup súdu v prípade uznania európskeho ochranného príkazu. Ak dôjde k uznaniu európskeho ochranného príkazu, súd vo svojom rozhodnutí, ktorým rozhodol o jeho uznaní, súčasne uloží ohrozujúcej osobe tzv. následné opatrenie vo forme obmedzujúceho opatrenia, ktoré svojou povahou najviac zodpovedá obmedzujúcemu opatreniu uvedenému v európskom ochrannom príkaze. O týchto okolnostiach informuje orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. V odseku 2 sa stanovuje, že plnenie a kontrolu uloženého obmedzenia vykoná súdom určený probačný a mediačný úradník. Následkom porušenia uloženého obmedzujúceho opatrenia ohrozujúcou osobou na území SR je možnosť súdu uložiť tejto osobe poriadkovú pokutu vo výške do 1650 eur. Ide o opatrenie, ktoré je najvhodnejšie z hľadiska postupu a povahy konania. V odseku 3 sa upravuje povinnosť súdu informovať justičný orgán štátu pôvodu o každom porušení následného opatrenia na území SR, a to prostredníctvom štandardizovaného formulára. K § 252 Upravuje sa postup súdu v prípade zmeny obmedzujúceho opatrenia v štáte pôvodu. V takomto prípade by štát pôvodu mal vydať nový európsky ochranný príkaz a doručiť ho slovenským orgánom na rozhodnutie. Súd by mal následne rozhodnúť, či nový zmenený európsky ochranný uzná a súčasne o zmene následného opatrenia, ktoré uložil ohrozujúcej osobe. Ustanovenie upravuje situácie, kedy k zmene následného opatrenia uloženého na území SR nedôjde: a to 1) ak zmenený ochranný príkaz ukladá iné obmedzujúce opatrenie, 2) súd nepovažuje zmenený európsky ochranný príkaz za dostatočný podklad pre svoje rozhodnutie a ak neboli justičným orgánom štátu pôvodu poskytnuté dodatočné informácie v určenej lehote na základe žiadosti súdu. V odseku 2 a 3 sa stanovuje ďalší postup súdu v súvislosti so zmenou následného opatrenia na základe zmeneného európskeho ochranného príkazu vo vzťahu k doručovaniu a vyrozumeniu justičného orgánu štátu pôvodu a orgánu sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. K § 253 Upravujú sa zákonné podmienky pre rozhodnutie súdu o zrušení následného opatrenia na území SR a o ďalšom postupe. O zrušení následného opatrenia podľa odseku 1 a o dôvodoch takého postupu súd bezodkladne vyrozumie justičný orgán štátu pôvodu, prokurátora, chránenú osobu a orgán sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately. Súčasne sa stanovuje, že voči takémuto rozhodnutiu je prípustná sťažnosť prokurátora a chránenej osoby, len ak ide o rozhodnutie o zrušení následného opatrenia z dôvodu uvedeného v odseku 1 písm. a) - chránená osoba sa preukázateľne prestala zdržovať na území SR alebo už nemá na jej území obvyklý pobyt. Sťažnosť má v takomto prípade odkladný účinok. K § 254 Upravuje sa postup v prípade súbehu konania o uznaní európskeho ochranného príkazu s konaním o 70 - uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia nespojená s odňatím slobody alebo probačné opatrenie na účely dohľadu, a - uznávaní a výkone rozhodnutí o opatreniach dohľadu ako náhrade väzby. V odseku 1 sa upravuje postup, ak k žiadosti o uznanie a výkon rozhodnutia podľa vyššie uvedených konaní dôjde pred rozhodnutím súdu o uznaní európskeho ochranného príkazu a v odseku 2, ak k takejto žiadosti dôjde až po uznaní európskeho ochranného príkazu na území SR. Obmedzujúce opatrenia sa po uznaní transformujú na následné opatrenia, ktoré sú svojou povahou obmedzujúce, ale ako dôsledok ich uplatnenia vo vykonávajúcom štáte. Ich odlíšenie má význam s ohľadom na fázu konania, o ktorý ide. K § 255 V odseku 1 sa upravuje povinnosť ministerstva spravodlivosti vo vzťahu k súdom a povinnosť generálnej prokuratúry vo vzťahu k prokurátorom poskytovať na ich žiadosť súčinnosť. Súčinnosť ministerstva spravodlivosti a generálnej prokuratúry sa predpokladá najmä v prípadoch potreby zistenia príslušného orgánu v inom členskom štáte EÚ na účely uznania európskeho ochranného príkazu alebo overenia právnych podmienok podľa právneho poriadku daného členského štátu pre jeho uznanie a prijatie následného opatrenia. V odseku 2 sa upravuje možnosť pre príslušné orgány SR požiadať o súčinnosť aj národného člena SR v Eurojuste alebo kontaktné body EJN. V odseku 3 sa na účely podávania správ orgánom EÚ upravuje povinnosť generálnej prokuratúry a súdov poskytovať ministerstvu spravodlivosti na jeho žiadosť potrebné informácie, najmä o počte zaslaných európskych ochranných príkazov do iných členských štátov na ich uznanie a prijatie následného opatrenia a o výsledku týchto konaní v iných členských štátoch, ako aj obdobné informácie o európskych ochranných príkazoch zaslaných inými členskými štátmi do SR. SIEDMA HLAVA K § 256 V ustanovení sa upravuje postup príslušných súdov SR pri odovzdávaní výkonu dohľadu nad dotknutou osobou počas trestného konania do iného členského štátu, ako aj pri uznávaní a výkone dohľadu uloženého osobe justičným orgánom iného členského štátu vrátane kontroly dodržiavania opatrení dohľadu v SR. K § 257 Ustanovenie definuje základné pojmy, akými sú napríklad: "opatrenia dohľadu", "rozhodnutie o opatreniach dohľadu", "dotknutá osoba" a iné. K § 258 Ustanovenie vymedzuje opatrenia dohľadu, ktorých kontrola dodržiavania môže byť predmetom odovzdávania medzi SR a inými členskými štátmi EÚ. Vyplývajúc z požiadaviek rámcového rozhodnutia 2009/829/SVV z 23. októbra 2009 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na rozhodnutia o opatreniach dohľadu ako alternatíve väzby medzi členskými štátmi Európskej únie (Ú. v. EÚ L 294, 11.11.2009) v platnom znení sú opatrenia dohľadu rozdelené do dvoch kategórií podľa od toho, či je vykonávajúci členský štát povinný vykonávať kontrolu 71 nad ich dodržiavaním alebo to závisí od jeho vyhlásenia o záujme kontrolovať aj iné než povinne stanovené opatrenia dohľadu. K § 259 Ustanovenie určuje podmienky, za ktorých možno rozhodnutie o opatreniach dohľadu vydané justičným orgánom iného členského štátu uznať a vykonať na území SR. Podmienkami na takýto postup sú trestnosť činu, pre ktorý možno vydať opatrenie dohľadu aj na území SR, obvyklý pobyt dotknutej osoby na území SR a fakt, že uložené opatrenie dohľadu buď spadá do skupiny povinne stanovených opatrení (§ 98 ods. 1) alebo sa jedná o opatrenia dohľadu podľa § 258 ods. 2 písm. a) alebo písm. b). K § 260 V ustanovení sa spresňuje postup súdu pri overovaní informácií podľa § 258 a 259, pričom súd vychádza buď z obsahu zaslaných písomností alebo z dodatočne získaných informácií, prípadne z vlastných zistení. K § 261 Ustanovenie stanovuje príslušnosť súdu pre konanie, v ktorom SR ako štátu pôvodu žiada o prevzatie výkonu rozhodnutia o opatreniach dohľadu do iného členského štátu. Súdom príslušným na takýto postup je súd alebo sudca pre prípravné konanie, ktorý v zmysle relevantných ustanovení Trestného poriadku rozhoduje o väzbe dotknutej osoby. K § 262 Ustanovenie vymedzuje podmienky postupu príslušného súdu pre odovzdanie kontroly dodržiavania opatrení dohľadu vyplývajúcich z jeho rozhodnutia do iného členského štátu. Základnou podmienkou je oboznámenie dotknutej osoby s uloženými opatreniami dohľadu, jej obvyklý pobyt vo vykonávajúcom štáte, ako aj jej súhlas s odovzdaním kontroly dodržiavania opatrení dohľadu do tohto štátu. Na žiadosť dotknutej osoby možno kontrolu dodržiavania opatrení dohľadu odovzdať aj do iného členského štátu EÚ, než je členský štát jej pobytu, ak s tým justičný orgán tohto členského štátu súhlasí. Súčasťou tohto postupu je poučenie osoby príslušným súdom o jej povinnosti dostaviť sa na základe predvolania na súd v súvislosti s jej trestným konaním, ako aj jej povinnosti dodržiavať opatrenia dohľadu vo vykonávajúcom štáte vrátane možných dôsledkov porušenia týchto povinností. Odovzdanie výkonu rozhodnutia o opatreniach dohľadu do vykonávajúceho štátu sa realizuje prostredníctvom osvedčenia, pričom súd pri tomto postupe stotožňuje povinnosti alebo obmedzenia uložené dotknutej osobe v zmysle relevantných ustanovení Trestného poriadku s opatreniami dohľadu uvedenými v osvedčení tak, aby sa svojou podstatou zhodovali. Súd v osvedčení ďalej určí dĺžku obdobia, počas ktorého bude potrebné kontrolovať dodržiavanie opatrení dohľadu vo vykonávajúcom štáte. Osvedčenie sa vždy prekladá do úradného jazyka vykonávajúceho štátu, resp. jazyka, ktorý je tento členský štát ochotný akceptovať. K § 263 Ustanovenie vymedzuje právomoc príslušného súdu SR vo vzťahu ku kontrole dodržiavania opatrení dohľadu uložených dotknutej osobe, ktorá mu patrí až do momentu, kým justičný orgán vykonávajúceho štátu príslušné rozhodnutie slovenského súdu neuzná a túto skutočnosť mu neoznámi. Toto ustanovenie ďalej špecifikuje, za akých okolností môže príslušný súd vziať osvedčenie späť, ako aj prípady, kedy sa mu vracia právomoc v súvislosti s vykonávaním kontroly dodržiavania opatrení dohľadu, ktorá už prešla na justičný orgán vykonávajúceho štátu. Ide napr. o prípady, kedy dotknutá osoba už nemá obvyklý pobyt na 72 území vykonávajúceho štátu; súd zmení opatrenia dohľadu a vykonávajúci štát odmietne kontrolovať dodržiavanie takto zmenených opatrení dohľadu; vykonávajúci štát oznámi, že uplynula maximálna dĺžka obdobia, počas ktorého možno kontrolovať dodržiavanie opatrení dohľadu vo vykonávajúcom štáte a súd predtým nepožiadal o jeho predĺženie; vykonávajúci štát rozhodol o ukončení kontroly dodržiavania opatrení dohľadu, pretože súd ani na základe opakovanej výzvy neprijal následné rozhodnutie podľa § 264; vykonávajúci štát rozhodol o ukončení kontroly dodržiavania z dôvodu, že jeho právny poriadok vyžaduje pravidelné potvrdzovanie vo vzťahu k predĺženiu kontroly dodržiavania opatrení dohľadu a súd mu ani na základe opakovanej výzvy také potvrdenie neposkytol. V prípade, že kontrola dodržiavaní opatrení dohľadu vo vykonávajúcom štáte ešte nezačala a súd rozhodne o vzatí osvedčenia späť, je mu stanovená primeraná lehota v trvaní 10 dní na oznámenie svojho rozhodnutia justičnému orgánu vykonávajúceho štátu. K § 264 Predmetné ustanovenie stanovuje, že príslušný súd SR je aj po odovzdaní kontroly dodržiavania opatrení dohľadu do vykonávajúceho štátu oprávnený prijímať vo veci následné rozhodnutia, ktoré spočívajú najmä v preskúmaní alebo zrušení uložených opatrení dohľadu alebo v ich zmene na iné opatrenia dohľadu, a aj vo vydaní EZR. K § 265 Vzhľadom na okolnosti konkrétneho prípadu môže príslušný súd v zmysle tohto ustanovenia požiadať justičný orgán vykonávajúceho štátu o predĺženie obdobia, počas ktorého je možné kontrolovať dodržiavanie opatrení dohľadu vo vykonávajúcom štáte nad rámec obdobia uvedeného v zaslanom osvedčení, a to predovšetkým z dôvodu prechádzania vrátenia právomoci v tejto veci do SR podľa § 263 ods. 3 písm. d). K § 266 Toto ustanovenie určuje povinnosť príslušného súdu oznamovať justičnému orgánu vykonávajúceho štátu jednotlivé skutočnosti, ktoré môžu nastať v konkrétnom prípade, a to buď na základe vlastnej iniciatívy alebo na základe žiadosti tohto justičného orgánu. Z vlastnej iniciatívy je súd povinný predovšetkým informovať justičný orgán vykonávajúceho štátu o prijatí následných opatrení, ako aj o skutočnosti, že proti rozhodnutiu o opatrení dohľadu vydaného týmto súdom v rámci trestného konania bol podaný opravný prostriedok. K § 267 Ustanovenie určuje príslušnosť súdu. Príslušný súd je určený podľa miesta trvalého pobytu dotknutej osoby, pričom tento súd rozhoduje aj o všetkých ďalších otázkach súvisiacich s uznaním a výkonom cudzieho rozhodnutia o opatreniach dohľadu. Toto ustanovenie ďalej stanovuje povinnosť súdu zasielať ministerstvu spravodlivosti na vedomie kópie všetkých relevantných písomností týkajúcich sa jednotlivých prípadov prevzatia dohľadu. Ak sa relevantné písomnosti zo zahraničia doručia súdu, ktorý nie je príslušný, bezodkladne sa musia postúpiť príslušnému súdu a informovať o tom justičný orgán štátu pôvodu. V prípade, že vôbec nie sú splnené podmienky určujúce právomoc slovenského súdu na uznanie a výkon rozhodnutia o opatreniach dohľadu vydaného justičným orgánom štátu pôvodu, súd, ktorý prijal zaslané písomnosti, ich vráti tomuto orgánu bez vybavenia s uvedením dôvodu pre takýto postup. K § 268 73 Definuje sa spôsob rozhodovania súdu pri uznávaní a výkone rozhodnutia o opatreniach dohľadu vydaného justičným orgánom štátu pôvodu. Nakoľko predmetom uznania je rozhodnutie prijaté v priebehu trestného stíhania v inom členskom štáte EÚ stanovujúce opatrenia dohľadu, ktorých kontrola dodržiavania sa má vykonávať na území SR, príslušný súd o ňom rozhoduje uznesením. V zmysle relevantných požiadaviek príslušný súd takéto rozhodnutie vydá do 20 pracovných dní od doručenia relevantných písomností, ak nie je nutné zabezpečiť dodatočné informácie. V prípade, že je proti uzneseniu o uznaní a výkone rozhodnutia o opatreniach dohľadu podaná sťažnosť, súd o nej musí rozhodnúť do 20 pracovných dní od jej podania. Akékoľvek nedodržanie lehôt stanovených v tomto ustanovení je súd povinný oznámiť justičnému orgánu štátu pôvodu vrátane dôvodov pre ich nedodržanie a zároveň určiť novú lehotu, v rámci ktorej prijme rozhodnutie vo veci. K § 269 V ustanovení sa taxatívne vymedzujú dôvody, pri ktorých môže príslušný súd odmietnuť uznať a vykonať rozhodnutie o opatreniach dohľadu. V prípadoch podľa § 269 ods. 1 písm. a) až c) súd musí vec konzultovať s justičným orgánom štátu pôvodu, aby sa zamedzilo neodôvodnenému odmietnutiu uznania a výkonu rozhodnutia o opatreniach dohľadu. Špecifickú situáciu predstavuje prípad, ak by pri porušení opatrení dohľadu nebolo možné dotknutú osobu vydať na základe EZR do členského štátu pôvodu. Za takých okolností je ďalší postup súdu podmienený informovaním justičného orgánu štátu pôvodu a jeho následným rozhodnutím a oznámením stanoviska v určenej lehote. K § 270 Ustanovenie vymedzuje postup príslušného súdu pri uznávaní a výkone rozhodnutia o opatreniach dohľadu v SR, vrátane reakcií na prijatie následných rozhodnutí podľa ods. 3 písm. a) a b) justičným orgánom štátu pôvodu, pričom v prípade vydania EZR v súlade s ods. 3 písm. c) sa postupuje podľa § 274. Ustanovenie ďalej stanovuje možnosti postupu, ak sú opatrenia dohľadu uložené dotknutej osobe v štáte pôvodu nezlučiteľné s právnym poriadkom SR. Akékoľvek porušenie opatrení dohľadu dotknutou osobou sa vždy oznamuje prostredníctvom štandardného formulára justičnému orgánu štátu pôvodu, ktorý tak môže flexibilne reagovať na vzniknutú situáciu podľa konkrétnych okolností prípadu, a to najmä prijatím niektorého následných rozhodnutí uvedených v tomto ustanovení. V prípade, že justičný orgán štátu pôvodu oznámi, že osvedčenie súvisiace s rozhodnutím o opatreniach dohľadu berie späť, súd ukončí výkon rozhodnutia o opatreniach dohľadu na území SR. K § 271 V ustanovení sa určujú postupy medzi príslušným súdom a justičným orgánom štátu pôvodu v súvislosti s dĺžkou obdobia kontroly dodržiavania opatrení dohľadu v SR, ako aj k možnostiach jeho predĺženia. Zároveň sa stanovuje možnosť súdu ukončiť kontrolu dodržiavania opatrení dohľadu na území SR, ak justičný orgán štátu pôvodu nereaguje na oznámenia súdu o porušení opatrení dohľadu dotknutou osobou, a to ani po dodatočnej výzve súdu na prijatie následného rozhodnutia. K § 272 Ustanovenie vymedzuje prípady, v ktorých súd musí povinne informovať justičný orgán štátu pôvodu o jednotlivých skutočnostiach týkajúcich sa kontroly dodržiavania opatrení dohľadu uložených dotknutej osobe na území SR, či už vo vzťahu k uznávaciemu konaniu alebo samotnému výkonu uznaného rozhodnutia o opatreniach dohľadu. K § 273 74 Ustanovenie vymedzuje rozsah právomoci justičného orgánu štátu pôvodu vo vzťahu ku kontrole dodržiavania ním uložených opatrení dohľadu, ako aj prípady, ktoré môžu nastať až po uznaní rozhodnutia o opatrení dohľadu slovenským súdom alebo počas výkonu takého rozhodnutia na území SR, kedy sa justičnému orgánu štátu pôvodu táto právomoc vracia späť. K § 274 Predmetné ustanovenie upravuje situáciu, keď justičný orgán štátu pôvodu prijme následné rozhodnutie podľa § 270 ods. 3 písm. c), ktorým vydá na dotknutú osobu EZR v prípade závažného porušenia uložených opatrení dohľadu, ktorých dodržiavanie sa kontroluje na území SR. V takom prípade je ďalší postup vo veci upravený relevantnými ustanoveniami o EZR. K § 275 Ustanovenie upravuje prípady vzájomných konzultácií a výmeny informácií medzi justičnými orgánmi štátu pôvodu a vykonávajúceho štátu, ktoré zhŕňajú jednak štádium prípravy písomností, ktorých prostredníctvom sa má požiadať o prevzatie kontroly dodržiavania opatrení dohľadu v inom členskom štáte, ako aj skutočností, ktoré majú priamy vplyv na výkon kontroly dodržiavania uložených opatrení dohľadu, osobitne tiež za účelom predchádzania vráteniu právomoci kontrolovať dodržiavanie opatrení dohľadu do štátu pôvodu podľa § 263 ods. 3 alebo § 273 ods. 2. Súčasťou tohto ustanovenia je aj povinnosť príslušných justičných orgánov vymieňať si všetky užitočné informácie týkajúce sa totožnosti a miesta pobytu osoby, ako aj informácie z registrov trestov. Ustanovenie § 275 ods. 2 písm. b) odkazuje hlavne na rámcové rozhodnutie Rady 2009/315/SVV z 26. februára 2009 o organizácii a obsahu výmeny informácií z registra trestov medzi členskými štátmi (Ú. v. EÚ L 93, 7.4.2009) v platnom znení a príslušné transpozičné vnútroštátne opatrenia. K § 276 V ustanovení sa upravuje možnosť vykonať výsluch dotknutej osoby formou telefonickej konferencie alebo videokonferencie predovšetkým v súvislosti s prijímaním následných rozhodnutí justičným orgánom štátom pôvodu podľa § 264 alebo § 270 ods. 3. K § 277 Uvedené ustanovenie umožňuje žiadať, resp. na žiadosť justičného orgánu vykonávajúceho štátu zasielať originály rozhodnutia o opatreniach dohľadu a osvedčenia. K § 278 Predmetným ustanovením sa upravuje jazykový režim vo vzťahu k zasielaným osvedčeniam. Predmetné ustanovenie ďalej stanovuje, že preklad samotného rozhodnutia o opatreniach dohľadu a ostatných písomnosti pre účely konania o uznaní a výkone rozhodnutia sa nevyžaduje. K § 279 Upravuje sa povinnosť ministerstva spravodlivosti poskytovať na žiadosť slovenských súdov alebo justičných orgánov iného členského štátu súčinnosť. Súčinnosť ministerstva spravodlivosti sa predpokladá najmä v prípadoch zisťovania príslušnosti relevantných justičných orgánov členských štátov EÚ. ÔSMA HLAVA 75 K § 280 Táto hlava upravuje uznávanie a odovzdávanie majetkových rozhodnutí vo vzťahu ku všetkým členským štátom, v závislosti na právnom základe EÚ, ktorý sa na nich vzťahuje a je záväzný. K § 281 Tento diel predkladá súbor nových ustanovení s cieľom poskytnúť úpravu pre komplexné a jednoznačné uplatnenie nariadenia (EÚ) 2018/1805 v platnom znení vo vzťahu k majetkovým rozhodnutiam, pokiaľ sa odovzdajú alebo majú uznať vo vzťahu k členským štátom viazaným týmto právnym aktom EÚ. Zmienené nariadenie (EÚ) 2018/1805 v platnom znení predstavuje komplexný katalóg postupov a pravidiel s priamym účinkom, avšak pre naviazanie na postup a určenie vnútroštátnych orgánov spôsobom, ktorý nebude selektívny z hľadiska uplatniteľnosti, návrh zákona obsahuje rozsahom a povahou k nariadeniu (EÚ) 2018/1805 v platnom znení komplementárny zoznam pravidiel. K § 282 Ide o štandardné ustanovenie pre nástroje vzájomného uznávania vo vzťahu k uplatneniu podmienky obojstrannej trestnosti s výnimkou, ktorú upravuje čl. 3 nariadenia (EÚ) 2018/1805 v platnom znení. K § 283 Ustanovením sa stanovuje príslušný orgán za Slovenskú republiku, pokiaľ je štátom pôvodu a týmto orgánom je príslušný súd, ktorý prijal majetkové rozhodnutie. Ide o povinnosť vyplývajúcu z nariadenia (EÚ) 2018/1805 v platnom znení, ktorá má však aj presah do povinnosti vykonať za Slovenskú republiku vyhlásenie týkajúce sa príslušného orgánu. K § 284 Ustanovenie upravuje príslušnosť slovenského súdu ako príslušného orgánu v prípade, ak je Slovenská republika vykonávajúci štát tak, aby boli zohľadnené priame väzby osoby so zreteľom na povahu majetkové rozhodnutia k niektorému z okresných súdov. Ustanovenie upravuje aj špecifické situácie, v ktorých vyššie uvedené kritérium neposkytuje jednoznačné riešenie (napr. viaceré rozhodnutia, nepríslušný súd dostane rozhodnutie...). Takto definovaný orgán bude rovnako notifikovaný formou vyhlásenia za Slovenskú republiku. K § 285 Ustanovuje sa forma a náležitosti rozhodnutia súdu o uznaní a výkone majetkového rozhodnutia. K § 286 Upravuje sa postup pri mimoriadne vysokých nákladoch vyplývajúcich z výkonu majetkového rozhodnutia v Slovenskej republike a aj príslušný orgán, ktorý môže podať súvisiaci návrh. Týmto je súd príslušný na vykonanie, vzhľadom na to, že najlepšie pozná právnu a faktickú situáciu tohto konania. Rovnako sa ustanovuje aj príslušný orgán v Slovenskej republike v situácii, keď je štátom pôvodu. Takto definované situácie zdieľania nákladov upravuje aj nariadenie (EÚ) 2018/1805 v platnom znení. K § 287 a 288 76 Ministerstvo spravodlivosti má zákonné postavenie príslušného orgánu, ktorý udeľuje súhlas na nakladanie s majetkom vo vykonávajúcom štáte a aj na zaslanie takejto žiadosti do štátu pôvodu a rovnako má pôsobnosť na uzavretie dohody o rozdelení majetku, a to všetko na základe ustanovení nariadenia (EÚ) 2018/1805 v platnom znení. Rovnako je to aj v oblasti úhrady náhrady škody alebo jej uplatňovania od cudzieho štátu. K § 289 Ministerstvo spravodlivosti má podľa štandardného ustanovenia pozíciu asistenčného orgánu pri úkonoch, ktoré majú faktickú alebo právnu povahu a rovnako poskytuje podklady štatistickej povahy. K § 290 Vymedzujú sa základné pojmy, ktoré sa používajú v deviatej hlave zákona: majetkové rozhodnutie, justičný orgán štátu pôvodu, vykonávajúci justičný orgán a povinná osoba. K § 291 Ustanovuje sa rozsah pôsobnosti a určujú sa zákonné podmienky pre uznanie a výkon majetkového rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte v SR. Ustanovuje sa podmienka obvyklého pobytu alebo sídla povinnej osoby na území SR alebo existencia majetku/vecí, ktorých sa rozhodnutie týka na území SR. Súčasne sa zavádza podmienka obojstrannej trestnosti, teda ak skutok, pre ktorý bolo majetkové rozhodnutie vydané, je trestným činom podľa právneho poriadku štátu pôvodu a súčasne aj podľa právneho poriadku SR. Táto podmienka platí, ak nie je ďalej stanovené inak, čím sa myslí aplikácia § 109. V zmysle tohto postupu u vybraných kategórii trestných činov súd neposudzuje splnenie podmienky obojstrannej trestnosti. K § 292 Upravuje sa okruh majetkových rozhodnutí, ktoré je možné zaslať do iného členského štátu na účely ich uznania a výkonu. V odseku 2 sa upravuje postup pre odovzdanie výkonu majetkového rozhodnutia vydaného slovenským súdom do iného členského štátu. Súd tak vykoná predovšetkým v tých prípadoch, v ktorých nevie sám efektívne a riadne zabezpečiť výkon rozhodnutia z dôvodu, že odsúdený alebo osoba, ktorej majetok je postihnutý rozhodnutím súdu, nemá pobyt a nezdržiava sa na území SR, prípadne tu nemá sídlo, ak ide o právnickú osobu. V odseku 3 sa stanovujú podmienky pre možnosť zaslania osvedčenia majetkového rozhodnutia do viacerých členských štátov. Súd pre účely odovzdania výkonu svojho rozhodnutia zabezpečuje preklad osvedčenia do jazyka podľa § 303, t. j. buď do štátneho jazyka daného členského štátu, do jedného zo štátnych jazykov alebo aj do iného jazyka, ak daný členský štát svojim vyhlásením adresovaným Rade EÚ umožnil zasielanie osvedčení aj v inom jazyku. Úprava odseku 4 predstavuje štandardizovanie postavenia a činnosti súdu a ministerstva spravodlivosti v rámci zasielania osvedčenia a rozhodnutia, ktoré sa má vykonať v inom členskom štáte tak, aby nebola deformovaná zásada priameho styku justičných orgánov a úloha ministerstva spravodlivosti ako asistenčného ústredného orgánu. V odseku 5 sa upravuje, že odovzdanie majetkového rozhodnutia do iného členského štátu na jeho uznanie a výkon nebráni jeho výkonu v SR. Táto úprava má svoje opodstatnenie 77 v prípade napr. dobrovoľného plnenia zo strany povinnej osoby alebo v prípade výkonu majetkového rozhodnutia vo vykonávajúcom štáte v obmedzenom rozsahu. K § 293 V odseku 1 sa ustanovuje povinnosť súdu poskytnúť dodatočné informácie potrebné na účely uznania a výkonu majetkového rozhodnutia vo vykonávajúcom štáte na žiadosť vykonávajúceho justičného orgánu. Pôjde napríklad o informácie týkajúce sa dôvodov odmietnutia, pri ktorých je vykonávajúci orgán v zmysle rámcového rozhodnutia 2006/783/SVV zo 6. októbra 2006 o uplatňovaní zásad vzájomného uznávania na príkazy na konfiškáciu (Ú. EÚ L 328, 24.11.2006) (ďalej len „rámcové rozhodnutie 2006/783/SVV) povinný pred odmietnutím uznania a výkonu majetkového rozhodnutia (§ 297 ods. 3) konzultovať vec s orgánom štátu pôvodu. Zároveň sa upravuje povinnosť súdu informovať vykonávajúci justičný orgán o vybraných skutočnostiach, ktoré majú právne dôsledky na výkon odovzdaného rozhodnutia v inom členskom štáte, ktoré sa v dôsledku týchto skutočností stáva v plnom alebo v čiastočnom rozsahu nevykonateľným. K § 294 Upravuje sa dispozičné právo vo vzťahu k prepadnutému majetku alebo prepadnutej/zhabanej veci vo vykonávajúcom štáte na základe rozhodnutia súdu SR, ktoré bolo odovzdané na jeho uznanie a výkon. V prípadoch, v ktorých je SR v pozícií štátu pôvodu, bude skonfiškovaný majetok delený podľa právnej úpravy vykonávajúceho štátu a to spôsobom, ktorý určuje rámcové rozhodnutie 2006/783/SVV v čl. 16. Rámcové rozhodnutie 2006/783/SVV súčasne umožňuje deliť konfiškovaný majetok získaný výkonom majetkového rozhodnutia na základe vzájomnej dohody medzi štátom pôvodu a vykonávajúcim štátom. V podmienkach SR bude na uzavretie takej dohody oprávnené ministerstvo spravodlivosti. K § 295 Ustanovuje sa príslušnosť orgánov SR ako vykonávajúcich orgánov. Vecne príslušným bude okresný súd, v ktorého obvode má povinná osoba trvalý pobyt, posledný trvalý pobyt, majetok, vec, príjem alebo sídlo. Aj v prípade, ak je SR vykonávajúci štát, prichádza k úprave príslušných orgánov, s cieľom nastaviť komunikáciu medzi príslušnými orgánmi spôsobom, ktorý zabezpečí ich bezprostredný styk a tým aj vyššiu efektívnosť konania. Prípadný súbeh dvoch alebo viacerých cudzích majetkových rozhodnutí sa spravuje podľa odseku 3. Vecne a miestne príslušný súd bude rozhodovať o všetkých ďalších otázkach vykonávacieho konania. V odseku 6 sa stanovujú postupy pre prípady, v ktorých je osvedčenie spolu s majetkovým rozhodnutím doručené nepríslušnému súdu. Odsek 7 upravuje situácie, kedy nie je k osvedčeniu pripojené majetkové rozhodnutie alebo samotné osvedčenie nie je preložené do štátneho jazyka. V týchto prípadoch vyzve súd príslušný justičný orgán štátu pôvodu na doplnenie chýbajúcich náležitostí v lehote 90 dní, ak túto lehotu nesplní, súd vráti vec justičnému orgánu štátu pôvodu bez vybavenia. K § 296 V odseku 1 sa upravuje postup súdu v prípade, keď tento osvedčenie a majetkové rozhodnutie nepovažuje za dostatočný podklad na rozhodnutie o jeho uznaní a výkone. 78 V odseku 2 sa upravuje postup súdu v prípade nesplnenia podmienok pre uznanie a výkon cudzieho majetkového rozhodnutia v zmysle § 291 písm. a), t. j. ak povinná osoba nemá na území SR obvyklý pobyt alebo sídlo a vec alebo majetok, ktorého sa majetkové rozhodnutie týka, sa nenachádza na jej území. Súd v takomto prípade vráti osvedčenie spolu s majetkovým rozhodnutím štátu pôvodu bez vybavenia. V odseku 3 sa ustanovujú formálne postupy pre rozhodnutie súdu o uznaní a výkone majetkového rozhodnutia. Súd rozhoduje uznesením na neverejnom zasadnutí po písomnom vyjadrení prokurátora, súčasne sa definuje okruh osôb, ktorým sa doručuje rozhodnutie o uznaní a výkone. V odseku 4 sa upravuje forma opravného prostriedku a okruh oprávnených osôb na jeho podanie. Súčasne sa upravuje, že opravným prostriedkom nemožno napadnúť dôvody, pre ktoré bolo uznané majetkové rozhodnutie vydané v štáte pôvodu. Z uvedeného vyplýva, že opravným prostriedkom možno napadnúť výlučne nedostatky uznávacieho konania. K § 297 Stanovujú sa dôvody pre odmietnutie uznania a výkonu majetkového rozhodnutia. V odseku 1 písm. a) až j) sa uvádzajú fakultatívne dôvody pre odmietnutie. V odseku 2 sa upravuje ďalší fakultatívny dôvod pre odmietnutie uznania majetkového rozhodnutia, ktorý je viazaný na miesto spáchania trestného činu. V odseku 3 sa upravuje konzultačná povinnosť súdu s príslušným orgánom štátu pôvodu vo vzťahu k určeným dôvodom odmietnutia pred samotným rozhodnutím. K § 298 Upravuje sa, že ak nie je dôvod pre odmietnutie uznania a výkonu majetkového rozhodnutia podľa § 297, resp. iný dôvod, ktorý predstavuje prekážku rozhodovania o jeho uznaní a výkone (§ 296 ods. 1 a 2), súd rozhodne o uznaní takého rozhodnutia a súčasne rozhodne, že sa rozhodnutie vykoná. Výkon uznaného majetkového rozhodnutia sa realizuje použitím príslušných ustanovení Trestného poriadku o výkone trestu prepadnutia majetku, prepadnutia veci alebo o výkone ochranného opatrenia zhabania veci vo vzťahu k povinnej osobe, ktorá je fyzickou osobou tak právnickou osobou. K § 299 Upravuje sa rozsah povinne poskytovaných informácií štátu pôvodu zo strany súdu, ktorý rozhodol o uznaní a výkone cudzieho majetkového rozhodnutia. K § 300 Ustanovením sa rieši prípadná kolízia dvoch a viacerých žiadostí o uznanie a výkon majetkového rozhodnutia. V tomto prípade bude platiť, že vyriešenie tejto kolízie je plne v pôsobnosti súdu, ktorý rozhoduje o uznaní a výkone majetkového rozhodnutia. K § 301 Ustanovenie upravuje možnosť odkladu výkonu uznaného majetkového rozhodnutia. K § 302 Ustanovenie rieši mechanizmus nakladania s majetkom, ktorý bol skonfiškovaný v rámci výkonu majetkového rozhodnutia. Osobitne sa rieši nakladanie s peňažnými prostriedkami (odsek 1 a 2). Vo vzťahu k ostatnému majetku platí, že sa bude podľa povahy 79 speňažovať, pričom s výťažkom z tohto speňaženia sa bude nakladať opäť podľa odsekov 1 a 2. V prípade nespeňaženého majetku sa tento majetok bude spravovať podľa osobitných predpisov, ktoré regulujú správu osobitných kategórií majetku, napr. zákon č. 278/1993 Z. z. o správe majetku štátu v znení neskorších predpisov, zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších predpisov a ďalšie. Súčasne sa umožňuje upraviť iný mechanizmus dispozičného práva s konfiškovaným majetkom na základe dohody medzi štátom pôvodu a vykonávajúcim štátom. Na uzavretie takejto dohody bude za SR príslušné ministerstvo spravodlivosti. V prípade uzavretia takejto dohody sa ustanovenia odsekov 1 až 4 nepoužijú. K § 303 Ustanovuje sa jazykový režim vo vzťahu k osvedčeniam o vydaní majetkového rozhodnutia. V odseku 2 sa ustanovuje, že preklad samotného majetkového rozhodnutia a ostatných písomnosti spojených s konaním o uznaní a výkone rozhodnutia sa nevyžaduje. K § 304 Ustanovuje sa mechanizmus prepočtu cudzej meny na euro pre prípady, keď je sankcia na základe cudzieho majetkového rozhodnutia určená v inej mene. K § 305 Ustanovuje sa, že náklady ktoré vznikli slovenskému orgánu v konaní podľa tejto hlavy znáša štát a uhradí orgán, ktorému vznikli. V prípadoch zvýšených nákladov na strane vykonávajúceho štátu je možné dohodnúť iný mechanizmus úhrady nákladov spôsobených výkonom cudzieho majetkového rozhodnutia. Na uzavretie dohody je za SR príslušné ministerstvo spravodlivosti. Takýto návrh môže ministerstvu spravodlivosti podať aj samotný súd, ktorý rozhodol o uznaní a výkone cudzieho majetkového rozhodnutia v SR. K § 306 Ustanovenie upravuje mechanizmus uplatňovania refundácie prostriedkov vyplatených ako náhrady škody. Účelom ustanovenia je umožniť požadovať od štátu pôvodu náhradu vyplatenej náhrady škody, ak táto bola spôsobená v dôsledku výkonu majetkového rozhodnutia, avšak bez toho, aby došlo k protiprávnemu, či úradne nesprávnemu postupu na strane vykonávajúceho štátu. Oprávneným orgánom vo veci regresných náhrad je v zmysle návrhu ministerstvo spravodlivosti. K § 307 V odseku 1 sa upravuje povinnosť ministerstva spravodlivosti vo vzťahu k súdom poskytovať na ich žiadosť súčinnosť v postupe podľa tejto hlavy. Súčinnosť ministerstva spravodlivosti sa predpokladá najmä v prípadoch potreby zistenia príslušného orgánu v inom členskom štáte EÚ na účely uznania majetkového rozhodnutia alebo overenia právnych podmienok podľa právneho poriadku daného členského štátu pre jeho uznanie a výkon. V odseku 2 sa upravuje možnosť pre príslušné orgány SR požiadať o súčinnosť aj kontaktné body EJN alebo národného člena SR v Eurojuste. V odseku 3 sa na účely podávania správ orgánom EÚ upravuje povinnosť súdov poskytovať ministerstvu na jeho žiadosť potrebné informácie; ide najmä o informácie o počte zaslaných majetkových rozhodnutí do iných členských štátov na ich uznanie a výkon a o 80 výsledku týchto konaní v iných členských štátoch ako aj obdobné informácie o majetkových rozhodnutiach zaslaných inými členskými štátmi do SR. DEVIATA HLAVA K § 308 V odseku 1 sa vymedzuje predmet tejto hlavy, ktorým je úprava postupu orgánov SR pri odovzdaní rozhodnutia o trestnej sankcii spojenej s odňatím slobody na jeho uznanie a výkon do iného členského štátu EÚ za účelom uľahčenia sociálnej nápravy odsúdeného a uznávaní a výkone takého rozhodnutia vydaného súdom iného členského štátu v trestnom konaní. K § 309 Vymedzujú sa základné pojmy, ktoré sa používajú: rozhodnutie, trestná sankcia spojená s odňatím slobody, justičný orgán štátu pôvodu a vykonávajúci justičný orgán. V písm. e) bol doplnený pojem „odsúdený“, ktorým sa rozumie aj páchateľ činu inak trestného, voči ktorému bolo konanie zastavené pre nepríčetnosť a ktorému bolo v trestnom konaní uložené ochranné liečenie alebo detencia. Zároveň pod pojmom „členský štát“ sú zahrnuté aj Dánsko a Írsko. K § 310 Ustanovuje sa rozsah pôsobnosti hlavy, v zmysle ktorého rozhodnutie možno uznať a vykonať v SR, len ak je splnená podmienka obojstrannej trestnosti, teda ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané, je trestným činom podľa právneho poriadku štátu pôvodu a súčasne aj podľa právneho poriadku SR. Ďalšie podmienky pre uznanie a výkon rozhodnutia v SR sú vyjadrené v písmenách a) až c). Odsúdený je občanom SR a má na území SR obvyklý pobyt (písm. a)) alebo ak odsúdený je občanom SR, nemá miesto obvyklého pobytu na území SR, ale bude po výkone trestnej sankcie vyhostený na základe rozhodnutia vydaného v súdnom alebo správnom konaní v inom členskom štáte EÚ na územie SR (písm. b)). Umožňuje sa uznať a vykonať rozhodnutie na území SR aj v prípade, ak nie je naplnená požiadavka občianstva odsúdeného, ale odsúdený sa zdržiava na území SR alebo členského štátu a súd podľa postupu stanovenom v § 320 vysloví súhlas s prevzatím rozhodnutia do SR. V tomto prípade nemusí ísť o občana SR, pričom platí všeobecná podmienka, že pre udelenie súhlasu s prevzatím výkonu rozhodnutia musí byť výkon rozhodnutia v SR vhodný a účelný z hľadiska nápravy odsúdeného s ohľadom na preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovné väzby, ktoré môžu prispieť k uľahčeniu jeho nápravy počas výkonu trestnej sankcie na území SR. K § 311 Ustanovenie upravuje situáciu, kedy súd môže zaslať návrh na odovzdanie výkonu rozhodnutia príslušnému orgánu štátu pôvodu aj na základe návrhu odsúdeného z dôvodu vhodnosti a účelnosti takého postupu, pokiaľ ide o zaistenie úspešného začlenenia odsúdeného do spoločnosti alebo o zaistenie úspešnosti jeho liečby. K § 312 Ustanovuje sa postup pre odovzdanie výkonu rozhodnutia o trestnej sankcii vydaného slovenským súdom do iného členského štátu. Súd tak vykoná predovšetkým z dôvodu vhodnosti a účelnosti takéhoto postupu, pokiaľ ide o zaistenie úspešného začlenenia odsúdeného do spoločnosti alebo o zaistenie úspešnosti jeho liečby s ohľadom na skutočnosť, 81 že možnosti nápravy odsúdeného sú vo výkone trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia spojeného s obmedzením osobnej slobody na území SR obmedzené. Uvedené platí najmä s ohľadom na jazykovú bariéru, spoločenské rozdiely a tým spôsobenú izoláciu odsúdeného. Rozhodnutia s osvedčeniami zasielajú inému členskému štátu priamo súdy. V odseku 1 sa vymedzujú podmienky pre odovzdanie rozhodnutia. Ide o podmienky viazané na občianstvo odsúdenej osoby, resp. na vzájomnú dohodu príslušných orgánov štátu pôvodu a vykonávajúceho štátu. Zmena textu písm. c) vyplýva z potreby vyjasniť oprávnenie slovenského súdu pri možnosti odovzdať výkon trestu aj do iného členského štátu ako toho, v ktorom sa odsúdený nachádza, s cieľom lepšie transponovať ustanovenie čl. 4 ods. 1 písm. c) rámcového rozhodnutia 2008/909/SVV v platnom znení. V odseku 2 je vyjadrený účel odovzdania rozhodnutia na uznanie a výkon v inom členskom štáte, ktorým je vhodnosť a účelnosť takéhoto postupu, pokiaľ ide o zaistenie úspešného začlenenia odsúdeného do spoločnosti alebo o zaistenie úspešnosti jeho liečby. Návrh na odovzdanie rozhodnutia do iného členského štátu môže súdu podať odsúdený alebo príslušný orgán členského štátu, pričom sa stanovuje, že súd týmto návrhom nie je viazaný. S ohľadom na doterajšie praktické skúsenosti s vykonávaním Dohovoru o odovzdávaní odsúdených osôb z 21. marca 1983 je možné očakávať, že súd bude spravidla konať na návrh odsúdeného, resp. na návrh členského štátu, ktorého je odsúdený občanom. Súd môže odovzdať výkon rozhodnutia aj bez návrhu. V odseku 3 sa stanovujú požiadavky na súhlas odsúdeného s odovzdaním výkonu rozhodnutia. Súhlas odsúdeného sa nevyžaduje, ak ide o odovzdanie výkonu rozhodnutia do členského štátu, ktorého je odsúdený občanom, má v ňom obvyklý pobyt, alebo do ktorého má byť vyhostený. Rovnako sa súhlas odsúdeného nevyžaduje, ak odsúdený ušiel alebo sa inak vrátil do členského štátu z dôvodu trestného stíhania alebo po vydaní rozhodnutia na území SR. V odseku 4 sa ustanovuje, že výkon rozhodnutia možno súčasne odovzdať vždy len do jedného členského štátu. K § 313 Stanovuje sa postup súdu pred odovzdaním výkonu rozhodnutia do iného členského štátu. V rámci tohto postupu súd zabezpečí súhlas odsúdeného s odovzdaním rozhodnutia, ak sa pre odovzdanie rozhodnutia súhlas vyžaduje, a to vypočutím po poučení odsúdeného o dôsledkoch takéhoto postupu. Súčasne sa stanovuje, že udelený súhlas nie je možné vziať späť. S ohľadom na vymedzenie prípadov v § 312 ods. 3, v ktorých sa súhlas odsúdeného nevyžaduje, možno konštatovať, že súhlas odsúdeného pre odovzdanie výkonu rozhodnutia bude potrebný len v ojedinelých prípadoch - ak odsúdený nebude mať obvyklý pobyt v danom členskom štáte, ktorého je občanom a nebude mu popri treste odňatia slobody súčasne uložený trest vyhostenia z územia SR po ukončení výkonu trestu odňatia slobody. V odseku 2 sa upravuje postup súdu v prípadoch, v ktorých sa nevyžaduje súhlas odsúdeného s odovzdaním výkonu rozhodnutia. V týchto prípadoch súd zistí stanovisko odsúdeného, ak ide o odsúdeného, ktorý sa nachádza na území SR. Pri rozhodovaní súd zohľadní nielen stanovisko odsúdeného, ale aj dotknutého členského štátu, ak má tieto stanoviská k dispozícii. Odsek 3 dôsledne transponuje rámcové rozhodnutie 2008/909/SVV v platnom znení a súvisiacu povinnosť vyžadovať stanovisko zákonného zástupcu pri mladistvých odsúdených. V prípade, že ide o osobu obmedzenú v spôsobilosti na právne úkony, súd si vyžiada stanovisko od jej zákonného zástupcu alebo opatrovníka. 82 V odseku 4 sa upravuje povinnosť súdu konzultovať zámer odovzdať výkon rozhodnutia do iného členského štátu s príslušným orgánom členského štátu, ktorým bude spravidla príslušný súd určený podľa notifikácie členského štátu v prípadoch, ak nejde o občana daného členského štátu, resp. o odsúdeného bez obvyklého pobytu v danom členskom štáte alebo preukázateľných rodinných, sociálnych alebo pracovných väzieb, ktoré môžu prispieť k uľahčeniu jeho nápravy počas výkonu trestnej sankcie na území daného členského štátu. V odseku 5 sa umožňuje súdu konzultovať zámer odovzdať výkon rozhodnutia do iného členského štátu s príslušným orgánom členského štátu aj v iných prípadoch (§ 312 ods. 1 písm. a) alebo b)). Účelom takejto komunikácie, ktorá predchádza samotnému odovzdaniu výkonu rozhodnutia do iného členského štátu, je v prípade pochybností súdu, overiť vhodnosť a účelnosť takéhoto postupu z hľadiska nápravy odsúdeného. V odseku 6 sa upravuje postup v prípade, ak vykonávajúci justičný orgán v rámci konzultácie, ktorá predchádza odovzdaniu výkonu rozhodnutia súdu oznámi, že prevzatie výkonu rozhodnutia do vykonávajúceho štátu nepovažuje za účelné a vhodné, pokiaľ ide o zaistenie úspešného začlenenia odsúdeného do spoločnosti alebo o zaistenie úspešnosti jeho liečby. Stanovuje sa, že súd v takomto prípade od svojho zámeru odovzdať výkon rozhodnutia ustúpi. V odseku 7 sa upravuje postup súdu, v rámci ktorého súd môže aj pred odovzdaním výkonu rozhodnutia, teda pred samotným zaslaním rozhodnutia s osvedčením do iného členského štátu, požiadať príslušný orgán o zadržanie odsúdeného a o jeho vzatie do väzby, alebo prijatie iného opatrenia na zabezpečenie toho, aby odsúdený zostal do prijatia rozhodnutia o uznaní a výkone na území daného členského štátu. Súd tak urobí, ak považuje takýto postup za potrebný za účelom zabezpečenia výkonu svojho rozhodnutia v inom členskom štáte. K § 314 Stanovuje sa postup súdu pre odovzdanie výkonu rozhodnutia do iného členského štátu. Súd za týmto účelom zasiela príslušnému vykonávajúcemu justičnému orgánu rovnopis rozhodnutia, ktorým sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody a riadne vyplnené osvedčenie. Súd súčasne zasiela vyhlásenie odsúdeného o súhlase, ak sa súhlas vyžaduje, v ostatných prípadoch, ak sa odsúdený nachádza na území SR, zasiela stanovisko odsúdeného. V odseku 2 sa stanovuje, že súd po odovzdaní výkonu rozhodnutia (zaslaní rozhodnutia s osvedčením) doručí odsúdenému oznámenie o odovzdaní výkonu rozhodnutia. Ak sa odsúdený nenachádza na území SR, oznámenie zasiela súd spolu s rozhodnutím a osvedčením vykonávajúcemu štátu. V odseku 3 sa umožňuje súdu požiadať vykonávajúci justičný orgán o oznámenie podmienok pre úpravu a dĺžku trestu podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu. Uvedený postup má opodstatnenie najmä vo vzťahu k tým členským štátom, ktorých trestnoprávny systém môže zakladať významné rozdiely čo do druhu a dĺžky trestov odňatia slobody v porovnaní s úpravou Trestného zákona, v spojení s právomocou vykonávajúceho štátu k premene a úprave dĺžky trestu podľa svojho právneho poriadku. Ak súd oznámenú predpokladanú úpravu druhu a dĺžku trestu podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu nepovažuje za dostatočnú z hľadiska naplnenia účelu trestu, môže rozhodnúť o späťvzatí odovzdania výkonu rozhodnutia podľa § 315 ods. 1 písm. b). Súd pre účely odovzdania výkonu svojho rozhodnutia zabezpečuje preklad osvedčenia do jazyka podľa § 329, t. j. do štátneho jazyka daného členského štátu, alebo do jedného zo štátnych jazykov daného členského štátu ak ich má viacero, alebo aj do iného jazyka, ak daný 83 členský štát svojim vyhlásením adresovaným Rade umožnil zasielanie osvedčení aj v inom jazyku. K § 315 Stanovujú sa podmienky pre späťvzatie osvedčenia. Právna úprava späťvzatia odovzdania výkonu rozhodnutia umožňuje súdu reagovať na prípadné excesy, ktoré môžu nastať v procese uznania rozhodnutia v inom členskom štáte, kedy iný členský štát môže upraviť trestnú sankciu tak, že táto nebude plniť pôvodne zamýšľaný účel, resp. pri jej premene nedodrží podmienku proporcionality a pod. Súd tak môže vykonať aj v prípade, ak vykonávajúci justičný orgán oznámi súdu, že rozhodnutie uzná a vykoná len čiastočne a nedôjde k dohode o takomto postupe alebo v prípade, ak vykonávajúci justičný orgán po doručení rozhodnutia s osvedčením oznámi, že prevzatie výkonu rozhodnutia nepovažuje za účelné a vhodné, pokiaľ ide o zaistenie úspešného začlenenia odsúdeného do spoločnosti alebo o zaistenie úspešnosti jeho liečby. Písmeno d) reaguje na praktické skúsenosti slovenských justičných orgánov, ktoré vo výnimočných situáciách uvedených v ustanovení doposiaľ nemali možnosť späťvzatia osvedčenia. V odseku 2 sa stanovuje, že späťvzatie osvedčenia musí súd odôvodniť. V odseku 3 sa upravuje informačná povinnosť súdu voči ministerstvu spravodlivosti. K § 316 Upravujú sa dôsledky odovzdania rozhodnutia o trestnej sankcii spojenej s odňatím slobody do iného členského štátu na jeho výkon v SR, pričom sa ustanovuje, že jeho výkon nie je možné nariadiť alebo v ňom pokračovať. V odsekoch 2 a 3 sa ustanovuje, v ktorých prípadoch a v akom rozsahu možno vo výkone odovzdaného rozhodnutia na území SR pokračovať. Súčasne sa stanovuje, že doba strávená vo väzbe alebo vo výkone trestnej sankcie vo vykonávajúcom štáte sa započítava do trestu. K § 317 Upravuje sa povinnosť súdu informovať vykonávajúci justičný orgán o vybraných skutočnostiach, v dôsledku ktorých sa rozhodnutie stáva na území SR v plnom alebo v čiastočnom rozsahu nevykonateľným. Súčasne sa upravuje informačná povinnosť súdu voči ministerstvu spravodlivosti. V odseku 2 sa ustanovuje povinnosť súdu poskytnúť dodatočné informácie potrebné na účely uznania a výkonu rozhodnutia vo vykonávajúcom štáte na žiadosť vykonávajúceho justičného orgánu. K § 318 Ustanovenie upravuje príslušnosť slovenských súdov ako vykonávajúcich justičných orgánov, pričom rozhodujúcim kritériom bude trvalý pobyt, posledný trvalý pobyt alebo miesto, kde sa odsúdený zdržiava. Ak sa osoba nachádza vo väzbe alebo vo výkone trestu odňatia slobody, tak ten, v obvode ktorého sa vykonáva väzba alebo výkon trestu odňatia slobody. Ak príslušný súd nebude možné určiť, bude ním Mestský súd Bratislava I. K § 319 Ustanovenie odseku 1 upravuje informačnú povinnosť súdu voči ministerstvu spravodlivosti. 84 Odsek 2 stanovuje, že súd, ktorý uznal cudzie rozhodnutie, rozhoduje aj o všetkých súvisiacich otázkach vykonávacieho konania. V odseku 3 sa upravuje postup súdu, ktorému je doručené rozhodnutie s osvedčením, pričom nejde o súd príslušný podľa odseku 1 a jeho informačná povinnosť vo vzťahu k justičnému orgánu štátu pôvodu o prípadnom postúpení veci vecne a miestne príslušnému súdu. K § 320 Stanovuje sa postup pre rozhodnutie príslušného súdu o žiadosti príslušného orgánu členského štátu s prevzatím výkonu rozhodnutia do SR pre prípady, na ktoré sa vyžaduje súhlas vykonávajúceho justičného orgánu. Pri rozhodovaní súd predovšetkým zváži, či prevzatie výkonu rozhodnutia do SR osoby, ktorá nie je občanom SR, je vhodné a účelné z hľadiska zabezpečenia nápravy odsúdeného s prihliadnutím na preukázateľné rodinné, sociálne alebo pracovné väzby odsúdeného na území SR, ktoré môžu prispieť k uľahčeniu jeho nápravy počas výkonu trestu na území SR. Vypustenie ustanovenia o podkladovom stanovisku ministerstva spravodlivosti sleduje odstránenie duplicity posudzovania prevzatia odsúdeného z hľadiska zákonných kritérií, ktoré je vykonávané už samotným súdom, ktorý má vo väčšine vecí priamy prístup k podkladom a dôkazom ohľadom naplnenia účelu resocializácie odsúdeného na území SR. K § 321 Upravuje sa možnosť súdu rozhodnúť o vzatí odsúdeného do väzby kedykoľvek po doručení rozhodnutia s osvedčením až do nariadenia výkonu uznaného rozhodnutia. Špecificky sa upravuje možnosť súdu rozhodnúť o vzatí osoby do väzby aj pred doručením rozhodnutia s osvedčením, a to na základe žiadosti justičného orgánu štátu pôvodu (odsek 2). Tejto žiadosti je možné vyhovieť len v prípade, ak na základe informácií obsiahnutých v žiadosti je možné dôvodne predpokladať, že sú splnené podmienky na prevzatie výkonu rozhodnutia do SR podľa § 310 písm. c). Ak existuje pochybnosť o naplnení týchto podmienok, súd by mal v tomto štádiu konania žiadosti nevyhovieť a posúdiť ju opätovne až po doručení rozhodnutia s osvedčením. Súčasne sa upravuje povinnosť súdu informovať justičný orgán štátu pôvodu o svojom rozhodnutí a o lehote na doručenie rozhodnutia s osvedčením. Pre prípady podľa odseku 2 sa stanovuje lehota pre doručenie rozhodnutia s osvedčením, ktorej nedodržanie má za následok prepustenie osoby z väzby. Navrhuje sa lehota 18 dní, ktorá korešponduje s lehotou na doručenie EZR v prípade predbežnej väzby vyžiadanej osoby. Súčasne sa stanovuje, že súd s cieľom zabrániť zmareniu účelu konania môže v týchto prípadoch súčasne uložiť jedno alebo viac primeraných obmedzení alebo povinností podľa § 82 Trestného poriadku. Voči rozhodnutiu o vzatí osoby do väzby je prípustná sťažnosť. K § 322 Ustanovuje sa postup pre rozhodnutie súdu o uznaní a výkone rozhodnutia o trestnej sankcii. Súd bude rozhodovať rozsudkom po písomnom vyjadrení prokurátora na neverejnom zasadnutí v lehote určenej rámcovým rozhodnutím 2008/909/SVV v platnom znení, t. j. do 90 dní od doručenia rozhodnutia s osvedčením. Do tejto lehoty sa nezapočítava doba, počas ktorej súd zabezpečuje dodatočné informácie od justičného orgánu štátu pôvodu na základe svojej žiadosti. V odseku 3 sa stanovuje informačná povinnosť súdu v prípade nedodržania stanovenej lehoty pre prijatie rozhodnutia o uznaní a výkone. 85 Rozsudok sa bude doručovať odsúdenému, prokurátorovi a obhajcovi, ak bol zvolený (odsek 4). Voči rozhodnutiu je prípustné odvolanie(odsek 5). Odvolaním nie je možné napadnúť dôvody, pre ktoré bolo rozhodnutie vydané v inom členskom štáte, nakoľko na preskúmanie správnosti a zákonnosti rozhodnutia vydaného v inom členskom štáte sú príslušné výlučne orgány tohto členského štátu. K § 323 Definujú sa dôvody odmietnutia uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia. Dôvody podľa odseku 1 a 2 majú fakultatívnu povahu. Súčasne sa v odseku 3 upravuje konzultačná povinnosť s justičným orgánom štátu pôvodu pred odmietnutím uznania a výkonu rozhodnutia podľa odseku 1 písm. a), f), g), h), j), l) alebo odseku 2. V prípade odmietnutia uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia podľa odseku 1 písm. j) bod 3 nejde o obnovu konania v zmysle Trestného poriadku, ale o možnosť opätovného prejednania veci, pričom zámena oboch konceptov má pôvod v nesprávnom preklade anglického pojmu retrial, ktorý bol rovnako nesprávne adaptovaný v prvotnom preklade slovenskému trestnému konaniu v rozpore so širším rozsahom anglického pojmu. K § 324 Upravuje sa, že ak nie je dôvod pre odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia podľa § 323, súd rozhodne o uznaní takéhoto rozhodnutia a súčasne rozhodne, že sa rozhodnutie vykoná. Vo všeobecnosti bude platiť pravidlo, podľa ktorého má súd ponechať uloženú sankciu v nezmenenej výmere - výnimky upravujú odseky 2 a 3. V odseku 2 sa ustanovuje postup súdu v prípade, ak cudzie rozhodnutie ukladá trestnú sankciu, ktorú právny poriadok SR neupravuje. V tomto prípade sa uplatní postup, podľa ktorého súdu uloží trestnú sankciu, ktorú by mohol uložiť, ak by o trestnom čine rozhodoval slovenský súd, pričom dôležitým momentom právnej úpravy je požiadavka na to, aby takto uložená sankcia nezhoršila postavenie odsúdeného a v čo najvyššej miere zodpovedala pôvodne uloženej sankcii. V odseku 3 sa ustanovuje postup súdu pre prípad, že cudzie rozhodnutie síce ukladá druhovo rovnakú sankciu, ale vo výmere, ktorú neumožňuje právny poriadok SR. V tomto prípade sa uložená sankcia primerane upraví tak, aby zodpovedala zákonným podmienkam podľa práva SR, t. j. na hornú hranicu trestnej sadzby pre daný trestný čin podľa Trestného zákona. Ak rozhodnutie ukladá trest odňatia slobody, ktorého dolná hranica trestnej sadzby je nižšia ako upravuje Trestný zákon pre daný trestný čin, úprava dolnej hranice trestnej sadzby sa nevykoná, nakoľko platí všeobecná podmienka, že uložený trest vo vykonávajúcom štáte nemôže byť prísnejší z hľadiska jeho druhu alebo dĺžky ako trest uložený v štáte pôvodu (odsek 4). K § 325 Ustanovenie predstavuje vyjadrenie požiadavky, aby sa výkon rozhodnutia a všetky s ním spojené dodatočné, či následné opatrenia orgánov vykonávajúceho štátu vykonávali podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu; v tomto prípade podľa právneho poriadku SR. To znamená, že slovenské súdy sú oprávnené rozhodnúť o všetkých následných rozhodnutiach v súvislosti s výkonom trestu vrátane podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia slobody. Ustanovenie bolo doplnené o možnosť zohľadnenia lehôt na podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody slovenskými súdmi tak, ako boli stanovené v štáte pôvodu. Ide najmä o predídenie situáciám, kedy odsúdený, ktorý prejavil záujem vykonať si svoj trest v SR ako svojej domovskej krajine, bol prevzatý na výkon trestu odňatia slobody z iného členského 86 štátu EÚ, avšak na území SR môže požiadať o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody po uplynutí oveľa dlhšej lehoty, ako by tomu bolo v štáte pôvodu. Ide tu o určitú formu „diskriminácie“ občanov SR, ktorí chcú svoj trest vykonať v domovskej krajine oproti tým, ktorí túto možnosť nevyužijú a zostanú v cudzom štáte. Ide tu o komplexnú transpozíciu rámcového rozhodnutia 2008/909/SVV v platnom znení, ktorú uplatnili aj iné členské štáty EÚ a rovnako obhajcovia na území SR. V odseku 2 sa určujú pravidlá pre zápočet väzby a výkonu trestu v štáte pôvodu a doby prevozu odsúdeného do SR. V odseku 3 sa upravujú prípady, kedy súd uznané rozhodnutie nevykoná. K § 326 Upravujú sa dôsledky a postupy pri späťvzatí rozhodnutia a osvedčenia zo strany justičného orgánu štátu pôvodu. Ak dôjde k späťvzatiu osvedčenia pred prijatím rozhodnutia slovenského súdu, tento súd vezme späťvzatie osvedčenia na vedomie uznesením. Ak dôjde o späťvzatie osvedčenia po prijatí rozhodnutia slovenským súdom, tento súd rozhodnutie zruší. Upravuje sa, že späťvzatie rozhodnutia s osvedčením je možné akceptovať do momentu začiatku výkonu trestu na základe uznaného rozhodnutia. K § 327 Ustanovuje sa informačná povinnosť súdu, ktorý uznal a vykonal rozhodnutie vo vzťahu k justičnému orgánu štátu pôvodu a ministerstvu spravodlivosti. Informačná povinnosť súdu vo vzťahu k cudziemu orgánu bola doplnená spôsobom, že text rieši aj deficit platnej právnej úpravy, pokiaľ ide o alternatívu, že samotný odsúdený zašle návrh na odovzdanie výkonu trestu odňatia slobody súdu alebo ministerstvu spravodlivosti a informácia o tejto žiadosti zaslaná priamo príslušnému orgánu v štáte pôvodu napomôže k plynulosti a včasnosti posudzovania jeho žiadosti. K § 328 Vymedzuje sa použitie zásady špeciality a okolností, za ktorých sa táto zásada neuplatní. V odseku 3 sa stanovuje postup pre vyhlásenie osoby k vzdaniu sa uplatnenia zásady špeciality podľa odseku 2 písm. f), pre konanie o žiadosti iného členského štátu, ktorému bola odovzdaná osoba zo SR na základe tejto hlavy, so stíhaním alebo výkonom trestu odňatia slobody pre iný trestný čin spáchaným pred odovzdaním osoby, než ktorý bol predmetom odovzdaného rozhodnutia odkazom na primerané použitie ustanovení § 227 až 231. V odseku 3 bola súdu stanovená povinnosť informovať o vzdaní sa práva na uplatnenie zásady špeciality ministerstvo spravodlivosti, vykonávajúci justičný orgán a Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže. Potreba vyplynula z praxe najmä v prípadoch, kedy voči tejto osobe bolo na území SR vedené trestné konanie. K § 329 Upravuje sa jazykový režim vo vzťahu k osvedčeniam. Stanovuje sa, že preklad samotného rozhodnutia sa spravidla nevyžaduje. Preklad rozhodnutia alebo jeho častí do jazyka podľa § 18 súd zabezpečuje len na základe a v rozsahu žiadosti vykonávajúceho štátu, pričom musí ísť o členský štát, ktorý svojim vyhlásením oznámil, že môže po doručení osvedčenia a rozhodnutia požadovať jeho preklad alebo preklad tých jeho častí, ktoré sú nevyhnutné pre prijatie rozhodnutia o uznaní a výkone. Preklad ostatných písomnosti spojených s konaním o uznaní a výkone rozhodnutia sa nevyžaduje. K § 330 87 Upravuje sa postup a lehoty pre odovzdanie odsúdeného orgánom vykonávajúceho štátu. Navrhuje sa, aby podrobnosti odovzdania odsúdeného dojednávala a realizovala za SR Národná ústredňa INTERPOL. V odseku 2 sa zhodne s úpravou odovzdania vyžiadanej osoby v konaní o EZR upravujú okolnosti, za ktorých sa odovzdanie odsúdeného nevykoná a súčasne sa stanovuje lehota pre realizáciu odovzdania po odpadnutí dôvodov podľa odseku 2. K § 331 Upravuje sa postup na podanie žiadosti o prevoz a náležitosti žiadosti o prevoz (odsek 1 až 3). Ustanovenie odseku 4 reaguje na špecifické situácie leteckého prevozu. Ak sa nepredpokladá medzipristátie v členskom štáte, nie je potrebné žiadať o prevoz. Ak došlo k neplánovanému pristátiu na území členského štátu, upravuje sa povinnosť doručiť v stanovenej lehote žiadosť príslušným orgánom členského štátu. Ustanovenie o prevoze reaguje flexibilnejšie na možnosť vzniku potreby praxe, ktorá môže vyžadovať operatívne rozhodnutia o žiadostiach na prevoz. Rovnako jednoznačne stanovuje povinnosť povoliť prevoz, ak sú naplnené podmienky stanovené v tomto ustanovení. Text negatívne vymedzuje vzťah ustanovení o prevoze o letecky dopravovaných osobách bez pristátia na území SR. K § 332 Upravuje sa povinnosť ministerstva spravodlivosti poskytovať na žiadosť slovenských súdov alebo justičných orgánov iného členského štátu súčinnosť v postupe podľa tohto zákona. Súčinnosť ministerstva spravodlivosti sa predpokladá najmä v prípadoch zistenia náležitosti osvedčení vo vzťahu k jednotlivým členským štátom EÚ vrátane aplikovateľného jazykového režimu. DESIATA HLAVA K § 333 V odseku 1 sa vymedzuje predmet hlavy, ktorým je úprava postupu orgánov SR pri uznávaní a výkone rozhodnutia o trestnej sankcii nespojenej s odňatím slobody a o probačných opatreniach vydaných súdom alebo iným príslušným orgánom členského štátu a odovzdaní týchto rozhodnutí vydaných súdom v trestnom konaní na ich uznanie a výkon v inom členskom štáte. Zo strany SR pôjde výlučne o zasielanie rozhodnutí súdov vydaných v trestnom konaní. K § 334 V súlade s čl. 23 rámcového rozhodnutia 2008/847/SVV sa vymedzuje vzťah zákonnej právnej úpravy k medzinárodným zmluvám, Európsky dohovor o dohľade nad podmienečne odsúdenými alebo podmienečne prepustenými páchateľmi je nahradený pri aplikácii postupmi v zmysle zásady vzájomného uznávania, ktoré sú upravené v ustanoveniach návrhu zákona. Touto derogáciou vyjadrenou v ustanovení dochádza aj k naplneniu transpozičnej povinnosti SR stanovenou v uvedenom rámcovom rozhodnutí. K § 335 Vymedzujú sa základné pojmy, ktoré sa používajú, a to: rozhodnutie, trestná sankcia, probačné opatrenie, justičný orgán štátu pôvodu, vykonávajúci justičný orgán. Zároveň pod pojmom „členský štát“ sú zahrnuté aj Dánsko a Írsko. K § 336 Ustanovuje sa rozsah pôsobnosti hlavy, v zmysle ktorej rozhodnutie o trestnej sankcii možno uznať a vykonať v SR, len ak je splnená podmienka obojstrannej trestnosti, teda ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané, je trestným činom podľa právneho poriadku štátu 88 pôvodu a súčasne aj podľa právneho poriadku SR. Toto platí, ak § 109 neustanoví inak. V zmysle tohto postupu, u vybraných kategórii trestných činov súd neposudzuje splnenie podmienky obojstrannej trestnosti. Ďalšou základnou podmienkou uznania a výkonu rozhodnutia v SR je skutočnosť, že odsúdený má na území SR obvyklý pobyt alebo sa zamýšľa vrátiť na územie SR. Nakoľko po uznaní rozhodnutia má SR zabezpečiť dohľad nad jeho výkonom, je táto podmienka nevyhnutná. V písm. c) sa v súlade s čl. 4 rámcového rozhodnutia 2008/847/SVV vymedzuje podstata trestných sankcií a probačných opatrení, ktoré sa podľa rámcového rozhodnutia 2008/847/SVV musia uznávať a vykonávať; tým však nie je dotknutá možnosť ich prípadnej modifikácie, či dokonca premeny podľa § 346. K § 337 Ustanovuje sa, že pri overovaní skutočností podľa § 336 sa vychádza z údajov uvedených v osvedčení o vydaní rozhodnutia o trestnej sankcii a v prípade potreby z dodatočných informácií poskytnutých justičným orgánom štátom pôvodu na základe žiadosti vykonávajúceho justičného orgánu, prípadne z vlastného šetrenia súdu. Ustanovenie reaguje na skutočnosť, že v zmysle rámcového rozhodnutia 2008/847/SVV sa preklad samotného rozhodnutia o trestnej sankcii (probačného rozhodnutia) nevyžaduje; preklad sa vyžaduje len vo vzťahu k osvedčeniu, ktoré, ak je riadne vyplnené justičným orgánom štátu pôvodu, má obsahovať všetky relevantné informácie pre vykonávajúci štát potrebné k jeho uznaniu a výkonu v zmysle predmetného rámcového rozhodnutia. Uvedené súčasne nebráni tomu, aby si súd v prípade potreby zabezpečil na vlastné náklady preklad cudzieho rozhodnutia o trestnej sankcii (probačného rozhodnutia). Tento postup však možno vzhľadom k filozofii rámcového rozhodnutia, ktorá mala zjednodušiť a urýchliť proces uznávania cudzích rozhodnutí, očakávať len v ojedinelých a výnimočných prípadoch. K § 338 Ustanovuje sa postup pre odovzdanie výkonu rozhodnutia o trestnej sankcii vydaného slovenským súdom do iného členského štátu. Súd tak vykoná predovšetkým v tých prípadoch, ak nevie sám efektívne a riadne zabezpečiť výkon vlastného rozhodnutia z dôvodu, že odsúdený, ktorému bola uložená trestná sankcia, resp. probačné opatrenie, má v pláne opustiť územie SR, resp. zdržiava sa na území iného členského štátu. V odseku 1 sa vymedzujú rozhodnutia o jednotlivých typoch trestov a ochranných opatrení, ktoré možno zaslať na účely ich uznania a výkonu inému členskému štátu. Ich spoločnou črtou je, že ide o sankcie, pri ktorých výkone nedochádza k odňatiu slobody. Úprava v odseku 2 súčasne limituje súd pri zasielaní rozhodnutí do iných členských štátov. V odseku 3 sa upravuje postup súdu pri zasielaní rozhodnutia a osvedčenia. V zásade sa výkon dohľadu odovzdáva do členského štátu, v ktorom má odsúdený obvyklý pobyt. Výnimočne možno odovzdať výkon rozhodnutia aj do iného členského štátu, ako toho, na ktorého území má odsúdený obvyklý pobyt - ale len za podmienky, že to navrhne priamo odsúdený a vykonávajúci štát s tým súhlasí. V odseku 4 sa ustanovuje, že výkon rozhodnutia možno súčasne odovzdať vždy len do jedného členského štátu. Vyžiadanie si informácií o hornej hranici trestnej sadzby trestu odňatia slobody má za cieľ umožniť realizáciu prípadného späťvzatia odovzdania výkonu rozhodnutia (§ 339). Súd pre účely odovzdania výkonu svojho rozhodnutia zabezpečuje preklad osvedčenia do jazyka podľa § 349. 89 K § 339 Právna úprava späťvzatia odovzdania výkonu rozhodnutia umožňuje SR reagovať na prípadné excesy, ktoré môžu nastať v procese uznania rozhodnutia v inom členskom štáte, kedy iný členský štát môže upraviť trestnú sankciu tak, že táto nebude plniť pôvodne zamýšľaný účel, resp. pri jej premene nedodrží podmienku proporcionality a pod. V tomto prípade bude môcť slovenský súd rozhodnúť o späťvzatí odovzdania výkonu rozhodnutia. Rovnako bude môcť súd postupovať aj v prípade, ak horná hranica trestnej sadzby trestu odňatia slobody, ktorý možno uložiť napr. pri porušení podmienok probačného dohľadu, bude príliš nízka resp. nedostatočná v porovnaní v porovnaní so slovenskou právnou úpravou. O svojom postupe súd informuje ministerstvo spravodlivosti. K § 340 Upravujú sa dôvody pokračovania v konaní, t. j. výkonu rozhodnutia o trestnej sankcii (probačného rozhodnutia) odovzdaného do iného členského štátu v SR, pričom sa ustanovuje, že výkon takéhoto rozhodnutia nemožno nariadiť alebo v ňom pokračovať. V odsekoch 2 a 3 sa ustanovuje, v ktorých prípadoch a v akom rozsahu možno vo výkone odovzdaného rozhodnutia na území SR pokračovať. V odseku 6 sa upravuje postup, ak dôjde k odovzdaniu právomoci nad výkonom uznaného rozhodnutia späť slovenským orgánom v súvislosti so započítaním doby výkonu vo vykonávajúcom štáte a prijímaním následných rozhodnutí. K § 341 Upravuje sa povinnosť súdu informovať vykonávajúci justičný orgán a ministerstvo spravodlivosti o vybraných skutočnostiach, v dôsledku ktorých sa rozhodnutie o trestnej sankcii (probačné rozhodnutie) stáva na území SR v plnom alebo v čiastočnom rozsahu nevykonateľným. Slovenské súdy budú podľa odseku 2 oprávnené zabezpečiť aj výkon náhradného trestu odňatia slobody. V odseku 3 sa ustanovuje povinnosť súdu poskytnúť dodatočné informácie potrebné na účely uznania a výkonu rozhodnutia o trestnej sankcii (probačného rozhodnutia) vo vykonávajúcom štáte na žiadosť vykonávajúceho justičného orgánu. Pôjde napríklad o informácie týkajúce sa dôvodov odmietnutia, u ktorých je vykonávajúci orgán povinný pred odmietnutím uznania a výkonu rozhodnutia o trestnej sankcii/probačného rozhodnutia (§ 344 ods. 3) konzultovať vec s orgánom štátu pôvodu, resp. akýchkoľvek iných informácií, ktoré vykonávajúci justičný orgán môže považovať za nevyhnutné pre svoje rozhodnutie. K § 342 Vecne príslušným na konanie o uznaní a výkone rozhodnutia bude okresný súd, pričom jeho miestna príslušnosť sa bude odvíjať od trvalého, posledného trvalého pobytu odsúdeného alebo miesta, kde sa odsúdený zdržiava. Právomoc okresných súdov sa bude vzťahovať aj na všetky následné rozhodnutia vydané počas výkonu trestnej sankcie. V odseku 1 je doplnená chýbajúca notifikačná povinnosť o začatí konania vo vzťahu k ministerstvu spravodlivosti v súlade s obdobnými inštitútmi vzájomného uznávania v EÚ. Odsek 3 stanovuje požiadavku informovania justičného orgánu štátu pôvodu a prípadnom postúpení veci vecne a miestne príslušnému orgánu. K § 343 90 Ustanovuje sa postup pre rozhodnutie súdu o uznaní a výkone rozhodnutia o trestnej sankcii. Okresný súd bude rozhodovať rozsudkom po písomnom vyjadrení prokurátora na neverejnom zasadnutí. Rozsudok sa bude doručovať odsúdenému, prokurátorovi a obhajcovi, ak bol zvolený. Voči rozhodnutiu bude prípustné odvolanie. Súčasne sa zavádza lehota na rozhodnutie o uznaní a výkone cudzieho rozhodnutia; táto lehota má však poriadkový charakter, čo v konečnom dôsledku vyplýva aj z odseku 2. K § 344 Definujú sa dôvody odmietnutia uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia, ktoré sú fakultatívneho charakteru. Súčasne sa v odseku 3 upravuje konzultačná povinnosť pred odmietnutím uznania a výkonu rozhodnutia. K § 345 Upravuje sa, že ak nie je dôvod pre odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia o trestnej sankcii podľa § 344, súd rozhodne o uznaní takého rozhodnutia a súčasne rozhodne, že sa rozhodnutie vykoná. Vo všeobecnosti bude platiť pravidlo, podľa ktorého súd má ponechať uloženú sankciu, či probačné opatrenie v nezmenenej výmere - výnimky upravujú odseky 2 a 3. V odseku 2 sa ustanovuje postup súdu v prípade, ak cudzie rozhodnutie ukladá trestnú sankciu (ktorá nie je spojená s odňatím slobody), ktorú právny poriadok SR neupravuje. V tomto prípade sa uplatní postup, podľa ktorého súdu uloží trestnú sankciu alebo probačné rozhodnutie, ktoré by mohol uložiť, ak by o trestnom čine rozhodoval slovenský súd, pričom dôležitým momentom právnej úpravy je požiadavka na to, aby takto uložená sankcia (probačné opatrenie) čo v najvyššej miere zodpovedali pôvodne uloženej sankcii, či probačnému opatreniu. V odseku 3 sa ustanovuje postup súdu pre prípad, že cudzie rozhodnutie síce ukladá druhovo rovnakú sankciu, či probačné opatrenie, ale vo výmere, ktorú neumožňuje právny poriadok SR. V tomto prípade sa uložená sankcia primerane upraví tak, aby zodpovedala zákonným podmienkam podľa práva SR. Dôležitým prvkom právnej úpravy je požiadavka vyslovená v odseku 4, podľa ktorého súd za žiadnych okolností nemôže uznať a nariadiť výkon sankcie, či probačného opatrenia, ktoré by boli prísnejšie ako podľa cudzieho rozhodnutia. K § 346 Ustanovenie predstavuje vyjadrenie požiadavky vyplývajúcej z rámcového rozhodnutia 2008/847/SVV, aby sa výkon rozhodnutia a všetky s ním spojené dodatočné, či následné opatrenia orgánov vykonávajúceho štátu boli vykonávané podľa právneho poriadku vykonávajúceho štátu; v tomto prípade podľa právneho poriadku SR. To znamená, že slovenské súdy budú sledovať výkon trestných sankcií, resp. dodržiavanie probačných opatrení. Rovnako slovenské súdy sú oprávnený vydať všetky rozhodnutia, ktorá sú potrebné pre riadny výkon týchto trestných sankcií, či probačných opatrení, a to vrátane prípadnej premeny trestnej sankcie na trest odňatia slobody a pod. V odseku 3 sa upravujú prípady, kedy súd uznané rozhodnutie o trestnej sankcii (probačné rozhodnutie) nevykoná. K § 347 91 Jednou zo základných podmienok uznania a výkonu cudzieho rozhodnutia je skutočnosť, že odsúdený sa nachádza na území SR. Pre prípad, že táto podmienka odpadne v dôsledku napr. úteku odsúdeného ustanovuje možnosť vrátenia (postúpenia) právomoci vykonať trestnú sankciu späť štátu pôvodu. Analogický postup sa má uplatniť aj pre prípad, že štát pôvodu výslovne požiada o vrátenie právomoci na výkon rozhodnutia z dôvodu vedenia nového trestného stíhania odsúdeného v štátne pôvodu. Postúpením právomoci zaniká oprávnenie vykonávajúceho štátu pokračovať vo výkone trestnej sankcie. K § 348 Ustanovuje sa informačná povinnosť súdu, ktorý uznal a vykonal rozhodnutie o trestnej sankcii (probačné rozhodnutie), vo vzťahu k justičnému orgánu štátu pôvodu a ministerstvu spravodlivosti. K § 349 Upravuje sa jazykový režim vo vzťahu k osvedčeniam o vydaní rozhodnutia o trestnej sankcii (probačného rozhodnutia). Preklad samotného rozhodnutia o trestnej sankcii (probačného rozhodnutia) a ostatných písomností spojených s konaním o uznaní a výkone rozhodnutia sa nevyžaduje, justičné orgány komunikujú vo svojich úradných jazykoch. Preklad týchto písomností si v prípade potreby zabezpečuje daný justičný orgán na vlastné náklady. K § 350 Ustanovuje sa, že na preskúmanie správnosti a zákonnosti rozhodnutia o trestnej sankcii je oprávnený len príslušný orgán štátu pôvodu. K § 351 Upravuje sa povinnosť ministerstva spravodlivosti poskytovať na žiadosť slovenských súdov alebo justičných orgánov iného členského štátu súčinnosť v postupe podľa tejto hlavy. JEDENÁSTA HLAVA K § 352 V odseku 1 sa vymedzuje predmet hlavy, ktorým je úprava postupu orgánov SR pri uznávaní a výkone rozhodnutia o peňažnej sankcii vydaného súdom alebo iným príslušným orgánom členského štátu EÚ a odovzdaní rozhodnutia o peňažnej sankcii vydaného súdom v trestnom konaní na jeho uznanie a výkon v inom členskom štáte. Zo strany SR pôjde výlučne o zasielanie rozhodnutí súdov vydaných v trestnom konaní. K § 353 Vymedzujú sa základné pojmy, ktoré sa používajú v súlade s ustanoveniami rámcového rozhodnutia: rozhodnutie o peňažnej sankcii, peňažná sankcia, pokuta, justičný orgán štátu pôvodu, vykonávajúci justičný orgán a povinný. Zároveň pod pojmom „členský štát“ sú zahrnuté aj Dánsko a Írsko. K § 354 Stanovuje sa rozsah pôsobnosti tejto hlavy, v zmysle ktorého rozhodnutie o peňažnej sankcii možno v SR uznať a vykonať v inom členskom štáte len ak je splnená podmienka obojstrannej trestnosti, teda ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie o peňažnej sankcii vydané, je trestným činom podľa právneho poriadku štátu pôvodu a súčasne aj podľa právneho poriadku SR. Toto platí, ak odsek 2 až 4 neustanoví inak. V zmysle tohto postupu u vybraných kategórii trestných činov súd neposudzuje splnenie podmienky obojstrannej trestnosti. Rovnako súd 92 neskúma splnenie obojstrannej trestnosti podľa odseku 4, ak skutok, pre ktorý bolo rozhodnutie vydané, je justičným orgánom štátu pôvodu priradený v osvedčení ku kategórii protiprávneho konania zakladajúceho porušenie pravidiel cestnej premávky. K § 355 V súlade s rámcovým rozhodnutím Rady 2005/214/SVV z 24. februára 2005 o uplatňovaní zásady vzájomného uznávania na peňažné sankcie (Ú. v. EÚ L 76, 22.3.2005) v platnom znení sa stanovujú podmienky pre uznanie a výkon cudzieho rozhodnutia o peňažnej sankcii na území SR, ktorými sú obvyklý pobyt, sídlo, majetok alebo príjem. K § 356 Stanovuje sa, že pri overovaní skutočností podľa § 354 a 355 sa vychádza z údajov uvedených v osvedčení o vydaní rozhodnutia o peňažnej sankcii a v prípade potreby z dodatočných informácií poskytnutých justičným orgánom štátom pôvodu na základe žiadosti vykonávajúceho justičného orgánu, prípadne z vlastného šetrenia súdu. K § 357 Stanovuje sa postup pre odovzdanie výkonu rozhodnutia o peňažnej sankcii vydaného slovenským súdom do iného členského štátu. Súd tak vykoná predovšetkým v tých prípadoch, ak nevie sám efektívne a riadne zabezpečiť výkon vlastného rozhodnutia z dôvodu, že odsúdený nemá na území SR bydlisko, resp. sídlo, alebo sa na území SR nezdržiava. Ak ide o rozhodnutie o peňažnej sankcii vydané slovenským súdom, ktorým bola poškodenému priznaná náhrada škody voči odsúdenému v trestnom konaní, alebo inej osobe priznaná náhrada trov konania, súd tak môže vykonať aj na základe žiadosti poškodeného alebo tejto osoby (oprávnené osoby). Doplnenie odseku 2 vykazuje možnosť praktickej oddeliteľnosti finančných prostriedkov z hľadiska jednoduchej identifikácie a potrebného poukázania sumy na účel uspokojenia obetí trestných činov (viď § 367). Návrh mení styk justičných orgánov a rovnako postavenie ministerstva spravodlivosti, ktoré bude porovnateľné s ustanoveniami iných nástrojov vzájomného uznávania a jeho úloha bude skôr spočívať v poskytovaní súčinnosti v zmysle asistenčnej funkcie. Priamy styk justičných orgánov zabezpečí nielen bezprostrednosť toku informácií, ale bude predstavovať aj posilnenie vzájomnej dôvery medzi dotknutými orgánmi. Zároveň sa zavádza nová možnosť, a to vo forme zriadenia samostatne vedeného účtu v justičnej pokladnici za účelom odškodňovania obetí trestných činov. V odseku 3 sa stanovuje, že výkon rozhodnutia o peňažnej sankcii možno súčasne odovzdať vždy len do jedného členského štátu. V prípadoch, kde je založená právomoc viacerých členských štátov, súd odovzdá výkon rozhodnutia tomu štátu, kde je úspešný výkon rozhodnutia najpravdepodobnejší. Súd by sa mal riadiť predovšetkým obvyklým pobytom, resp. sídlom povinného, prípadne ostatnými informáciami, ak nimi disponuje, týkajúcimi sa jeho pobytu, majetku alebo príjmu. Súd pre účely odovzdania výkonu svojho rozhodnutia zabezpečuje preklad osvedčenia do jazyka podľa § 366, t. j. do štátneho jazyka daného členského štátu, alebo do jedného zo štátnych jazykov daného členského štátu, ak ich má viacero, alebo aj do iného jazyka, ak daný členský štát svojim vyhlásením adresovaným Rade umožnil zasielanie osvedčení aj v inom jazyku. Osvedčenie musí byť podpísané a správnosť jeho obsahu musí byť overená súdom. K § 358 93 Upravuje sa povinnosť súdu informovať vykonávajúci justičný orgán a ministerstvo spravodlivosti o vybraných skutočnostiach, v dôsledku ktorých sa rozhodnutie o peňažnej sankcii stáva na území SR v plnom alebo v čiastočnom rozsahu nevykonateľným. Doplnením ustanovenia sa posilňuje informačná povinnosť súdov vo vzťahu k ministerstvu spravodlivosti, a to aj s ohľadom na zmenu postavenia a pôsobnosti ministerstva pri uplatňovaní uznávania peňažných trestov. V odseku 2 sa stanovuje povinnosť súdu poskytnúť dodatočné informácie potrebné na účely uznania a výkonu rozhodnutia o peňažnej sankcii vo vykonávajúcom štáte na žiadosť vykonávajúceho justičného orgánu. Pôjde napríklad o informácie týkajúce dôvodov odmietnutia, u ktorých je vykonávajúci orgán v zmysle rámcového rozhodnutia povinný pred odmietnutím uznania a výkonu rozhodnutia o peňažnej sankcii (§ 362 ods. 2) konzultovať vec s orgánom štátu pôvodu, resp. akýchkoľvek iných informácií, ktoré vykonávajúci justičný orgán môže považovať za nevyhnutné pre svoje rozhodnutie. K § 359 Upravujú sa dôsledky odovzdania rozhodnutia o peňažnej sankcii do iného členského štátu na jeho výkon v SR, pričom sa stanovuje, že výkon takého rozhodnutia po jeho odovzdaní nie je možný. Ak po odovzdaní rozhodnutia do iného členského štátu došlo k dobrovoľnému plneniu zo strany povinného, uplatní sa postup podľa § 358 ods. 1. Odsek 2 ustanovuje, v ktorých prípadoch a v akom rozsahu je možné vo výkone odovzdaného rozhodnutia na území SR pokračovať. V odseku 3 sa stanovuje právomoc súdu, ktorý rozhodnutie o peňažnej sankcii vydal, na jeho výkon z dôvodu jeho nevykonania vo vykonávajúcom štáte zo stanovených dôvodov v rozsahu, v ktorom nebolo vykonané orgánom vykonávajúceho štátu. K § 360 Stanovuje sa príslušnosť orgánov SR ako vykonávajúcich orgánov. Na konanie je príslušný súd podľa § 16 Trestného poriadku, v ktorého obvode má povinný trvalý pobyt, posledný trvalý pobyt, majetok, príjem alebo sídlo. Ak nie je možné určiť príslušnosť súdu, je na konanie príslušný Mestský súd Bratislava I. Na zmenu rozhodných skutočností na určenie príslušnosti sa po začatí konania neprihliada. Pozícia ministerstva spravodlivosti sa mení a z ústredného orgánu sa funkčne modifikuje jeho postavenie na asistenčný v súlade s inými nástrojmi vzájomného uznávania, čím sa docieli aj lepšie uplatnenie priameho styku medzi justičnými orgánmi. Dôsledkom tejto zmeny je aj vypustenie pôvodného ustanovenia (§ 10 zákona č. 183/2011 Z. z.), ktoré znamená aj prisúdenie oprávnení, ktoré vykonávalo ministerstvo spravodlivosti príslušnému súdu. Odlišne sa stanovuje v odseku 2 príslušnosť na konanie o uznaní a výkone rozhodnutia o peňažnej sankcii, ktoré vydal správny orgán štátu pôvodu príslušný na vydanie rozhodnutia o peňažnej sankcii, kde je príslušným na konanie Mestský súd Bratislava I. V odseku 3 sa vymedzuje príslušnosť súdu na rozhodovanie o všetkých otázkach vykonávacieho konania. V odseku 4 sa stanovujú postupy pre prípady, ak je osvedčenie spolu s rozhodnutím o peňažnej sankcii doručené príslušnému, resp. nepríslušnému súdu. Odsek 5 upravuje postup, ak podanie štátu pôvodu nespĺňa formálne podmienky, t. j. absentuje samotné rozhodnutie o peňažnej sankcii alebo ak absentuje preklad do štátneho jazyka, ak sa ten vo vzťahu k danému členskému štátu vyžaduje. Ak justičný orgán štátu pôvodu 94 zistené nedostatky v lehote 90 dní neodstráni, vráti súd vec justičnému orgánu štátu pôvodu bez vybavenia, o čom ho vopred informuje. Rovnako vráti vec justičnému orgánu štátu pôvodu bez vybavenia aj v tých prípadoch, ak osvedčenie vydal orgán, ktorý nie je v zmysle notifikácie daného členského štátu príslušný na jeho vydanie, alebo ak nie je založená právomoc slovenských orgánov na uznanie a výkon daného rozhodnutia o peňažnej sankcii podľa tohto zákona. K § 361 Stanovuje sa postup pre rozhodnutie súdu o uznaní a výkone rozhodnutia o peňažnej sankcii. Ak cudzie rozhodnutie o peňažnej sankcii vydal súd štátu pôvodu v trestnom konaní, rozhodne o uznaní a výkone súd po písomnom vyjadrení prokurátora na neverejnom zasadnutí rozsudkom. Rozsudok sa doručuje povinnému, ministerstvu spravodlivosti a prokurátorovi. Voči rozsudku je možné podať odvolanie. Ak cudzie rozhodnutie o peňažnej sankcii vydal správny orgán štátu pôvodu, rozhodne o uznaní a výkone vyšší súdny úradník Mestského súdu Bratislava I uznesením. Uznesenie sa doručuje povinnému, ktorý voči uzneseniu môže podať sťažnosť a ministerstvu spravodlivosti. Sťažnosť má odkladný účinok. V odseku 3 sa stanovuje, že ak rozhodnutie iného členského štátu o peňažných sankciách obsahuje viaceré výroky a výkon nie je možný alebo potrebný pre všetky z nich, tak súd rozhodne o výkone peňažnej sankcie len pri tých výrokoch, ktorých uznanie je možné alebo potrebné. Odsek 4 vymenúva subjekty, ktorým sa rozhodnutie o peňažnej sankcii doručuje. V odseku 5 sú upravené opravné prostriedky proti rozhodnutiam. V prípade rozsudku je to odvolanie a v prípade uznesenia je opravným prostriedkom sťažnosť. K § 362 Stanovujú sa dôvody pre odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia o peňažnej sankcii. V odseku 1 sa uvádzajú dôvody pre odmietnutie, v prípade ktorých súd odmietne uznať a vykonať rozhodnutie o peňažnej sankcii priamo, t. j. bez nutnosti vec konzultovať s orgánom štátu pôvodu, ktorý rozhodnutie vydal, ako je to v prípade dôvodov odmietnutia upravených v odseku 2. V odseku 2 sa stanovujú dôvody odmietnutia, v ktorých je súd povinný pred samotným rozhodnutím o odmietnutí vec konzultovať s orgánom štátu pôvodu a ak je to potrebné, vyžiadať si doplňujúce informácie nevyhnutné pre prijatie rozhodnutia. K § 363 Upravuje sa, že ak nie je dôvod pre odmietnutie uznania a výkonu rozhodnutia o peňažnej sankcii podľa § 362, súd rozhodne o uznaní takého rozhodnutia a súčasne rozhodne, že sa peňažná sankcia vykoná. Peňažnú sankciu tvorí súčet všetkých položiek, t. j. peňažný trest + trovy trestného alebo správneho konania + náhrada škody priznaná poškodenému voči odsúdenému v trestnom konaní + peňažná suma na všeobecne prospešné účely alebo v prospech poškodených trestnými činmi. V odseku 2 sa stanovuje postup súdu v prípade, ak cudzím rozhodnutím o peňažnej sankcii bol uložený peňažný trest v trestnom konaní. Súčasne sa stanovujú podmienky, za akých a v akom rozsahu môže súd vo svojom rozhodnutí uložiť náhradný trest odňatia slobody. V odseku 3 sa stanovuje všeobecná povinnosť súdu ponechať uloženú peňažnú sankciu v nezmenenej výške a výnimka z tejto povinnosti v prípade, že sankcia bola uložená za skutok, 95 ktorý nebol spáchaný na území štátu pôvodu pri súčasne danej právomoci slovenských orgánov na konanie o danom skutku. V odseku 4 sa stanovuje postup súdu v prípade, ak cudzím rozhodnutím o peňažnej sankcii bola uložená povinnosť zaplatiť určenú peňažnú čiastku na verejnoprospešné účely alebo v prospech poškodených trestnými činmi. Súd po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o uznaní a výkone vyzve povinného, aby peňažnú sankciu zaplatil v pätnásťdňovej lehote. Ak sa neukladá náhradný trest odňatia slobody, súčasne sa stanovuje povinnosť súdu informovať povinného, že inak sa trest bude vymáhať. Stanovuje sa, že po márnom uplynutí lehoty na zaplatenie, súd zašle rozhodnutie o uznaní a výkone spolu s osvedčením a rozhodnutím o peňažnej sankcii Justičnej pokladnici, ktorá nezaplatenú peňažnú sankciu bude od povinného vymáhať ako súdnu pohľadávku podľa osobitného predpisu o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok (odsek 5). V odseku 6 sa stanovuje, že nárok vyplývajúci z osvedčenia s pripojeným rozhodnutím o peňažnej sankcii je súdnou pohľadávkou podľa zákona č. 65/2001 Z. z . o správe a vymáhaní súdnych pohľadávok v znení neskorších predpisov. K § 364 V odseku 1 sa upravuje postup pre prípady, kedy povinný preukáže, že peňažnú sankciu vyplývajúcu z uznaného rozhodnutia už čiastočne alebo úplne zaplatil v inom členskom štáte. V odseku 2 sa upravujú prípady, kedy súd uznané rozhodnutie o peňažnej sankcii nevykoná. K § 365 Stanovuje sa informačná povinnosť súdu, ktorý uznal a vykonal rozhodnutie o peňažnej sankcii, vo vzťahu k justičnému orgánu štátu pôvodu a ministerstvu spravodlivosti v prípadoch podľa písm. a) až g). K § 366 Stanovuje sa jazykový režim vo vzťahu k osvedčeniam o vydaní rozhodnutia o peňažnej sankcii. V odseku 2 sa stanovuje, že preklad samotného rozhodnutia o peňažnej sankcii a ostatných písomnosti spojených s konaním o uznaní a výkone rozhodnutia sa nevyžaduje. Preklad sa vyžaduje len vo vzťahu k osvedčeniu o vydaní rozhodnutia o peňažnej sankcii, ktoré ak je riadne vyplnené justičným orgánom štátu pôvodu, má obsahovať všetky relevantné informácie pre vykonávajúci štát potrebné k jeho uznaniu a výkonu v zmysle rámcového rozhodnutia. Uvedené súčasne nebráni tomu, aby si súd v prípade potreby zabezpečil na vlastné náklady preklad cudzieho rozhodnutia o peňažnej sankcii. K § 367 V odseku 1 sa stanovuje, že výnos z výkonu rozhodnutia pripadne vykonávajúcemu štátu, ak sa štát pôvodu a vykonávajúci štát nedohodnú inak. Dohodu je za SR oprávnené uzatvoriť ministerstvo spravodlivosti, pričom uzavretie takejto dohody môže ministerstvu spravodlivosti navrhnúť príslušný súd (odsek 2), najmä ak sa rozhodnutím o peňažnej sankcii ukladá náhrada škody poškodenému voči odsúdenému, alebo úhrada trov trestného alebo správneho konania. Na tento účel sa zriadi osobitný účet justičnej pokladnice. K § 368 96 Stanovuje sa mechanizmus prepočtu cudzej meny na euro pre prípady, ak je peňažná sankcia na základe cudzieho rozhodnutia určená v inej mene. K § 369 Stanovuje sa, že na preskúmanie správnosti a zákonnosti rozhodnutia o peňažnej sankcii vydaného v SR sú príslušné súdy SR. K § 370 Stanovuje sa povinnosť ministerstva spravodlivosti poskytovať na žiadosť slovenských súdov alebo justičných orgánov iného členského štátu súčinnosť v postupe podľa tejto hlavy. Súčinnosť ministerstva spravodlivosti sa predpokladá najmä v prípadoch zisťovania potrebných informácií týkajúcich sa príslušnosti alebo pri overovaní podmienok ustanovených právnym poriadkom členského štátu alebo SR. V odseku 2 sa v súlade s rámcovým rozhodnutím stanovuje povinnosť ministerstva informovať Radu EÚ a Európsku komisiu o každom odmietnutí uznania a výkonu rozhodnutia o peňažnej sankcie z dôvodu podozrenia možného porušenia základných práv podľa čl. 6 Zmluvy o EÚ. ŠTVRTÁ ČASŤ PRVÁ HLAVA K § 371 Táto hlava stanovuje náležitosti vymenovania a odvolania národného člena, ako aj jeho práva a povinnosti a práva a povinnosti ďalších osôb plniacich úlohy v súvislosti s účasťou SR v Eurojuste. Oproti doterajšej zákonnej úprave sú vzhľadom na duplicitu vypustené niektoré ustanovenia, ktoré obsahuje revidovaný právny rámec Eurojustu, Nariadenie Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) 2018/1727 zo 14. novembra 2018 o Agentúre Európskej únie pre justičnú spoluprácu v trestných veciach (Eurojust) a o nahradení a zrušení rozhodnutia Rady 2002/187/SVV (Ú. v. EÚ L 295, 21.11.2018) v platnom znení (ďalej len „nariadenie (EÚ) 2018/1727 v platnom znení“), keďže tento právny akt EÚ je priamo uplatniteľný. Ide napríklad o ustanovenia o národnom koordinačnom systéme Eurojustu či o zástupcovi Spoločného dozorného orgánu. Zároveň táto časť zákona reflektuje aj zmeny, ktoré prinieslo predmetné nariadenie (EÚ) 2018/1727 v platnom znení. K § 372 Spresňujú sa podmienky na vymenovanie osoby do funkcie národného člena, pričom sa vychádza z profesijných a odborných predpokladov a jazykových znalostí a skúseností, ktoré by mali byť také, aby umožňovali riadny a efektívny výkon úloh Eurojustu. Ustanovenie zároveň upravuje proces vymenovania a odvolania národného člena. K § 373 Ustanovenie obsahuje oprávnenia národného člena. Ustanovenie neobsahuje oprávnenia, ktoré sú už upravené v nariadení (EÚ) 2018/1727 v platnom znení . Ustanovenie odseku 1 upravuje právo národného člena priamo sa obracať na orgány verejnej moci a vyžadovať od nich poskytnutie súčinnosti a informácií nevyhnutných na plnenie úloh Eurojustu. V prípade, ak národný člen využije toto právo a obráti sa na Štatistický úrad 97 SR ohľadne poskytnutia súčinnosti a informácií nevyhnutných na plnenie úloh Eurojustu, tento úrad nemá povinnosť mu vyhovieť a poskytnúť informácie, pokiaľ ide o dôverné štatistické údaje. Postavenie vedúceho diplomatickej misie v ods. 4 je výhradne obmedzené na zákonom stanovené náhrady v zmysle zák. č. 283/2002 Z. z., pričom nemá presah na národného člena, a to najmä pokiaľ ide o diplomatickú pôsobnosť a právomoci prináležiace vedúcemu diplomatickej misie. K § 374 V ustanovení sa definujú povinnosti národného člena spočívajúce napr. v prijímaní žiadostí o justičnú spoluprácu a rozhodnutí o justičnej spolupráci, uľahčovaní ich vybavenia, zabezpečovaní nadväzujúcich krokov a poskytovaní doplňujúcich informácií. Zároveň sa stanovuje informačná povinnosť národného člena poskytovať relevantným osobám a orgánom polročné správy o jeho činnosti v Eurojuste. Stanovuje sa tiež povinnosť národného člena participovať na činnosti Pohotovostnej koordinácie Eurojustu. Ustanovenie stanovuje aj povinnosť národného člena zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone funkcie. Takisto je v ustanovení upravená aj možnosť zbavenia národného člena mlčanlivosti a náležitosti takého zbavenia mlčanlivosti. K § 375 Stanovuje sa, že národní odborníci vyslaní do Eurojustu alebo pracovníci Eurojustu sa môžu zúčastňovať na plnení úloh národného člena na základe jeho poverenia. K § 376 Stanovujú sa podmienky na vymenovanie osoby do funkcie zástupcu národného člena, pričom sa vychádza z profesijných a odborných predpokladov a jazykových znalostí a skúseností. K vymenovaniu dochádza na návrh národného člena s predchádzajúcim súhlasom generálneho prokurátora Slovenskej republiky (ďalej len „generálny prokurátor“). Zároveň sa rámcovo definuje rozsah jeho oprávnení a povinností a ustanovuje sa povinnosť zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa dozvedel pri výkone svojej funkcie. V závislosti od potreby efektívneho plnenia úloh Eurojustu rozhoduje o vyslaní zástupcu národného člena do sídla Eurojustu minister spravodlivosti po prerokovaní s generálnym prokurátorom. V prípade jeho vyslania sa zástupcovi národného člena priznáva postavenie člena diplomatickej misie. Ustanovenie zároveň upravuje situáciu, ak je vymenovaných viacero zástupcov národného člena a zveruje ministrovi spravodlivosti právomoc po prerokovaní s generálnym prokurátorom, určiť zástupcu, ktorý plní úlohy a právomoci národného člena v čase jeho neprítomnosti. K § 377 V ustanovení sa definujú predpoklady pre riadny výkon funkcie asistenta národného člena spočívajúce v právnickom vzdelaní a v minimálne päťročnej praxi s agendou justičnej alebo policajnej spolupráce a dostatočných odborných a jazykových znalostiach a skúsenostiach. Asistenta národného člena do funkcie vymenuje minister spravodlivosti na návrh národného člena po prerokovaním s generálnym prokurátorom. Zároveň sa ustanovuje povinnosť zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa asistent národného člena dozvedel pri výkone svojej funkcie. V prípade jeho vyslania sa asistentovi národného člena priznáva postavenie člena diplomatickej misie. V odseku 2 sa zmenila dĺžka funkčného obdobia asistenta národného člena zo 4 na 5 rokov, tak aby korešpondovala s dĺžkou funkčného obdobia 98 národného člena, ktoré nariadenie (EÚ) 2018/1727 v platnom znení stanovilo na 5 rokov. K § 378 Právna úprava vymedzuje spôsob ustanovovania národných spravodajcov a zároveň určuje rezorty, z ktorých možno ustanoviť národných spravodajcov do svojich funkcií. Zároveň sa ustanovuje povinnosť zachovávať mlčanlivosť o skutočnostiach, o ktorých sa národní spravodajcovia dozvedeli pri výkone svojej funkcie. Rozsah národných spravodajcov sa rozšíril o oblasť Európskej prokuratúry, pričom z nasledujúcich ustanovení platného právneho stavu boli vypustené oblasti o národnom koordinačnom systéme Eurojustu a zástupcovi Spoločného dozorného orgánu z dôvodu duplicity s úpravou nariadenia (EÚ) 2018/1727 v platnom znení. Z ustanovenia o národných spravodajcoch boli vypustené odkazy na ministra vnútra. Národnými spravodajcami sú len osoby z ministerstva spravodlivosti alebo z prokuratúry. Osoby uvedené v odseku 1 písmeno a) až d), teda nie sú zástupcami ministerstva vnútra ani policajného zboru. Z uvedeného dôvodu prerokovanie vymenovania alebo odvolávania národných spravodajcov s ministrom vnútra nemá vecné opodstatnenie. Rovnako nie je potrebné oznamovať ministrovi vnútra, ktorý z národných spravodajcov zodpovedá za činnosť národného koordinačného systému. K § 379 Ustanovenie upravuje podmienky vyslania národného člena, jeho zástupcu alebo asistenta do tretieho štátu ako styčného zástupcu Eurojustu. V prípade vyslania takejto osoby dochádza k zániku jej funkcie, následkom čoho by malo automaticky dôjsť k vymenovaniu inej osoby do predmetnej funkcie po splnení požadovaných predpokladov podľa tohto zákona. K § 380 Ustanovenie prokurátorovi alebo sudcovi v naliehavých prípadoch umožňuje priamo kontaktovať národného člena so žiadosťou o doručenie alebo vybavenie žiadosti o justičnú spoluprácu alebo inej žiadosti adresovanej Eurojustu alebo orgánu iného členského štátu EÚ. K § 381 Ustanovenie stanovuje pre orgány činné v trestnom konaní a súdy požiadavku reagovať na žiadosti národného člena a Eurojustu bez zbytočného odkladu, čím sa zabezpečuje efektívne plnenie cieľov Eurojustu. Zároveň týmto orgánom umožňuje prostredníctvom národného člena informovať Eurojust o problémových prípadoch vybavovania žiadostí o justičnú spoluprácu alebo rozhodnutí o justičnej spolupráci a požiadať Kolégium, aby v tejto veci vydalo nezáväzné písomné stanovisko, ak záležitosť nie je možné vyriešiť dohodou dotknutých orgánov alebo s podporou národných členov. V prípade nevyhovenia žiadosti Eurojustu alebo nekonania v súlade s písomným stanoviskom sú orgány činné v trestnom konaní a súdy povinné uviesť dôvody tohto postupu, ak to nie je v rozpore s požiadavkou na ochranu bezpečnosti štátu alebo bezpečnosti jednotlivcov. K § 382 Ustanovenie upravuje spôsob výmeny informácií medzi vnútroštátnymi orgánmi SR a Eurojustom, a to výhradne prostredníctvom národného člena. Zároveň sa pre orgány činné v trestnom konaní a súdy stanovuje požiadavka bezodkladne poskytnúť národnému členovi všetky relevantné informácie nevyhnutné na zabezpečenie plnenia úloh Eurojustu a informovať ho o každom prípade justičnej spolupráce, do ktorého sú zapojené viaceré členské štáty EÚ v súvislosti s konkrétnym typom trestnej činnosti, organizovaným spôsobom páchania trestnej činnosti alebo cezhraničným rozmerom, či dôsledkami daného prípadu. V odseku 3 písm. a), 99 bod 2. bolo okrem sexuálneho vykorisťovania vrátane detskej pornografie a kontaktovania detí na sexuálne účely doplnené aj sexuálne zneužívanie. Rovnako sa požaduje informovanosť národného člena o vytvorení spoločného vyšetrovacieho tímu, sporoch o právomoc, kontrolovaných dodávkach, či problémoch pri vybavovaní justičnej spolupráce alebo rozhodnutí o justičnej spolupráci. Kvôli zvýšeniu efektivity a prehľadnosti výmeny informácií sa uvedené informácie poskytujú národnému členovi v štruktúrovanej podobe v zmysle § 414 písm. o). Informácie nie je nutné poskytnúť v prípade možnosti poškodenia záujmov bezpečnosti štátu alebo ohrozenia bezpečnosti jednotlivcov. Národný člen zároveň orgánom činným v trestnom konaní a súdom poskytuje spätnú väzbu k poskytovaným informáciám a prípadom, ktoré už Eurojust eviduje. Odsek 3 reflektuje zmeny v zozname skutkov týkajúcich sa výmeny informácií s národným členom, ktoré zavádza nariadenie (EÚ) 2018/1727 v platnom znení. K § 383 Upravuje sa, že vzájomná komunikácia podľa druhej časti tohto zákona (justičná spolupráca s tretími štátmi) sa môže v odôvodnených prípadoch uskutočňovať aj prostredníctvom kontaktných bodov Európskej justičnej siete a Eurojustu. DRUHÁ HLAVA K § 384 Úlohou Európskej justičnej siete (ďalej len „EJN“) je zjednodušiť justičnú spoluprácu v trestných veciach poskytovaním právneho poradenstva a praktických rád a pomáhať pri vytváraní priamych kontaktov medzi príslušnými národnými orgánmi. Dané ustanovenia upravuje povinnosť orgánov činných v trestnom konaní poskytovať súčinnosť kontaktným bodom EJN pri ich činnosti. K § 385 Tento paragraf reguluje predpoklady menovania kontaktných bodov EJN zo zástupcov súdov, ministerstva spravodlivosti a prokuratúry. Kontaktné osoby EJN sa okrem sprostredkovania rýchlej výmeny potrebných informácií takisto podieľajú na organizácii a propagácii školení o justičnej spolupráci v trestných veciach a pravidelne sa zúčastňujú na pracovných stretnutiach EJN. K § 386 Ustanovenie reguluje menovanie a odvolanie národného korešpondenta EJN a technického korešpondenta EJN. Národný korešpondent EJN má na starosti organizáciu kontaktných bodov a technický korešpondent je menovaný z dôvodu dohliadania na aktuálnosť údajov uvedených na webovej stránke EJN, kde sú k dispozícii elektronické nástroje na zjednodušenie spolupráce, ako aj ďalšie praktické informácie vrátane informácií o spolupráci s krajinami a justičnými sieťami mimo EÚ. TRETIA HLAVA K § 387 Úvodné ustanovenie rámcuje uplatnenie celej hlavy na spoluprácu s medzinárodnými súdmi, a to za podmienky, že príslušná medzinárodná zmluva alebo iné zdroje práva nestanovujú inak. Nová a komplexná úprava reaguje na potrebu úpravy možných medzinárodných tribunálov, ktoré by mohli vzniknúť v budúcnosti v medzinárodnom priestore. K § 388 100 Stanovuje sa povinnosť poskytnúť súčinnosť vo vzťahu medzinárodnému súdu pri jeho činnosti, a to prostredníctvom ústredných orgánov. K § 389 až 393 Ustanovenia o prekladoch, nákladoch a imunitách predstavujú podstatné praktické aspekty spolupráce s medzinárodným súdom. Nakoľko SR urobila vyhlásenie k Rímskemu štatútu Medzinárodného trestného súdu, v zmysle ktorého: „V súlade s čl. 87 ods. 2 štatútu Slovenská republika vyhlasuje, že žiadosti Súdu o spoluprácu a akékoľvek dokumenty týkajúce sa takýchto žiadostí sa musia predložiť v anglickom jazyku, ktorý je jedným z pracovných jazykov Súdu, a súčasne preložiť do slovenského jazyka, ktorý je štátnym jazykom na území Slovenskej republiky.“, toto vyhlásenie má prednosť pred návrhom zákona. Ustanovenie § 391 vymedzuje okruh osôb, ktoré v prípade, že sa zúčastňujú na úkonoch v konaní pred medzinárodným súdom, požívajú výsady a imunity v rozsahu, ktorý je im priznaný medzinárodným právom. Ide napríklad o Dohodu o výsadách a imunitách Medzinárodného trestného súdu (oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 418/2004 Z. z.). K § 394 Pri odložení alebo zamietnutí žiadosti medzinárodného súdu je nevyhnutná predchádzajúca konzultácia. K § 395 Ustanovenie obsahuje povinnosť orgánov poskytnúť aj bez žiadosti medzinárodnému súdu informácie alebo dôkazy potenciálne využiteľné v rámci jeho činnosti a pôsobenia. K § 396 Ochrana svedka predstavuje podstatný prvok v rámci konaní z hľadiska povahy trestných činov. K § 397 Inštitút právnej pomoci sa v zásade bude realizovať v zmysle príslušnej časti zákona, ktorá je venovaná štandardnej spolupráci justičnej povahy s tretími štátmi, a to za podmienky, že nebude založená osobitným medzinárodným nástrojom. K § 398 až 402 Ustanovenia upravujúce jednotlivé formy právnej pomoci vo všeobecnosti upravujú formy ako výsluch, či predvolanie osoby, a to s istými špecifikami, ktoré vyplývajú z podstaty povahy tretej hlavy štvrtej časti zákona. K § 403 až 407 Odovzdanie osôb je obdobne upravené z pohľadu použitia príslušných ustanovení zákona pre vzťahy s tretími krajinami. Špecifiká napr. predbežnej alebo vydávacej väzby sú upravené s opodstatnenými odklonmi, pričom pojem odovzdanie je použitý konzistentne v súlade s medzinárodným právnym základom. Komunikácia námietky v zmysle § 406 ods. 2 prebieha diplomatickou cestou prostredníctvom rezortu zahraničných vecí. K § 408 až 412 101 Ustanovenia o uznaní a vykonaní rozhodnutí medzinárodného súdu sú v zásade upravené už v časti, ktorá upravuje tieto vzťahy a postupy konania s tretími štátmi, vrátane majetkových rozhodnutí. Nakoľko však SR urobila vyhlásenie k Rímskemu štatútu Medzinárodného trestného súdu, v zmysle ktorého: „V súlade s čl. 103 ods. 1 písm. b) štatútu Slovenská republika vyhlasuje, že v prípade potreby príjme Súdom odsúdené osoby, ktoré sú štátnymi občanmi Slovenskej republiky alebo majú na jej území trvalý pobyt, na výkon trestu odňatia slobody a uplatní pritom princíp premeny trestu uloženého Súdom.“, toto vyhlásenie má prednosť pred návrhom zákona. Dôležitým ustanovením z hľadiska potenciálnej uplatniteľnosti je však špecificky to, ktoré sa venuje prevzatiu výkonu nepodmienečného trestu odňatia slobody. Podmienky stanovené v § 412 ods. 1 tvoria rámec na akceptáciu žiadosti medzinárodného súdu, a to prihliadnuc na naplnenie účelu výkonu trestu v podmienkach SR. PIATA ČASŤ K § 413 Ministerstvo spravodlivosti ustanoví všeobecne záväzným právnym predpisom formuláre a vzory osvedčení uvedené v § 413 písm. a) až o) a zároveň podrobnosti o o používaní strojových prekladov nadväzujúc na právnu úpravu v § 18. K § 414 Upravuje sa pravidlo, podľa ktorého konania, ktoré boli začaté do účinnosti zákona a úkony v nich vykonané sa považujú za konania začaté podľa tohto zákona, teda majú rovnaké účinky ako konania a úkony vykonané podľa tohto zákona. K § 415 V transpozičnej prílohe sa uvádza zoznam preberaných aktov Európskej únie. K § 416 Nadobudnutím účinnosti tohto zákona sa zároveň zrušujú nasledovné zákony: • zákon č. 650/2005 Z. z. o vykonaní príkazu na zaistenie majetku alebo dôkazov v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 300/2005 Z. z. Trestný zákon, zákona č. 301/2005 Z. z. Trestný poriadok a zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 236/2017 Z. z. a zákona č. 312/2020 Z. z., • zákon č. 154/2010 Z. z. o európskom zatýkacom rozkaze v znení zákona č. 344/2012 Z. z., zákona č. 174/2015 Z. z., zákona č. 444/2015 Z. z., zákona č. 316/2016 Z. z., zákona č. 161/2018 Z. z. a zákona č. 321/2018 Z. z., • zákon č. 183/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí o peňažnej sankcii v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 91/2016, zákona č. 396/2019 Z. z. a zákona č. 150/2022 Z. z., • zákon č. 383/2011 Z. z. o zastúpení Slovenskej republiky v Eurojuste v znení zákona č. 316/2016 Z. z., • zákon č. 533/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia nespojená s odňatím slobody alebo probačné opatrenie na účely dohľadu v Európskej únii v znení zákona č. 396/2019 Z. z. a zákona č. 150/2022 Z. z., 102 • zákon č. 549/2011 Z. z. o uznávaní a výkone rozhodnutí, ktorými sa ukladá trestná sankcia spojená s odňatím slobody v Európskej únii a o zmene a doplnení zákona č. 221/2006 Z. z. o výkone väzby v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 344/2012 Z. z. a zákona č. 396/2019 Z. z., • zákon č. 161/2013 Z. z. o odovzdávaní, uznávaní a výkone rozhodnutí o opatreniach dohľadu ako náhrade väzby v Európskej únii v znení zákona č. 396/2019 Z. z. a zákona č. 150/2022 Z. z., • zákon č. 398/2015 Z. z. o európskom ochrannom príkaze v trestných veciach a o zmene a doplnení niektorých zákonov, • zákon č. 316/2016 Z. z. o uznávaní a výkone majetkového rozhodnutia vydaného v trestnom konaní v Európskej únii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 396/2019 Z. z. a zákona č. 312/2020 Z. z., • zákon č. 236/2017 Z. z. o európskom vyšetrovacom príkaze v trestných veciach a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 150/2022 Z. z. K § 417 Vzhľadom na predpokladanú dĺžku legislatívneho procesu sa navrhuje, aby zákon nadobudol účinnosť 18. augusta 2026, okrem § 1 ods. 1 a 3, § 2, § 3 písm. a) až n), § 4 až 10, § 12 až 17, § 19 až 107, § 109 až 111, § 114 až 156, § 165 až 416, ktoré nadobúdajú účinnosť 1. januára 2028. Skorší termín účinnosti vybraných ustanovení návrhu zákona bude uplatnený z dôvodu nevyhnutnosti implementačnej povinnosti vo vzťahu k nariadeniu o e-dôkazoch. V Hronských Kľačanoch dňa 24. marca 2026. Robert Fico, v. r. predseda vlády Slovenskej republiky Boris Susko, v. r. minister spravodlivosti Slovenskej republiky